znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 264/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť J. H., P., zastúpeného advokátom Mgr. V. M., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 88/96, za účasti Okresného súdu Trnava, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 88/96 p o r u š e n é   b o l o.

2.   J.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   90   000   Sk   (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť J. H. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. V. M., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2007 doručená sťažnosť J. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. M., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 88/96,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 219/2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 13. mája 1996 podaným okresnému   súdu   domáhal   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov s odporkyňou M. M. (ďalej len „odporkyňa“). Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 16 C 88/96.

Sťažovateľ uviedol, že napriek tomu, že návrh podal pred viac ako desiatimi rokmi, konanie vedené okresným súdom nebolo doteraz právoplatne skončené. Podľa jeho názoru „podstata sporu tkvela v okolnostiach, ktoré neboli natoľko náročné, aby muselo konanie trvať   tak   neprimerane   dlhý   časový   úsek.   Dokonca   odporca   medzičasom   zomrel,   takže procesné komplikácie s tým spojené, t. j. dedičské konanie a s tým súvisiace prerušenie konania,   musím   navrhovateľ   znášať,   hoci   ak   by   súdy   konali   rýchle,   mohla   byť   vec rozhodnutá   ešte   skôr,   ako   by   došlo   k tejto   právnej   skutočnosti,   majúcej   mimoriadne podstatný vplyv na dotknuté konanie“.

Sťažovateľ poukázal na liknavosť v postupe oboch súdov, pričom uviedol, že od podania návrhu na začatie konania do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci ubehlo viac   ako   jeden   a štvrť   roka.   K prieťahom   podľa   neho   dochádzalo   aj   v období   medzi samotnými   pojednávaniami,   keď   sa   označené   všeobecné   súdy   zaoberali   predovšetkým administratívnymi záležitosťami. Prvé meritórne rozhodnutie vo veci okresný súd vydal až 22. januára 2004, pričom pre chybu k nemu musel vydať aj opravné uznesenie. Sťažovateľ namietal,   že „súdy   akoby   zásadne   prejednávali   vec   vždy   v približne   dva   a polročnej svojvoľnej lehote či frekvencii, nakoľko tiež až po ďalšom viac ako dva a pol roku od vyhlásenia rozsudku, vyplneného riešením otázok poplatkových, bol spis dňa 1. 8. 2006 predložený   odvolaciemu   súdu   Krajskému   súdu   v Trnave   na   rozhodnutie   o odvolaní! V odvolacom konaní do podania tejto ústavnej sťažnosti odvolací Krajský súd v Trnave nepodnikol žiaden úkon smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu veci resp. vráteniu veci na samý úvod konania, čo by znamenalo návrat k situácii jedenásť rokov späť“.

Odvolávajúc   sa   na   rekapituláciu   priebehu   sporu   uvedenú   v prílohe   k sťažnosti sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu v ním označených konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   okresným   súdom   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C 88/96   a krajským   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 219/2005, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov konania v sume 11 456 Sk.

Ústavný súd 25. októbra 2007 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 88/96, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 264/07-12. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom, doručeným ústavnému súdu 30. novembra 2007. Vo vyjadrení podrobne opísal skutkový stav vo veci a vykonané úkony a okrem iného uviedol, že v priebehu doterajšieho konania došlo viackrát k zmene vybavujúceho sudcu (vec vybavuje v súčasnosti už štvrtá sudkyňa) a k úmrtiu účastníka konania na strane odporcu. K otázke dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa sa však predseda okresného súdu nevyjadril.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku doručenému ústavnému súdu 13. decembra 2007 k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol:

„... beriem na vedomie vyjadrenie Okresného súdu v Trnave k veci s výhradou, že je iba popisného charakteru a neobsahuje zdôvodnenie liknavosti jednotlivých postupov súdu pri rozhodovaní mojej občianskoprávnej veci.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 88/96.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   (m.   m.   IV.   ÚS   221/04).   Preto   je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý   čo   najskôr   odstráni   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so žiadosťou na súd (IV. ÚS 195/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd zo sťažnosti i spisu okresného súdu sp. zn. 16   C   88/96   zistil,   že   predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o konanie, ktoré nie je právne zložité a aj metodika   postupu   všeobecného   súdu   v takom   spore   je   dostatočne   jasná   a podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Pre rozhodovanie súdu vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebné predovšetkým určiť (stanoviť) okruh vecí   tvoriacich   jeho   predmet,   zistiť   ich   hodnotu   ku   dňu   zániku   manželstva   a napokon rozhodnúť o jeho vyporiadaní. Pri oceňovaní vecí v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti, a preto nie zriedka vyvstáva potreba ustanovenia znalca podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku. Faktickú zložitosť veci preto v takýchto veciach nie je možné vylúčiť a môže byť vyvolaná   počtom   a povahou   vecí   tvoriacich   predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva, súhlasným   alebo   nesúhlasným   stanoviskom   účastníkov   konania   o veciach   tvoriacich predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva,   ako   aj   potrebou   znaleckého   dokazovania   ich hodnoty ku dňu zániku manželstva.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (I. ÚS 47/96).

