znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 261/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti MUDr. Z. N., K., zastúpenej advokátom Mgr. J. G., K., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   MUDr.   Z.   N.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 34 C 197/1992 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. Z. N. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. Z. N. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu Mgr. J. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 261/07 z 18. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Z. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 34 C 197/1992.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   začatého   na   jej   návrh z 8. septembra 1989 podaný bývalému Mestskému súdu v Košiciach.

Sťažovateľka uviedla, že od podania návrhu na začatie konania „konajúci súd prvého stupňa do dnešného dňa t. j. viac ako 18 rokov o merite veci ani raz nerozhodol“, a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola jej právna vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   označené   základné   právo, a súčasne   žiadala,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov, priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   360 000 Sk,   ako   aj   úhradu   trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprV/547/2007 zo 14. novembra 2007 doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z   obsahu   spisu   som   zistil,   že   doterajší   priebeh   konania   je   poznačený neefektívnosťou   a   nesústredenosťou   postupu   súdu,   ktorý   od   11. 11. 1991   až   doposiaľ nedokázal vec meritórne rozhodnúť a odstrániť stav právnej neistoty.

Nečinnosťou súdu v niektorých obdobiach boli spôsobené prieťahy v konaní. Vo veci sa nekonalo priebežne hlavne z dôvodu, že až do roku 2004-2005 mali sudcovia pridelených na rozhodnutie cca 600-700 vecí agendy C a vybavovali ešte aj vedľajšie agendy.

Pri   hodnotení   správania   sa   sťažovateľky,   ako   účastníčky   konania,   som   zistil čiastočné pričinenie sťažovateľky na doterajšej dĺžke posudzovaného konania, ktoré spočíva v jej neúčasti na vytýčených súdnych pojednávaniach 28. 4. 1995, 26. 1. 1999, 26. 3. 1999, 21. 5. 1999, 23. 3. 2004, 17. 7. 2007 a 16. 10. 2007.

Odporca   sa   nezúčastnil   na   pojednávaní   23. 3. 1992,   1. 6. 1992,   31. 3. 1995, 1. 12. 1998, 26. 3. 1999, 9. 7. 1999, 25. 11. 2003

: 23. 3. 2004, 17. 7. 2007 a 16. 10. 2007. Konanie o vyporiadanie BSM nie je možné skončiť bez aktívnej súčinnosti oboch účastníkov.“

Obsahom vyjadrenia okresného súdu bola aj táto chronológia úkonov okresného súdu a opis jeho doterajšieho priebehu:

„Sťažovateľka podala na Mestský súd v Košiciach 11. 9. 1989 návrh na vyporiadanie BSM a vydanie veci, ktoré sú v jej výlučnom vlastníctve. Následne zobrala v časti o vydanie vecí žalobu späť.

Uznesením   č. k.   14 C   429/90-88   zo   dňa   11. 11. 1991   súd   v   časti   o   vydanie   vecí konanie zastavil a návrh na vyporiadanie BSM vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 34 C 197/92.

Súd vo veci od 11. 11. 1991 až doposiaľ vykonal tieto procesné úkony:

nariadil pojednávanie na 23. 3. 1992, ktoré sa pre ospravedlnenú neprítomnosť odporcu neuskutočnilo,

nariadil pojednávanie na 4. 5. 1992, ktoré bolo odročené za účelom vykonania výsluchu svedkyne dožiadaným súdom Bratislava - okolie,

nariadil pojednávanie na 1. 6. 1992, ktoré sa neuskutočnilo pre neospravedlnenú neprítomnosť odporcu a svedka B. B.,

24. 6. 1992   požiadal   Okresný   súd   Bratislava - vidiek   o výsluch   svedkyne   M.   L. bytom v M.,

nariadil pojednávanie na 31. 3. 1995, ktoré sa neuskutočnilo pre neospravedlnenú neprítomnosť odporcu,

nariadil   pojednávanie   na   28. 4. 1995,   po   prednesoch   oboch   účastníkov k prejednávanej   veci   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito,   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania,

5. 6. 1995   vypracované   uznesenie   č. k.   34 C   197/92-24   a ustanovený   znalec z odboru odhady a ceny z odvetvia hnuteľné veci,

6. 12. 1995 znalec, M. S., doručil posudok a vyúčtovanie odmeny,

uznesením č. k. 34 C 197/92-36 zo dňa 29. 9. 1997 súd určil odmenu znalcovi M. S.   a   znalecký   posudok   doručil   na   vyjadrenie   právnej   zástupkyni   navrhovateľky a odporcovi,

nariadil pojednávanie na 23.10.1998, na ktorom sa zúčastnili obaja účastníci. Pojednávanie   bolo   odročené   na   1. 12. 1998   za   účelom   uzavretia   mimosúdnej   dohody. Pojednávania dňa 1. 12. 1998 sa nezúčastnil odporca,

nariadil   pojednávanie   na   26. 1. 1999,   ktorého   sa   nezúčastnila   navrhovateľka. Bola vypočutá svedkyňa M. R. a k predmetu konania sa vyjadril aj odporca,

nariadil pojednávanie na 26. 3. 1999, ktoré sa neuskutočnilo pre neprítomnosť oboch účastníkov a svedka,

nariadil pojednávame na 21. 5. 1999, ktorého sa nezúčastnila navrhovateľka a jej právny zástupca. Súd vypočul znalca M. S. a svedka Ing. I. R.,

