znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 261/08-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. I., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky č. k.   IV/3   GPt   114/08-4   zo   6. júna   2008   a č. k. IV/3   GPt   114/08-7   zo   7.   júla   2008 v súvislosti   s vybavovaním   jeho   podnetu   z 25.   marca   2008   a opakovaného   podnetu z 30. júna 2008, za účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti R. I. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2008 doručená sťažnosť R. I., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/3 GPt 114/08-4 zo 6. júna 2008 a č. k. IV/3 GPt 114/08-7 zo 7. júla 2008 v súvislosti s vybavovaním jeho podnetu z 25. marca 2008 a opakovaného podnetu z 30. júna 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   vyšetrovateľom   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Nitra (ďalej len „vyšetrovateľ“) predvolaný ako svedok na konfrontáciu s poškodenou.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uvádza,   že „Z   kriminalistického   hľadiska (nie trestnoprocesného)   bol   sťažovateľ   v   pozícii   podozrivého,   čo   sa   následne   potvrdilo aj tým, že mu dňa 31. 05. 2007 bolo vznesené obvinenie“.

Sťažovateľ sa na konfrontáciu konanú 14. mája 2007 dostavil so svojím advokátom a žiadal, aby sa úkon vykonal v jeho prítomnosti. Po začatí konfrontácie «... vyšetrovateľ proti advokátovi sťažovateľa bezdôvodne negatívne vystúpil a vytkol mu, že ruší priebeh úkonu. Podnetom pre takéto správanie vyšetrovateľa bola nekonfliktná námietka advokáta voči   presnosti   nadiktovania   slov   poškodenej   do   zápisnice   vyšetrovateľom.   Vyšetrovateľ pritom diktoval slová poškodenej tak, že pozmenil ich význam.

Ďalšia   kontroverzia   nastala   v   momente,   keď   obvinený   na   položenú   otázku „Je to pravda,   čo   uviedla   svedkyňa   -   poškodená?“   reagoval   slovami,   že   tvrdenie poškodenej sa nezakladá na pravde. Vzhľadom na závažnosť skutočností, ktorých sa týkala otázka, sťažovateľovi jeho advokát povedal „popíšte ako to bolo“. Vyšetrovateľ však do zápisnice   uviedol,   že   advokát   „napovedal   svojmu   klientovi   na   položenú   otázku“.   Tu vyšetrovateľ   opäť   pozmenil   zápis   oproti   skutočnosti,   keďže   nabádanie   klienta,   aby vypovedal obšírnejšie, v žiadnom prípade nie je „napovedaním na položenú otázku“. Následne   vyšetrovateľ   zareagoval   opäť   agresívnym   výstupom,   keď   advokátovi sťažovateľa oznámil, že má opustiť miestnosť, nakoľko nepredložil žiadne splnomocnenie. Takýto príkaz advokát odmietol splniť ako nezákonný. Následne sa vyšetrovateľ rozhodol konfrontáciu ukončiť pod zámienkou nepredloženia plnomocenstva, ktoré dovtedy ani len nespomenul a začalo mu chýbať až vtedy, keď chcel advokáta vylúčiť z úkonu. Advokát sťažovateľa   preto   žiadal   zapísať   do   zápisnice   jeho   vyjadrenie   k   dôvodom   ukončenia konfrontácie,   čo   vyšetrovateľ   najskôr   odmietal,   nakoniec   ich   však   zapísal.   Keď   však advokát sťažovateľa žiadal zapísať, že vyšetrovateľa považuje za zaujatého, vyšetrovateľ to odmietol urobiť s tým, že zaujatosť má namietať písomne. Keď advokát sťažovateľa trval na písomnom zapísaní a zároveň oznámil vyšetrovateľovi, že jeho správanie si zaznamenáva na diktafón, opäť začal vystupovať agresívne, tvrdil, že „toto je režimové pracovisko“ a vyzval advokáta sťažovateľa na ukončenie záznamu a jeho zmazanie, čo advokát odmietol. Po telefonickom rozhovore s neznámou osobou vyšetrovateľ vytlačil zápisnicu a v úkone už nepokračoval.».

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   31.   mája   2007   bolo   sťažovateľovi   uznesením vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   ORP-43/OEK-NR-2006-Ša   vznesené   obvinenie.   Sťažovateľ ako obvinený   4. januára 2008   požiadal   podľa   §   210   Trestného   poriadku   Okresnú prokuratúru Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Okresná prokuratúra prípisom č. k. 2 Pv 123/2006-42 zo 14. marca 2008 odmietla jeho podnet vybaviť s odôvodnením, že tento podnet je identický s v minulosti podaným a aj vybaveným podnetom z 19. júla 2007 (sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že tento „bol   podaný   v   procesnom   režime   zákona   č.   153/2001   Z.   z.“).   Následne   sťažovateľ podnetom   z   25.   marca   2008   požiadal   Krajskú   prokuratúru   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) o preskúmanie postupu prokurátora okresnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu podaného podľa § 210 Trestného poriadku.

Krajská   prokuratúra   prípisom   č.   k.   1 KPt 10/08-13   zo 16.   apríla   2008   oznámila sťažovateľovi, že jeho podnet v časti týkajúcej sa postupu vyšetrovateľa počas konfrontácie medzi sťažovateľom a poškodenou 14. mája 2007 odstúpila generálnej prokuratúre.

Generálna prokuratúra oznámením (prípisom)   č.   k. IV/3 GPt 114/08-4   zo   6. júna 2008   (doručeným   16.   júna   2008)   oznámila   sťažovateľovi,   že „jeho   podnet   je neopodstatnený a postup vyšetrovateľa síce bol nezákonný, ale práve v tom, že na začiatku konfrontácie umožnil, aby bol prítomný advokát sťažovateľa“.

Sťažovateľ   podal   generálnej   prokuratúre   30.   júna   2008   opakovaný   podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre,   na   ktorý   generálna   prokuratúra   reagovala   oznámením (prípisom) č. k. IV/3 GPt 114/08-7 zo 7. júla 2008, ktorým sťažovateľovi oznámila, že jeho „ďalší   opakovaný   podnet...   už   nebude   vybavovať,   nakoľko   neobsahuje   žiadne   nové skutočnosti...“.

Vychádzajúc   z uvedeného   skutkového   stavu   sťažovateľ   predovšetkým   tvrdí, že generálna prokuratúra porušila jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy svojím postupom pri vybavovaní jeho podnetu z 25. marca 2008, pričom toto tvrdenie zakladá na tejto argumentácii:

«... Súčasťou práva na inú právnu ochranu je rovnako, ako v prípade práva na súdnu ochranu, nielen právo na formálne vybavenie podnetu, ale aj právo aby relevantné právne normy boli aplikované ústavne konformným spôsobom. V prípade sťažovateľa však GP SR takto nepostupovala.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy SR má každý právo na právnu pomoc v konaní pred štátnym   orgánom   za   podmienok   ustanovených   zákonom.   Takýmto   zákonom   je   zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii, ustanovenia trestného poriadku o povinnej obhajobe, ako aj ďalšie procesnoprávne predpisy alebo v nich obsiahnuté jednotlivé právne normy. Každý, kto je predvolaný na výsluch, naviac pokiaľ je podozrievaný zo spáchania trestného činu, čo bol aj prípad sťažovateľa, má v zmysle citovaných ústavných a zákonných noriem právo vypovedať v prítomnosti advokáta, ktorého si však samozrejme musí zabezpečiť sám a na svoje náklady. Úlohou advokáta, ktorý sprevádza podozrivého na výsluch je samozrejme dohliadať   na   zákonný   priebeh   výsluchu   a   v   prípade   porušenia   práv   klienta   vyzvať vyšetrovateľa na zákonný postup.

Účelom práva na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom je garancia práv občana v situácii, keď štátny orgán práva občana obmedzuje, alebo by ich obmedziť, či porušiť   mohol.   Úlohou   advokáta   je   dohliadať   na   zachovanie   práv   svojho   klienta,   čo osobitne platí v trestnom konaní. Niet pritom žiadneho dôvodu, aby táto garancia bola čisto formalisticky obmedzovaná na procesné postavenie obvineného, keď aj osoba v procesnom postavení svedka môže byť v skutočnosti osobou podozrivou (z kriminalistického hľadiska!) a to niekedy dokonca účelovo, keď vyšetrovateľ nevznesie obvinenie, aby osobe podozrivej zo spáchania trestného činu znemožnil výkon práva na obhajobu...

Vyšetrovateľ tým,   že najprv   advokáta   sťažovateľa   vykázal z miestnosti,   v ktorej sa konávala   konfrontácia   a   keď   advokát   odmietol   nezákonný   príkaz   splniť,   rozhodol o ukončení konfrontácie, porušil ústavné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom garantované čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa na obhajobu garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. GP SR však paradoxne v liste zo dňa 06. 06. 2008 naopak vytkla vyšetrovateľovi, že umožnil prítomnosť advokáta na začiatku konfrontácie „bez toho, aby bol preukázaný titul výkonu   poskytovania   právnych   služieb“,   pričom   uviedla,   že advokácia   sa   poskytuje   na základe plnomocenstva, na základe zmluvy o poskytnutí právnych služieb alebo ex offo. Takýto   záver   GP   SR   však   nemá   oporu   v   právnych   predpisoch.   Advokácia   ako povolanie sa vykonáva na základe advokátskej licencie. Získanie licencie je podmienkou, aby   advokát   v   rámci   výkonu   advokácie   mohol   poskytovať   právne   služby,   čo   sa   deje spravidla na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorá môže byť uzatvorená aj v ústnej forme. Zmluvou sa však nič nikomu nepreukazuje a zmluva ako taká neoprávňuje advokáta konať v mene klienta. Až následne udelené plnomocenstvá oprávňujú advokáta, aby   vykonával   právne   úkony   v   mene   klienta.   Právne   služby   je   však   možné   klientovi poskytnúť aj bez plnomocenstva (napr. spisovanie zmlúv, spisovanie podaní, ktoré podáva sám klient a pod.).

