znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 264/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Juraja   Bačáka,   bytom   H.,   ktorou   namieta   porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   bývalého   Obvodného   úradu   Michalovce   v konaní vedenom pod sp. zn. OVVS-2004/01024 v spojení s rozhodnutím Krajského úradu Košice sp. zn. 2004/03092, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Juraja   Bačáka o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2004 doručená   sťažnosť   Juraja   Bačáka   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   bývalého   Obvodného   úradu Michalovce (ďalej len „obvodný úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. OVVS-2004/01024 v spojení   s   rozhodnutím   Krajského   úradu   Košice   (ďalej   len   „krajský   úrad“) sp. zn. 2004/03092.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „V predmetnom konaní, ktorého výroky napadám ako nezákonné a protiústavné, ja sťažovateľ som vo svojom odvolaní zo dňa 27. marca 2004 (...) uviedol, že JUDr. F. G. je JUDr. A. Ch. dobrý kamarát a bývalý kolega - sudca. Touto mojou   námietkou   zaujatosti   sa   žalovaný   úrad,   ako   odvolací   orgán   vôbec   nezaoberal, ignoroval   moje   pochybnosti.   Stačí   mať   pochybnosť   o nezaujatosti   konajúceho   úradu, úradníka podľa práva Slovenskej republiky.

Taktiež mne ako sťažovateľovi nikto doposiaľ nevysvetlil, že prečo v konaní, ktoré spolu s rozhodnutím napadám som bol vypočúvaný ja osobne, JUDr. A. Ch. osobne, úrad naše   výpovede   konfrontoval,   ak   v prípade   môjho   podania,   t. j.   trestného   oznámenia z 9. 09. 2002 na JUDr. A. Ch. a spol. nebol vypočúvaný a teda ani predvolávaný úradom a úradníkom   (JUDr.   O.   D.   z Okresnej prokuratúry   Michalovce)   oznamovateľ J.   B.,   ani JUDr. A. Ch., ani JUDr. Ľ. Z., ani JUDr. T. S., ani JUDr. J. K., ani D. G., ktorý podplácal, ani svedok, ktorého chcem uviesť?! Na základe čoho, koho sa došlo k záveru, že nedošlo k spáchaniu trestných činov korupcie? S kým bola konfrontovaná JUDr. O. D.?

Bolo JUDr. A. Ch. zo strany sťažovateľa ublížené na cti? Nedošlo k tomu výrokmi, ktoré stále sťažovateľ urguje, aby boli vybavené konkrétnymi úkonmi úradov, úradníkov, lebo ostali nevybavené?! (...).“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Priznať   sťažovateľovi   porušenie   jeho   ústavných   práv   na   riešenie   jeho   veci zákonným postupom, t. j. nezaoberaním sa jeho námietky zaujatosti uvádzanej v odvolaní zo dňa 27. marca 2004 (ignorovaním tejto časti podania) o vylúčení vedúceho a jeho úradu, ktorý riadi na prejednanie veci.

2. Zrušiť právoplatné rozhodnutie Obv. úradu Michalovce v spojení s rozhodnutím Krajského úradu Košice (sp. značky vyššie uvedené) ako nezákonné a protiústavné, lebo vo veci   rozhodol   štátny   orgán   o ktorom   sťažovateľ   vyslovil   svoju   pochybnosť   o   jeho nezaujatosti.

3. Priznať sťažovateľovi ako primerané zadosťučinenie za utrpenú ujmu porušením jeho ústavných práv úradom štátu vo finančnej sume stotisíc slovenských korún.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ bol účastníkom   správneho   konania   (v   procesnom   postavení   obvineného   z   priestupku) vo veci spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   priestupkoch“)   na   obvodnom   úrade v konaní pod sp. zn. OVVS-2004/01024.   Proti   rozhodnutiu   obvodného   úradu   vo   veci sp. zn. OVVS-2004/01024 podal   sťažovateľ   odvolanie   30. apríla 2004.   O tomto   odvolaní rozhodoval   krajský   úrad   v   konaní   pod   sp. zn.   2004/03092,   ktoré   rozhodnutím z 20. mája 2004 zamietol a potvrdil rozhodnutie obvodného úradu.

Sťažovateľ   sa   svojím   návrhom   na   rozhodnutie   pred   ústavným   súdom   domáha vyslovenia porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému   podľa   sťažovateľa   došlo „... právoplatným   rozhodnutím:   Obvodného   úradu Michalovce   zo   dňa   11. 03. 2004   číslo:   OVVS-2004/01024   v spojení   s odvolacím rozhodnutím   Krajského   úradu   Košice,   odboru   VVS   a ŽP,   oddelenia   správneho,   zo   dňa 20. mája 2004 číslo: 2004/03092; iným zásahom mimo právoplatného rozhodnutia veci, t. j. nečinnosťou   pracovníkov   Krajského   úradu   Košice   ohľadne   námietok   zaujatosti sťažovateľa uvádzaných v odvolaní zo dňa 27. 03. 2004“.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, resp. na rozhodnutie vo veci nebol príslušný iný súd.

V   citovanom   článku   ústavy   preto   ide   o   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Ústavný   súd   nie   je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ môže domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom   (ďalej   len   „OSP“)   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne napr. II. ÚS 35/02,   II. ÚS 78/02).   Ak   existuje   taký   všeobecný   súd,   ktorý   v   súlade so všeobecnou   právomocou   podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ústavný   súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrený   v   čl. 127   ods. 1   ústavy (napr. II. ÚS 54/02).

Sťažovateľ požiadal o ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný   súd   predčasne,   bez   toho,   aby podal   žalobu   podľa   §   247   a nasl.   OSP.   V tomto prípade konaniu na ústavnom súde bráni skutočnosť, že sťažovateľ mal k dispozícii iný prostriedok nápravy, a to konkrétne žalobu podľa § 249 OSP, respektíve mohol podať návrh na ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 250v ods. 1 OSP, ktorou   sa   mohol   domáhať   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   správneho orgánu. Taký postup sťažovateľa, pri ktorom nevyužije všetky dostupné prostriedky právnej ochrany pred   podaním   sťažnosti   na ústavnom   súde,   vylučuje právomoc   ústavného   súdu konať v jeho veci.

Preto   ústavný   súd   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa pre porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004