znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 264/2010-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   I. K. K.,   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   E.   P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 207/07   v období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 207/07 v období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. I. K. K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500   €   (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bardejov   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   I. K. K. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bardejov   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   konania   v   sume 303,30   €   (slovom   tristotri   eur   a tridsať   centov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 264/2010   z 26.   augusta   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 207/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   15.   decembra   1995   doručil   do   podateľne okresného súdu „písomný návrh zo dňa 14. XII. 1995 o preskúmanie úradných rozhodnutí v rámci správneho súdnictva, ktoré vydal správca dane – Mesto B...“.

Ústavný   súd   už   nálezom   sp. zn.   IV. ÚS 147/07   z 31.   augusta   2007   rozhodol,   že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1205/96 (v súčasnosti vedené   pod   sp. zn.   5 C 207/07)   porušené,   prikázal okresnému   súdu   konať v označenom konaní   bez   prieťahov   a priznal   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000   Sk,   ako aj úhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa okresný súd v napadnutom konaní napriek príkazu ústavného súdu konať bez zbytočných prieťahov aj naďalej porušuje ním označené práva, preto 8. marca 2010 podal ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť doplnenú podaním z 1. októbra 2010, ktorou namieta pokračujúce porušovanie svojich práv postupom okresného súdu.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 3583/10   z 12.   mája   2010   a následne   podaním   sp. zn.   Spr. 1247/10   z 22. novembra 2010, v ktorých okrem chronológie procesných úkonov k veci uviedol, že „v konaní Okresného súdu Bardejov vedenom pod sp. zn. 5 C 207/2007 (predtým Nc 1205/96) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2007 č. k. IV. ÚS 147/07-36, t. j. po 18. septembri 2007 nedošlo k takým zbytočným prieťahom zavinených   súdom,   ktorými   by   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravovaného   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednotlivé úkony súdu boli totiž vykonané v primeranej časovej následnosti,   pričom je nutné zdôrazniť,   že viaceré z nich   boli   vyvolané   neadekvátnou   reakciou   sťažovateľa   na   výzvy   súdu   zamerané na odstránenie nedostatkov jeho podania zo dňa 14. 12. 1995, ohľadne ktorého samotný ústavný   súd   v   už   citovanom   náleze   konštatuje,   že   nemá   náležitosti   návrhu   na   začatie konania. V tejto súvislosti je nutné dať do pozornosti fakt, že sťažovateľ napriek vedomosti o nedostatkoch jeho podania zo dňa 14. 12. 1995 konštatovaným ako bolo vyššie uvedené aj ústavným   súdom,   na   výzvu   súdu   uznesením   zo   dňa   9. 1. 2008,   ktorú   prevzal   dňa 22. 1. 2008,   podanie   doplniť   a   tým   vytvoriť   nevyhnutný   predpoklad   pre   možnosť   súdu v konaní meritórne pokračovať, súdu doručil dňa 1. 2. 2008 podanie, ktoré bez akýchkoľvek pochybností   nemožno   považovať   za   poskytnutie   primeranej   a   v   danom   prípade aj nevyhnutnej súčinnosti na vytvorení podmienok postupu súdu v konaní. Tento postup sťažovateľa ako aj jeho ďalší postup v konaní nesvedčí o jeho nutnej potrebe odstrániť stav právnej   neistoty,   čo   je   základným   dôvodom   pre   žiadosť   o   poskytnutie   súdnej   ochrany. Domnievam   sa,   že   pri   hodnotení   dôvodnosti   sťažnosti   sťažovateľa   nemožno   ani   túto skutočnosť pominúť. Podľa môjho názoru podmienky pre meritórne posúdenie toho, čoho sa sťažovateľ v konaní pred súdom domáha, boli splnené až po tom, čo sťažovateľ súdu dňa 2. 2. 2010 doručil písomné podanie, ktorým svoje písomné podanie zo dňa 14. 12. 1995 doplnil   spôsobom   umožňujúcim   súdu   zistiť   predmet   konania,   teda   nárok,   ktorého   sa sťažovateľ v konaní domáha i dôvody tohto nároku. Ak súd o návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením zo dňa 28. 4. 2010, je treba mať zato, že sa tak stalo v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov...