Zastupovanie účastníkov konania v ich procesných právach samozrejme vyžaduje udelenie plnomocenstva, pričom v prípade zvoleného obhajcu obvineného sa tak podľa ust. §   39   ods.   1   TP   musí   udiať   písomným   plnomocenstvom.   Písomná   forma   však   bude zachovaná aj v prípade udelenia plnomocenstvo do zápisnice na začiatku úkonu trestného konania.

Sťažovateľ   však   počas   konfrontácie   nemal   procesné   postavenie   obvineného   ale svedka.   Nemôže   sa   preto   naňho   vzťahovať   požiadavka   ust.   §   39   ods.   1   TP.   Jediným predpisom, ktorý sa vzťahuje na daný prípad, je zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii, ktorý v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR určuje podmienky výkonu ústavného práva na právnu pomoc.   Zákon   č.   586/2003   Z.   z.   však   žiadnu   požiadavku   na   udelenie   písomného plnomocenstva   neustanovuje.   Dokonca   aj   Občiansky   zákonník   ako   všeobecný súkromnoprávny predpis vyžaduje plnomocenstvo v písomnej forme iba v prípade, ak sa týka úkonu vykonávaného v písomnej forme...

V zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy mal sťažovateľ právo, aby jeho advokát bol prítomný počas   konfrontácie.   Zákon   č.   586/2003   Z.   z.   pre   takýto   prípad   nevyžaduje   udelenie, predloženie, ani spísanie plnomocenstva. Zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej obsah   je   dôvernou   vecou   medzi   advokátom   a   klientom,   a   ktorá   sa   nikdy   nepredkladá namiesto   plnomocenstva,   žiadne   oprávnenie   advokáta   nevyplýva.   Oprávnenie   advokáta zúčastniť sa konfrontácie vznikne až po udelení súhlasu klienta, a to aj v ústnej forme. Iná by   samozrejme   bola   situácia,   keby   sa   advokát   dostavil   na   úkon   trestného   konania v neprítomnosti   klienta   -   svedka,   napr.   by   prišiel   ospravedlniť   jeho   neprítomnosť,   t.   j. vykonať právny úkon.

V takomto prípade by samozrejme potreboval plnomocenstvo. V danom prípade však o súhlase sťažovateľa nebolo ani najmenších pochybnosti, keďže sťažovateľ sám prišiel v sprievode   advokáta   a   žiadal   jeho   prítomnosť   počas   konfrontácie.   Žiadať   predloženie písomne   udeleného   plnomocenstva,   pokiaľ   sa   advokát   zúčastnil   konfrontácie   spolu so sťažovateľom na jeho výslovnú žiadosť, nielenže nemá oporu v zákone, ale je aj úplne nezmyselné.   Čl.   13   ods.   4   Ústavy   SR   pritom   ukladá   pri   obmedzovaní   základných   práv a slobôd   dbať   na   ich   podstatu   a   zmysel,   pričom   obmedzenia   sa   môžu   sa   použiť   iba na ustanovený cieľ. Požiadavka na predloženie písomného plnomocenstva na jednorázovú účasť   advokáta   na   výsluchu   jeho   klienta   ako   svedka   však   určite   neslúži   žiadnemu legitímnemu cieľu.

GP   SR   pri   vybavovaní   podnetu   sťažovateľa   postupovala   svojvoľne   a   príslušné právne normy aplikovala takým spôsobom, že úplne poprela ich účel a význam. GP SR tak svojím postupom porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 30. júna 2008. V tejto súvislosti v sťažnosti argumentuje:

„GP   SR   listom   zo   dňa   06.   06.   2008,   doručeným   dňa   16.   06.   2008, č. k. IV/3 GPt 114/08-4 oznámila sťažovateľovi, že jeho podnet je neopodstatnený a postup vyšetrovateľa síce bol nezákonný, ale práve v tom, že na začiatku konfrontácie umožnil, aby bol prítomný advokát sťažovateľa. GP SR súčasne poučila sťažovateľa, že z jeho strany išlo o opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet už vybavovaný nebude.

Takýto záver a postup GP SR je v príkrom rozpore so zákonom, nakoľko jeho podnet na OP NR bol podaný v procesnom režime TP. Až podnet na KP NR bol prvým podnetom podľa ust. § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z., na čom nič nemohlo zmeniť ani jeho odstúpenie na GP SR. Sťažovateľ mal preto právo podať opakovaný podnet. Pokiaľ GP SR listom zo dňa 07. 07. 2008 odmietla opakovaný podnet sťažovateľa vybaviť, porušila jeho právo na inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Na základe skutočností uvádzaných v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo R. I. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Generálnej prokuratúry SR pri vybavovaní podnetu zo dňa 25. 03. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 114/08 porušené bolo.

2. Oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 06. 06. 2008, č. k. IV/3 GPt 114/08- 4 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie.

3.   Základné   právo   R.   I.   na   inú   právnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR postupom   Generálnej   prokuratúry   SR   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 114/08 porušené bolo.

4.   Oznámenie   Generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   07.   07.   2008, č. k. IV/3 GPt 114/08-7 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie.

5. Generálna prokuratúra SR je povinná opätovne vybaviť podnet sťažovateľa zo dňa 25. 03. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 114/08.

6.   Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   vybaviť   opakovaný   podnet   sťažovateľa zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 114/08.

7.   Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 261/08-13 z 28. augusta 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Generálneho prokurátora ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a generálny prokurátor ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie generálneho prokurátora bolo ústavnému súdu doručené 29. septembra 2008. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«... Podstatou sťažnosti podanej 24. 7. 2008 v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky je porušenie práva R. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá spočíva v tom, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV/3 GPt 114/08   porušila   práva   sťažovateľa   pri vybavovaní opakovaného podnetu dňa 6. 6. 2008 ako i oznámením pod sp. zn. IV/3 GPt 114/08 zo dňa 30. 6. 2008...

Na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   bol   dňa   18.   4.   2008   doručený prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   vyšetrovací   spis   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre ČVS: ORP-43/OEK-NR- 2006, obsah dozorového spisu Okresnej prokuratúry v Nitre sp. zn. 2 Pv 123/2006 a obsah spisu   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   sp.   zn.   1   KPt   10/08   spolu   s   podnetom   Mgr. V.   Š. Obsahom   podnetu   bolo   spochybňovanie   postupu   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, ktorý dňa 14. 5. 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP- 43/OEK-NR-2006 vykonával konfrontáciu medzi svedkom - poškodenou M. D. a svedkom R. I. Spochybňovanie postupu vyšetrovateľa spočívalo v podstate v tom, že advokátovi, ktorý bol pri úkone prítomný vytkol, že ruší priebeh úkonu, pričom následne došlo k ďalšiemu slovnému konfliktu medzi advokátom a vyšetrovateľom, čoho dôsledkom bolo ukončenie konfrontácie.

Prijatie podnetu bolo potvrdené listom sp. zn. IV/3 GPt 114/08 dňa 24. 4. 2008. Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v zákonnej lehote listom sp. zn. IV/3 GPt 114/08 zo dňa 6. 6. 2008 oznámila sťažovateľovi   výsledok   preskúmania   s   tým   záverom,   že   nezistila   pochybenie,   ktoré   by opodstatňovalo prijatie opatrení a preto opakovaný podnet ako nedôvodný odložila. Ďalší   opakovaný   podnet   bol   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky doručený   dňa   1.   7.   2008.   Nakoľko   v   podaní   bolo   zistené,   že   neobsahuje   žiadne   nové skutočnosti, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 34 odsek   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   ho nevybavovala, o čom písomne informovala podávateľa listom sp. zn. IV/3 GPt 114/08 zo dňa 30. 6. 2008 (podľa prípisu generálnej prokuratúry z 9. októbra 2008 správne má byť „7. 7. 2008“, pozn.).

K meritu veci preskúmaním na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu bolo zistené, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Úrade justičnej a kriminálnej polície v Nitre pod sp. zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006 vyšetrovateľ dňa 14. 5. 2007 vykonával konfrontáciu medzi svedkom - poškodenou M. D. a svedkom R. I. Pri úkone spísanom v zápisnici o konfrontácii bol prítomný i právny zástupca svedka R. I. Mgr. V. Š. Vyšetrovateľ v zápisnici uviedol citujem:

„pri úkone bol prítomný právny zástupca svedka Mgr.   V.   Š.,   ktorý pri výsluchu zasahoval a napovedal svojmu klientovi na položenú otázku, následne bol vyšetrovateľom vyzvaný, aby opustil miestnosť, pretože nezákonne zasahuje do úkonu“ koniec citátu. Vyšetrovací   spis   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   CVS:   ORP-43/OEK-NR-2006-ŠA   obsahuje   splnomocnenie   R.   I. spísané dňa 20. 6. 2007, aby ho obhajoval ako obvineného pre trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, 3 Trestného zákona (účinného do 31. 12. 2005) Mgr. V. Š.

