znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť Jozefa Škutu, bytom D. K., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 154/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Jozefa   Škutu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 154/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Dolný   Kubín p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Cb 154/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Jozefovi   Škutovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Dolný   Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť   Jozefovi   Škutovi   trovy konania   v sume   10 793 Sk   (slovom   desaťtisícsedemstodeväťdesiattri   slovenských   korún) na účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr. J.   F.,   B.,   do dvoch   mesiacov od doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 265/04-11 z 8. septembra 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Jozefa Škutu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 154/98 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   sa   k skutkovej   a   právnej   zložitosti   sporu,   k   správaniu sťažovateľa a ďalším otázkam, na ktoré ho o odpoveď ústavný súd požiadal, nevyjadril. K procesným úkonom okresného súdu uviedol:

„Žaloba vo veci bola súdu doručená 24. 4. 1998 a súd prvé pojednávanie vo veci vykonal   2. 11. 1998,   pričom   16. 11. 1998   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol.   Na   základe   podaného   odvolania   Krajský   súd   v Žiline   uznesením   zo   dňa 18. 1. 1999 uznesenie okresného súdu potvrdil, pričom spis bol tunajšiemu súdu vrátený 3. 5. 1999. Dňa 6. 12. 1999 súd vykonal vo veci ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. 2. 2000 z dôvodu doplnenia dokazovania o špecifikáciu prác, ktoré neboli vykonané, resp. boli vykonané so závadami. 2. 2. 2000, kedy prebehlo ďalšie pojednávanie, bolo toto odročené z dôvodu, že je potrebné vykonať ohliadku predmetu diela, ktorá ohliadka bola vykonaná 27. 4. 2000. Dňa 28. 1. 2001 vyzval zákonný sudca JUDr. M. S. navrhovateľa na zloženie zálohy na znalecké dokazovanie, ktorá záloha bola zložená 29. 3. 2001 a dňom 12. 6. 2001   súd   do   veci   ustanovil   znalca   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku. Na základe námietky navrhovateľa a na základe vyjadrenia ustanoveného znalca súd dňa 25. 10. 2001   do   konania   ustanovil   novú   znalkyňu,   pričom   zrušil   pôvodné   uznesenie o ustanovení   Ing.   M.   P.   8. 11. 2001   požiadala   nová   znalkyňa   o   predloženie   listinných dokladov a 20. 11. 2001 súdu vrátila spisový materiál s tým, že nie je možné odpovedať na súdom položené otázky, pričom požiadala o doplnenie spisového materiálu o konkrétne podklady tak,   ako je to uvedené na čl. 80 spisu. Znalecký posudok nebol vypracovaný napriek viacerým urgenciám a 17. 1. 2003 bola súdu zaslaná zo strany znalkyne správa o miestnom   šetrení.   6. 5. 2003   právny   zástupca   navrhovateľa   požiadal   o to,   aby   súd zabránil   prieťahom   v znaleckom   dokazovaní.   3. 6. 2003   právny   zástupca   odporcu   súdu oznámil, že bez problémov spolupracovali so znalkyňou a zo strany odporcov nedochádzalo k prieťahom.   Ďalšiu   ohliadku   nehnuteľnosti   stanovila   znalkyňa   na 29. 11. 2003,   pričom 29. 1. 2004 súdu podala znalecký posudok, ktorý posudok bol 19. 2. 2004 zaslaný právnemu zástupcovi   navrhovateľa   a právnemu   zástupcovi   odporcu   s tým,   aby   sa   k nemu   v lehote 20 dní písomne vyjadrili. Súd vyjadrenie obdržal 10. 3. a 22.3. 2004 a taktiež 24. 5. 2004 zaslal   právnemu   zástupcovi   odporcov   návrh   na doplnenie dokazovania   zo   strany navrhovateľa. Právny zástupca odporcov sa ku návrhu na doplnenie dokazovania vyjadril 1. 6. 2004 a 16. 8. 2004. Právny zástupca navrhovateľa podal vyjadrenie 6. 9. 2004, pričom vo veci bol vytýčený termín pojednávania na 6. 12. 2004.“

Vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu ďalej uviedol:

„Je potrebné ďalej uviesť, že zákonným sudcom od podania žaloby až do 1. 11. 2003 bol JUDr. M. S., pričom ku vykonávaniu úkonov vo veci nedochádzalo plynulo aj z dôvodu jeho častých práceneschopností, ktoré vyústili do jeho odchodu do invalidného dôchodku. Po jeho odchode sa v novembri 2003 stala zákonnou sudkyňou JUDr. R. K., ktorá od tohto obdobia vybavuje celý nápad obchodných vecí,   ako aj 2/3 nápadu trestných vecí a nie je v jej   silách   v každej   jednej   veci   konať   priebežne.   Od novembra   2003   ku   prieťahom v tomto konaní nedošlo, čakalo sa na podanie znaleckého posudku, ako aj na vyjadrenia ku jednotlivým návrhom, pričom vo veci po zhromaždení všetkých podkladov bol vytýčený termín hlavného pojednávania.“

Obdobné procesné úkony, ktoré uviedol predseda okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 1 Cb 154/98. Navyše zistil tieto skutočnosti:

Konanie začalo podaním žaloby 24. apríla 1998, v ktorej si sťažovateľ uplatnil nárok na   zaplatenie   sumy   431 557,40 Sk   s   príslušenstvom   vyplývajúci   z   uzatvorenej   zmluvy o dielo z 24. apríla 1995. Žaloba obsahovala aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 6. augusta 1998 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, 20. augusta 1998 bol súdny poplatok zaplatený.

