znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 263/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   A...,   t. č. vo   výkone   väzby,   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresnej   prokuratúry   Poprad,   Krajskej   prokuratúry v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Kv 46/09,   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 6/10 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 9/10 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 29. januára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010 doručená   sťažnosť   F.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“), Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 46/09, Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 6/10 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 9/10 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 29. januára 2010 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie a zo súvisiaceho spisového materiálu (ktorý si   ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   veci   vyžiadal)   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   sp. zn. 0 Tp/325/2009   z 23.   novembra   2009   z dôvodov   uvedených   v   § 71   ods. 1   písm. b)   a   c) Trestného poriadku. Sťažovateľ prostredníctvom zvolenej obhajkyne písomným podaním z 29. januára 2010 podaným na poštovú prepravu 2. februára 2010 adresovaným Okresnému súdu   Poprad   požiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Okresná   prokuratúra   prípisom z 8. februára 2010 informovala sťažovateľa o tom, že predmetnú žiadosť (ktorú jej postúpil Okresný   súd   Poprad)   odstúpila krajskej   prokuratúre, ktorá prípisom   z 12. februára 2010 upovedomila   sťažovateľa   o tom,   že   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   nevyhovela a predložila ju na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 6/10 z 15. marca 2010 sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 9/10   z   18.   marca   2010   zamietol.   Predmetné   uznesenie   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi, ako aj jeho zvolenej obhajkyni doručené 12. apríla 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedený   priebeh   konania   naznačuje,   že   označení porušovatelia   jeho   práv „rozhodovali   neprimerane   dlho,   a to   od   2. 2. 2010,   kedy   bola žiadosť sťažovateľa podaná na poštu až do 12. 4. 2010, kedy bolo uznesenie Krajského súdu v Prešove doručené sťažovateľovi a jeho zvolenej obhajkyni“.

S poukazom   na   uvedené   preto   sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný   súd   vydal   tento nález:„Okresná prokuratúra Poprad, Krajská prokuratúra v Prešove, Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 29. 1. 2010 v súvislosti s rozhodovaním o tejto žiadosti porušili jeho   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

F.   A.   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   254,88.-   EUR   slovom: dvestopäťdesiatštyri EUR a osemdesiatosem centov), za dva úkony v konaní pred ústavným súdom   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   na   súd   2 x po 120,23.- EUR, režijný paušál 2 x po 7,21.- EUR), ktoré sú mu spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť Okresná   prokuratúra   Poprad,   Krajská   prokuratúra   v   Prešove,   Okresný   súd   Prešov a Krajský súd v Prešove na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru okresnou prokuratúrou, krajskou prokuratúrou, okresným súdom, ako aj krajským súdom tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby „rozhodovali neprimerane dlho“.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne   a   urýchlene.   Požiadavka   urýchlenosti   rozhodnutia   o ďalšom   trvaní   väzby vyplýva aj z už citovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa požiadavky urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby už viackrát konštatoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   počítané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp. urýchlenosti spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

V danom   prípade   odo   dňa   podania   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu do doručenia zamietajúceho uznesenia krajského súdu uplynulo viac ako dva mesiace, čo by pri   mechanickej   aplikácii   uvedenej   judikatúry   ústavného   súdu   malo   viesť   k vysloveniu porušenia   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl. 5   ods. 4   dohovoru.   Takýto   záver   môže ústavný   súd   urobiť,   ale   len   ak   k   nemu   dospeje   po   dôkladnom   posúdení   konkrétnych okolností prípadu.

Sťažovateľ   namieta,   že   k porušeniu   jeho   označených   práv   došlo   pri   rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 29. januára 2010 postupom okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, okresného súdu a napokon postupom krajského súdu.

a) K postupu okresnej prokuratúryKeďže   sťažovateľ   prostredníctvom   zvolenej   obhajkyne   adresoval   svoju   žiadosť o prepustenie   z väzby   vecne   nepríslušnému   Okresnému   súdu   Poprad   (žiadosť   mu   bola doručená   3. februára   2010),   tento   hneď   na   druhý   deň   (4.   februára   2010)   postúpil   jeho žiadosť   o prepustenie   z väzby   okresnej   prokuratúre   k sp. zn.   1 Pv 785/09.   Keďže   ani okresná   prokuratúra   nebola   v predmetnej   veci   vecne   príslušná,   postúpila   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby vecne príslušnej krajskej prokuratúre po šiestich dňoch.