V predmetnej veci je teda zrejmé, že procesné postavenie sťažovateľa R. I. v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Úrade justičnej a kriminálnej polície v Nitre pod ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006 ku dňu 14. 5. 2007, bolo - svedok a teda sa naň vzťahuje ustanovenie § 127 Trestného poriadku.

Vyšetrovateľ,   ktorý   v   predmetnom   konaní   vykonával   konfrontáciu   priznal sťažovateľovi   -   v   tom   čase   v   procesnom   postavení   svedka,   povolením   účasti   advokáta svedka právo prevyšujúce rámec garantovaný ústavným právom občana na právnu pomoc vyplývajúcu z článku 47 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo spočívalo v tom, že svedok zastúpený advokátom bol prítomný pri úkone svedka - konfrontácii bez toho, aby predložil plnomocenstvo. Prítomný advokát pri úkone svedka bez preukázania titulu na zastupovanie mohol   vystupovať   pri   úkone,   ktorý   je   vykonávaný   v   zmysle   Trestného   poriadku   ako nestranná osoba, čo umožňuje ustanovenie § 59 odsek 1 Trestného poriadku. Naviac, ako je zrejmé   z   vyššie   uvedenej   zápisnice   o konfrontácii,   advokát   neprimerane   zasahoval a napovedal svedkovi, ako odpovedať na položenú otázku. Význam svedeckej výpovede, ako dôkazového prostriedku v trestnom konaní, vyplýva práve z ustanovenia § 127 Trestného poriadku.   Do   procesu   vytvárania   svedeckej   výpovede   nie   je   možné   zo   strany   advokáta zasahovať,   keďže   takéto   zásahy   do   reprodukovania   prežitých   udalostí   svedka   by znehodnotili z dôkazného hľadiska svedeckú výpoveď. Výsluch svedka v rámci trestného konania na rozdiel od výsluchu obvineného sa teda vykonáva bez toho, aby sa svedok mohol poradiť so svojim právnym zástupcom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, zastávam názor, že v konaní nebolo porušené právo sťažovateľa garantované ustanovením článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 34 odsek 1, 2 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov je potrebné uviesť, že prvé podanie Mgr. V. Š. bolo dozorujúcim prokurátorom Okresnej prokuratúry v Nitre vybavené pod sp. zn. 2 Pv 123/2006 zo dňa 27. 8. 2007.

Opakovaný podnet Mgr. V. Š. vybavila Krajská prokuratúra v Nitre pod sp. zn. 1 KPt 10/08 dňa 27. 2. 2008.

Nakoľko sťažovateľ svoje tvrdenia zopakoval i v podaní, ktoré bolo na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky doručené prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Nitre dňa 18. 4. 2008, hoci v podaní išlo o ďalší opakovaný podnet, ktorý neobsahoval žiadne nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), Generálna prokuratúra Slovenskej republiky preskúmala kompletný predložený spisový   materiál   a   o   výsledku   preskúmania   upovedomila   sťažovateľa   pod   sp.   zn. IV/3 GPt 114/08 zo dňa 6. 6. 2008.

Vo všetkých podnetoch sťažovateľa je spochybňovaný výkon konfrontácie, ktorá sa uskutočnila dňa 14. 5. 2007 na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006- ŠA.   Nakoľko   v   tomto   čase   sťažovateľ   nemal   procesné   postavenie,   ktoré   vyžaduje ustanovenie § 210 Trestného poriadku, jeho podania boli vybavované ako podnety podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je zrejmé, že ani vo vzťahu k vybavovaniu podnetov sťažovateľa nedošlo k porušeniu práva, resp. jeho obmedzeniu. Naviac, ako je uvedené i ďalší opakovaný podnet prokuratúra vybavila, nad rámec oprávnenia vec nevybavovať, ktoré vyplýva z ustanovenia § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Po   preskúmaní sťažnosti R.   I.,   ktorá bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   IV.   ÚS   261/08   zo   dňa   28.   8.   2008   prijatá   na   ďalšie   konanie,   ako   i pripojenými vybaveniami podnetov sťažovateľa orgánmi prokuratúry som toho názoru, že sťažnosť nie je opodstatnená.»

Vyjadrenie   generálneho   prokurátora   ústavný   súd   zaslal   právnemu   zástupcovi sťažovateľa,   ktorý   k nemu   zaujal   stanovisko   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 13. októbra 2008. Právny zástupca sťažovateľa v tomto stanovisku okrem iného uvádza:«Generálna prokuratúra SR („ďalej len „GP SR“) vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti argumentuje, že advokát sťažovateľa napovedal sťažovateľovi ako má v pozícii svedka   odpovedať   na   položenú   otázku,   čím   rušil   priebeh   úkonu.   Následne   malo   dôjsť k „ďalšiemu slovnému konfliktu medzi advokátom a vyšetrovateľom, čoho dôsledkom bolo ukončenie konfrontácie“. Je záhadou, z akých podkladov vychádzala GP SR pri vyslovení uvedeného záveru, určite však nie zo zápisnice z konfrontácie, v ktorej sa uvádza: „Pri úkone bol prítomný právny zástupca svedka Mgr. V. Š., ktorý pri výsluchu zasahoval a napovedal svojmu klientovi na položenú otázku, následne bol vyšetrovateľom vyzvaný, aby opustil miestnosť, pretože nezákonne zasahuje do úkonu.... Pretože právny zástupca do tejto chvíle nepredložil žiadne splnomocnenie svojho klienta pri úkone zasahuje do úkonu konfrontácie, tak sa tento úkon konči a v konfrontácii nie je dôvod za prítomnosti právneho zástupcu pokračovať.“

Zo   zápisnice   vyplýva,   že   sťažovateľovi   vyšetrovateľ   položil   dve   otázky.   Údajné zasahovanie do priebehu výsluchu zo strany advokáta je zmieňované až po druhej otázke, pričom je súčasne uvádzaná výzva, aby advokát opustil miestnosť. Ako dôvod ukončenia konfrontácie je v zápisnici uvedené 1. nepredloženie plnomocenstva a 2. zasahovanie do úkonu.   Jediné zasahovanie do úkonu je zmieňované po odpovedi sťažovateľa na druhú otázku   vyšetrovateľa,   pričom   medzi   týmto   zápisom   a konštatáciou   o   skončení   úkonu   je zachytená   iba   reakcia   advokáta   na   tvrdenie   vyšetrovateľa,   že   ruší   priebeh   úkonu.   Zo zápisnice teda nevyplýva žiaden „ďalší slovný konflikt“, ako tvrdí GP SR.

Ako spôsob rušenia úkonu je uvádzané „napovedanie klientovi na položenú otázku“. Boli položené dve otázky: 1. „Poznáte prítomnú osobu, ak áno uveďte jej meno a priezvisko a z akej príležitosti ju poznáte?“,

2. „Je to pravda čo tu uviedla svedkyňa - poškodená?“ Išlo teda o úplne triviálne otázky, na ktoré bez ťažkosti dokáže odpovedať ktokoľvek bez napovedania. Nebol teda ani najmenší dôvod napovedať sťažovateľovi ako má odpovedať. Až po odpovedi sťažovateľa „Nie, nezakladá sa to na pravde“, advokát povedal sťažovateľovi „Popíšte ako to bolo“ Pokiaľ by sme chceli teoretizovať, tak môžme povedať, že svedok má svojou výpoveďou oznámiť „skutočnosti“, t. j. obsah svojich spomienok na priebeh skutkových dejov, ktoré bezprostredne vnímal. „Napovedaním“, mariacim účel jeho výpovede, teda bude oznámenie skutočností treťou osobou svedkovi so zámerom, aby ich tento uviedol ako obsah vlastných spomienok. Veta „Popíšte ako to bolo“ nevyjadruje žiadne skutkové fakty, ale je výlučne taktickým pokynom, či podnetom, svedkovi, aby vypovedal obšírne a pravdivo. Môžeme špekulovať nad tým, či táto veta je spôsobilá narušiť priebeh svedeckej výpovede, je však bez diskusie, že nie je „napovedaním“, keďže svedok sa znej nedozvie žiadne skutočnosti, ktoré by následne vyslovil vo svojej výpovedi.

Pokiaľ mal vyšetrovateľ subjektívny pocit, že úkon je zo strany advokáta rušený, mal postupovať striktne podľa ust. § 70 ods. 1 TP a najskôr advokáta napomenúť. Zo zápisnice však   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   advokáta   nenapomenul,   ale   rovno   vyzval   na   opustenie miestnosti. Keby advokát prípadnú výzvu vyšetrovateľa nerešpektoval, mohol vyšetrovateľ udeliť   advokátovi   poriadkovú pokutu   do   výšky 50.000,- Sk.   Vyšetrovateľ   však namiesto napomenutia   vyzval   advokáta   na   opustenie   miestnosti   a   namiesto   udelenia   poriadkovej pokuty ukončil úkon a následne vzniesol sťažovateľovi obvinenie, ktoré absurdne odôvodnil tým, že advokát rušil priebeh konfrontácie, ktorá mala odstrániť rozpory vo výpovediach sťažovateľa a poškodenej. Nezrealizovanie konfrontácie, a to bez ohľadu na dôvod, však nie je zákonným dôvodom na vznesenie obvinenia. Obvinenie sa vznáša na základe zistených skutočností, nie na základe skutočností nezistených, hoc aj z dôvodu údajného zmarenia úkonu.