Dňa 13. októbra 1998 okresný súd určil termín pojednávania na 2. november 1998, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom zistenia, či v tomto konaní nejde o prekážku litispendencie.

Dňa   29. decembra 1998   okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu   v   Žiline za účelom rozhodnutia o odvolaní, ktoré podal sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   29. marca 1999   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu „Doplnenie   žaloby o vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 431 557,40 Sk s príslušenstvom“.Dňa 15. novembra 1999 okresný súd určil termín pojednávania na 6. december 1999, ktoré bolo odročené na 2. február 2000 za účelom vyjadrenia sa právneho zástupcu odporcu.

Na treťom pojednávaní 2. februára 2000 navrhli účastníci konania vykonať znalecké dokazovanie, pojednávanie bolo odročené na 23. marec 2000 za účelom vykonania ohliadky na mieste samom (17. marca 2000 bol termín ohliadky určený na 23. marec 2000 zrušený a bol určený nový termín ohliadky na 27. apríl 2004).

Dňa 8. októbra 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaslanie stavebného denníka a zoznamu kolaudačných závad pre potreby znaleckého dokazovania a 4. novembra 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu kópie listinných dokladov.

Dňa   19. novembra 2002   okresný   súd   zaslal   doklady   znalkyni   a   17. januára 2003 znalkyňa oznámila okresnému súdu, že žalovaní maria vypracovanie znaleckého posudku, preto   termín   na vypracovanie   znaleckého posudku   nemôže dodržať.   Dňa 26. mája 2003 okresný   súd upozornil   právneho   zástupcu   žalovaných, že   v prípade   marenia znaleckého dokazovania žalovaným uloží poriadkovú pokutu. Dňa 27. júna 2003 znalkyňa určila termín ohliadky   na   mieste   samom   na   2. august 2003   a   2. októbra 2003   okresný   súd   vyzval znalkyňu   na   predloženie   znaleckého   posudku.   Dňa   31. októbra 2003   znalkyňa   oznámila okresnému súdu, že posudok nie je možné spracovať na základe jednej ohliadky, preto určila termín ohliadky na 29. november 2003. Dňa 21. januára 2004 okresný súd urgoval znalkyňu, aby predložila znalecký posudok.

Dňa   24. marca 2004   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaných, aby sa vyjadril k stanovisku právneho zástupcu sťažovateľa k vypracovanému znaleckému posudku a 13. apríla 2004 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných. Dňa 22. apríla 2004 okresný súd zaslal stanovisko sťažovateľa k znaleckému posudku   na   vyjadrenie   znalkyni   a   9. júna 2004   bolo   vyjadrenie   znalkyne   doručené okresnému súdu.

Dňa   3. mája 2004   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu „návrh na doplnenie znaleckého dokazovania“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa:

a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu,

b) správania účastníka konania,

c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

ad a) Predmetom   konania   je   nárok   na   zaplatenie   peňažnej   čiastky   za   dodávku stavebných prác, vykonaných na základe zmluvy o dielo. Ide o sporové konanie, pričom súčasťou žaloby bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia. Vec nie je možné hodnotiť   ako   právne   zložitú.   Ide   o problematiku,   ktorá   je   upravená   predovšetkým príslušnými   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   a subsidiárne   sa na   riešenie   otázok, ktoré nie je možné riešiť podľa ustanovení tohto zákona, použijú predpisy občianskeho práva   (§ 1   ods. 2   Obchodného   zákonníka).   Aplikácia   týchto   predpisov   je   ustálená aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Na právnu alebo faktickú zložitosť veci   napokon   nepoukazoval   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti z 30. septembra 2004. Ústavný súd zohľadnil pri skúmaní zbytočných prieťahov charakter sporu, v ktorom bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie.

ad b) Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo správanie   sťažovateľa   ako účastníka   súdneho konania. Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že jeho doterajšie správanie v žiadnom prípade   nepredstavovalo   prekážku   plynulého   postupu   okresného   súdu.   Sťažovateľ je od októbra   1998   pred   okresným   súdom   zastúpený   právnym   zástupcom,   pravidelne sa osobne zúčastňoval pojednávaní a jeho konanie možno označiť za aktívne a súčinnostné, niekoľkokrát žiadal okresný súd, aby vo veci konal a rozhodol o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, urgoval aj vypracovanie znaleckého posudku. Ústavný súd preto dospel k názoru, že správanie sťažovateľa nemalo vplyv na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom. Okresný súd ani nepoukázal na to, že by sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní. Na ťarchu sťažovateľa možno pripísať len to, že súdny poplatok, ktorý je splatný pri   podaní   žaloby,   zaplatil   až   po   výzve   okresného   súdu   20. augusta 1998,   ale   táto skutočnosť nemala výrazný vplyv na celkovú dĺžku konania.