29. 6. 1999 znalec doručil súdu doplnok k znaleckému posudku č. 47/95,

nariadil   pojednávanie   na   9. 7. 1999,   ktorého   sa   nezúčastnil   odporca. Pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania na žiadosť navrhovateľky,

11. 8. 2000 vypracoval uznesenie č. k. 34 C 197/92-66, ktorým ustanovil znalkyňu, Ing. J. B., na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku,

dňa   22. 4. 2002   znalkyňa   doručila   súdu   znalecký   posudok   č. 51/2002 a vyúčtovanie odmeny,

uznesením č. k. 34 C 197/92-81 zo dňa 25. 7. 2002 súd určil odmenu znalkyni, Ing. J. B.,

nariadil pojednávanie na 25. 11. 2003, ktoré sa neuskutočnilo pre neprítomnosť odporcu,

nariadil pojednávanie na 23. 3. 2004, ktoré sa neuskutočnilo pre neprítomnosť oboch účastníkov konania,

nariadil pojednávanie na 17. 7. 2007, ktoré sa neuskutočnilo pre neprítomnosť navrhovateľky a odporcu,

nariadil pojednávanie na 16. 10. 2007, ktoré sa neuskutočnilo pre neprítomnosť navrhovateľky a odporcu,

ďalšie pojednávanie je nariadené na 27. 11. 2007.“

Procesné   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu   zistil   aj   ústavný   súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu. Pojednávanie uskutočnené 27. novembra 2007 bolo odročené na 17. január 2008.

Právny zástupca sťažovateľky nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v sporoch o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   sa na všeobecných   súdoch   vytvorila   stabilná   judikatúra,   ktorá   obsahuje   metodicky postup pri dokazovaní, ako aj riešenie právnych otázok.

Pre rozhodnutie súdu vo veci vyporiadania BSM je potrebné predovšetkým určiť okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva a napokon rozhodnúť   o jeho   vyporiadaní.   Pri   oceňovaní   vecí   v konaní   o vyporiadanie   BSM   ide spravidla   o posúdenie   skutočností,   ktoré   si   vyžadujú   odborné   znalosti,   a preto   vyvstáva potreba ustanovenia znalca podľa § 127 OSP. Faktickú zložitosť veci nie je ani v takomto konaní možné vylúčiť a mohla byť vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich predmet BSM, súhlasným alebo nesúhlasným stanoviskom účastníkov konania o veciach tvoriacich predmet BSM, ako aj potrebou znaleckého dokazovania, prípadne kontrolného znaleckého dokazovania na stanovenie hodnoty týchto vecí ku dňu zániku manželstva.

Ústavný súd preto akceptoval stanovisko okresného súdu, ktorý zaradil toto konanie „medzi štandardné konania, ktoré vybavujú civilní sudcovia, a preto ho nehodnotím ako právne zložité“, avšak takéto spory sú podľa okresného súdu zložité „po faktickej stránke vzhľadom na potrebu rozsiahleho dokazovania (výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a pod.), čo sa potvrdilo aj v danej veci“.

Ústavný súd však nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali konanie trvajúce viac ako 18 rokov bez jediného meritórneho rozhodnutia. Uvedenú námietku okresného súdu   preto   ústavný   súd   pri   hodnotení   okolností   daného   prípadu   ďalej   posudzoval s prihliadnutím na spôsob, akým okresný súd v priebehu konania postupoval.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   súhlasí   s vyjadrením   okresného   súdu,   ktorý „zistil čiastočné pričinenie sťažovateľky na doterajšej dĺžke posudzovaného konania, ktoré spočíva v jej neúčasti na vytýčených súdnych pojednávaniach 28. 4. 1995, 26. 1. 1999, 26. 3. 1999, 21. 5. 1999, 23. 3. 2004, 17. 7. 2007 a 16. 10. 2007“.

Taktiež právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní uskutočnenom 23. marca 2004 žiadal o odročenie   pojednávania na neurčito   za účelom   mimosúdnej   dohody   účastníkov konania. Okresný súd návrhu právneho zástupcu vyhovel a poskytol mu 2-mesačnú lehotu. Právny zástupca sťažovateľky však po uplynutí stanovenej lehoty neoznámil okresnému súdu výsledok mimosúdnej dohody a neurobil tak ani na jeho výzvu z 31. januára 2005.