GP SR vo svojom vyjadrení naďalej zotrváva na požiadavke predloženia písomného plnomocenstva, čo odôvodňuje aj znením ust. § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníku, ktoré vyžaduje   písomné   plnomocenstvo,   pokiaľ   zástupca   robí   za   zastúpeného   právny   úkon v písomnej forme. Sťažovateľ však svojou účasťou na výsluchu nekonal žiaden právny úkon a už vôbec nie v písomnej forme. Na prítomnosť advokáta teda postačoval jeho, hoc aj konkludentný, súhlas, ktorý prejavil už tým, že prišiel na výsluch spolu s advokátom. Názor   GP   SR,   že   advokát   sťažovateľa   bez   „preukázania   titulu“   mal   postavenie nestrannej osoby v zmysle ust. § 59 ods. 1 TP, je mylný. Predovšetkým advokát, hoc aj „bez preukázania   titulu“   určite   nebol   nestranným.   Ust.   §   59   ods.   1   TP   pritom   neupravuje možnosť pribratia nestrannej osoby, iba uvádza, že nešpecifikovaná osoba pribratá k úkonu podpisuje zápisnicu.

Pokiaľ   GP   SR   vo   svojom   vyjadrení   tvrdí,   že   „výsluch   svedka   v   rámci   trestného konania na rozdiel od výsluchu obvineného sa teda vykonáva bez toho, aby sa svedok mohol poradiť   so   svojím   právnym   zástupcom“,   polemizuje   s   tvrdením,   ktoré   sťažovateľ   nikdy nevyslovil.   Už   v ústavnej   sťažnosti sťažovateľ   uviedol,   že podľa   jeho názoru   je   úlohou advokáta zúčastňujúceho sa výsluchu svojho klienta ako svedka, dohliadať na zákonnosť priebehu úkonu a dbať, aby neboli porušené práva jeho klienta.

GP   SR   pritom   úplne   formalistický   na   sťažovateľa   hľadí   ako   na   bežného   svedka a ignoruje fakt, že z kriminalistického hľadiska bol v postavení podozrivého, čo potvrdilo aj neskoršie vznesenie obvinenia. Takýto prístup však úplne popiera zmysel práva na právnu pomoc a v praxi vedie k tomu, že osoba, voči ktorej má byť vznesené obvinenie, je najskôr vypočutá iba v pozícii svedka bez prítomnosti advokáta a až následne, aj s využitím obsahu „svedeckej“ výpovede, je vznesené obvinenie...

GP   SR   vo   svojom   vyjadrení   tiež   zmiešava   dve   „línie“   podnetov,   ktoré   podal sťažovateľ.

Sťažovateľ najskôr napadol postup   vyšetrovateľa   podnetom   zo dňa 19.   07.   2007 podľa ust. § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. Tento podnet bol vybavený prokurátorom Okresnej prokuratúry   v   Nitre   (ďalej   len   „OP   NR“)   oznámením   zo   dňa   27.   08.   2007, č. k. 2 Pv 123/2006-30.   Následne   sťažovateľ   dňa   03.   01.   2008   podal   opakovaný   podnet podľa ust. § 34 zákona č. 153/2001 Z. z., ktorý bol Krajskou prokuratúrou v Nitre (ďalej len „KP NR“) vybavený oznámením zo dňa 27. 02. 2008, č. k. 1 KPt 10/08-6.

Následne, a v súlade s poučením adresovaným sťažovateľovi v odôvodnení uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 21. 08. 2007, č. k. III. ÚS 214/07-91, sťažovateľ podnetom podľa ust. § 210 TP dňa 04. 01. 2008 požiadal OP NR o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a zároveň o odňatie veci vyšetrovateľovi. Obsah podnetu bol v podstate identický s obsahom vyššie uvedeného podnetu podľa   zákona   č.   153/2001 Z.   z.  ,   bol   však výslovne   a jasne podaný v inom procesnom režime. Prokurátor OP NR však podnet podľa ust. § 210 TP odmietol   vybaviť   a   sťažovateľovi   iba   oznámil   listom   zo   dňa   14.   03.   2008,   č.   k.   2   Pv 123/2006-42, že jeho podnet je identický s vyššie uvedeným podnetom zo dňa 19. 07. 2007 a súčasne sťažovateľovi v prílohe zaslal rovnopis oznámenia o vybavení podnetu zo dňa 27. 08. 2007, č. k. 2Pv 123/2006-30. Sťažovateľ preto podnetom zo dňa 25. 03. 2008 podľa ust. § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. požiadal KP NR o preskúmanie postupu prokurátora OP NR pri vybavovaní jeho podnetu, pričom sa dožadoval iba preskúmania formálneho postupu prokurátora OP NR pri vybavovaní jeho podnetu. Prokurátor KP NR podnet sťažovateľa v časti týkajúcej sa podnetu podľa ust. § 210 TP zo dňa 04. 01. 2008 vyhodnotil ako podnet, ktorého   predmetom   je   aj   preskúmanie   jeho   postupu   pri   vybavovaní   predchádzajúceho podnetu sťažovateľa a preto vec postúpil GP SR. GP SR si obsah podnetu sťažovateľa tvorivo   prispôsobila   a   označila   ho   ako   opakovaný   podnet   proti   postupu   KP   NR   pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa zo dňa 03. 01. 2008, ktoré bolo ukončené oznámením KP NR zo dňa 27. 02. 2008, č. k. 1 KPt 10/08-6. Takéto posúdenie podnetu je však   dvojnásobne   nezmyselné.   Sťažovateľ   sa   v   podnete   zo   dňa   25.   03.   2008,   následne postúpenom z KP NR na GP SR, domáhal výlučne preskúmania nevybavenia jeho podnetu podľa ust. § 210 TP prokurátorom OP NR, nenapádal ním však postup KP NR. GP SR postupovala nezmyselne aj v tom,   že pokiaľ podnet,   ktorý jej bol postúpený z KP NR, posúdila   ako   podnet   smerujúci   proti   spôsobu   vybaveniu   opakovaného   podnetu   zo   dňa

03. 01. 2008, nemala sa ním vôbec zaoberať, nakoľko by išlo o ďalší opakovaný podnet v zmysle ust. § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. GP SR však tento podnet v rozpore so svojím   stanoviskom   vybavila   a   to   dokonca   tak,   že   neposúdila   iba   formálnu   stránku vybavenia   podnetu   sťažovateľa   adresovaného   OP   NR   podľa   ust.   §   210   TP,   čo   bolo predmetom podnetu sťažovateľa zo dňa 25. 03. 2008 podaného KP NR podľa ust. § 31 zákona č. 153/2001 Z. z., ale posúdila vec aj meritórne, vychádzajúc z obsahu pôvodného podnetu podaného podľa ust. § 210 TP...

Sťažovateľovi si v konaní uplatňuje trovy právneho zastúpenia celkovej vo výške 10.098,- Sk, pozostávajúce z odmeny advokáta za 3 úkony právnej služby á 3.176,- Sk (prevzatie veci,   podanie sťažnosti,   vyjadrenie na základe výzvy ÚS SR) a 3x paušálnej náhrady výdavkov á 190,- Sk.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   oznámeniami   generálnej   prokuratúry č. k. IV/3   GPt   114/08-4   zo   6.   júna   2008   a   č.   k.   IV/3 GPt   114/08-7   zo   7.   júla   2008 v súvislosti   s   vybavovaním   jeho   podnetu   z   25. marca   2008   a   opakovaného   podnetu z 30. júna 2008.

Vzhľadom na vecný obsah námietok sťažovateľa bolo v súvislosti s preskúmavaním sťažnosti potrebné vychádzať z platného znenia dotknutých ustanovení ústavy, Trestného poriadku, zákona o prokuratúre, zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a Občianskeho zákonníka.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo iná oprávnená osoba zvolí obhajcu tým, že písomne splnomocní obhajobou advokáta.

Podľa § 58 ods. 1 Trestného poriadku o každom úkone trestného konania sa spíše, a to spravidla pri úkone alebo bezprostredne po ňom, zápisnica, ktorá musí obsahovať

a) označenie súdu, prokuratúry alebo iného orgánu vykonávajúceho úkon,

b) miesto, čas a predmet úkonu,

c) meno a priezvisko úradných osôb a ich funkcie, meno a priezvisko prítomných subjektov   konania   alebo   strán,   meno   a   priezvisko   zákonných   zástupcov,   obhajcov a splnomocnencov, ktorí sa na úkone zúčastnili, a u obvineného a poškodeného aj adresu, ktorú uvedie na účely doručovania,

d) stručné, ale výstižné opísanie priebehu úkonu, z ktorého je zrejmé i zachovanie zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie úkonu, ďalej podstatný obsah rozhodnutí vyhlásených   pri   úkone,   a   ak   bol   pri   úkone   doručený   rovnopis rozhodnutia,   osvedčenie o tomto doručení,

e) návrhy strán, poskytnutie poučenia, prípadne vyjadrenie poučených osôb,

f) námietky strán alebo vypočúvaných osôb proti obsahu zápisnice.

