znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 262/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu   Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť F. L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s. r. o., Štefánikova 49, Nitra, konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   René   Hudzoviča,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1   T   41/2000   (predtým   vedenom   pod sp.   zn.   1   T   163/94,   sp.   zn.   1   T   67/98   a sp.   zn. 1 T 95/99), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2013   doručená   sťažnosť   F.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou   JUDr.   René   Hudzovič,   s.   r.   o.,   Štefánikova   49,   Nitra,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr.   René Hudzoviča, ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp.   zn. 1 T 41/2000 [predtým vedenom pod sp. zn. 1 T 163/94, sp. zn. 1 T 67/98 a sp. zn. 1 T 95/99 (ďalej aj „namietané konanie“)].

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní bola podaná obžaloba   na   sťažovateľa   31.   novembra   1994   za   skutky   kvalifikované   ako   trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinného   k 1.   10.   1994 (ďalej len „Trestný zákon“) v časti dokonaný, v časti v štádiu pokusu   podľa § 8 ods.   1 Trestného zákona. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T 163/94.

Okresný   súd   rozsudkom   zo   17.   júna   1996   odsúdil   sťažovateľa   na   trest   odňatia slobody v trvaní troch rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   odvolací   súd uznesením   z 12.   novembra   1996   tak,   že   napadnutý   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil prokurátorovi na došetrenie.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresný prokurátor“) opäť podal obžalobu na sťažovateľa 26. júna 1998, na podklade ktorej okresný súd viedol konanie pod sp.   zn.   1   T   67/98.   Okresný   súd   vrátil   vec   prokurátorovi   na   došetrenie   uznesením z 26. apríla   1999.   Okresný   prokurátor   opäť   podal   obžalobu   10.   augusta   1999,   o ktorej okresný súd viedol konanie pod sp. zn. 1 T 95/99. Uznesením z 30. novembra 1999 okresný súd postúpil vec Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) ako vecne príslušnému. Krajský   súd   nesúhlasil   s tým,   že   je   vecne   príslušný,   a predložil   vec   na   rozhodnutie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodol   uznesením   z 15.   marca   2000, že príslušným   na konanie   v prvom   stupni   je   okresný   súd.   Okresný   súd   následne   viedol konanie pod sp. zn. 1 T 41/00 a rozhodol o veci rozsudkom z 27. júna 2013, ktorým uznal sťažovateľa   za vinného z trestného   činu   podvodu   spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2 a § 250 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona v časti dokonaného, v časti v štádiu pokusu podľa   § 8 ods.   1 Trestného zákona, za čo   ho odsúdil   na trest   odňatia slobody   v trvaní jedného roka, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, a poškodených   odkázal   s ich   nárokom   na   občianske   súdne   konanie.   Sťažovateľ   uvádza, že mu rozsudok nebol doručený do podania sťažnosti ústavnému súdu. V sťažnosti však neuvádza a ani nepreukazuje, že by sa doručenia rozsudku okresného súdu domáhal pred doručením sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ   poukazuje na to,   že trestné konanie proti   nemu je vedené   už takmer 20 rokov, konanie pred okresným súdom trvá takmer 19 rokov, z toho na podklade ostatný raz podanej   obžaloby viac ako   14 rokov.   Táto skutočnosť   má negatívny   vplyv na jeho rodinný a pracovný život.

V sťažnosti namieta, že postup okresného súdu v jeho trestnej veci je neefektívny a poznačený zbytočnými prieťahmi, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo F. L... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 163/94, následne pod sp. zn. 1 T 67/98, ďalej pod sp. zn. 1 T 95/99 a v súčasnosti pod sp. zn. 1 T/41/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Nitra prikazuje, aby v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 1 T 41/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F. L... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30 000,- €, (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Nitra povinný zaplatiť do 2 mesiacov od tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Nitra   je   povinný   uhradiť   F.   L...   trovy   právnych   služieb   v   sume 331,128 € na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. René Hudzovič, s. r. o. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v trestnom konaní vedenom proti nemu.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci nedochádza k odstráneniu právnej neistoty. K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V   nadväznosti   na   uvedený   právny   názor   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Ústavný   súd   si   vyžiadal   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti od okresného súdu vyjadrenie k stavu namietaného konania. Ústavný súd zistil, že okresný súd   rozhodol   vo veci   sťažovateľa   rozsudkom   č.   k.   1   T   41/2000-1841 z 27.   júna 2013, ktorým ho uznal za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona,   za   čo   mu   uložil   trest   odňatia   slobody   v trvaní   jedného   roka,   ktorého   výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Poškodené organizácie boli odkázané   s ich   nárokom   na   občianske   súdne   konanie.   Sťažovateľ   aj   jeho   obhajca   boli prítomní na vyhlásení rozsudku. Sťažovateľ sa po vyhlásení rozsudku vzdal práva podať odvolanie   a uviedol,   že   nesúhlasí   s tým,   aby   oprávnené   osoby   podali   odvolanie   v jeho prospech.   Okresný   prokurátor   sa   rovnako   vzdal   práva   podať   odvolanie.   Rozsudok nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť   vo   výroku   o vine   a treste   27.   júna   2013. Z vyjadrenia   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   sudkyňa   mala   predĺženú   lehotu na vypracovanie rozsudku. Vypracovala ho 22. novembra 2013 a expedovaný bol stranám a obhajcom 16. decembra 2013. Obhajca sťažovateľa prevzal rozsudok 18. decembra 2013. Okresný súd opomenul doručiť rozsudok sťažovateľovi a opatrenie na účely doručenia bolo vykonané 14. apríla 2014.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   pretože   konanie   bolo právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Konanie o trestnom obvinení sťažovateľa bolo právoplatne skončené 27. júna 2013, rozsudok vo výroku o vine a treste sa stal týmto okamihom aj vykonateľným [§ 183 ods. 2 písm. b) bod 2 Trestného poriadku]. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že sťažovateľ sa na vyhlásení   rozsudku   osobne   zúčastnil,   t.   j.   vedel   už   27.   júna   2013   o tom,   že   ním namietané trestné konanie bolo čo do viny a trestu právoplatne skončené, zistený prieťah pri doručovaní právoplatného a vykonateľného rozsudku nemá vplyv na právne postavenie sťažovateľa, ktorému plynie skúšobná doba podmienečného odsúdenia od vykonateľnosti rozsudku.   V čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   preto   nemohlo   dochádzať k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   rozhodol   vo veci   sťažovateľa   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   a jeho   rozsudok   nadobudol   pred   podaním   sťažnosti aj právoplatnosť a vykonateľnosť, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014