znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 264/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   P.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Radkou Rešutíkovou, Spojová 2, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 25/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2013   doručená   sťažnosť   D.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Radkou Rešutíkovou, Spojová 2, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Rimavská Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18   C 25/2011   (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že 26. apríla 2011 podala žalobu okresnému   súdu   o   priznanie   náhrady   za   bolesť   a   náhrady   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia. O postupe okresného súdu ďalej uvádza:

„Prvé pojednávanie na súde sa konalo dňa 21. 9. 2011, v priebehu niekoľkých minút odročené, z dôvodu na strane advokáta odporcu, ktorý nesúhlasil so znaleckým posudkom, vypracovaným súdnym znalcom... Druhé pojednávanie sa konalo dňa 8. 2. 2012, na ktorom som predložila lekárske potvrdenie o mojom zdravotnom stave, zo dňa 14. 10. 2011, teda niekoľko mesiacov od vypracovania znaleckého posudku. V oboch lekárskych potvrdeniach sa   píše,   že   mám   poúrazovú   poruchu   sluchu.   Na   tomto   základe   som   žiadala   mesačné finančné náhrady, na lieky od odporcu, ktoré musím užívať, v dôsledku poúrazového stavu. Okresný súd Rimavská Sobota, tieto lekárske správy neakceptoval, a na žiadosť advokáta odporcu, žiadal vypracovať nový znalecký posudok – čím sa neúmerne znova predlžovalo moje konanie. Týmto konaním mňa poškodil, nakoľko došlo k predĺženiu súdneho konania. Voči   tomuto   uzneseniu   som   sa   odvolala   na   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici,   ktorý   však predmetné uznesenie potvrdil, následne začala rozhodnutím zo dňa 11. 9. 2012, vymáhať túto sumu 150 Eur Justičná pokladnica Krajský súd v Bratislave – kde sa mi vyhrážal listom, zo dňa 28. 9. 2012. Až následným uznesením zo dňa 7. 12. 2012 zastavila konanie o výkon rozhodnutia, čím sa podľa mňa neúmerne predĺžila doba konania. Pre mňa bolo až šokujúce, doručenie uznesenia Okresného súdu Rimavská Sobota, zo dňa 13. 3. 2012, o uložení povinnosti zložiť zálohu, vo výške 150 Eur, na trovy spojené s podaním znaleckého posudku. Vidím v tom nesprávny postup Okresného súdu v Rimavskej Sobote – nariadením znaleckého dokazovania, čím ma zároveň zaťažil vyššie uvedeným poplatkom.

Okresný súd v Rimavskej Sobote, vydal dňa 5. 11. 2012 uznesenie, kde určuje trovy znaleckého dokazovania, vykonaného znalcom... sumou 298,80 Eur.

Tretie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 21. 11. 2012, na tomto pojednávaní, som predložila lekárske potvrdenie, zo dňa 16. 11. 2012, ktoré však súdom nebolo akceptované. Týmito zlými rozhodnutiami Okresného súdu v Rimavskej Sobote, došlo k prieťahom v konaní, a bolo porušené moje právo na prejednanie mojej záležitosti, v primeranej lehote.... Dňa 8. 10. 2013 som podala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa ust. § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý moju sťažnosť vyhodnotil ako neprípustnú. Tým som splnila podmienku ustanovenú v ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním.“

Sťažovateľka považuje napadnuté konanie za také, ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi   a   na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo D. P., upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu, v konaní vedenom pod č. k.: 18 C/25/2011-111 porušené bolo.

2.   D.   P.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   15   000,-   Eur,   ktoré   je   súd povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľke priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94 Eur, v zmysle ust. § 11 ods. 3 advokátskej vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a to za 2 úkony právnej služby /príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd/, + 2 x režijný paušál v sume 2 x 7,81 Eur – celkom v sume 15,62 Eur, na účet advokátky JUDr. Radky Rešutíkovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval označené základné   právo,   pretože   uvedená   situácia alebo   stav   takú možnosť   reálne   nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní pred   všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti namieta postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 25/2011, v ktorom podľa nej okresný súd mal porušiť jej základné právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy.

Zo   samotnej   sťažnosti   sťažovateľky,   ako aj zo   zistenia   ústavného súdu   vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 12 Co 18/2013-134 zo 17. apríla 2013 rozhodol   o   odvolaní   odporcu   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   18   C   25/2011-111 z 12. decembra 2012 tak, že predmetný rozsudok ako vecne správny potvrdil. Rozsudok okresného   súdu   č. k.   18 C   25/2011-111   z   12.   decembra   2012   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 18/2013-134 zo 17. apríla 2013 už nadobudli právoplatnosť 31. mája 2013.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 25/2011 sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 25. novembra 2013, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal, resp. keď k porušovaniu ňou označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už nemohlo dochádzať.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014