znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 262/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Ndob 21/2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 2 Ndob 21/2008 z 26.   novembra   2008   a sp.   zn.   6   Ndob   1/2009   z 29.   januára   2009   a tiež   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho sťažnosti z 11. marca 2009 vedenej pod sp. zn. Spr. 271/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 2 Ndob 21/2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 2 Ndob 21/2008 z 26.   novembra   2008   a sp.   zn.   6   Ndob   1/2009   z 29.   januára   2009   a tiež   postupom najvyššieho   súdu   pri   vybavovaní   jeho   sťažnosti   z 11.   marca   2009   vedenej   pod   sp.   zn. Spr. 271/2009.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   ako   odporcovi   je Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vedené   konanie   o   vylúčenie sťažovateľa zo spoločnosti B., spol. s r. o. Konanie je vedené pod sp. zn. 28 Cb 83/2000.

Sťažovateľ vzniesol na pojednávaní konanom 2. októbra 2008 námietku zaujatosti voči členke senátu JUDr. A. S. s odôvodnením, že „vzhľadom na jej pomer k odporcovi – sťažovateľovi možno mať odôvodnené pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti. Pomer členky senátu Krajského súdu JUDr. A. S. k sťažovateľovi je založený na skutočnosti, že sťažovateľ v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 16 C/74/2006 uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím senátu, ktorého členkou   bola   aj   sudkyňa   JUDr.   A.   S.“. Najvyšší   súd   rozhodol   o námietke   zaujatosti uznesením   sp.   zn.   2   Ndob   21/2008   z 26. novembra   2008   tak,   že   sudkyňu   JUDr.   A.   S. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000.

Po doručení uznesenia najvyššieho súdu z 26. novembra 2008 sťažovateľ zistil, že o ním vznesenej námietke zaujatosti voči JUDr. A. S. rozhodoval senát najvyššieho súdu pod vedením predsedu senátu JUDr. J. Š. Podľa názoru sťažovateľa je aj JUDr. J. Š. vo vzťahu   k nemu   zaujatý,   lebo   aj   od   JUDr.   J.   Š.   sa   domáha   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 24 C 16/2007. Z tohto dôvodu, ako aj pre rozpor so skorším uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   6   Ndob   20/2008 zo   7. novembra   2008,   ktorým   najvyšší   súd   vylúčil   JUDr.   A.   S.   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   Cb   8/05, sťažovateľ podal 5. januára 2009 námietku zaujatosti voči členom senátu najvyššieho súdu [JUDr. J. Š., JUDr. A. P. a JUDr. I. I. (ďalej len „namietaní sudcovia“)], ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom voči JUDr. A. S. 2. októbra 2008. O tejto námietke zaujatosti rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn 6 Ndob 1/2009 z 29. januára 2009   tak,   že   konanie   o   námietke   zaujatosti   zastavil,   keďže   namietaní   sudcovia   nie   sú zákonnými sudcami v spore vedenom krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000 a konanie vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2 Ndob 21/2008   bolo   právoplatne   skončené   pred   podaním námietky   zaujatosti.   Následne   podal   sťažovateľ   11. marca   2009   predsedovi   najvyššieho súdu „Sťažnosť pre porušovanie dôstojnosti súdneho konania v konaní Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Ndob 21/2008“, na ktorú odpovedal predseda obchodnoprávneho kolégia JUDr. P. D. (ďalej len „predseda kolégia“) prípisom sp. zn. Spr. 271/2009 z 5. mája 2009. V označenom prípise predseda kolégia sťažovateľovi oznámil, že dospel k záveru, že jeho sťažnosť nie je opodstatnená, keďže JUDr. Š. neporušil dôstojnosť súdneho konania.

Sťažovateľ je toho názoru, že „... podaním sťažnosti pre porušovanie dôstojnosti súdneho konania   zo dňa 11.   03.   2009 vyčerpal   všetky zákonom poskytnuté   prostriedky nápravy a teda podmienka prípustnosti ústavnej sťažnosti je naplnená...

