znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 263/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 o návrhu Ing. F. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/48/08-K z 3. decembra 2008 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/48/08-K z 3. decembra 2008   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. apríla 2009 doručený návrh Ing. F. B., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. B.,   B.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp. zn. VP/48/08-K z 3. decembra 2008 (ďalej aj „namietané   rozhodnutie“).   Navrhovateľ   po   výzve   ústavného   súdu   doplnil   svoj   návrh podaním doručeným 18. mája 2009.

Z návrhu navrhovateľa a jeho doplnenia, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že namietaným rozhodnutím výbor rozhodol, že navrhovateľ ako člen dozornej rady H., š. p., B., porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) tým, že „v období, keď vykonával funkciu   člena   dozornej   rady   L.,   š.   p.   B.   vykonával   súčasne   činnosť   živnostníka   podľa živnostenského zákona podľa živnostenského oprávnenia...“, a zároveň mu uložil pokutu v sume 120 876 Sk podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Z odôvodnenia označeného rozhodnutia, ako aj ďalšej spisovej dokumentácie výboru vyplýva, že výbor po zistení, že navrhovateľ popri verejnej funkcii vykonáva aj činnosť nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie (podnikateľskú činnosť ako živnostník), listom z 1. júla 2008 na túto skutočnosť navrhovateľa upozornil a vyzval ho v lehote 15 dní od doručenia „o vysvetlenie, resp. o oznámenie, akou formou ste predmetnú podnikateľskú činnosť ukončili“.

Keďže navrhovateľ na výzvu výboru v určenej lehote nezareagoval, výbor uznesením č. 638 z 18. septembra 2008 začal proti navrhovateľovi konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za porušenie povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 tohto ústavného zákona a listom   z 26.   septembra 2008   ho   vyzval   na vyjadrenie k označenému uzneseniu v lehote 15 dní od doručenia.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k výzve výboru z 26. novembra 2008 okrem iného uviedol, že do dozornej rady H., š. p., B., bol vymenovaný na základe výberového konania, pričom „Pri výberovom konaní som komisiu informoval o svojej podnikateľskej praxi, ktorá nebola nie je v konflikte so záujmom H. š. p. B.“. Navrhovateľ zároveň vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že 13. júna 2007 oznámil výboru všetky činnosti, ktoré vykonáva, t. j. aj svoju podnikateľskú činnosť, a preto vyslovil prekvapenie nad tým, že výbor začal proti nemu konanie, hoci „Všetky skutočnosti som včas kompetentným orgánom písomne oznámil – nič som nezatajoval“, a v nadväznosti na to vyslovil presvedčenie, že „moje pôsobenie v dozornej rade H. š. p. B. nie je v rozpore s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z....“.

Výbor   v   odôvodnení   označeného   rozhodnutia   konštatoval, že „obrana   verejného funkcionára je účelová a právne irelevantná. Vyplýva z nej, že verejný funkcionár vôbec nepochopil ustanovenia čl. 5 ústavného zákona, resp. ich vykladá účelovo. Výbor rovnako nemal   pochybnosť   o   tom,   že   za   podnikateľskú   činnosť   poberá   odmenu,   keďže v rozhodujúcom období priznal odmenu za výkon činnosti vo výške 597.432,- Sk a teda porušil zákaz podnikať, ako je to uvedené v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, keďže živnosť je podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov podnikateľskou činnosťou (činnosť za účelom dosiahnutia zisku).“.

Označené rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 20. marca 2009.

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uvádza:„Voči predmetnému rozhodnutiu mám 2 zásadné námietky:

1) Námietka procesných vád, ktorá spočíva v nedodržaní zákonom stanovenej 60 dňovej lehoty na rozhodnutie vo veci uloženia pokuty od začatia konania...