K vyjadreniu zo dňa 12. mája 2010 Spr. 353/2010 dodávam, že uznesenie Okresného súdu   Bardejov   zo   dňa   28. 4. 2010   č. k.   5 C 207/2007-43,   ktorým   z   dôvodov   nedostatku vecnej príslušnosti bolo vyslovené postúpenie veci Krajskému súdu v Prešove, sa dňom 12. 5. 2010   stalo   právoplatným   a   spis   dňa   19. 5. 2010   bol   zaslaný   na   prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.“.

Sťažovateľ   zaujal   k vyjadreniam   okresného   súdu   podaním   doručeným   ústavnému súdu 27. decembra 2010 toto stanovisko:

„Sťažovateľ zotrváva na sťažnosti proti postupu Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 207/2007 a namieta ňou porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň sťažovateľ zdôrazňuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo najmä v období   od   podania   návrhu   na   začatie   konania,   t. j.   v   roku   1995   doposiaľ,   pričom v predmetnej   právnej   veci   nebolo   k   dnešnému   dňu   právoplatne   rozhodnuté.   Analýza predmetného spisu, ktorý sťažovateľ navrhuje ako dôkaz, ukazuje, že v tomto období došlo k nečinnosti   súdu,   čím   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   zo   strany   súdu,   a   teda k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Okresný súd v Bardejov vo svojom vyjadrení potvrdzuje, že v právnej veci vedenej pred Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. 5 C 207/2007 doposiaľ meritórne nebolo právoplatne rozhodnuté, čím došlo k zbytočným prieťahom.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 207/07 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania v období po náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007:

- opatrením predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 881/2001 z 20. septembra 2007 bolo podanie sťažovateľa zo 14. decembra 1995 zapísané do registra „C“ a následne bola vec náhodným výberom pridelená zákonnej sudkyni,

- okresný súd uznesením z 9. januára 2008 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doplnil podanie zo 14. decembra 1995 (okresný súd v uznesení označil sťažovateľa ako J. K.),

-   sťažovateľ   podaním   z 1.   februára   2008   označeným   ako   odvolanie   namietal nesprávne uvedenie svojho mena,

- okresný súd opravným uznesením z 11. februára 2008 opravil záhlavie namietaného uznesenia z 9. januára 2008,

- okresný súd uznesením z 25. marca 2008 návrh sťažovateľa zo 14. decembra 1995 odmietol,

- okresnému súdu bolo 10. apríla 2008 doručené odvolanie sťažovateľa,

-   okresný   súd   9.   júla   2008   predložil   súdny   spis   spolu   s odvolaním   sťažovateľa Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie,

-   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 Co 146/2008   z 29.   júla   2008   zrušil   uznesenie okresného súdu   25. marca   2008 o odmietnutí návrhu sťažovateľa a vec vrátil   na ďalšie konanie,

- okresný súd prípismi z 29. septembra 2008 vyzval sťažovateľa a zároveň požiadal Mestský úrad B., aby predložili dôkaz a vyjadrili sa k totožnosti osoby označenej ako J. K, resp. I. K. K.,

- okresný súd prípisom z 2. februára 2009 požiadal Obvodný úrad S. o informáciu týkajúcu sa zmeny mena z J. K. na I. K. K.,

- zákonná sudkyňa pokynom kancelárii z 24. júla 2009 nariadila „v uznesení zo dňa 9. 1. 2008 oprav záhlavie tak, aby žalobca bol označený ako I. K. K. a doruč toto žalobcovi I. K. K.”,

- okresný súd uznesením z 9. januára 2008 (tento dátum je na uznesení uvedený zrejme omylom, pozn.) vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doplnil svoj pôvodný návrh zo 14. decembra 1995,

