znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 263/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   13.   decembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti B. B., T., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. PN - 4 C 92/99 (pôvodne vedenej bývalým Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 4 C 92/99), za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. PN - 4 C 92/99 (pôvodne vedenej bývalým Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 4 C 92/99) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PN - 4 C 92/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. B.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť B. B. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. G. H., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007 doručená sťažnosť B. B., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. PN

- 4 C 92/99.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   16.   apríla   1999 návrh na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamestnávateľom A., s. r. o., R. (ďalej len „odporkyňa“). Po postúpení veci miestne príslušnému Okresnému súdu Piešťany   konal   tento   súd „... v   asi   1   ročných   lehotách   medzi   každým   pojednávaním“. Okresný   súd   8.   októbra   2002   čiastočným   rozsudkom   rozhodol,   že okamžité   zrušenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer sťažovateľa naďalej trvá. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa finančných nárokov sťažovateľa okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 C   92/99-137   z   3.   decembra   2003.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   odvolala   odporkyňa; sťažovateľ uvádza, že odporkyňa podala „odvolanie voči rozsudku asi 26. 1. 2004“, ktoré bolo neúplné, a po jeho doplnení bol spis 29. apríla 2004 zaslaný Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ ďalej uvádza:„Až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní dňa 7. 6. 2005 sa sťažovateľ dozvedel, že   odporca   mal   za   podanie   odvolania   zaplatiť   súdny   poplatok,   k čomu   bol   zaviazaný uznesením, voči ktorému podal odvolanie, s tým, že nemieni zaplatiť súdny poplatok, lebo nemá z čoho. Krajský súd v Trnave rozhodol vo veci tohto odvolania odporcu dňa 20. 12. 2005 až po ďalšej sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa nesťažoval na prieťahy v rozhodovaní v tejto veci, ale na prieťahy v rozhodovaní o odvolaní v merite veci.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. PN 4 C 92/99 (9 Co 152/05) bolo doručené sťažovateľovi 8. februára 2006.

Následne bola vec vrátená na Okresný súd Trnava a zase sa vo veci nič dodnes nekonalo.“

Z príloh   predložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   12. júla 2007 okresnému súdu opätovne sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola predsedom okresného súdu vo vyjadrení z 15. augusta 2007 vyhodnotená ako dôvodná.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1. Okresný súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. PN 4 C 92/99 porušil právo B. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PN   4   C   92/99   sa prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. B. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   B.   B.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v sume 5   788,-   Sk   (slovom   päťtisíc   sedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   za   dva   úkony právnej služby, ktorú je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť na účet jeho advokátky Mgr. H. G., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 263/07-13 z 18. októbra 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 1140/07 z 13. novembra 2007 bolo ústavnému súdu doručené 20. novembra 2007. V predmetnom vyjadrení je uvedené: „Predmetná vec napadla na Okresný súd Piešťany dňa 18. 06. 1999 a bola pridelená zákonnej   sudkyni   JUDr.   Ľ.   S.   Sudkyňa   dňa   08.   10.   2002   vydala   čiastočný   rozsudok, v ktorom určila, že okamžité zrušenie pracovného pomeru uskutočnené listom odporcu zo dňa 15.   05.   1999 je neplatné a pracovný pomer medzi účastníkmi trvá. Po tomto bolo vykonané   ďalšie   dokazovanie   v súvislosti   s finančnými   nárokmi   navrhovateľa   voči odporcovi, pričom vec bola v roku 2003 z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na Krajský súd v Trnave pridelená novému zákonnému sudcovi Mgr. P. M., ktorý po vykonaní ďalšieho dokazovania rozhodol dňa 13. 12. 2003 rozsudkom.

Proti   rozsudku   podal   dňa   26.   01.   2004   odvolanie   odporca,   pričom   Mgr.   M. uznesením   zo   dňa   09.   03.   2004   rozhodol   o odvolaní   odporcu   tak,   že   konanie   zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Proti tomuto uzneseniu podal odporca dňa 30. 03. 2004 odvolanie a zároveň uznesením 4 C 92/99 zo dňa 20. 04. 2004 rozhodol, že odporcovi sa nepriznáva nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 12. 02. 2004 bola vec predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 28. 06. 2005 sudkyňa Krajského súdu JUDr. E. B. vrátila vec Okresnému súdu Trnava bez rozhodnutia, pričom žiadala, aby do spisu bola založená doručenka, z ktorej by bolo   zrejmé   doručenie   uznesenia   odporcovi   a včasnosť   podania   odvolania.   Spis   bol Krajskému súdu v Trnave opätovne predložený dňa 30. 06. 2005 a krajský súd 20. 12. 2005 uznesením 9 Co 152/05 zrušil napadnuté uznesenie súdu I. stupňa a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na nové prejednanie.

Z dôvodu odchodu sudcu Mgr. P. M. na iný súd, opatrením predsedníčky Okresného súdu Trnava bol spis dňa 29. 09. 2006 pridelený novej zákonnej sudkyni, a to JUDr. D. V. Zákonná sudkyňa urobila dňa 13. 11. 2006 vo veci úkon, na základe ktorého spis predložila   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   rozhodnutie   o návrhu   na   oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu.

Vyšší súdny úradník rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov dňa 04.   09.   2007,   pričom   opätovne   bude   spis   postúpený   Krajskému   súdu   v Trnave   na rozhodnutie o odvolaní odporcu voči tomuto uzneseniu.

