SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 261/2014-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. TatianouVorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného právapodľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konanívedenom pod sp. zn. 7 T 23/2013, v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlenérozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013, za účastiOkresného súdu Košice II, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 23/2013nerešpektovaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie p o r u š e n éb o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovomtristo eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov odprávoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovyprávneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eura osem centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne advokátky JUDr. TatianyVorobelovej, Bajzova 2, Košice, vedený v ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,v tvare IBAN: ⬛⬛⬛⬛.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. januára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) doplnenápodaním advokátky JUDr. Tatiany Vorobelovej z 12. júna 2014, ustanovenej uznesenímústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 261/2014 z 28. apríla 2014 na zastupovanie sťažovateľav konaní pred ústavným súdom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 7 T 23/2013, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 76/2013 v súvislosti s požiadavkou prednostnéhoa urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na sloboduzo 7. októbra 2013 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti k namietanému postupu okresného súdu uvádza:„Dňa 8. 10. 2013 prevzal Okresný súd Košice II. porušovateľ v prvom rade, moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby ponúknutou zárukou
-písomným sľubom, ktorý som k žiadosti priložil a požiadal o prijatie. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu som uviedol, že nie je u mňa naplnený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, účel trestného konania nebudem mariť.
Až dňa 11. 11. 2013, teda viac ako po mesiaci, mi okresný súd doručil do väzby predvolanie na deň 12. 11. 2013. Dňa 12. 11. 2013 okresný súd vykonal môj výsluch a po výsluchu mi oznámil rozhodnutie – uznesenie, že moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamieta a písomný sľub neprijíma. Po oznámení uznesenia a jeho dôvodov, som do zápisnice súdu dňa 12. 11. 2013 zahlásil sťažnosť proti tomuto uzneseniu. Hneď v ten deň bol daný vybavujúcim sudcom pokyn kancelárii, aby predložila spis Krajskému súdu v Košiciach. Podľa záznamu v spise bol spis vypravený krajskému súdu dňa 15. 11. 2013.
Dňa 20. 11. 2013 bolo napadnuté uznesenie, okresného súdu v písomnej forme doručené môjmu obhajcovi a dňa 21. 11. 2013 bolo do výkonu väzby uznesenie doručené mne.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že „V súčasnej dobe je väzobné trestné stíhanie skončené nariadením výkonu trestu odňatia slobody. V ⬛⬛⬛⬛ vykonávam nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom sp. zn. 5 To/76/2013.
Ústavnému súdu som dňa 11. 03. 2014 písomne adresoval požiadavku, aby som bol okamžite prepustený z väzby na slobodu. Na tejto požiadavke netrvám, pretože je právne irelevantná, väzba je už pokrytá právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1/ Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T/23/2013 porušené bolo.
2/ Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/76/2013 porušené bolo.
3/ ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré sú porušovatelia v prvom a druhom rade povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Priznáva odmenu za právnu službu ustanovenej advokátke JUDr. Tatiane Vorobelovej vo výške 284,08 €...“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 261/2014-29 z 1. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie vo vzťahuk namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného súdu vo vecivedenej pod sp. zn. 7 T 23/2013 v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlenérozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013.Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňusťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby savyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnémusúdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV. 469/2014z 20. augusta 2014 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pričom ako jedinýargument v prospech nevyhovenia sťažnosti uvádza, že „Vo veci nebola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsťtým, že o ďalšom trvaní jeho väzby sa nerozhodovalo urýchlene a bez zbytočnýchprieťahov, keďže o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. októbra 2013rozhodol okresný súd až 12. novembra 2013.
Ústavný súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd postupoval takto:Dňa 8. októbra 2013 bola okresnému súdu predložená žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby spolu so žiadosťou o jej nahradení ponúknutou zárukou – písomnýmsľubom.
Okresný súd 8. novembra 2013 nariadil výsluch sťažovateľa na 12. november 2013;nariadený výsluch sa uskutočnil a okresný súd následne uznesením č. k. 7 T 23/2013-312žiadosť sťažovateľa o prepustenie zamietol a neprijal jeho písomný sľub.