b) K postupu krajskej prokuratúryKrajskej   prokuratúre   ako   vecne   príslušnej   na rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   bola   táto   žiadosť   predložená   11. februára   2010.   Hneď   na   druhý   deň (12. februára   2010)   krajská   prokuratúra   rozhodla,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby   zamieta   a vec   obratom   predložila   okresnému   súdu   na rozhodnutie.   Vec   sa na krajskej prokuratúre nachádzala spolu štyri dni.

c) K postupu okresného súduOkresnému   súdu   bola   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   predložená 15. februára   2010.   Dňa   25.   februára   2010   okresný   súd   nariadil   termín   informatívneho výsluchu na 15. marec 2010. Keďže v tej istej   trestnej veci   boli ešte 10. februára 2010 okresným   súdom   zamietnuté   žiadosti   spoluobvinených   o prepustenie   z väzby,   spis   bol z dôvodu podania sťažnosti jedného zo spoluobvinených s predkladacou správou z 1. marca 2010 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti spoluobvineného s poznámkou, že „v uvedenej trestnej veci je stanovený termín informatívneho výsluchu na tunajšom súde na deň   15. 3. 2010“. Dňa   9.   marca   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 55   ods. 3   Trestného   poriadku,   v ktorej   namietal,   že   vo   veci   jeho žiadosti o prepustenie z väzby „nebol nariadený ani len termín môjho výsluchu a nebolo rozhodnuté o mojej žiadosti“. Okresný súd 15. marca 2010 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a vec predkladacou správou z 18. marca 2010 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa. Po rozhodnutí krajského súdu bol spis vrátený okresnému súdu 6. apríla 2010, ktorý obratom v ten istý deň dal pokyn aj na doručovanie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi a jeho zvolenej obhajkyni, ktorým bolo uznesenie doručené   12. apríla   2010.   Spolu   sa   vec   (aj   s doručením   uznesenia   krajského   súdu) nachádzala na okresnom súde 36 dní (a z toho minimálne 10 dní sa nachádzala na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o sťažnosti spoluobvineného).

d) K postupu krajského súduKrajskému   súdu   bol   spis   predložený   18.   marca   2010,   ktorý   toho   istého   dňa aj zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 15. maca 2010. Krajský súd   23. marca   2010   zamietol   aj   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   podľa   § 55   ods. 3 Trestného poriadku. Spis bol vrátený okresnému súdu 6. apríla 2010. Vec sa na krajskom súde nachádzala spolu 18 dní.

V súhrne   sa   síce   môže   javiť,   že   o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu z 29. januára 2010 bolo rozhodnuté po takmer dva a pol mesiacoch, avšak treba zohľadniť skutočnosť, že predmetná žiadosť o prepustenie z väzby bola vecne príslušnej krajskej   prokuratúre   predložená   až   11.   februára   2010   (teda   takmer   dva   týždne   od   jej podania,   pretože   sťažovateľom   zvolená   obhajkyňa   ju   adresovala   na   vecne   nepríslušný Okresný súd Poprad).

Z uvedeného   postupu   jednotlivých   sťažovateľom   označených   porušovateľov   jeho práv možno vyvodiť záver, že jedine postup okresného súdu (keď lehota, v ktorej rozhodol o žiadosti   sťažovateľa spolu   aj s doručením uznesenia krajského súdu,   presiahla 30 dní) vyvoláva pochybnosti, či ho možno vyhodnotiť ako ústavne konformný. Aj keď túto dobu rozhodovania o žiadosti sťažovateľa nemožno považovať za primeranú, je v konkrétnych okolnostiach   daného   prípadu   (vzhľadom   na   nutnosť   predloženia   spisu   krajskému   súdu) podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľná.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne   považovať aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu   pochybení, resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich ústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou   sťažovateľ   priamo   alebo   nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

Vo svetle všetkých uvedených okolností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ostatnými požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v návrhu na rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010