Čo sa týka prieťahov v konaní, musím konštatovať, že tieto boli zavinené jednak tým, že vo veci rozhoduje už tretí zákonný sudca, ďalej tým, že dlhší čas, t. j. od 29. 04. 2004 až do 28. 06. 2005 bol spis prvýkrát na Krajskom súde v Trnave a následne od 07. 07. 2005 do 24. 01. 2006 bol druhýkrát na Krajskom súde v Trnave. Ďalšie prieťahy boli zavinené aj odchodom   vyššieho   súdneho   úradníka,   ktorý   mal   vo   veci   rozhodnúť   o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Na druhej strane treba však poznamenať, že tieto prieťahy sú zavinené nedostatočnou kontrolou zákonného sudcu vo vzťahu k vybavovaniu vecí vyšším súdnym úradníkom.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol predseda okresného súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 29. novembra 2007,   ktorým   reagovala   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu z 13. novembra 2007, uviedla:

„K vyjadreniu predsedu Okresného súdu v Trnave môžem iba skonštatovať, že svojím listom zhrnul časovú genézu putovania spisu dotknutého sporu, z ktorého je tiež zrejmé, že už 4 roky sa vo veci samej nerozhodovalo a nekonalo.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri preskúmaní sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru vrátane súvisiacich finančných nárokov.   Ústavný   súd   z predloženého   spisu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré by poukazovali na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nevykazuje známky zložitosti.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ   prispel   k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že Okresnému súdu Piešťany bol 18. júna 1999 doručený návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru vrátane súvisiacich finančných nárokov. Okresný súd Piešťany rozhodol vo veci rozsudkom   č.   k.   4   C   92/99-137   z 3.   decembra   2003,   proti   ktorému   podala   odporkyňa odvolanie.

Okresný   súd   Piešťany   uznesením   č.   k.   4   C   92/99-151   z 3.   marca   2004   konanie o odvolaní odporkyne z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku zastavil, proti predmetnému uzneseniu sa odporkyňa odvolala a súčasne požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný   súd   Piešťany   jej   uznesením   č.   k.   4   C   92/99-155   z 20.   apríla   2004   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Aj proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa odvolanie. Spis bol následne 29. apríla 2004 postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach odporkyne.

Krajský súd prípisom zo 14. júna 2005 spis vrátil okresnému súdu kvôli predloženiu doručenky o doručení uznesenia č. k. 4 C 92/99-155 z 20. apríla 2004 odporkyni. Spis bol opätovne predložený krajskému súdu 7. júla 2005. Krajský súd prípisom z 20. decembra 2005 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu nevyrubenia súdneho poplatku za podané odvolanie odporkyne a uznesením č. k. 9 Co 152/05-189 z 20. decembra 2005   rozhodol   o zrušení   uznesenia   č.   k.   4   C   92/99-155   z 20.   apríla   2004   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 24. januára 2006.

Okresný súd vydal 31. januára 2006 pokyn doručiť predmetné uznesenie krajského súdu účastníkom konania a prípisom zo 14. marca 2006 vyzval odporkyňu na preukázanie majetkových pomerov v lehote 15 dní. Odpoveď odporkyne bola okresnému súdu doručená 19. mája 2006. V ďalšom období bol okresný súd nečinný až do 13. novembra 2006, keď vydal   pokyn   doručiť   prípisy   Daňovému   úradu   Piešťany,   Správe   katastra   Piešťany a Okresnému   dopravnému   inšpektorátu   Piešťany   (predloženie   relevantných   písomností). Odpoveď Daňového úradu Piešťany bola okresnému súdu doručená 20. decembra 2006. Vyjadrenia Správy katastra Piešťany a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava, Okresného   dopravného   inšpektorátu   Piešťany   k majetkovým   pomerom   odporkyne   boli okresnému súdu doručené 12. januára 2007.

Okresný   súd   prípisom   z   25. januára 2007   požiadal   Správu   katastra   Piešťany a Okresný   dopravný   inšpektorát   Piešťany   o zaslanie   relevantných   písomností.   Odpoveď Daňového úradu Piešťany bola okresnému súdu doručená 21. februára 2007 a Okresného dopravného   inšpektorátu   Piešťany   23.   marca   2007.   Okresný   súd   vydal   11.   apríla   2007 pokyn   na   vypravenie   prípisu   Daňovému   úradu   Piešťany   (žiadosť   o   zaslanie   daňového priznania odporkyne za rok 2006). Požadované písomnosti boli okresnému súdu doručené 27. apríla 2007.

V ďalšom období bol okresný súd nečinný do 14. augusta 2007, keď vydal pokyn na vypracovanie   uznesenia.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   PN - 4 C 92/1999-245 z 5. septembra 2007 nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov a vydal pokyn doručiť uznesenie účastníkom konania. Odporkyňa podala proti predmetnému uzneseniu okresného   súdu   odvolanie   a spis   bol   20.   novembra   2007   postúpený   na   rozhodnutie krajskému súdu.

Na   základe uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   uvedenými   obdobiami nečinnosti, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu v období od 24. januára 2006 do 5. septembra 2007 (zisťovanie majetkových pomerov odporkyne trvalo okresnému súdu 19 mesiacov) v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 4 C 92/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa v tomto konaní   nezaoberal   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   a postupom   krajského   súdu v predmetnom   konaní,   ale   len   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   spôsobenými   okresným súdom.

Keďže predmetné konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. PN - 4 C 92/99 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 56 os. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu, dôležitosť predmetu sporu pre zabezpečenie jeho životných potrieb, ako aj životných potrieb jeho rodiny.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   a   povahu   prerokovanej   veci,   ktorá   je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľa   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   Mgr. G.   H. Ústavný   súd   úhradu   trov   konania   priznal   v sume   požadovanej   právnou   zástupkyňou sťažovateľa - 5 788 Sk, a to vzhľadom na skutočnosť, že uvedená suma neprekračovala úhradu vypočítanú podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007