2) Námietka proti posúdenie, že som tým, že zabezpečujem svoje životné potreby (aj rodiny) formou živnostenského podnikania, hlavne poradenstvom v oblasti metrológie... sa podľa môjho názoru zakladá na nesprávnom posúdení čl. 5 ústavného zákona Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií... Ak by sa postupovalo podľa výkladu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií mohli by podnikať   verejný   funkcionári,   ako   advokáti,   notári,   exekútori   a   iní,   ale   nie   drobní živnostníci, ktorých je cca na Slovensku vyše 300.000. Tým by bola táto široká stavovská vrstva vylúčená z možnosti podieľať sa na správe vecí verejných.“

V   doplnení   svojho   návrhu   navrhovateľ   popri   opakovaní   námietky   o   nesprávnom výklade čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu výborom namieta aj pochybenia výboru spočívajúce „v nedostatočnom zisťovaní skutkového stavu pred vydaním rozhodnutia...“. V tejto súvislosti navrhovateľ tvrdí, že príjmy z výkonu funkcií, zamestnaní alebo činností   v sume 597   432 Sk uvedené   v „Oznámení funkcií,   zamestnaní,   činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2007“ „mal z ostatných činností, nie však zo živnosti“, čo dokladá aj priloženou fotokópiu daňového priznania za rok 2007. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že v čase vydania označeného rozhodnutia už nebol členom dozornej rady H., š. p., B., keďže z tejto funkcie bol ministrom pôdohospodárstva Slovenskej republiky zo 7. októbra 2008 odvolaný.

Na tomto základe navrhovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/48/08-K z 3. decembra 2008.

Ústavný   súd   si   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   návrhu   vyžiadal   k   nemu vyjadrenie výboru. Na žiadosť ústavného súdu reagovala v prípise č. VP/48/08-K z 30. júna 2009 predsedníčka výboru, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia namieta procesné   vady   rozhodnutia   (nedodržanie   zákonom   stanovenej   60-dňovej   lehoty   na rozhodnutie vo veci uloženia pokuty od začatia konania)...

Ďalej   namieta   fakt,   že   výkon   živnostenskej   činnosti   nie   je   rozporom   záujmu   pri výkone verejnej funkcie...

Namieta tiež, že v rozhodnutí sú nezrovnalosti v pomenovaní verejnej funkcie (mylne sa uvádza funkcia člena dozornej rady L. š. p. B. namiesto v ďalšom texte uvedenej funkcie člena dozornej rady H., š. p.

Vzhľadom na uvedené vecné nesprávnosti rozhodnutia navrhuje zrušiť predmetné rozhodnutie a priznať mu trovy konania...

S   uvedeným   názorom   ako   účastník   konania   nesúhlasíme   a   tvrdíme,   že   Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a to z týchto dôvodov:

1. Pokiaľ sa týka námietky na nedodržanie lehoty... poukazujeme na fakt, že v danom prípade ide v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o poriadkovú lehotu s uplynutím ktorej sa nespája   zánik   zodpovednosti   za   porušenie   ústavného   zákona   zo   strany   verejného funkcionára.   Nepopierame   fakt,   že   výbor   nerozhodol   v   tejto   lehote,   avšak   nemá   to   za dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty.

2. K posúdeniu výkonu živnostenskej činnosti verejného funkcionára v kontexte s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona poukazujeme na definíciu živnosti v § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom   podnikaní   v   znení   neskorších   predpisov.   Podľa   tohto   ustanovenia živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Z uvedeného je zrejmé, že ide nesporne o podnikateľskú činnosť, keďže tento text je takmer identický s § 2 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (obchodný zákonník). Naviac v cit. § 2 v jeho ods. 2 písm. b) je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia podnikateľom podľa obchodného zákonníka. Treba tiež uviesť, že výbor listom z 1. 8. 2008 upozornil verejného funkcionára na rozpor záujmu pri výkone živnostenskej   činnosti   s   výkonom   verejnej   funkcie,   avšak   verejný   funkcionár   toto upozornenie   nerešpektoval   a   nevzdal   sa   verejnej   funkcie,   resp.   pokračoval   vo   výkone živnostenskej   činnosti.   V   tomto   smere   výbor   nemá   pochybnosti   o   tom,   že   živnostenská činnosť, ktorú verejný funkcionár vykonáva je v rozpore s čl. 5 ústavného zákona a uloženie pokuty je plne odôvodnené.