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd pripúšťa, že ním podané opravné prostriedky proti rozhodnutiam okresného súdu (proti uzneseniu zo 6. júna 1996 o predbežnom opatrení, rozsudku z 22. januára 2004, uzneseniu zo 4. júna 2004   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   uzneseniu   z   29.   júna   2006 o zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov) mohli vplývať na jeho priebeh   a dĺžku.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v   doterajšej judikatúre,   využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (Občianskym súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní. Z obsahu označeného spisu vyplynulo, že okresný súd po doručení žaloby (13. mája 1996)   už   20.   mája   1996   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   listinných   dôkazov   a na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením zo 6. júna   1996   okresný   súd   vydal   predbežné   opatrenie,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal 25. júna 1996 odvolanie, v dôsledku čoho bol spis 15. júla 1996 odstúpený krajskému súdu. Krajský súd potvrdil prvostupňové uznesenie a rozhodnutie o odvolaní s celým spisovým materiálom bolo vrátené okresnému súdu 6. augusta 1997.

Následne   okresný   súd   konal   až   do   1.   decembra   1997   plynulo a vykonal   viacero nevyhnutných procesných úkonov súvisiacich s prípravou pojednávaní vo veci (6. októbra 1997, 3. novembra 1997, 1. decembra 1997). Hoci pojednávanie konané 1. decembra 1997 bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkov dožiadaným súdom, okresný súd až po   desiatich   mesiacoch   prípisom   z   26.   októbra   1998   požiadal   Okresný   súd   Trenčín o vypočutie svedka.

V nasledujúcom   období   až   do   22.   februára   1999   okresný   súd   vykonával   úkony nevyhnutné na rozhodnutie o žalobe sťažovateľa. Tieto spočívali v nariadení pojednávania vo   veci   (30.   novembra   1998),   zisťovaní   adries   svedkov   prostredníctvom   Centrálnej evidencie   pobytu   obyvateľov   v Banskej   Bystrici,   v dožiadaní   o výsluch   svedkov dožiadaným   Okresným   súdom   Piešťany   (13.   januára   1999),   ktorý   svedkov   vypočul 22. februára 1999.

V ďalšom období bol ale okresný súd bez relevantného zákonného dôvodu nečinný až do   11.   októbra   2000,   keď   vyzval   účastníkov   na   predloženie   konečných   návrhov   na rozhodnutie vo veci. Po tom, ako okresný súd nariadil v konaní znalecké dokazovanie za účelom   ohodnotenia   hnuteľných   vecí   patriacich   do   bezpodielového   spoluvlastníctva sťažovateľa s odporkyňou a zabezpečil príslušné stanoviská účastníkov konania, bol vo veci v období od 25. októbra 2002 až do 3. novembra 2003 (keď bolo nariadené pojednávanie na 20. január 2004) opäť nečinný.

Pojednávanie konané 20. januára 2004 okresný súd odročil na 22. január 2004 za účelom   vyhlásenia   rozsudku.   Uznesením   zo   4.   februára   2004   okresný   súd   vydal k predmetnému   rozsudku   opravné   uznesenie.   Sťažovateľ   28.   apríla   2004   podal   proti rozsudku okresného súdu odvolanie a odvolanie podal aj proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júna 2004 o nepriznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov za podané odvolanie, ktorému   krajský   súd   vyhovel   uznesením   z   30.   septembra   2005.   Po   tom,   ako   bol   spis doručený   okresnému   súdu   (2.   novembra   2005),   okresný   súd   doručoval   uznesenie účastníkom konania a v zmysle pokynu krajského súdu vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. O opätovnej žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o žiadosti o pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov okresný súd rozhodol uznesením z 29. júna 2006 tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 25. júla 2006 odvolanie. Krajský súd uznesením z 29. mája   2007   prvostupňové   uznesenie   v časti   zamietajúcej   sťažovateľovi   ustanovenie zástupcu z radov advokátov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu považoval za dôvodnú. Okresnému súdu bolo predmetné uznesenie doručené 6. júla 2007 a sťažovateľovi 24. júla 2007.

V tomto období sťažovateľ prípisom z 26. mája 2006 oznámil okresnému súdu, že odporkyňa   15.   mája   2006   zomrela.   Okresný   súd   túto   skutočnosť   zistil   z pripojeného osvedčenia o dedičstve sp. zn. 20 D 1235/2006, z ktorého vyplynulo, že odporkyňa zomrela 16. mája 2006 v Galante.

Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci bol okresný súd nečinný v obdobiach od 1. decembra 1997 do 26. októbra 1998 (v trvaní takmer 10 mesiacov), od 22. februára 1999 do 11. októbra 2000 (v trvaní takmer 20 mesiacov) a od 25. októbra 2002 až do 3. novembra 2003 (v trvaní takmer 13 mesiacov). Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal do úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané   nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní na   viacnásobnú zmenu zákonnej sudkyne ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   14/00)   otázky   množstva   vecí,   personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné na posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   súdneho konania, ktorá doteraz predstavuje jedenásť a pol roka.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 88/96 spôsobil zbytočné prieťahy v trvaní viac ako tri a pol roka, a konštatoval, že v tomto období došlo postupom okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ktorú odôvodňuje vysokou mierou právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného súdu, pričom „hmotne vyjadreným   následkom   je   ujma   na   majetkových   právach   sťažovateľa, ktorá   s prispením ďalších pristupujúcich okolností ovplyvnia možnosť uspokojenia nároku sťažovateľa“.Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie označeného   práva   (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   dobu   zbytočných   prieťahov okresného súdu v konaní, predmet a povahu sporu, ktorý je obsahom namietaného konania) ústavný súd považoval priznanie sumy 90 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom Mgr. V. M. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ žiadal, aby mu bola úhrada trov právneho zastúpenia priznaná v sume 11 456 Sk. Ústavný súd úhradu trov priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14   ods.   1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanú   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk), t. j. 2-krát po 2 970 Sk a 2-krát po 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008