znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   S.,   spol.   s   r. o.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. C., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 129/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. októbra 2005 doručená sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 129/2002.

Zo   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že „Sťažovateľ   dňa   11. 09. 2001   podal prostredníctvom   pošty   písomný   návrh   žaloby,   ktorým   sa   domáha   určenia   platnosti hospodárskej zmluvy (...)

Od podania žaloby konajúci prvostupňový súd Čadca začal vo veci konať a na deň 2. 12. 2002 vytýčil prvé pojednávanie. Druhé pojednávanie vytýčil na deň 10. 3. 2003, tretie pojednávanie vytýčil na 6. 11. 2003 a štvrté pojednávanie na deň 6. 4. 2004. Od tohto dňa súd nevykonal žiadne úkony a sťažovateľ i naďalej zostáva v právnej neistote. (...)

Pre nečinnosť súdu sa sťažovateľ, telefonicky viackrát domáhal odstránenia stavu nečinnosti, naposledy dňa 3. 10. 2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súlade s ust. § 17, ods. 1 zákona č. 80/92 Zb. o sídlach a obvodoch súdov SR (...)“

Sťažovateľka v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1) Základné   právo   sťažovateľa   S.   spol.   s r. o.   K.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. 11 Cb/129/2002 bolo porušené.

2) Okresnému súdu v Čadci sa prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11 Cb 129/2002 začal konať.

3) Sťažovateľovi S. spol. s r. o. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000.- Sk, ktoré mu je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4) Okresný súd Čadca je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 5 302.- Sk za 2 úkony pr. pomoci podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z., § 11, ods. 2 cit. vyhl. na účet pr. zástupcu JUDr. J. C. (...)“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v   prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv do 31. marca 2005 poskytovali ustanovenia   § 17   ods. 1,   § 20   až   23   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a   o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov platnom a účinnom do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), resp. po 1. apríli 2005 ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 až 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Využitie   týchto   prostriedkov   nápravy,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu účastníkovi   súdneho   konania   ľahko   dostupné,   nevyžaduje   ústavný   súd   ako   podmienku prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   z   okolností   konkrétneho   prípadu   vyplýva, že uvedenú   podmienku   sťažovateľ   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (mutatis mutandis III. ÚS 241/03, resp. III. ÚS 132/05).

Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu, aby sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom alebo svojou nečinnosťou.

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Podobne   aj   zákon   o súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní (...)“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

Z obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu postupovala tak, ako jej to umožňovali ustanovenia § 17 ods. 1, § 20   až   23 zákona   o   štátnej   správe   súdov,   resp.   od   1. apríla 2005   zákon   o   súdoch v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 až 68. Sťažovateľka teda nepreukázala, že by si základné právo, ktorého porušenie namieta pred ústavným súdom, chránila prípadne iným spôsobom, ktorý jej za týmto účelom zákon účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov. Ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti jej „telefonické sťažnosti“, naposledy z 3. októbra 2005 (v konaní, ktoré začalo v roku 2001), navyše keď sťažovateľka a jej právny zástupca ústavnému súdu nepredložili ani kópiu takejto sťažnosti a ani odpoveď predsedu okresného súdu na ňu.

Ústavný súd zastáva názor, že aj keby považoval úkon sťažovateľky z 3. októbra 2005 za podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu, podanie takejto sťažnosti (podľa zákona o súdoch) v krátkom čase (štyri dni) pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (mutatis   mutandis   IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Sťažovateľka   taktiež   nepreukázala,   že   podmienku   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť so   zreteľom   na nesplnenie tejto   podmienky   konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2005