-   sťažovateľ   podaním   z 2.   februára   2010   označeným   ako „Odvolanie   a odpoveď na výzvu“ reagoval na uznesenie okresného súdu datované 9. januára 2008 (uznesenie podľa doručenky sťažovateľ prevzal 25. januára 2010),

- okresný súd uznesením z 28. apríla 2010 rozhodol o postúpení veci krajskému súdu ako súdu vecne príslušnému,

- súdny spis okresného súdu bol krajskému súdu predložený 21. mája 2010.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd najskôr k podaniu právnej zástupkyne sťažovateľa z 28. októbra 2010, v ktorom   rozšírila petit sťažnosti a žiadala, aby ústavný súd v tomto konaní v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní prikázal konať bez zbytočných prieťahov aj krajskému súdu,   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v ktorej   konštatuje,   že   osobitosť   konania   pred ústavným súdom vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť) neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (napr. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08). Ústavný súd je viazaný iba   predmetom   konania,   ktorý   bol   vymedzený   petitom   sťažnosti   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde) v uznesení z 26. augusta 2010 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn.   IV. ÚS 147/07   z 31.   augusta   2007   konštatoval,   že   podanie   sťažovateľa zo 14. decembra 1995, ktorým napadnuté konanie začalo, nemožno považovať za návrh na začatie   konania   pred   okresným   súdom   a vzhľadom   na   to   nemožno   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zohľadňovať kritérium právna a faktická zložitosť veci. Na tomto konštatovaní   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   nič   meniť   aj   v súvislosti s pokračovaním   konania   v období   po   uvedenom   náleze   ústavného   súdu,   pretože   okrem procesných   úkonov   smerujúcich   k upresneniu   návrhu   a identity   sťažovateľa   nedošlo k meritórnemu konaniu vo veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že po vydaní nálezu sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007 nezistil také okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania. Pokiaľ sťažovateľ namietal nesprávne uvedenie svojho mena okresným súdom, možno konštatovať, že sťažovateľ iba realizoval   procesné   úkony   na   ochranu   svojich   práv   v súlade   s Občianskym   súdnym poriadkom.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu. Aj keď v hodnotenom období po náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007 okresný súd postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo, podľa názoru ústavného súdu však toto obdobie bolo poznačené jeho neefektívnou a nesústredenou činnosťou.

Okresný súd uznesením z 9. januára 2008 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní podľa poučenia doplnil svoj „návrh zo dňa 14. decembra 1995 o preskúmanie rozhodnutí v správnom konaní“. Opravným uznesením z 11. februára 2008 predchádzajúce uznesenie opravil tak, že namiesto navrhovateľa J. K. uviedol I. K. K. Keďže sťažovateľ v určenej lehote návrh nedoplnil, okresný súd uznesením z 25. marca 2008 rozhodol tak, že jeho podanie   odmietol.   Po   podaní   odvolania   krajský   súd   uznesením   z 29.   júla   2008   zrušil uznesenie   okresného   súdu   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na preskúmanie rozhodnutí v správnom konaní súdom   –   návrh   zo   dňa   14. 12. 1995   bol   doručený   Okresnému   súdu   Bardejov   dňa 15. 12. 1995 a ako navrhovateľ,   resp.   osoba,   ktorá toto podanie vykonáva,   je označený J. K... Takto označený účastník konania bol vyzvaný ešte prípisom z 8. 2. 1996 na doplnenie podania. Podanie doplnené nebolo.

Následne po tom, čo Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti I K. K.... o tom, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd opätovne vyzval J. K. na odstránenie vád podania v zmysle § 42, § 79 a § 43 O. s. p. s tým, že výzvu prevzal J. K. dňa 22. 1. 2008. Bez žiadnych ďalších zistených skutočností prvostupňový súd dňa   11. 2. 2008   vydal   opravné   uznesenie,   kde   za   navrhovateľa,   resp.   žalobcu   označil I. K. K..., a toto opravné uznesenie doručil aj osobe I. K. K. dňa 18. 2. 2008. Ani J. K. ani I. K. K. na spomínané uznesenia prvostupňového súdu nereagovali, a preto napadnutým uznesením prvostupňový súd odmietol podanie navrhovateľa I. K. K., ktoré uznesenie bolo doručené I. K. K. dňa 28. 3. 2008.