Na základe toho ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke namietaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil v priebehu konania v rozhodnom období tieto obdobia nečinnosti:

- od   6. decembra 1995   (okresnému   súdu   bol   doručený   znalecký   posudok) do 29. septembra 1997   (okresný   súd   rozhodol   o znalečnom),   t. j.   viac   ako   1 rok a 9 mesiacov,

- od 29. septembra 1997 (okresný   súd   rozhodol   o znalečnom) do   4. augusta   1998 (okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. október 1998), t. j. viac ako 10 mesiacov,

- od   9. júla 1999   (okresný   súd   odročil   pojednávanie   za   účelom   nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania) do 11. augusta 2000 (okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie), t. j. 1 rok a 1 mesiac,

- od   11. augusta 2000   (okresný   súd   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie) do 14. februára 2002   (okresný   súd   dal   pokyn   na doručenie súdneho   spisu poverenej znalkyni), t. j. 1 rok a 6 mesiacov,

- od 25. júla 2002 (okresný súd rozhodol o znalečnom) do 17. októbra 2003 (okresný súd   nariadil   termín   pojednávania   na   25.   november   2003),   t. j.   1   rok   a 3 mesiace,

- od   23. mája 2004   (účastníkom   konania   uplynula   lehota   na   mimosúdne   riešenie sporu)   do   28. januára 2005   (okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky o oznámenie výsledku mimosúdnej dohody), t. j. 8 mesiacov,

- od   28. januára 2005   do   9. mája 2007   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 17. júl 2007), t. j. viac ako 2 roky a 3 mesiace.

Spolu   doterajšia   doba   nečinnosti   ustálená   ústavným   súdom   je   viac   ako   9   rokov a 4 mesiace.

Ústavný súd poukazuje aj na také nedostatky v konaní okresného súdu, ako je jeho málo   účinný   postup   pri   zabezpečení   účasti   účastníkov   konania   na   pojednávaniach,   a to hlavne   odporcu,   ktorý   sa   z nariadených   termínov   pojednávaní   zúčastnil   iba   na   štyroch z nich,   pričom   svoju   neúčasť   nie   vždy   ospravedlnil.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   všeobecný   súd   má   k dispozícii   celý   rad   procesných   prostriedkov (poriadkové   opatrenia) na zabezpečenie   prítomnosti   účastníkov   na pojednávaní,   ktorých aktívna   spolupráca   by   bezpochyby   prispela   k urýchlenému   konaniu   vo   veci   (§ 6 OSP), pretože, ako okresný súd vo svojom vyjadrení uvádza, „konanie o vyporiadanie BSM nie je možné skončiť bez aktívnej súčinnosti oboch účastníkov“.

V priebehu   celého   konania   a tiež   v rozhodnom   období   okresný   súd   nepostupoval dôsledne,   nezorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby   v čo   najkratšej   dobe   zadovážil   dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Aj okresný súd vo vyjadrení uvádza, že „doterajší priebeh konania je poznačený neefektívnosťou   a nesústredenosťou   postupu   súdu,   ktorý   (...)   nedokázal   vec   meritórne rozhodnúť a odstrániť stav právnej neistoty.

Nečinnosťou súdu v niektorých obdobiach boli spôsobené prieťahy v konaní. Vo veci sa nekonalo priebežne hlavne z dôvodu, že až do roku 2004-2005 mali sudcovia pridelených na rozhodnutie cca 600-700 vecí agendy a vybavovali ešte aj vedľajšie agendy“.

Pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti, ktoré vyplývajú z vyjadrenia okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 28/01,   I. ÚS 50/01,   I. ÚS 108/02,   I. ÚS 38/03),   že   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl. 48   ods. 2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Hodnotiac   doterajšiu   dĺžku   prebiehajúceho   konania   ústavný   súd   konštatoval,   že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby sťažovateľka musela čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 18 rokov. Takýmto spôsobom hodnotil neprimeranú dĺžku konania ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 260/04).

V súvislosti s dĺžkou konania ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu svoju judikatúru (napr.   IV. ÚS 173/05),   podľa   ktorej   «Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993». Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade so spomínanou judikatúrou   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   do   založenia   jurisdikcie   ústavného   súdu 15. februára 1993 predmetné konanie trvalo tri a pol roka.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   34 C 197/1992   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 360 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „dlhá doba   čakania   na   rozhodnutie   súdu   nepriaznivo   vplýva   na   psychiku   sťažovateľky“ a „nečinnosťou súdu fakticky dochádza k ochrane jedného z účastníkov konania“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 34 C 197/1992,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   čiastočný   podiel sťažovateľky na doterajšej   dĺžke konania, ako aj skutočnosť,   že preskúmavané konanie nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 150 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom Mgr. J. G., ktoré si uplatnil v sume 8 910 Sk za tri úkony právnej služby (prevzatie veci a príprava zastúpenia,   porada   s klientom   a písomné   podanie   ústavnému   súdu).   Podľa   § 36   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.

Ústavný súd odmenu právneho zástupcu za právny úkon spočívajúci v ďalšej porade s klientkou nepovažoval za úkon právnej pomoci, za ktorý mu v danej veci patrí odmena, pretože podľa názoru ústavného súdu sa mohol právny zástupca v postačujúcom rozsahu poradiť so sťažovateľkou už pri prevzatí a príprave zastúpenia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008