Dňa 19. novembra 2013 okresný súd dal pokyn na doručenie písomného vyhotoveniauznesenia z 12. novembra 2013, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. novembra 2013a jeho obhajcovi 20. novembra 2013.
Dňa 25. novembra 2013 okresný súd predložil spis aj so sťažnosťou sťažovateľakrajskému súdu na rozhodnutie.
Z uvedeného vyplýva, že konanie na okresnom súde trvalo od 8. októbra 2013do 25. novembra 2013, teda 6 týždňov a 2 (6) dni, resp. 6 týždňov a 6 dní.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že 27. novembra 2013 krajský súd nariadil termínneverejného zasadnutia na 12. december 2013, na ktorom sťažnosť sťažovateľa uznesením č.k. 5 To 76/2013-328 zamietol, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovidoručené 17. decembra 2013 (k tomu pozri aj uznesenie sp. zn. IV. ÚS 261/2014z 1. júla 2014, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti krajskému súduodmietnutá ako zjavne neopodstatnená, pozn.).
Z ustanovení čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúcich osobnúslobodu možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebourýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozriobdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbez dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedázákonu, t. j. Trestnému poriadku. Požiadavku prednostného a urýchleného rozhodovaniao žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktneobmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „brefdélai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípadehlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, budezrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právoiniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmtoosobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnutéo zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36; mutatis mutandis I. ÚS 18/03).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou prednostnéhoa urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, žeaj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchleniaposudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú prílišdlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislostiústavný súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzbyv zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítanána mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehotakonania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúcatýždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
Z už uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu je zrejmé, že okresný súd bolvo veci sťažovateľa úplne nečinný od 8. októbra 2013 do 8. novembra 2013, teda jeden celýmesiac. Od 8. novembra 2013 okresný súd už konal plynulo, v zmysle ústavnýchpožiadaviek na urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie a ani vyjadrenia okresného súdu k sťažnostineidentifikoval žiadny relevantný dôvod, ktorým by mohla byť jednomesačná nečinnosťokresného súdu v predmetnej veci ospravedlniteľná. Ústavný súd preto konštatuje, ževo veci sťažovateľa došlo k neodôvodnenej absolútnej nečinnosti okresného súdu v trvaníjedného mesiaca.
K obrane okresného súdu, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v konanípredsedovi súdu v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ústavný súd poznamenáva,že v prípade rozhodovania o väzbe nemožno aj vzhľadom na lehoty, v ktorých sa mávo väzobných veciach rozhodovať, už z povahy veci postupovať tak ako v iných typochsúdnych konaní, v ktorých ich účastník namieta porušenie svojho práva na verejnéprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V súlade s uvedeným ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neodôvodnenounečinnosťou v trvaní jedného mesiaca vo veci sťažovateľa, ktorý sa žiadosťou domáhalprepustenie z väzby, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právopodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nerešpektovaním požiadavky konať prednostne a urýchlene,a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2000 €, a to z dôvodu, že porušenie jeho práv malo za následok „oddialenie ochrany poskytovanej čl. 5 ods. 4 dohovoru, a ktoré vyvolalo u mňa pocit bezmocnosti, krivdy, po dlhšiu dobu som žil v právnej neistote...“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavnýsúd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa samotné deklarovanie porušenia ním označenýchpráv nie je adekvátne tomu, že k ich porušeniu došlo vo väzobnej veci, t. j. vo veci,ku ktorej sú všeobecne súdy povinné pristupovať s osobitnou starostlivosťou.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súdzo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v počas ktorého bol okresný súd vo vecisťažovateľa absolútne nečinný pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako ajďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, žev danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 € primeranékonkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vzniklištátu v konaní pred ústavným súdom v súvislosti so zastupovaním sťažovateľa ústavnýmsúdom ustanovenou advokátkou, ktorá si uplatnila nárok za dva úkony právnej službyv sume 284,08 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z výškypriemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, bolivykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravuzastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 11. júna 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavujesumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložilústavný súd zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu[§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3výroku tohto nálezu)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosťokresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu(bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015