3. V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že na strane 1 napadnutého rozhodnutia v časti „konštatuje“, riadok je nesprávne uvedený názov verejnej funkcie uvádzame, že táto námietka je odôvodnená a výbor túto skutočnosť súbežne opravuje v opravnom rozhodnutí o oprave zjavných písacích chýb. K uvedenej chybe došlo pri opise rukopisu rozhodnutia, čo   však   nemá   dopad   na   zrejmosť   a   presnosť   rozhodnutia   a   identifikáciu   verejného funkcionára v ďalšom texte rozhodnutia.

... Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie... s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k. IV. ÚS 263/09-16 z 23. júla 2009 ho prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   požiadal   predsedníčku   výboru o prípadné doplnenie vyjadrenia   výboru   k   návrhu, a to aj vzhľadom   na skutočnosť,   že medzičasom   navrhovateľ   svoj   návrh   doplnil   podaním   doručeným   18.   mája   2009. Predsedníčka   výboru   v   odpovedi   na žiadosť   ústavného   súdu   v   prípise   č.   VP/48/08-K/1 z 18. augusta 2009 konštatuje, „že navrhovateľ v zásade neuvádza nové skutočnosti, ku ktorým   by   bolo   potrebné   sa   osobitne   vyjadrovať,   pretože   na   ne   reagujeme   v   našom stanovisku zo dňa 30. júna 2009.

Napriek   tomu   považujeme   potrebné   namietať   výhrady   navrhovateľ   o   vecnom pochybení   konajúceho   výboru.   Výbor...   vykonal   všetky   potrebné   úkony   na   zistenie skutkového stavu z ktorého vyplýva, že verejný funkcionár porušil povinnosti uvedené v čl. 5 ústavného   zákona...   Na   uvedenej   skutočnosti   nemení   nič   fakt,   či   predmetný   výkon podnikateľskej činnosti bol vykonávaný za odmenu a v akej výške, resp. ako bol zdaňovaný. Na základe vyššie uvedeného zotrvávame na našom stanovisku tak, ako je uvedené v liste č. VP/48/08-K zo dňa 30. júna 2009.“.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenia   výboru   navrhovateľovi   a   vyzval   ho,   aby   k   nim v určenej lehote zaujal stanovisko. Na výzvu ústavného súdu reagoval navrhovateľ podaním doručeným 16. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... Nemôžem sa stotožniť s tvrdením, že Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej   len   „Výbor“)   v   predmetnej   veci   rozhodol   na   základe   citujem   „úplne   zisteného skutkového stavu a vecne správne“.

Vo svojom vyjadrení chcem poukázať na niektoré ďalšie právne aspekty s ktorými sa Výbor nedostatočne vysporiadal a pochybil pri citovaní právnych predpisov, napr.:

- už v Rozhodnutí... v časti Odôvodnenie na str. 2 mi výbor vytýka, cit. „že som nevyužil možnosť vzdať sa funkcie podľa čl. 7 ods. 7 ústavného zákona“.

Poukazujem na tú skutočnosť, že citované ustanovenie nerieši možnosť skončenia lebo vzdania sa funkcie verejného funkcionára.

- takisto aj vo vyjadrení k návrhu z 30. júna 2009 Výbor na str. 2 bod 2 odkazuje na definíciu živnosti § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, keď porovnáva podnikateľskú činnosť s § 2 ods. 1 zákona č. 92/1991 v znení neskorších   predpisov   (obchodný   zákonník   ??).   Výbor   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií porovnával   2   neporovnateľné   veci,   nakoľko   zákon   č.   92/1991   Zb.   v   znení   neskorších predpisov nie je obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.....   Ďalej   Výbor   sa   vôbec   nezaoberal   ustanoveniami   čl.   3   ústavného   zákona a neskúmal rozpor verejného záujmu a osobného záujmu verejného funkcionára vo väzbe na   moju   osobu a nepreukázal   majetková   prospech alebo   iný   prospech mne   alebo   mne blízkym osobám.