Podľa   §   125   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   výpoveď   obvineného   v   závažných okolnostiach   nesúhlasí   s   výpoveďou   spoluobvineného   alebo   svedka   a   rozpor   nemožno vyjasniť inak, môže byť obvinený postavený tejto osobe tvárou v tvár.

Podľa § 127 ods. 1 Trestného poriadku každý je povinný dostaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie.

Podľa § 127 ods. 2 Trestného poriadku každý je povinný napomáhať splnenie tejto povinnosti.

Podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Ak je obvinených viac a svedok je v uvedenom pomere len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených len vtedy, keď nemožno oddeliť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej sa obvineného, s ktorým je svedok v tomto pomere.

Podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by   výpoveďou   spôsobil   nebezpečenstvo   trestného   stíhania   sebe,   svojmu   príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo   iným   osobám   v   rodinnom   alebo   obdobnom   pomere,   ktorých   ujmu   by   právom pociťoval   ako vlastnú ujmu. Svedok   je oprávnený odoprieť   vypovedať aj vtedy,   ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne   alebo   písomne   pod   podmienkou   mlčanlivosti   ako   osobe   poverenej   pastoračnou starostlivosťou.

Podľa § 131 ods. 1 Trestného poriadku pred výsluchom svedka treba vždy zistiť jeho totožnosť a pomer k obvinenému, poučiť ho o význame svedeckej výpovede a o práve odoprieť výpoveď, a ak treba, aj o zákaze výsluchu. Svedok musí byť vždy poučený o tom, že je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčať, a o trestných následkoch krivej výpovede.

Podľa § 132 ods. 1Trestného poriadku na začiatku výsluchu sa treba svedka opýtať na jeho pomer k prerokovávanej veci, ako aj k stranám a podľa potreby aj na iné okolnosti potrebné na zistenie jeho nezaujatosti a hodnovernosti. Svedkovi sa musí dať možnosť, aby súvisle   vypovedal   všetko,   čo   sám   o   veci   vie,   a   odkiaľ   sa   dozvedel   ním   uvádzané skutočnosti.

Podľa   §   132   ods.   2   Trestného   poriadku   svedka   možno   vypočúvať len   do   miery nevyhnutnej pre trestné konanie. Môžu sa mu klásť otázky na doplnenie výpovede alebo na objasnenie   neúplností,   nejasností   alebo   rozporov.   Otázky   sa   musia   klásť   ohľaduplne a zrozumiteľne. Svedkovi sa nesmú klásť otázky, v ktorých je obsiahnuté, ako na otázku odpovedať, otázky klamlivé ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede. Otázky nesmú neodôvodnene zasahovať do súkromia vypočúvaného s výnimkou   zisťovania   pohnútky   obvineného,   obzvlášť   ak   ide   o   svedka   chorého   alebo svedka poškodeného trestným činom proti ľudskej dôstojnosti.

Podľa § 138 Trestného poriadku ustanovenia § 123 až 126 o výsluchu obvineného sa primerane použijú aj na výsluch svedka, na konfrontáciu medzi svedkami, ktorí už boli vypočutí, a na rekogníciu.

Podľa   §   210   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba   majú právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť prokurátorovi   bez   meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie je podanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.

Podľa § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre ak na vybavenie podnetu je príslušný iný prokurátor   alebo   iný   orgán,   prokurátor,   ktorý   prijal   podnet,   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do 10 dní od doručenia podnetu, postúpi podnet na vybavenie príslušnému orgánu alebo príslušnému prokurátorovi. Túto skutočnosť súčasne písomne oznámi podávateľovi podnetu.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote   ustanovenej   v   odseku   1   o   spôsobe   vybavenia   podnetu.   V   rovnakej   lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry,

b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry,

d)   vyšší   vojenský   prokurátor,   ak ide   o   vojenského   obvodného   prokurátora   alebo prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o advokácii advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o advokácii   výkon   advokácie   je   zastupovanie   klientov v konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektmi,   obhajoba v trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch, spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.

Podľa § 1 ods. 3 zákona o advokácii právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti, ako aj ďalšie fyzické osoby a právnické osoby uvedené v ustanoveniach § 30 písm. b), c), d), e) a i) za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Advokáti poskytujú iné služby v súlade s osobitnými predpismi.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

Vzhľadom   na   povahu   a   rozdielnosť   námietok   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy súvisiacich s postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu z 25. marca 2008 a opakovaného podnetu z 30. júna 2008 ich ústavný súd preskúmaval oddelene.

1.   K namietanému   postupu   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   podnetu sťažovateľa z 25. marca 2008

Podstatou podnetu sťažovateľa z 25. marca 2008 boli jeho výhrady voči postupu vyšetrovateľa   pri   vykonávaní   procesného   úkonu   14.   mája   2007   -   konfrontácie   medzi svedkyňu   M.   D.   ako   poškodenou   a sťažovateľom   ako   svedkom,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na obhajcu garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“).   Na   uvedený   procesný   úkon   sa   sťažovateľ   dostavil   so   svojím advokátom,   pričom   vyšetrovateľ „najprv   advokáta   sťažovateľa   vykázal   z miestnosti, v ktorej sa konávala konfrontácia a keď advokát odmietol nezákonný príkaz splniť, rozhodol o ukončení konfrontácie“.

Sťažovateľ generálnej prokuratúre vytýka, že na jednej strane v podstate „odobrila“ skutočnosť, že vyšetrovateľ spochybňoval prítomnosť jeho advokáta na tomto procesnom úkone,   pričom «paradoxne...   naopak   vytkla   vyšetrovateľovi,   že   umožnil   prítomnosť advokáta na začiatku konfrontácie „bez toho, aby bol preukázaný titul výkonu poskytovania právnych služieb“, pričom uviedla, že advokácia sa poskytuje na základe plnomocenstva, na základe zmluvy o poskytnutí právnych služieb alebo ex offo».

Sťažovateľ zastáva názor, že „V zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy mal sťažovateľ právo, aby jeho advokát bol prítomný počas konfrontácie. Zákon č. 586/2003 Z. z., pre takýto prípad   nevyžaduje   udelenie,   predloženie,   ani   spísanie   plnomocenstva.   Zo   zmluvy o poskytovaní   právnych   služieb,   ktorej   obsah   je   dôvernou   vecou   medzi   advokátom a klientom,   a   ktorá   sa   nikdy   nepredkladá   namiesto   plnomocenstva,   žiadne   oprávnenie advokáta nevyplýva. Oprávnenie advokáta zúčastniť sa konfrontácie vznikne až po udelení súhlasu klienta, a to aj v ústnej forme. Iná by samozrejme bola situácia, keby sa advokát dostavil   na   úkon   trestného   konania   v neprítomnosti   klienta   -   svedka,   napr.   by   prišiel ospravedlniť jeho neprítomnosť, t. j. vykonať právny úkon.

V takomto prípade by samozrejme potreboval plnomocenstvo. V danom prípade však o súhlase sťažovateľa nebolo ani najmenších pochybnosti, keďže sťažovateľ sám prišiel v sprievode   advokáta   a   žiadal   jeho   prítomnosť   počas   konfrontácie.   Žiadať   predloženie písomne   udeleného   plnomocenstva,   pokiaľ   sa   advokát   zúčastnil   konfrontácie   spolu so sťažovateľom na jeho výslovnú žiadosť, nielenže nemá oporu v zákone, ale je aj úplne nezmyselné.   Čl.   13   ods.   4   Ústavy   SR   pritom   ukladá   pri   obmedzovaní   základných   práv a slobôd   dbať   na   ich   podstatu   a   zmysel,   pričom   obmedzenia   sa   môžu   sa   použiť   iba na ustanovený cieľ. Požiadavka na predloženie písomného plnomocenstva na jednorázovú účasť   advokáta   na   výsluchu   jeho   klienta   ako   svedka   však   určite   neslúži   žiadnemu legitímnemu cieľu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že generálna prokuratúra „pri vybavovaní podnetu sťažovateľa postupovala   svojvoľne a príslušné právne normy aplikovala takým spôsobom, že úplne poprela ich účel a význam. GP SR tak svojím postupom porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

V oznámení generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 114/08-4 zo 6. júna 2008, ktorým reagovala   na   podnet   sťažovateľa   podaného   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu z 25. marca 2007 (generálna prokuratúra ho kvalifikovala ako opakovaný podnet, pozn.), prokurátorka generálnej prokuratúry konštatuje, že „v preskúmavanej veci som nezistila porušenie Ústavou SR garantovaného práva občana na právnu pomoc“, pričom k podstate podnetu okrem iného uvádza:

„V preskúmavanom konaní vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre v konaní vedenom pre trestný čin podvodu podľa   § 250 ods.   1,   3   Trestného   zákona   (účinného   do   31.   12.   2005)   pod   ČVS:   ORP- 43/OEK-NR-2006 vykonával konfrontáciu medzi svedkom - poškodenou M. D. a svedkom R. I. Pri úkone spísanom v zápisnici o konfrontácii ste boli prítomný ako právny zástupca R. I... Súčasťou spisového materiálu je i splnomocnenie R. I. zo dňa 20. 6. 2007, aby ste ho obhajovali   ako   obvineného   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   § 250   odsek   1,   3   Trestného zákona v trestnom konaní vedenom na OR PZ Nitra ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša. S poukazom na uvedené skutočnosti môžem konštatovať,   že postup vyšetrovateľa prekročil rámec garantovaného ústavného práva občana na právnu pomoc vyplývajúcu z článku 47 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V konaní totiž pripustil účasť advokáta bez toho, aby bol preukázaný titul výkonu poskytovania právnych služieb.“

V ďalšej časti označeného oznámenia prokurátorka generálnej prokuratúry uvádza:„Procesné postavenie R. I. v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre pod ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006 dňa 14.   5.   2007 bolo v pozícii   svedka.   Vo vzťahu k tomuto procesnému postaveniu (§   127 Trestného poriadku) zákon vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedecká výpoveď je významným dôkazovým prostriedkom   v   trestnom   konaní.   Jej   význam   pre   správne   rozhodnutie   vo   veci   je mimoriadny,   keďže   mnohé   okolnosti   významné   pre   rozhodnutie   možno   často   objasniť a preukázať len pomocou svedeckej výpovede.

