znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 261/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   Č.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   B.,   K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2007,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 Co 338/2008 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. A. Č., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2007, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 338/2008 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 14. marca 2002 domáhala na   okresnom   súde   zaplatenia   peňažnej   sumy   52   130   Sk   s príslušenstvom   od žalovanej A., a. s. (ďalej len „žalovaná“). Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 18 C   92/2002.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č. k. 18 C   92/2002-119   zo 4. októbra   2007   tak,   že   žalobu   zamietol   a žalovanej   nepriznal   náhradu   trov   konania. Sťažovateľka ani jej právny zástupca na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, neboli   prítomní,   pričom   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   jej   právny   zástupca   ospravedlnil neprítomnosť   svoju   aj   sťažovateľky   a žiadal   pojednávanie   odročiť.   Napriek   žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania okresný súd vo veci konal a aj rozhodol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 338/2008-150 zo 4. marca 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu,   ktorý   pojednával   v jej neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jej právneho zástupcu, aj napriek tomu, že právny zástupca   žiadal o   odročenie   pojednávania, jej bola odňatá   možnosť konať pred   súdom. Krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil. Navyše sťažovateľka považuje rozsudky oboch súdov za nedostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti uvádza, že «... sa domáhala svojho nároku titulom neplatnosti právneho úkonu, pričom ani okresný, ako ani krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“),   sa   s týmto   zásadným   tvrdením sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali.».

Postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 bolo podľa názoru sťažovateľky porušené aj jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 Co 338/2008, porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co 338/2008-150 zo 4. 3. 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 18 C 92/2002-119 zo 4. 10. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 porušil základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa článku 48 odsek 2 Ústavy a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd.

5. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Eur, ktoré je sťažovateľke povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I, a to do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   Bratislava   I a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 245,70 Eur do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky, JUDr. R. B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   je   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že jej odňal možnosť konať pred súdom, keďže vo veci konal a rozhodol 4. októbra 2007 v jej neprítomnosti a jej právneho zástupcu.

Pri posudzovaní tejto námietky ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založený čl. 127 ods. 1 ústavy. Proti postupu a označenému rozsudku okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“).   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   v predmetnej   veci   podala   odvolanie, o ktorom rozhodol namietaným rozsudkom krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   18   C   92/2002   bolo   porušené   aj   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje na svoju   stabilizovanú judikatúru   (napr. II. ÚS   12/01,   IV. ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorej   sa   ochrana základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy (rovnako podľa čl. 38 ods. 2 listiny) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto,   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka namietala postup okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou   ústavnému súdu   25.   júna 2009,   teda   v čase,   keď   sťažovateľkina právna   vec o zaplatenie   52 130 Sk   s   príslušenstvom   už   bola   právoplatne   skončená   (podľa   zistenia ústavného súdu nadobudol rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 92/2002-119 zo 4. októbra 2007 právoplatnosť 25. apríla 2009).

Tento skutkový stav bol s prihliadnutím na zmysel a účel čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v tejto   časti   existoval   aj   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti   z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene,   ako   aj   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí (nedostatok kvalifikovaného odôvodnenia).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu

Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,   keďže krajský   súd   nenapravil   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   pojednával a rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   v jej   neprítomnosti,   ako   aj   neprítomnosti jej   právneho zástupcu, a to napriek žiadosti právneho zástupcu o odročenie pojednávania.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 338/2008 zo 4. marca 2009 dovolanie.

V ustanovení   §   237   OSP   sú   taxatívne   vypočítané   procesné   vady   konania   takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Z uvedeného vyplýva, že ak sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, bola oprávnená napadnúť rozsudok krajského súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 OSP) dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP. Ak sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 338/2008 zo 4. marca 2009 dovolanie nepodala, nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená.

Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľka neobrátila na príslušný dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom okresného súdu a postupom krajského súdu

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu, ako   aj   postupom   krajského   súdu   v namietaných   konaniach   došlo   aj   k porušeniu   jej základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny.   Oba   označené ustanovenia ústavy, resp. listiny upravujú základné právo na zákonného sudcu. Tento návrh nie je v sťažnosti ale žiadnym spôsobom odôvodnený.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   musí   okrem   iného   obsahovať odôvodnenie a navrhované dôkazy.

Ústavný súd konštatuje, že v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu   v namietaných konaniach, neobsahuje žiadne   odôvodnenie,   t.   j.   nespĺňa podstatnú   náležitosť   predpísanú   zákonom   o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka je zastúpená advokátom. Podľa   §   18   ods.   2   zákona č.   586/2003 Z.   z. o advokácii   a o zmene a doplnení   zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009