znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 263/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. J. R., bytom M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C 786/02, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C 786/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 C 786/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. R. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   R.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho právnej   zástupkyne advokátky   JUDr.   M.   Š.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 263/05   zo   7. novembra 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 786/02.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   18. septembra 2002   okresnému   súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhal   zaplatenia   sumy   127 200 Sk   s   príslušenstvom   z   titulu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a súčasne   žiadal,   aby mu ústavný   súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr 2393/05   doručeným   ústavnému   súdu   9. decembra 2005,   v ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ   sa   žalobou   došlou   tunajšiemu   súdu   18. 9. 2002   domáhal   zaplatenia finančnej čiastky 127.200,- Sk s prísl. titulom odstúpenia od zmluvy o dielo.

24. 9. 2002 súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 6.360,- Sk a zároveň doručil žalobu na vyjadrenie žalovanému.

Vec bola pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. S. V. Táto bola v roku 2003 a 2004 dlhodobo práceneschopná.

17. 9. 2004   bola   vec   opatrením   predsedu   súdu   pridelená   na   vybavenie   sudkyni JUDr. I. V.

31. 3. 2005 bolo žalobcovi oznámené, že predpokladaný termín pojednávania vo veci je 2. polrok 2005.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 30. 9. 2005. Druhé pojednávanie, na ktorom súd vo veci rozhodol, sa uskutočnilo 30. 11. 2005. V predmetnom konaní skutková ani právna stránka veci nie je zložitá. Z chronologického prehľadu procesných úkonov súdu vyplýva, že súd od 24. 9. 2002 do 31. 3. 2005 vo veci nekonal.

Tento   prieťah   bol   spôsobený   objektívnymi   skutočnosťami   na   súde,   značnou zaťaženosťou vybavujúcej sudkyne a jej dlhodobou práceneschopnosťou.

Sťažovateľ žiadne prieťahy v konaní nespôsobil.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   jeho   vyjadrení z 5. decembra 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu), na základe ktorej by sa malo   preskúmavané konanie   vyhodnotiť   ako   zložité.   Spory   týkajúce   sa   uplatňovania nárokov   z titulu   bezdôvodného   obohatenia   tvoria   súčasť   bežnej   rozhodovacej   agendy všeobecných   súdov,   pričom   existuje   aj   dostatok   na   vec   sa   vzťahujúcej   štandardnej judikatúry.

2. Pri   hodnotení   veci   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom   konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 5. decembra 2005 výslovne uviedol, že „Sťažovateľ žiadne prieťahy v konaní nespôsobil“.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd vec hodnotil, bol postup okresného súdu v konaní. Ústavný súd zistil, že okresný súd bol v predmetnej veci dlhodobo nečinný bez   toho,   aby   mu   v   postupe   bránila   akákoľvek   zákonná   prekážka.   Ide   o   obdobie od 24. septembra 2002   (výzva   okresného   súdu   sťažovateľovi   na   zaplatenie   súdneho poplatku)   do 24. júna 2005   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   30. september 2005). Obdobie nečinnosti okresného súdu, v dôsledku ktorej vznikli zbytočné prieťahy v konaní, predstavuje 2 roky a 9 mesiacov, pričom uvedenú nečinnosť okresný súd potvrdil aj vo vyjadrení z 5. decembra 2005. Dôvody, ktorými okresný súd ospravedlňoval svoju nečinnosť, t. j. že „... prieťah bol spôsobený objektívnymi skutočnosťami na súde, značnou zaťaženosťou   vybavujúcej   sudkyne   a   jej   dlhodobou   práceneschopnosťou“,   ústavný   súd nemohol akceptovať. Už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 28/05) uviedol, že   „I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa   nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukazovaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov“.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   16 C 786/02,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu (napriek tomu, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 30. novembra 2005 vyhlásil rozsudok vo veci samej), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   150 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal najmä na to,   že „Prieťahy v tomto   konaní zhoršili   a zhoršujú   situáciu   sťažovateľa.   (...) Za takýchto podmienok sťažovateľ stratil vieru v spravodlivé (rozumej účinné) rozhodnutie súdu vo veci“.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   výrok   o   porušení   základného   práva sťažovateľa   a   výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v   predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho základného práva.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu   v tomto prípade neprichádza do úvahy.

Ústavný   súd   sťažovateľovi   nepriznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   najmä z dôvodu, že tento nepostupoval v zmysle zákonného príkazu, ktorý pre neho ako účastníka konania   vyplýva   z   § 6   OSP.   Pri   nepriznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že po uplatnení sťažnosti sťažovateľa z 13. júna 2005   na   prieťahy   v   konaní   prijal   predseda   okresného   súdu   opatrenia na zamedzenie   pokračovania   prieťahov   v   konaní   a   okresný   súd   na   pojednávaní uskutočnenom 30. novembra 2005 vyhlásil rozsudok vo veci samej. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak by sťažovateľ uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní u predsedu okresného súdu skôr, je dôvodné predpokladať, že mohlo dôjsť k rýchlejšiemu odstráneniu stavu jeho právnej neistoty v napadnutom konaní. Je pravdou, že sťažovateľ svojimi podaniami z 31. januára 2005, 28. februára 2005 a 1. apríla 2005 žiadal okresný súd o oznámenie, aké skutočnosti bránia v pokračovaní konania, no tieto úkony sťažovateľa nespĺňajú   kritériá   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (platného do 31. marca 2005), resp. podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov   (účinného   od   1. apríla 2005).   O účinnosti   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy v konaní   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   svedčí   aj   to,   že   okresný   súd   vo   veci rozhodol druhý deň po doručení sťažnosti ústavnému súdu. V dôsledku toho ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. M.   Š. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. januára 2006