List Najvyššieho súdu SR číslo: Spr. 271/2009 zo dňa 05. 05. 2009, ktorým bolo rozhodnuté o práve sťažovateľa na konanie pred nestranným súdom, sťažovateľ prevzal dňa 12. 05. 2009. Zákonná lehota na podanie sťažnosti bola v zmysle uvedeného zachovaná.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie pred nestranným súdom podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR, bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndob 21/2008, v konaní Najvyššieho súdu SR vedenom pod sp. zn. 6 Ndob 1/2009 z 29. 01. 2009 a v konaní Najvyššieho súdu SR číslo: Spr. 271/2009 z 05. 05. 2009.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Ndob 21/2008 z 26. 11. 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Ndob 1/2009 z 29. 01. 2009.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L. primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.500 EUR (slovom Tritisícpäťsto eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 289,74 EUR,   ktorá   je   splatná   do   15 dní   od právoplatnosti   tohto   nálezu na   účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. vedený...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Ndob 21/2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 2 Ndob 21/2008 z 26. novembra 2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009 z 29. januára 2009Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Ndob 21/2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009, ako aj jeho uzneseniami sp. zn. 2 Ndob 21/2008 z 26. novembra 2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009 z 29. januára 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde),   keďže   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   prvé   z označených   uznesení   (uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Ndob 21/2008 z 26. novembra 2008) si sťažovateľ prevzal 22. decembra 2008 a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Ndob   1/2009   z 29. januára   2009   si   prevzal 20. februára   2009,   pričom   dňami   ich   prevzatia   sťažovateľom   nadobudli   obe   uznesenia právoplatnosť.

Keďže   sťažovateľ   doručil   svoju   sťažnosť   ústavnému   súdu   až   3.   júla   2009, z uvedeného zistenia vyplýva, že vo vzťahu k obom namietaným uzneseniam najvyššieho súdu   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 21/2008 z 26. novembra 2008 a sp. zn. 6 Ndob 1/2009 z 29. januára 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v týchto konaniach, po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd považoval za potrebné uviesť,   že podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu pre porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) nemá vplyv na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže sťažnosť podľa zákona o súdoch v danom prípade nemožno   považovať   za   právny   prostriedok   nápravy   v zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde,   ktorý   je sťažovateľ povinný pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu využiť; predseda príslušného súdu totiž na základe sťažnosti podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch nie je oprávnený rozhodnutia tohto súdu, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté o námietkach zaujatosti, zmeniť alebo zrušiť, a tým zjednať nápravu. Takéto oprávnenie predsedovi súdu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o súdoch ani z iného právneho predpisu.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   pri   vybavovaní sťažnosti z 11. marca 2009 vedenej pod sp. zn. Spr. 271/2009

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť aj prípisom najvyššieho súdu sp. zn. Spr.   271/2009   z 5.   mája   2009,   resp.   postupom   najvyššieho   súdu   pri   vybavovaní   jeho sťažnosti z 11. marca 2009 pre porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania adresovanej predsedovi najvyššieho súdu.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 39/99,   II. ÚS 39/00) konanie a rozhodovanie orgánov štátnej správy súdov o sťažnostiach nemožno považovať za konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (hoci so súdnym konaním súvisí),   pretože   k nemu   nedochádza   v súdnom   konaní   pred   nezávislými   a nestrannými súdmi. Nesplnenie zákonom uložených povinností pri vybavovaní týchto sťažností preto ústavný súd neposudzuje ako konanie, ktorým možno porušiť základné právo účastníka súdneho   konania   podľa   ústavy,   vzhľadom   na   to,   že   orgán   štátnej   správy   súdov   sa   pri vybavovaní sťažnosti rozhodovacej činnosti súdu v konkrétnej veci nezúčastňuje.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, a nie aj iné orgány štátu. Z uvedeného dôvodu preto v konaní o sťažnosti nemôže dôjsť k porušeniu tých základných práv alebo slobôd, ktoré ústava vo svojich čl. 46 až 50, ako aj listina v čl. 36 ods. 1 a dohovor v čl. 6 ods. 1 priznávajú výlučne účastníkom súdneho konania, t. j. konania pred súdom, a nie pred orgánom štátnej správy súdov.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   smerujúcej   proti postupu najvyššieho súdu pri vybavovaní sťažnosti z 11. marca 2009 vedenej pod sp. zn. Spr.   271/2009 podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009