Proces   vytvárania   svedeckej   výpovede   prebieha   v   troch   fázach   a   to   vo   vnímaní určitej okolnosti, jej zapamätanie si a jej reprodukcie pri výsluchu. Akékoľvek zasahovania inej   osoby   do   reprodukovania   prežitých   udalostí   svedka   znehodnocujú   z   dôkazného hľadiska svedeckú výpoveď.“

V relevantnej časti vyjadrenia generálneho prokurátora sa vo vzťahu ku kľúčovým tvrdeniam sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu uvádza:

„V predmetnej veci je teda zrejmé, že procesné postavenie sťažovateľa R. I. v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Úrade justičnej a kriminálnej polície v Nitre pod ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006 ku dňu 14. 5. 2007, bolo - svedok a teda sa naň vzťahuje ustanovenie § 127 Trestného poriadku.

Vyšetrovateľ,   ktorý   v   predmetnom   konaní   vykonával   konfrontáciu   priznal sťažovateľovi   -   v   tom   čase   v   procesnom   postavení   svedka,   povolením   účasti   advokáta svedka právo prevyšujúce rámec garantovaný ústavným právom občana na právnu pomoc vyplývajúcu z článku 47 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo spočívalo v tom, že svedok zastúpený advokátom bol prítomný pri úkone svedka - konfrontácii bez toho, aby predložil plnomocenstvo. Prítomný advokát pri úkone svedka bez preukázania titulu na zastupovanie mohol   vystupovať   pri   úkone,   ktorý   je   vykonávaný   v   zmysle   Trestného   poriadku   ako nestranná osoba, čo umožňuje ustanovenie § 59 odsek 1 Trestného poriadku. Naviac, ako je zrejmé   z   vyššie   uvedenej   zápisnice   o konfrontácii,   advokát   neprimerane   zasahoval a napovedal svedkovi, ako odpovedať na položenú otázku. Význam svedeckej výpovede, ako dôkazového prostriedku v trestnom konaní, vyplýva práve z ustanovenia § 127 Trestného poriadku.   Do   procesu   vytvárania   svedeckej   výpovede   nie   je   možné   zo   strany   advokáta zasahovať,   keďže   takéto   zásahy   do   reprodukovania   prežitých   udalostí   svedka   by znehodnotili z dôkazného hľadiska svedeckú výpoveď. Výsluch svedka v rámci trestného konania na rozdiel od výsluchu obvineného sa teda vykonáva bez toho, aby sa svedok mohol poradiť so svojim právnym zástupcom.“

Z uvedeného vyplýva, že zo strany ústavného súdu bolo potrebné pri posudzovaní, či oznámením   generálnej   prokuratúry   č. k.   IV/3   GPt   114/08-4   zo   6.   júna   2008   nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu pomoc podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zaujať stanovisko k dvom zásadným skutočnostiam:

a) či mal sťažovateľ počas dotknutého právneho úkonu, v ktorom vystupoval ako svedok v súlade s čl. 47 ods. 2 ústavy, právo na to, aby sa ho zúčastnil spolu so svojím právnym zástupcom,

b) či bolo potrebné, aby právny zástupca sťažovateľa počas dotknutého procesného úkonu   (konfrontácie   svedkov),   resp.   pred   jeho   začatím   predložil   vyšetrovateľovi splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v procesnom postavení svedka.

Vo vzťahu k prvej z uvedených skutočností ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej základné právo podľa čl. 47 ods. 2 ústavy „treba interpretovať tak, že   právo   na   právnu   pomoc   sa   priznáva   vždy,   keď   sa   rozhoduje   o právnom   postavení oprávnenej osoby. Také právo totiž ako podľa jazykového výkladu, tak aj vzhľadom na podstatu a zmysel práva (teda podľa teleologického výkladu) patrí každému občanovi pred súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   či   orgánmi   verejnej   správy.   Možno   pripustiť,   že   by všeobecná   úprava   mohla   toto   právo   obmedziť,   pokiaľ   by   jeho   absolútny   výkon   viedol k eliminácii iných práv garantovaných ústavným poriadkom, avšak samotný fakt, že toto právo nie je vo všeobecnej úprave vo vzťahu ku svedkovi výslovne upravené, nemôže viesť k záveru, že svedok nemá právo na právnu pomoc“ (I. ÚS 248/07, m. m. IV. ÚS 76/08).

Citovaný   právny   názor   ústavný   súd   v konaní   sp.   zn.   I.   ÚS   248/07   (m.   m. IV. ÚS 76/08) podoprel aj argumentáciou, podľa ktorej „pokiaľ je priznané právo na právnu pomoc občanovi pri podávaní vysvetlenia v postavení obvineného, poškodeného a osoby zúčastnenej na strane jednej, nemožno mu nepriznať právo na právnu pomoc pri podaní svedeckej   výpovede. Svedok má totiž právo za podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 130 Trestného poriadku odoprieť výpoveď. Je preto namieste, aby mal možnosť poradiť sa o výkone tohto svojho práva. To hlavne platí pre situáciu obsiahnutú v ustanovení § 130 ods. 2 Trestného poriadku. Zmyslom tohto ustanovenia je premietnutie ústavnej maximy zákazu donucovania k sebaobvineniu podľa čl. 47 ods. 1 ústavy“.

Ústavný súd v danom prípade nenašiel dôvod na to, aby spochybnil svoje doterajšie právne názory týkajúce sa interpretácie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pričom na ich podporu v okolnostiach prípadu považoval za vhodné poukázať aj na požiadavku vyplývajúcu   z jeho   judikatúry   k   uplatňovaniu   zásady   prednosti   ústavne   konformného výkladu, ktorú sú povinné vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať všetky štátne orgány, vrátane   vyšetrovateľa,   ako   aj   generálnej   prokuratúry.   Zo   zásady   ústavne   konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. napr.   IV.   ÚS   96/07,   IV.   ÚS   33/08,   IV.   ÚS   34/08,   IV. ÚS 96/07,   IV.   ÚS   95/08   atď.). V okolnostiach prípadu, keď príslušné právne predpisy (v danom prípade Trestný poriadok) neobsahujú výslovne riešenie otázky, či sa pri procesnom úkone, ktorého sa zúčastňuje sťažovateľ ako svedok, môže zúčastniť aj jeho právny zástupca, treba uplatniť interpretáciu v prospech jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, t. j. umožniť právnemu zástupcovi svedka prítomnosť na dotknutom procesnom úkone.

Vo   vzťahu   k otázke,   či   bolo   potrebné,   aby   právny   zástupca   sťažovateľa   počas procesného úkonu (konfrontácie svedkov), resp. pred jeho začatím predložil vyšetrovateľovi splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa ako svedka, právny zástupca sťažovateľa najmä argumentuje: „Oprávnenie   advokáta   zúčastniť   sa   konfrontácie   vznikne   až   po   udelení súhlasu klienta, a to aj v ústnej forme“, pričom v danom prípade „o súhlase sťažovateľa nebolo   ani   najmenších   pochybnosti,   keďže   sťažovateľ   sám   prišiel   v sprievode   advokáta a žiadal   jeho   prítomnosť   počas   konfrontácie.   Žiadať   predloženie   písomne   udeleného plnomocenstva, pokiaľ sa advokát zúčastnil konfrontácie spolu so sťažovateľom na jeho výslovnú žiadosť, nielenže nemá oporu v zákone, ale je aj úplne nezmyselné.“.

Z citovanej argumentácie   generálnej   prokuratúry   k uvedenej   otázke   vyplýva,   že naopak   zastáva   názor,   podľa   ktorého   bol   advokát   povinný   pred   procesným   úkonom   - konfrontáciou   svedkov   -   predložiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa,   pričom zároveň   pripúšťa,   že   ak   už   bol   advokát   prítomný   pri   úkone   svedka   bez   preukázania právneho titulu na zastupovanie sťažovateľa, tak „mohol vystupovať pri úkone, ktorý je vykonávaný v zmysle Trestného poriadku ako nestranná osoba, čo umožňuje § 59 odsek 1 Trestného poriadku“. Generálna prokuratúra v nadväznosti na tento právny názor vytkla vyšetrovateľovi, že svojím postupom prekročil rámec základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,   ak „pripustil   účasť   advokáta   bez   toho,   aby   bol   preukázaný   titul   výkonu poskytovania právnych služieb“.