Nemôžem   sa   ubrániť   tej   skutočnosti,   že   Výbor   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií pristupoval v posudzovaní môjho prípadu diskriminačne voči mojej osobe (podnikateľovi

-živnostníkovi). Nemá rovnaké kritériá pre verejných funkcionárov živnostníkov a ostatných podnikateľov podnikajúcich podľa osobitných predpisov...

V   čl.   5   ústavného   zákona   nie   je   nikde   konkrétne   špecifikované   živnostenské podnikanie   ako   prekážka   vykonávania   funkcie   verejného   funkcionára.   Taktiež   v   zákone chýba   odvolanie   sa   na   zákonné   ustanovenia,   ktorých   menovitých   povolaní   sa   výnimka z podnikania dotýka. Preto som pri menovaní do funkcie ihneď písomne o rozsahu živnosti informoval zriaďovateľa a Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií. Bez akejkoľvek odozvy až do doby začatia konania zo strany Výboru, výsledkom čoho je uloženie neodôvodnenej sankcie -pokuty voči mojej osobe...»

Navrhovateľ zotrval na svojom návrhu a žiada, aby ústavný súd zrušil namietané rozhodnutie výboru a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu môže dotknutý verejný funkcionár podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   rozhodne   o   tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.

Pod zákonom uvedeným vo štvrtej vete citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu   treba   rozumieť   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Z § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že účastníkom konania podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, t. j. v danom prípade výbor.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Vychádzajúc z citovaných právnych noriem bolo úlohou ústavného súdu preskúmať navrhovateľom   namietané rozhodnutie   výboru   sp.   zn.   VP/48/08-K   z   3.   decembra   2008 z hľadiska toho, či bolo, resp. nebolo konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára, za ktoré   mu   označeným   rozhodnutím   výboru   bola   uložená   pokuta,   v   rozpore   s   ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Navrhovateľ sa   domáha zrušenia namietaného rozhodnutia výboru, proti ktorému v návrhu a jeho doplnení uplatňuje tieto námietky:

1. námietku „... procesných vád, ktorá spočíva v nedodržaní zákonom stanovenej 60 dňovej lehoty na rozhodnutie vo veci uloženia pokuty od začatia konania“,

2. námietku nesprávnej interpretácie a aplikácie čl. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, v dôsledku ktorej je „... široká stavovská vrstva vylúčená z možnosti podieľať sa na správe vecí verejných (živnostníci, pozn.)“, a

3. námietku, že výbor pred vydaním napadnutého rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav, keďže v rozhodnom období mal príjmy „... z ostatných činností, nie však zo živnosti“, čo dokladá aj priloženou fotokópiu daňového priznania za rok 2007.

Ústavný   súd   preskúmal   navrhovateľom   uplatené   námietky   a   zaujal   k   nim   toto stanovisko:

1. K námietke nedodržania procesnej lehoty na rozhodnutieVýbor vo svojom vyjadrení nespochybňuje skutočnosť, že namietané rozhodnutie vydal   po   uplynutí   lehoty   zákonom   ustanovenej   lehoty,   ale   argumentuje,   že „v   danom prípade ide v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o poriadkovú lehotu s uplynutím ktorej sa nespája   zánik   zodpovednosti   za   porušenie   ústavného   zákona   zo   strany   verejného funkcionára“, a   preto   nedodržanie   tejto   lehoty „nemá   to   za   dôsledok   protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení pokuty“.

Podľa čl. 9 ods. 5 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán podľa odseku 1 (v danom prípade výbor, pozn.) rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania.