V súvislosti   s procesnými   úkonmi   účastníkov   konania   ústavný   súd   už   vyslovil, že „využitie   možností   daných   sťažovateľovi   Občianskeho   súdneho   poriadku na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie   konania,   ale nemožno   ho   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01), ako aj že „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných   prieťahov“   v prípade,   keď   súd   o procesných   návrhoch   sťažovateľa   konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).

ad c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu. Ústavný súd na základe zistení o úkonoch okresného súdu v posudzovanom spore konštatuje, že okresný súd za dobu viac ako   šiestich   rokov   nariadil   tri   pojednávania,   rozhodol   o dvoch   návrhoch   na   vydanie predbežného opatrenia a tiež nariadil znalecké dokazovanie v júni 2001. Z vyhodnotenia postupu vyplýva, že k zbytočným prieťahom došlo v období od 3. mája 1999, keď mu bol vrátený   spis   z Krajského   súdu   v Žiline,   do   15. novembra 1999,   keď   určil   termín pojednávania   na   6. december 1999   (nečinnosť   viac   ako   6   mesiacov),   ďalej   v období od 27. apríla 2000, keď bola vykonaná ohliadka na mieste samom, až do 12. júna 2001, keď okresný súd vo veci ustanovil znalca za účelom vykonania znaleckého dokazovania [(v tomto   období   vykonal   iba   jediný   úkon,   a to   28. januára 2000   vyzval   sťažovateľa na zloženie   zálohy   na   znalecké   dokazovanie),   čo   predstavuje   nečinnosť   takmer 14 mesiacov], ďalej v období od 20. novembra 2001, keď znalkyňa vrátila okresnému súdu spis   za   účelom   doplnenia   dokladov   potrebných   pre   znalecké   dokazovanie, do 8. októbra 2002,   keď   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   požadovaných   dokladov znalkyňou (nečinnosť takmer 11 mesiacov).

Činnosť okresného súdu bola i málo efektívna, a to v období od 17. januára 2003, keď mu ustanovená znalkyňa oznámila, že žalovaní maria priebeh znaleckého dokazovania, až do 29. januára 2004, keď znalkyňa doručila okresnému súdu znalecký posudok. V tomto období   bolo   jeho   povinnosťou   metodicky   usmerňovať   a   riadiť   činnosť   znalkyne a účastníkov   konania.   V prípade,   ak   by   sa   znalkyňa   neriadila   jeho   pokynmi   alebo opakovane   bez   náležitého   odôvodnenia   nepodala   znalecký   posudok   a účastníci   konania marili   priebeh   znaleckého   dokazovania,   okresný   súd   mal   možnosť   využiť   niektoré   z opatrení vyplývajúcich mu z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) za účelom urýchleného vykonania znaleckého dokazovania. Okresný súd svoje právomoci nevyužil, na základe čoho ústavný súd konštatuje, že toto obdobie bolo poznačené málo efektívnym postupom okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS 17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a v tejto   súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí   z   dôvodu dlhodobej   práceneschopnosti   zákonného   sudcu,   jeho   odchodu   do   invalidného   dôchodku a zmeny   zákonného   sudcu   neakceptoval,   pretože   je   povinnosťou   okresného   súdu zorganizovať   svoju   prácu   tak,   aby   bola   zabezpečená   plynulosť   prerokovávania a rozhodovania vecí.

Aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   priznal, že   od   podania   žaloby do 1. novembra 2003 nebol postup súdu plynulý.

Z uvedeného   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený   nečinnosťou a neefektívnou   činnosťou.   Preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 154/98 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 154/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 100 000 Sk „pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľa ako aj dĺžku ich trvania“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Hoci ústavný súd prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   napadnutom   súdnom   konaní   konal   bez   zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho považoval preto za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   rozhodovaní   ústavný   súd   vychádzal   z toho,   že   sťažovateľ   si   uplatnil   nárok na ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši jeho nárok na zaplatenie peňažnej čiastky za vykonané stavebné práce, viac ako šesť rokov a stav konania bol taký, aký zistil ústavný súd v konaní pred ním. Ústavný súd vychádzal aj z pohľadu sťažovateľa na celú situáciu, ako aj z princípov spravodlivosti a z nutnosti zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby. Ústavný súd preto dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný   zaplatiť   v   súlade   s   výrokom   tohto   nálezu,   je   primeranou   sumou   spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. F.

Ústavný   súd   zistil,   že   advokát   je   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   preto sa mu priznáva   odmena   zvýšená   o sadzbu   dane   z pridanej   hodnoty   vo   výške   19   %, t. j. o 1 773 Sk podľa § 27 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 350/2004 Z. z. Sťažovateľom uplatnená celková suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   10 793 Sk   je   však   nižšia   ako   suma   vypočítaná ústavným súdom podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19, § 22 ods. 3 a §   25 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a podľa citovaného zákona, preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004