Zo zápisnice o konfrontácii medzi svedkami, poškodenou M. D. a svedkom R. I. (pred   ústavným   súdom   sťažovateľom,   pozn.)   zo   14.   mája   2007   (ďalej   aj   „zápisnica“) vyplýva,   že   sa   konala   podľa   §   125   ods.   1   Trestného   poriadku   s poukazom   na   §   138 Trestného poriadku, pričom tohto procesného úkonu sa popri vyšetrovateľovi a svedkoch zúčastnili aj zapisovateľka M. V. a Mgr. V. Š., ktorý je v texte zápisnice označovaný ako „právny zástupca svedka“. Vyšetrovateľ svedkov poučil podľa § 125 ods. 2, § 130 ods. 2, § 131 ods. 1 a § 345 Trestného poriadku. V zápisnici sa ďalej uvádza:

«Na kladené otázky odpovedajú: Otázka   poškodenej:   Poznáte   tu   prítomného   pána,   ak   áno   uveďte   jeho   meno a priezvisko a z akej príležitosti ho poznáte?

Odpoveď: Je to R. I. a v B. na pumpe som ho spoznala v roku 2004. Otázka svedkovi: Poznáte prítomnú osobu,   ak áno uveďte jej meno a priezvisko a z akej príležitosti ju poznáte?

Odpoveď: Áno, poznám M. D., poznám ju z tej istej príležitosti. Otázka poškodenej: V tejto inkriminovanej veci sme sa tu zišli, môžete svedkovi do očí uviesť prečo sme sa tu zišli?

Odpoveď: V podstate na mňa ušil podvod za 10.000,- EUR, stalo sa to v N. dakedy v júni 2005, mal mi doniesť zo zahraničia osobné motorové vozidlo. Auto mi nedoniesol a ešte ma vlastne oklamal ohľadne pôžičky o 7.800,- EUR, pretože som nemala tieto peniaze a on bol ochotný mi ich požičať, lebo jeden kamarát mal toto auto pre mňa doniesť a vlastne tieto všetky peniaze mali ísť jemu, teda spolu 17.800,- EUR, nejakému pánovi M.

Otázka svedkovi: Je to pravda čo tu uviedla svedkyňa - poškodená? Odpoveď: Nie, nezakladá sa to na pravde. Pri   úkone   bol   prítomný   právny   zástupca   svedka   Mgr.   V.   Š.,   ktorý   pri   výsluchu zasahoval a napovedal svojmu klientovi na položenú otázku, následne bol vyšetrovateľom vyzvaný, aby opustil miestnosť, pretože nezákonne zasahuje do úkonu.

Vyšetrovateľa požiadal, že aby bolo zapísané, že klientovi uviedol „popíšte ako to bolo“, čo nepovažuje za zasahovanie od výsluchu. Ďalej žiada zapísať, že namietal voči pozmeneniu obsahu výpovede svedkyne vyšetrovateľom pri diktovaní zápisnice, čo nie je v žiadnom   prípade   zasahovaním   do   priebehu   úkonu,   ale   považuje   to   za   dohľad   nad zákonnosťou úkonu v záujme môjho klienta.

Pretože právny zástupca do tejto chvíle nepredložil žiadne splnomocnenie svojho klienta pri úkone zasahuje do úkonu konfrontácie, tak sa tento úkon končí a v konfrontácii nie je dôvod za prítomnosti tohto právneho zástupcu pokračovať. Právny zástupca napriek tomu   do   tejto   zápisnice   mieni   uvádzať   ďalšie   skutočnosti,   ako   námietku   zaujatosti vyšetrovateľa a bolo zistené, že tento úkon bez vedomia a dovolenia vyšetrovateľa nahrával na diktafón, čo sám uviedol, keď mu vyšetrovateľ uviedol, že tie jeho námietky do zápisnice nemieni ďalej zapisovať, po vyzvaní svoj záznam na diktafón ukončiť ani vymazať. Svedok R. I. si žiada preplatenie svedočného z titulu ušlej mzdy, z titulu cestovného na pohonné hmoty. Svedok bol upozornený, že je povinný zabezpečiť, aby sa tieto doklady dostali do rúk vyšetrovateľa najneskôr do 14 dní, potom tento nárok zaniká.

Svedkyňa - poškodená M. D. si svedočné neuplatňuje. Po prečítaní zápisnice konfrontované osoby vyhlasujú, že jej obsah je v súlade s ich výpoveďou a preto nežiadajú jej opravu ani doplnenie.

Konfrontácia skončená dňa 14. 5. 2007 o 9.40 hodine.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je každý   orgán   činný   v trestnom   konaní,   a teda   aj vyšetrovateľ, v prípade, ak vykonáva procesný úkon podľa Trestného poriadku, povinný hodnoverným spôsobom overiť totožnosť osôb prítomných na tomto úkone ešte pred jeho začiatkom   a zároveň   si   ujasniť   aj   ich   právne   postavenie   vzhľadom   na   rozsah   práv a povinností,   ktorými   môžu   počas   jeho   vykonávania   disponovať.   Z toho   vyplýva,   že v prípade, ak sa na procesnom úkone chce zúčastniť osoba, ktorá sa označuje za právneho zástupcu   inej   osoby   prítomnej   na   tomto   procesnom   úkone,   tak   orgán   činný   v trestnom konaní   nielen   môže,   ale   aj   by   mal   od   nej   vyžadovať,   aby   preukázala   právny   titul zastupovania,   na   čo   slúži   práve   inštitút   splnomocnenia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti poukazuje aj na § 39 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že nielen obvinený, ale aj iná oprávnená osoba (t. j. napr. svedok predvolaný na výsluch podľa Trestného poriadku) si zvolí obhajcu tým, „že písomne splnomocní obhajobou advokáta“.

Z uvedeného dôvodu nemá ústavný súd výhrady proti tomu, že generálna prokuratúra vytkla vyšetrovateľovi, že „pripustil účasť advokáta bez toho, aby bol preukázaný titul výkonu poskytovania právnych služieb“. V okolnostiach prípadu ale ústavný súd považuje za dôležité poznamenať, že vyšetrovateľ začal procesný úkon - konfrontáciu svedkov - za prítomnosti advokáta Mgr. V. Š., pričom z citovaného obsahu zápisnice zjavne vyplýva, že akceptoval   jeho   prítomnosť   na   tomto   procesnom   úkone   v postavení   právneho   zástupcu svedka (sťažovateľa). V zápisnici je totiž Mgr. V. Š. výslovne označovaný ako „právny zástupca   svedka“. Za   týchto   okolností   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať ukončenie procesného úkonu zo strany vyšetrovateľa bezprostredne potom, ako Mgr. Š. začal uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z právneho postavenia právneho zástupcu svedka   (sťažovateľa),   s poukazom   na   to,   že „do   tejto   chvíle   nepredložil   žiadne splnomocnenie svojho klienta pri úkone“, ako účelové a spochybňujúce jeho nezaujatosť. Z tohto   hľadiska   nepovažuje   ústavný   súd   reakciu   generálnej   prokuratúry   na   podnet sťažovateľa   v oznámení   č. k.   IV/3   GPt   114/08-4   zo   6. júna   2008   za   úplne   dostatočnú vzhľadom na konkrétne okolnosti veci, ktorú mala na jeho základe preskúmať.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či príklon generálnej prokuratúry   k reštriktívnemu   výkladu   základného práva   na právnu   pomoc podľa   čl.   47 ods. 2 ústavy v nadväznosti na právo svedka mať pri procesnom úkone vykonávanom na základe   Trestného   poriadku   (vyplývajúci   z   príslušnej   časti   jej   oznámenia č. k. IV/3 GPt 114/08-4 zo 6. júna 2008) právneho zástupcu, ako aj nie celkom dostatočné preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   počas   procesného   úkonu   -   konfrontácie   svedkov

-vykonávaného 14. mája 2007,   možno považovať za pochybenia, ktoré by v konečnom dôsledku   mohli   viesť   k záveru,   že   generálna   prokuratúra   v súvislosti   s vybavovaním podnetu sťažovateľa z 25. marca 2008 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vychádza   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   z materiálneho   chápania ochrany   ústavnosti,   a preto   posudzoval,   či   v danom   prípade   mohla   byť   sťažovateľovi postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   z 25.   mája   2008 v nadväznosti   na   postup   vyšetrovateľa   pri   procesnom   úkone   -   konfrontácii   svedkov, konanom 14. mája 2007 spôsobená reálna ujma. Po preskúmaní zápisnice z dotknutého procesného   úkonu   ústavný   súd   konštatoval,   že   odpovede   sťažovateľa   na   otázky vyšetrovateľa   položené   mu   do   ukončenia   tohto   procesného   úkonu   zjavne   nemohli sťažovateľovi   žiadnu   reálnu   ujmu   spôsobiť,   a preto   ani   spôsob   vybavenia   podnetu sťažovateľa   z 25.   mája   2008   generálnou   prokuratúrou,   organicky   nadväzujúci   na   tento procesný úkon, nemožno kvalifikovať za taký zásah do jeho práv, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako porušenie jeho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, a to bez ohľadu na to, že v danej trestnej veci bolo sťažovateľovi vyšetrovateľom v ďalšom priebehu trestného konania vznesené obvinenie (31. mája 2007, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

2.   K namietanému   postupu   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa z 30. júna 2008

Podstatou   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   generálna   prokuratúra v oznámení č. k. GPt 114/08-7 zo 7. júla 2009 nesprávne kvalifikovala jeho opakovaný podnet   z 30.   júla   2008   ako   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorý   neobsahuje   žiadne   nové skutočnosti, a preto mu oznámila, že ho nebude vybavovať.

