znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 262/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. M.,   bytom   D.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 105/93, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2005 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 105/93.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 13. mája 1994 mu bol doručený rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 Cb 105/93 z 22. marca 1994, proti ktorému podal v zákonnej lehote odvolanie. Nadväzne na to mu bola 27. mája 1994 doručená výzva na doplnenie odvolania a na zaplatenie súdneho poplatku.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   30. mája 1994 „... odoslal   opakovane odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku.   Súčasťou   odvolania   bolo   potvrdenie   o   zaplatení súdneho poplatku formou kolkových známok“.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „... dodržal všetky podmienky na riadne prejednanie veci pred odvolacím súdom a odvolacie konanie do dnešného dňa neprebehlo...“.

Na   základe   uvedeného   považuje   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   za   opodstatnenú a vzhľadom na to sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške päť   miliónov   slovenských   korún,   čo   odôvodňuje   závažnosťou   skutočností   uvedených v označenom rozsudku okresného súdu a jeho „... spoločenského dosahu na ochranu mena, osobnej cti a dobrej povesti, avšak hlavne vzhľadom na uplynulý čas, po ktorý mi bola upieraná možnosť domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde...“.

Napokon v závere sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v prípade uznania jej opodstatnenosti   rozhodol „... o   nariadení   písomného   ospravedlnenia   v   regionálnom týždenníku T. príslušnému súdu, a to do 30 dní od vydania rozhodnutia ÚS SR v predmetnej sťažnosti“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z návrhu na rozhodnutie sťažnosti (petitu) vyplýva, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 105/93, resp. postupom „iného príslušného súdu“.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu zistil, že konanie vedené na   okresnom   súde   pod   sp. zn.   16 Cb 105/93   bolo   právoplatne   skončené   25. júla 1997 po tom,   ako   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp. zn. Z-2 30 Cob 489/94 z 28. mája 1997 o odvolaní sťažovateľa a vedľajšieho účastníka proti označenému   prvostupňovému   rozsudku   rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   zrušil a konanie zastavil.

Z   preskúmavaného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   zásielka   s   označeným   uznesením krajského   súdu   bola   doručovaná   okresným   súdom   prostredníctvom   pošty   na   adresu sťažovateľa (žalovaného), pričom prvý neúspešný pokus o doručenie zásielky s výzvou na opakované doručenie sa uskutočnil 25. júla 1997 (adresát nebol zastihnutý) a 28. júla 1997 bola zásielka opakovane neúspešne doručovaná a zároveň uložená na pošte. Pretože si ju sťažovateľ do troch dní od uloženia nevyzdvihol (a neprevzal ju ani v úložnej lehote), považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň jej doručenia, a to aj v prípade, že sa adresát o uložení nedozvedel (§ 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania (...).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl. 127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   porušenie   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   práva   ešte   trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná   sťažnosť   bola,   ako   už   bolo   uvedené,   ústavnému   súdu   doručená 10. októbra 2005, teda v čase, keď už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napadnuté konanie okresného súdu v spojení s konaním pred krajským súdom bolo právoplatne skončené 25. júla 1997, teda dávno   pred   uplynutím   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   na   podanie   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

K   požiadavke   sťažovateľa   dožadujúceho   sa   písomného   ospravedlnenia v regionálnom   týždenníku   T.   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať, že občianskoprávnu   ochranu   osobnosti   (a   v   jej   rámci   ochranu   mena,   občianskej   cti a prejavov osobnej povahy) poskytuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 a nasl. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka sa fyzická osoba má právo domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Na prejednanie občianskoprávneho sporu na ochranu osobnosti je vecne príslušný všeobecný súd (§ 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Na   záver   ústavný   súd   pripomína,   že   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nie   je potrebné   rozhodovať   o   takých   nárokoch   na   ochranu   ústavnosti,   ktorých   uplatnenie a použitie   predpokladá   aspoň   čiastočnú   úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré sťažovateľ požadoval, nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2005