Z   citovaného   ustanovenia   čl.   9   ods.   5   prvej   vety   ústavného   zákona   o   ochrane verejného záujmu nepochybne vyplýva, že zákon ukladá príslušným orgánom (v danom prípade výboru) rozhodnúť vo veciach ochrany verejného záujmu v 60-dňovej lehote odo dňa   začatia   konania.   Ústavný   súd   ale   v   tejto   súvislosti   v   zhode   so   svojou   doterajšou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 23/07, IV. ÚS 3/07, I. ÚS 93/07, IV. ÚS 153/07) konštatoval,   že   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   absentuje   právna   úprava následkov prekročenia tejto lehoty, t. j. jej prekročenie sa nespája so žiadnymi právnymi účinkami. Na základe toho možno dospieť k záveru, že výbor môže ústavne relevantným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie namietaného rozhodnutia.

Bez   ohľadu   na   uvedené   ústavný   súd   aj   v   tomto   prípade   považoval   za   potrebné zdôrazniť,   že   je   v   záujme dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníkov konania, aby výbor vydával rozhodnutia v lehote ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   aj   napriek   tomu,   že   ide   „len“ o poriadkovú lehotu.

2.   K   námietke   nesprávnej   interpretácie   a   aplikácie   čl.   5   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu

Výbor   vo   svojom   vyjadrení   k   návrhu   s   touto   námietkou   navrhovateľa   nesúhlasí s poukazom „na definíciu živnosti v § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v   znení   neskorších   predpisov“,   z   ktorej   vyvodzuje,   „že   ide   nesporne   o   podnikateľskú činnosť“, a zdôrazňuje, že „nemá pochybnosti o tom, že živnostenská činnosť, ktorú verejný funkcionár   vykonáva   je   v   rozpore   s   čl.   5   ústavného   zákona   a   uloženie   pokuty   je   plne odôvodnené“. Výbor   zároveň   pripomína,   že „listom   z   1.   8.   2008   upozornil   verejného funkcionára (navrhovateľa,   pozn.) na   rozpor   záujmu   pri   výkone   živnostenskej   činnosti s výkonom   verejnej   funkcie,   avšak   verejný   funkcionár   toto   upozornenie   nerešpektoval a nevzdal sa verejnej funkcie, resp. pokračoval vo výkone živnostenskej činnosti“.

Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár nesmie   vykonávať   funkcie,   zamestnania   a   činnosti,   ktoré   sú   nezlučiteľné   s   funkciou verejného funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákonov.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného   alebo   dozorného   orgánu   právnickej   osoby,   ktorá   bola   zriadená   na   výkon podnikateľskej   činnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný funkcionár nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa čl. 5 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ustanovenie odseku 2 sa nevzťahuje na verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písm. p) a r). Zákaz podľa odseku 2 druhej vety sa nevzťahuje na starostov obcí.

Podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   ak   verejný funkcionár   vykonáva   funkciu,   zamestnanie   alebo   činnosť   podľa   odsekov   1   a   2   v   čase ustanovenia do verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie   takú   funkciu,   zamestnanie   alebo   činnosť   skončiť   alebo   vykonať   zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu.

Podľa čl. 2 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie...

p) poslancov mestských zastupiteľstiev a poslancov zastupiteľstiev mestských častí v Bratislave a v Košiciach...

r) poslancov zastupiteľstiev vyšších územných celkov...

V   danom   prípade   je   pre   posúdenie   námietky   navrhovateľa   kľúčová   ústavne konformná interpretácia ustanovenia čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   („Verejný   funkcionár   nesmie   podnikať;   to   sa   nevzťahuje   na   výkon povolania,   ktoré   môže   vykonávať   len   fyzická   osoba   za   zákonom   ustanovených podmienok.“) v kontexte so skutočnosťou, že navrhovateľ podľa zistenia výboru vykonával v rozhodnom období podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia (ako živnostník,   čo   navrhovateľ   nespochybňuje),   t.   j.   najmä   odpoveď   na   otázku,   či   text   za bodkočiarkou ustanovujúci výnimky zo všeobecného zákazu podnikania možno uplatniť aj vo   vzťahu   k   verejným   funkcionárom,   ktorí   paralelne   s   výkonom   verejnej   funkcie vykonávajú aj podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia (živnostníkov).

Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon) živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná   samostatne,   vo   vlastnom   mene,   na   vlastnú   zodpovednosť,   za   účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 5 ods. 1 živnostenského zákona živnosť môže prevádzkovať fyzická osoba (živnostník)   alebo   právnická   osoba,   ak   splní   podmienky   ustanovené   týmto   zákonom; povolenie na prevádzkovanie živnosti sa vyžaduje len v prípadoch vymedzených týmto zákonom.

Podľa § 5 ods. 2 živnostenského zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu prevádzkovať živnosť, ak to neobmedzujú alebo nevylučujú osobitné zákony.

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.

Z citovaných právnych noriem podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyplýva, že výkon živnosti (činnosť na základe živnostenského oprávnenia) je podnikateľská činnosť (podnikanie), ktorú môže vykonávať nielen fyzická osoba (živnostník), ale aj právnická osoba,   pričom   živnostenský   zákon   predpokladá,   že   výkon   živnostenskej   činnosti   môžu obmedziť   alebo   vylúčiť   (zakázať)   osobitné   zákony.   Za   takýto   osobitný   zákon   treba považovať aj ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, konkrétne jeho ustanovenie čl. 5 ods. 2 druhú vetu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že výbor v namietanom rozhodnutí správne interpretoval a aplikoval čl. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a preto ani táto námietka navrhovateľa nezakladá dôvod na jeho zrušenie.

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že argumentácia navrhovateľa poukazujúca na skutočnosť, že na základe interpretácie výboru je „... široká stavovská vrstva vylúčená z možnosti podieľať sa na správe vecí verejných (živnostníci, pozn.)“, je v okolnostiach prípadu irelevantná. Možno ju síce považovať za podnet smerujúci k odstráneniu vecných nedostatkov ústavného zákona o ochrane verejného záujmu   prostredníctvom   jeho   novelizácie,   ale   nič   nemení   na   skutočnosti,   že   výbor   pri interpretácii a aplikácii jeho čl. 5 ods. 2 postupoval správne.

3. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu v spojení s tvrdením navrhovateľa, že nemal v rozhodnom období príjmy zo živnostenskej činnostiVo vzťahu k tejto námietke navrhovateľa výbor argumentuje, že „... vykonal všetky potrebné   úkony   na   zistenie   skutkového   stavu   z   ktorého   vyplýva,   že   verejný   funkcionár porušil povinnosti uvedené v čl. 5 ústavného zákona... Na uvedenej skutočnosti nemení nič fakt, či predmetný výkon podnikateľskej činnosti bol vykonávaný za odmenu a v akej výške, resp. ako bol zdaňovaný.“.

Ústavný   súd   v   zhode   s   argumentáciou   výboru   aj   vo   vzťahu   k   tejto   námietke navrhovateľa dospel k záveru, že je neodôvodnená a v okolnostiach prípadu irelevantná. Z už citovaného čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona totiž vyplýva, že pre posúdenie toho,   či   verejný   funkcionár   porušil   označené   ustanovenie,   nie   je   podstatné,   či   verejný funkcionár mal z podnikateľskej činnosti v rozhodnom období príjem, ale či v rozhodnom období   podnikal.   V   prípade   navrhovateľa   zo   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   že v rozhodnom   období   napriek   predchádzajúcej   výzve   výboru   podnikateľskú   činnosť vykonávanú na základe živnostenského oprávnenia nezanechal, a preto je záver výboru o tom, že navrhovateľ porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho zrušenie ústavným súdom.

Na základe toho ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009