znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 263/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. M., I., zastúpeného advokátkou JUDr. M. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 T/17/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012 doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/17/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ „bol   v   procesnom   postavení   obžalovaného účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Levice pod č. k.: 2 T 17/2007- 4307010090...

Súdne konanie proti obžalovanému na Okresnom súde Levice bolo začaté na základe obžaloby vydanej Okresnou prokuratúrou Levice dňa 26. 01. 2007 (tj. pred vyše 5 rokmi) pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 184a odsek 1 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. v znení zákona číslo 403/2004 Z. z.

Dňa 6. 02. 2007 Okresný súd Levice vydal v predmetnej záležitosti trestný rozkaz, ktorým   obžalovaného   odsúdil   podľa   § 184a   odsek 1   Trestného   zákona   s   prihliadnutím na § 353 odsek 2 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. na trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 58 odsek 1 písmeno a), § 59 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961   Zb.   súd   obžalovanému   výkon   trestu   odňatia   slobody   podmienečne   odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Voči   uvedenému   trestnému   rozkazu   podal   obžalovaný   dňa   1. 3. 2007   odpor v zákonnej   8   dňovej   lehote   od   doručenia   trestného   rozkazu.   Hlavné   pojednávanie   bolo vytýčené   na   mnoho   termínov,   často   som   prišiel   zbytočne,   keďže   svedkovia   si   často nepreberali zásielky a súd mi to vopred neoznámil, takže som z I. chodil do L. zbytočne, čo bolo spájané s nemalými nákladmi na cestovné. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný hneď na začiatku vyhlásil, že je vo vzťahu ku skutku, ktorý mu je v obžalobe kladený za vinu, nevinný.

Posledné   hlavné   pojednávanie   pôvodne   odročené   na   07. 01. 2011   sa   uskutočnilo až dňa   09. 09. 2011.   Na   uvedenom   hlavnom   pojednávaní   Okresný   súd   Levice   uznal obžalovaného   vinným   rozsudkom   č. k.:   2 T 17/2007-4307010090   z   trestného   činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 184a odsek 1 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. v znení zákona číslo 403/2004 Z. z.

Voči   rozsudku   vydanému   dňa   9. 9. 2011,   č. k.:   2 T 17/2007-4307010090   sa obžalovaný odvolal v odvolaní vydanom dňa 23. 9. 2011. Krajský súd v Nitre odvolaniu obžalovaného vyhovel a dňa 22. 2. 2012 napadnutý rozsudok Okresného súdu Levice zrušil a vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodil.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že „od vznesenia obvinenia pre vyššie uvedený trestný čin vydaného dňa 05. 01. 2005 Okresnou prokuratúrou Levice do vydania zrušujúceho uznesenia odvolacím Krajským súdom v Nitre žil obžalovaný viac ako 7 rokov v neustálej právnej neistote. Samotným prerokovaním veci na súde totižto nedochádza k jej odstráneniu. K stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Právna neistota vyvolávala v obžalovanom pocity krivdy, úzkosti, nespravodlivosti a znemožňovala mu viesť dôstojný život.

Sťažovateľ rozumie, že až do vydania právoplatného odsudzujúceho rozsudku platí prezumpcia   neviny,   považuje   však   za   dôležité   uviesť,   že   ide   o   právnický   termín   a   jej ponímanie bolo v laickej verejnosti rôzne. Podaná obžaloba a už skôr vznesené obvinenie negatívnym   spôsobom   zmenili   pohľad   spoločnosti   na   sťažovateľa,   spôsobili   stratu spoločenskej prestíže, čo mu výrazným spôsobom skomplikovalo pracovný a aj osobný život. Podaná   obžaloba   spôsobila   sťažovateľovi   vážne   problémy   aj   v   manželstve,   čo vyústilo do jeho rozvratu a neskôr aj rozvodu a s tým spojenej úpravy práv a povinností sťažovateľovi   k   maloletému   synovi   M.   M.   Rozpadnutie   manželstva   a   najmä   podstatné obmedzenie   styku   so   synom   (v   porovnaní   s   predchádzajúcim   obdobím)   zanechalo v sťažovateľovi hlbokú citovú ujmu, ktorá pretrváva dodnes.