Prvostupňový   súd   si   však   nevšimol,   že   osoba   označená   v uznesení   o odmietnutí podania ako I. K. K. nie je totožná s osobou, ktorá podala návrh dňa 14. 12. 1995, ktorá sama seba označila ako J. K. Zo spisového materiálu nie je preukázané, na základe čoho došlo k vydaniu opravného uznesenia, kde sa opravovalo meno navrhovateľa, a či osoba J. K a I. K. K. je tá istá osoba alebo ide o dve rozdielne osoby.

Preto   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušil   podľa   § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Keďže   následne   okresný   súd   v súlade   s vysloveným   názorom   a usmernením krajského   súdu   vykonával   úkony   spojené   s overovaním   aktuálneho   mena   sťažovateľa, ústavný súd jeho postup predchádzajúci vydaniu uznesenia z 25. marca 2008, ktorým bolo podanie sťažovateľa odmietnuté, vyhodnotil ako neefektívny.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom okresného súdu uvedeným vo vyjadrení k sťažnosti, podľa ktorého až z podania sťažovateľa doručeného okresnému súdu 2. februára 2010 bolo možné zistiť „predmet konania“ a následne uznesením rozhodnúť o postúpení veci miestne a vecne príslušnému krajskému súdu. Napriek tomu, že podanie sťažovateľa zo 14. decembra   1995   nemalo náležitosti   návrhu   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku, bolo z neho zrejmé, že sťažovateľ sa domáhal „preskúmania a zrušenia právoplatných, ale vysoko nezákonných rozhodnutí Okresného úradu v B...“, čo podľa názoru ústavného súdu umožňovalo   ustáliť,   že   na   preskúmanie   zákonnosti   predmetných   rozhodnutí   je   vecne a miestne   príslušný   krajský   súd.   Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v priebehu napadnutého   konania   od   jeho   začiatku   v roku   1995,   teda   aj   v období   po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007, postupoval neefektívne, ale najmä nesústredene.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že okresný súd od rozhodnutia ústavného súdu (nález sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007), ktorým už vyslovil, že označené práva sťažovateľa boli okresným súdom v predmetnom konaní porušené, až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nedokázal organizovať svoj procesný postup plynulo, no najmä sústredene a efektívne tak, aby právna vec sťažovateľa bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá   (§ 100   ods. 1   prvá   veta   OSP)   a aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil s návrhom na rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté konanie nie je ani po viac ako 3 rokoch od nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 147/07 z 31. augusta 2007 a ani po 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 207/07 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 31. augusta 2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 207/07 konal bez zbytočných prieťahov, a to vzhľadom na to, že vec bola 21. mája 2010 postúpená krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „sa v dôsledku zbytočných   prieťahov   súdu   dostal   do   stavu   dlhotrvajúcej   právnej   neistoty   a stratil   tým dôveru v nestrannosť súdov, ako aj presvedčenie, že sa súdnou cestou možno v Slovenskej republike   dovolať   spravodlivosti.   Sťažovateľ   tiež   poukazuje,   že   v dôsledku   nečinnosti okresného súdu sa dostal do sociálnej tiesne. Dlhodobý stav právnej neistoty sa prejavil negatívne aj na zdravotnom stave sťažovateľa.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 5 C 207/07,   ako aj na záver   o nesústredenosti   a neefektívnosti   jeho postupu   od vydania nálezu   sp. zn.   IV. ÚS 147/07   z 31.   augusta   2007,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nebolo ani po 15 rokoch od jeho začiatku   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou   kanceláriou   E.   P.,   s. r. o.,   P.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 303,30 €.

Podania právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 3. novembra 2010 a 27.   decembra   2010   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   ich   obsah   ako   podania relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy konania právnej   zástupkyni   sťažovateľa   a okresnému   súdu   uhradiť   štátu   trovy   konania   na   účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011