znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 264/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,   H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 8 C 133/2007 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci sťažovateľa, ktorý sa žalobou domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru voči žalovanému Migračnému úradu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“);   vo   veci   nebolo dosiaľ meritórne rozhodnuté.

Sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci   už   sťažnosťou   z   12.   apríla   2010   (ďalej   aj „predchádzajúca   sťažnosť“)   domáhal   ústavnej   ochrany   svojho   základného   práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; o tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 322/2010-30 z 27. januára 2011 tak, že vyslovil, že   označené   práva   sťažovateľa   boli   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní porušené, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a úhradu trov konania. Označený nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 4. marca 2011.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „...   od   1.   1.   2011   som   vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Okresnom úrade práce a sociálnych vecí a rodiny a pre svoj vek – 55 rokov už v podstate nemám reálnu nádej, že má zamestná nejaký zamestnávateľ a nepoberám žiadne dávky v nezamestnanosti (nebolo v mojich možnostiach za posledné 4 roky platiť 3 roky do Sociálnej poisťovne), táto vec vedená na okresnom súde má   skutočne   pre   mňa,   ako   to   už   uviedol   ústavný   súd   v   náleze,   že   sa   jedná   pre   mňa o existenčné nároky“.

Sťažovateľ   ďalej   dodáva,   že «Napriek   uvedenému,   okresný   súd   vo   veci   nielenže nekonal po   27.   10.   2010,   tento   nekoná   ani napriek   mojej žiadosti   o   vytýčenie termínu pojednávania zo dňa 2. februára 2011.

Okresný súd naviac nerešpektuje uvedený nález, ktorý prevzal okolo 3. marca 2011, ktorý mu prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedeného dôvodu som bol dňa 10. marca 2011 opätovne nútený podať sťažnosť do rúk predsedkyne okresného súdu, v konečnom poradí dokonca už ako tretiu. V tejto sťažnosti   som   opätovne   poukázal   na   moju   nepriaznivú   sociálnu   situáciu   a   požiadal predsedkyňu okresného súdu, aby v rámci kompetencií konala.

Súčasne som uviedol, že „prístup“ zákonného sudcu vzbudzuje vo mne obavy, že vo veci koná a rozhoduje nie nezávislý a nie nestranný sudca.

Zdôrazňujem tú právne relevantnú skutočnosť, že do dnešného dňa som z okresného súdu na moju sťažnosť zo dňa 10. marca 2011 neobdržal žiadnu odpoveď.».

Vzhľadom   na skutočnosti   uvedené v sťažnosti   sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Bratislava II. prejednať a rozhodnúť vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 133/2007 bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (slovom dvadsaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava   II   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II. je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri Eur a 88 centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie jeho veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007.

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   tento   bol   po   rozhodnutí ústavného súdu o predchádzajúcej sťažnosti okresnému súdu odstúpený na ďalšie konanie 7. februára 2011. Sťažovateľ podal 7. marca 2011 okresnému súdu „žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania“ a následne bola 14. marca 2011 doručená okresnému súdu sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní. Okresný súd 16. mája 2011 nariadil termín pojednávania vo veci na 6. jún 2011, na ktoré predvolal svedka, ktorý má trvalý pobyt v M., t. j. značne vzdialený od sídla okresného súdu. Svedok ospravedlnil svoju neúčasť (písomným podaním z 2. júna 2011) na pojednávaní a zároveň požiadal o vypočutie dožiadaným súdom. Dňa 6. júna 2011 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že svedok bude vypočutý dožiadaným Okresným súdom Michalovce. V dôsledku podania posudzovanej sťažnosti ústavnému súdu (26. apríl 2011) bol spis okresného súdu prípisom z 9. mája 2011 opätovne vyžiadaný ústavným súdom na prípravu predbežného prerokovania sťažnosti (ústavnému súdu bol doručený 13. júna 2011).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 v období do 4. marca 2011

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhodol   o predchádzajúcej   sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007, nálezom č. k. I. ÚS 322/2010-30 z 27. januára 2011 tak, že označené práva sťažovateľa boli postupom okresného súdu v namietanom konaní porušené, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a úhradu trov konania; označený nález nadobudol právoplatnosť   4.   marca   2011.   Z toho   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   sa   v časti   do 4. marca 2011 týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 v období po 4. marci 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutím verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   konštatoval,   že sťažovateľ   ju   doručil   ústavnému   súdu   26.   apríla   2011,   t.   j.   necelé   dva   mesiace   od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o predchádzajúcej sťažnosti, ktoré sa týkalo tej istej veci.

Táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu v zásade už sama osebe vylučuje, aby ústavný súd po tak krátkom čase opätovne vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, a to ani pri zohľadnení skutočnosti, že v predmetnej veci ústavný súd už prikázal okresnému súdu svojím nálezom z 27. januára 2011, aby konal bez zbytočných prieťahov (tento nález bol okresnému súdu doručený 4. marca 2011), a tiež toho, že v danom prípade ide o konanie, ktoré svojou povahou (existenčné nároky súvisiace s namietaným neplatným skončením pracovného pomeru) vyžaduje zo strany okresného súdu osobitnú starostlivosť. Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase po doručení sťažnosti ústavnému súdu okresný súd v namietanom konaní priebežne koná, keď 16. mája 2011 nariadil vo veci pojednávanie,   ktoré   sa   6.   júna   2011   aj   uskutočnilo,   a zároveň   dožiadal   Okresný   súd Michalovce o vypočutie svedka v predmetnej veci. Okresný súd vykonal tieto úkony potom, ako   sťažovateľ   doručil   14.   marca   2011   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   proti porušovaniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   z čoho   možno   usudzovať,   že   po   podaní   tejto   sťažnosti (v spojení s rozhodnutím ústavného súdu o predchádzajúcej sťažnosti) okresný súd prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo zakladá taktiež dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v období   po   4.   marci   2011 nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práv   označených   sťažovateľom   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní, a preto sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,   ak by okresný súd v ďalšom   období v namietanom konaní nepostupoval plynulo,   resp.   efektívne,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v   tom,   aby   sa   opätovne   obrátil   na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011