Ústavný súd zo sťažnosti a spisovej dokumentácie, ktorú mal dispozícii, zistil tieto skutočnosti:

1. Sťažovateľ najskôr napadol postup vyšetrovateľa podnetom z 19. júla 2007 podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ktorý vybavil dozorujúci prokurátor okresnej prokuratúry oznámením č. k. 2 Pv 123/2006-30 z 27. augusta 2007.

2. Následne podal sťažovateľ 3. januára 2008 opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý vybavila krajská prokuratúra oznámením č. k. 1 KPt 10/08-6 z 27. februára 2008.

3. Ďalším podaním zo 4. januára 2008 sťažovateľ podľa § 210 Trestného poriadku požiadal okresnú prokuratúru o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a zároveň o odňatie veci vyšetrovateľovi. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že obsah tohto podania „bol v podstate identický“ s obsahom podnetu podaného podľa zákona o prokuratúre, bol „však výslovne a jasne   podaný   v inom procesnom režime“. Okresná   prokuratúra   odmietla toto   podanie vybaviť a sťažovateľovi listom č. k. 2 Pv 123/2006-42 zo 14. marca 2008 oznámila, že jeho podnet (podanie) je identický s podnetom z 19. júla 2007, a súčasne sťažovateľovi v prílohe zaslala rovnopis oznámenia o vybavení podnetu č. k. 2 Pv 123/2006-30 z 27. augusta 2007.

4.   Následne   sťažovateľ   podnetom   z   25.   marca   2008   podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre požiadal krajskú   prokuratúru o preskúmanie postupu prokurátora okresnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu. Krajská prokuratúra vyhodnotila tento podnet ako podnet, ktorého predmetom je aj preskúmanie jej postupu pri vybavovaní predchádzajúceho podnetu sťažovateľa, a preto vec postúpila generálnej prokuratúre.

5.   Generálna   prokuratúra   si   k   podnetu   postúpenému   jej   krajskou   prokuratúrou vyžiadala   kompletný   spisový   materiál,   preskúmala   ho   a   o   výsledku   preskúmania upovedomila sťažovateľa oznámením č. k. IV/3 GPt 114/08-4 zo 6. júna 2008. Z textu oznámenia   vyplýva,   že   ho   posudzovala   ako   opakovaný   podnet („Na   základe   Vášho opakovaného   podnetu...“), hoci   podľa   vyjadrenia   generálneho   prokurátora   doručeného ústavnému súdu „išlo o ďalší opakovaný podnet, ktorý neobsahoval žiadne nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov)“.

6. Ďalšie podanie sťažovateľa z 30. júna 2008 označené ním ako opakovaný podnet generálna   prokuratúra   posudzovala   ako   ďalší   opakovaný   podnet   (§   34   ods.   2   zákona o prokuratúre) a vybavila ho oznámením č. k. IV/3 Gpt 114/08-7 zo 7. júla 2008, v ktorom uviedla, že „Váš ďalší opakovaný podnet zo dňa 30. 6. 2008 nebude Generálna prokuratúra SR vybavovať, nakoľko neobsahuje žiadne nové skutočnosti oproti tým, o ktorých už bolo na prokuratúre   rozhodnuté.   Na   túto   skutočnosť   som   Vás   upozornila   vo   vybavení predchádzajúceho podnetu pod sp. zn. IV/3 Gpt 114/08 zo dňa 6. 6. 2008.“.

Sťažovateľ   namieta,   že   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   jeho   podnetov «zmiešava   dve   „línie“   podnetov,   ktoré   podal   sťažovateľ» (podnety   podľa   zákona o prokuratúre a podnety podľa § 210 Trestného poriadku, pozn.), pričom „GP SR si obsah podnetu sťažovateľa tvorivo prispôsobila a označila ho ako opakovaný podnet (sťažovateľ tu má na mysli podnet z 25. marca 2008, pozn.) proti postupu KP NR pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa zo dňa 03. 01. 2008, ktoré bolo ukončené oznámením KP NR   zo   dňa   27.   02.   2008,   č.   k.   1   KPt   10/08-6.   Takéto   posúdenie   podnetu   je   však dvojnásobne   nezmyselné.   Sťažovateľ   sa   v   podnete   zo   dňa   25.   03.   2008,   následne postúpenom z KP NR na GP SR, domáhal výlučne preskúmania nevybavenia jeho podnetu podľa ust. § 210 TP prokurátorom OP NR, nenapádal ním však postup KP NR. GP SR postupovala nezmyselne aj v tom,   že pokiaľ podnet,   ktorý jej bol postúpený z KP NR, posúdila   ako   podnet   smerujúci   proti   spôsobu   vybaveniu   opakovaného   podnetu   zo   dňa 03. 01. 2008, nemala sa ním vôbec zaoberať, nakoľko by išlo o ďalší opakovaný podnet v zmysle ust. § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. GP SR však tento podnet v rozpore so svojím   stanoviskom   vybavila   a   to   dokonca   tak,   že   neposúdila   iba   formálnu   stránku vybavenia   podnetu   sťažovateľa   adresovaného   OP   NR   podľa   ust.   §   210   TP,   čo   bolo predmetom podnetu sťažovateľa zo dňa 25. 03. 2008 podaného KP NR podľa ust. § 31 zákona č. 153/2001 Z. z., ale posúdila vec aj meritórne, vychádzajúc z obsahu pôvodného podnetu podaného podľa ust. § 210 TP.“.

Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť   každému   reálny   prístup   k orgánu   inej   právnej   ochrany   (teda   aj   k orgánom prokuratúry),   čomu   zodpovedá   povinnosť   tohto   orgánu   o veci   konať   tak,   aby   nedošlo k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov   upravených   v druhej   hlave   siedmom   oddiele ústavy (m. m. napr. I. ÚS 84/97, II. ÚS 22/02, III. ÚS 25/01).

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods.   2 zákona o prokuratúre),   ako aj iným podaním, na ktorého vybavenie sa   vzťahuje osobitný   zákon   (napr.   §   210   Trestného   poriadku   v spojení   s   §   31   ods.   3   zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.   Súčasťou   tohto práva   dotknutej   osoby   nie je ale právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 32/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

V okolnostiach   prípadu   bol   vo   všetkých   podaniach   (podnetoch,   opakovaných podnetoch, resp. podaniach podľa § 210 Trestného poriadku) sťažovateľa spochybňovaný postup   vyšetrovateľa   pri   vykonávaní   procesného   úkonu   -   konfrontácie   svedkov

-uskutočneného 14.   mája 2007,   pričom   orgány prokuratúry   sa   týmito podaniami riadne zaoberali a o spôsobe preskúmania sťažovateľa vyrozumeli. Ústavný súd konštatoval, že z tohto   hľadiska   neexistuje   medzi   sťažovateľom   a generálnou   prokuratúrou   spor.   Medzi sťažovateľom a generálnou prokuratúrou je sporná len skutočnosť, že podnet sťažovateľa z 25.   marca   2008   považovala   generálna   prokuratúra   vzhľadom   na   jeho   predchádzajúce podania   ako   opakovaný   podnet,   zatiaľ   čo   sťažovateľ   ho   formuloval   ako   podnet,   čo   sa následne odrazilo v tom, že ďalšie podanie sťažovateľa z 30. júna 2008 označené ním ako opakovaný podnet generálna prokuratúra vyhodnotila vzhľadom na jeho obsah ako ďalší opakovaný podnet, ktoré oproti predchádzajúcemu podaniu neobsahovalo nové skutočnosti, a na tom základe sťažovateľovi v súlade s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre oznámila, že ho nebude vybavovať.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   z formálneho   hľadiska   sa   dopustila pochybenia   okresná   prokuratúra,   keď   podanie   sťažovateľa   zo   4.   januára   2008   podané výslovne podľa § 210 Trestného poriadku odmietla vybaviť s poukazom, že ide o podanie obsahovo   identické   s predchádzajúcim   podmetom   z 19.   júla   2007,   pričom   tak   krajská prokuratúra, ako aj generálna prokuratúra toto formálne pochybenie okresnej prokuratúry pri vybavovaní ďalších podaní (podania zo 4. januára 2008, z 25. marca 2008 a z 30. júna 2008) sťažovateľa nenapravili.

Z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   generálnej prokuratúry,   považuje   ale   ústavný   súd   za   podstatné,   že   generálna   prokuratúra   riadne preskúmala   jeho   podanie   z 25.   mája   2008   ako   opakovaný   podnet,   hoci   ho   formálne vyhodnotila   ako   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorý   neobsahoval   nové   skutočnosti   (čo sťažovateľ   nepopiera),   a tým   mu   z materiálneho   hľadiska   poskytla   ochranu   v rozsahu požadovanom   zákonom.   Za   týchto   okolností   možno   síce   dospieť   k záveru,   že   postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetov sťažovateľa z 25. mája 2008 a 30. júna 2008 mal formálne (procesné) nedostatky, ktoré ale z materiálneho hľadiska podľa názoru ústavného   súdu   nedosiahli   takú   intenzitu,   že   by   namietaným   postupom   mohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto nevyhovel ani tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Keďže ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ako celku, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008