Obžaloba   so   sebou   priniesla   aj   sťažené   možnosti   uplatniť   sa   na   trhu   práce, následkom čoho sa sťažovateľ dostal aj do vážnych finančných ťažkostí. Vzniknutú ťažkú finančnú   situáciu   sťažovateľa   navyše   komplikovali   aj   predvolávania   na   súdne   konania v predmetnej trestnej veci, ktoré si vyžadovali taktiež nemalé finančné prostriedky, keďže pojednávanie prebiehalo cca 150 km od miesta jeho bydliska.“.

Vzhľadom na to, že od podania obžaloby Okresnou prokuratúrou Levice do vydania rozsudku v predmetnej veci uplynulo 4 a pol roka, sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu „došlo k porušeniu práva obžalovaného stanovené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej k porušeniu § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd   Okresného   súdu   Levice   v   predmetnej   záležitosti   konal   v   rozpore   so   základnou povinnosťou zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. Už z nedôsledného postupu orgánov činných v trestnom konaní bolo od počiatku zrejmé, že nevykonali základné dôkazy (odňatie odtlačkov prstov a pod.) tak, aby   bol   zistený   skutkový   stav   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti,   v   rozsahu nevyhnutnom   na   rozhodnutie.   Práve   chybou   orgánov   polície   v   počiatočných   štádiách procesných úkonov neboli zabezpečené dôkazy,   ktoré mohli jednoznačne potvrdiť alebo vyvrátiť   zavinenie   obžalovaného.   Tieto   skutočnosti   boli   a   museli   byť   súdu   zrejmé   už na začiatku   rozhodovania,   napriek   tomu   však   konanie   prebiehalo   zdĺhavo,   svedecké výpovede boli dopĺňané s odstupom niekoľkých rokov, boli rozporné a pod., avšak súd napriek zjavným rozporom a nedostatkom pri výkone práce polície vyhodnotil jednotlivé dôkazy v neprospech obžalovaného.“.

V nadväznosti na uvedené podľa sťažovateľa „činnosťou Okresného súdu Levice v uvedenej trestnej veci bolo porušené aj právo obžalovaného na spravodlivé a verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom v súlade   s   ustanovením   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/17/20007 porušil jeho základné právo podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   aby   mu   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní a v nadväznosti   na   to   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03,   IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už o sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľa,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T/17/2007 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. ústavy   si   ústavný   súd   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T/17/2007 z 9. septembra 2011   uznal   sťažovateľa   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 184a ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorý mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona   podmienečne   odložený.   Podľa   § 59   ods. 1   Trestného   zákona   mu   bola   určená skúšobná doba v trvaní 24 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 To/99/2011 z 22. februára 2012   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a sťažovateľa   podľa   § 322 ods. 3 Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol sťažovateľ stíhaný.

Sťažnosť sťažovateľa podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   bola ústavnému súdu   doručená 17. apríla 2012. V oboch prípadoch teda konajúce všeobecné súdy rozhodli v trestnej veci sťažovateľa ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, resp. ešte pred jej podaním na poštovú prepravu. Okresný súd preto už nemohol v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne spôsobiť   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohol   už   ani   porušovať   sťažovateľom   v sťažnosti označené práva.

Možnosť   domáhať   sa   ochrany   v sťažnosti   označených   práv   podaním   sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu okresného súdu bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho trestnej veci prvostupňové konanie.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. apríla 2012, t. j. v čase, keď okresný súd už v trestnej   veci   sťažovateľa   nekonal,   v dôsledku   čoho   už   k porušovaniu   v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať a neprichádzalo už taktiež do úvahy naplnenie   základného   účelu   označených   práv   (t. j.   odstránenie   stavu   právnej   neistoty), ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012