znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 260/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   prerokoval   sťažnosť   D. B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 94/2011 z 19. júla 2012 za účasti, Krajského súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn. 1 Co 94/2011 z 19. júla 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   1 Co 94/2011   z   19.   júla   2012 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. B. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Anny Lacovej, Pražská 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 260/2014   z 28.   apríla   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľka“) v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   1 Co 94/2011   z   19.   júla   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

Sťažnosť   vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 278/2012 z 26. septembra 2013, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ústavný súd odmietol.

Sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhala náhrady škody v sume 36 878,44 € proti žalovanému, jej bývalému právnemu zástupcovi, ktorý mal zanedbať   svoju   povinnosť   vyplývajúcu   mu   zo   zákona   č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) tým, že nepodal včas odvolanie proti rozsudku, čím jej vznikla škoda spočívajúca v zaplatení plnenia na podklade tohto rozsudku.

V   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   zásadnou   otázka   premlčania   nároku na náhradu   škody   vyplývajúcej   z   porušenia   zmluvy   o   poskytnutí   právnej   pomoci uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako podnikateľkou a advokátom.

Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   z   19.   mája   2011 č. k. 39 C 27/2009-104   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   žalobu   sťažovateľky zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že jej z účtu bola   8.   apríla   2005   odpísaná   suma,   ktorá   je   predmetom   sporu,.   Subjektívna   dvojročná premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka jej začala plynúť 9. apríla 2005 a uplynula 9. apríla 2007. Žalobkyňa podala žalobu 6. apríla 2009, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Keďže žalovaný sa v konaní dovolal premlčania, nemohol jej okresný súd premlčané právo priznať, a preto žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie   s   odôvodnením,   že   na   právny   vzťah   medzi   ňou a žalovaným mal byť použitý Obchodný zákonník vrátane jeho úpravy premlčania v ňom obsiahnutej.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Vzhľadom na obsah odvolania sa sústredil na otázku, či sa na premlčanie nároku na náhradu škody z dôvodu   porušenia   zmluvy   o   poskytnutí   právnej   pomoci   vzťahuje   právny   režim Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti dospel k záveru, že na právny vzťah účastníkov je potrebné aplikovať ustanovenia o náhrade škody upravené v zákone   o   advokácii   a   podporne   v   zmysle   § 1   ods. 2   Obchodného   zákonníka   použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a na premlčanie práva vyplývajúceho z tohto právneho vzťahu je potrebné použiť ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka. Okresný súd   teda   podľa   názoru   krajského   súdu   aplikoval   na   vec   správny   právny   predpis,   keď posudzoval otázku premlčania podľa Občianskeho zákonníka, a dospel k správnemu záveru, že   žalobkyňa   uplatnila   právo   po   uplynutí   premlčacej   doby   uvedenej   v   § 106   ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaný uplatnil námietku premlčania, správny je podľa krajského   súdu   aj   záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého   premlčané   právo   žalobkyni nepriznal (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozsudok okresného súdu preto podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil.

Sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje. Podľa jej názoru sa krajský súd adekvátne nevysporiadal s jej argumentáciou o tom, že na právny vzťah medzi ňou a advokátom   vrátane nároku   na náhradu   škody   sa   má aplikovať Obchodný   zákonník osobitne   ustanovenia   upravujúce   premlčanie.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   krajský   súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutia, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol tak, že nálezom vysloví porušenie jej základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vrátil   krajskému súdu   na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd uložil   krajskému   súdu   povinnosť   zaplatiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške2 000 € a uhradiť jej trovy konania.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti, ktoré mu bolo doručené 11. júna 2014. Krajský súd v tomto vyjadrení prostredníctvom predsedu kolégia J. A. okrem iného uviedol, že „Zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii určuje povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov zásadne všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia   tohto   zákona,   ktoré   upravujú   práva   a   povinnosti   advokáta,   vrátane   jeho zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   klientovi   (viď   § 18   až   26   cit.   zákona)   predstavujú osobitnú právnu normu (lex specialis) voči tým ustanoveniam Obchodného zákonníka, ktoré upravujú práva a povinnosti mandatára, vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú mandantovi   (§ 567   až   576   Obchodného   zákonníka)   a majú   povahu   všeobecnej   právnej úpravy (lex generalis). Ustanovenia obchodného zákonníka by bolo možné aplikovať na daný právny vzťah iba za predpokladu, žeby neexistovala osobitná právna úprava (viď rozsudok NS SR 3 MCdo 18/2009 z 21. 10. 2010).

Z ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, veta druhá, vyplýva, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.

Aj keď zmluva o právnej pomoci uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným podľa zákona   o   advokácii   vykazuje   znaky   mandátnej   zmluvy   podľa   ustanovení   § 567   až   576 Obchodného zákonníka, otázku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú advokátom klientovi je možné posudzovať výlučne podľa § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Rozsah   náhrady   výlučne   podľa   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   nakoľko   Obchodný zákonník rozsah náhrady škody neupravuje.

Zmluva o právnej pomoci je zmluvou, o ktorej sa zmieňuje zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Ide o špecifický zmluvný typ, ktorý nie je upravený v Obchodnom zákonníku a nesie len prvky mandátnej zmluvy. Preto nie je možné vychádzať pri posudzovaní nárokov na náhradu škody z ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý sa vzťahuje na mandátnu zmluvu.

Zákon č. 586/2003 Z. z. premlčanie neupravuje. Premlčanie je komplexne upravené v Občianskom zákonníku v § 100 až 114.

Za týchto okolností je potrebné zmluve o právnej pomoci prisúdiť občianskoprávnu povahu a predovšetkým vychádzať z toho, že ustanovenia o mandátnej zmluve upravené v Obchodnom zákonníku nemožno na daný právny vzťah aplikovať. Obchodný zákonník neobsahuje   všeobecnú   úpravu   o   náhrade   škody.   Preto   je   potrebné   na   právny   vzťah účastníkov tohto konania (aj keby sme pripustili, že v prípade žalobkyne a žalovaného ide o podnikateľov) aplikovať ustanovenia o náhrade škody upravené v Zákone o advokácii (ako lex specialis) a v Občianskom zákonníku a za tohto stavu aj s ohľadom na ustanovenie § 1   ods.   2   veta   druhá   Obchodného   zákonníka   aj   ustanovenia   o   premlčaní   podľa Občianskeho zákonníka.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľkou   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.

Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.“.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   krajského   súdu   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľky. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne   vo   vyjadrení   z 20.   júna   2014   doručenom   ústavnému   súdu   27.   júna   2014 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní, a súhlasila, aby ústavný súd od neho upustil. Zároveň   uviedla,   že   s právnym   názorom   krajského   súdu   sa   nestotožňuje   a považuje   ho za rozporný „... s   prezentovanými   právnymi   názormi   odbornej   právnej   verejnosti. Sťažovateľka sa prikláňa k názoru, na základe ktorého právny vzťah advokáta a klienta je právnym   vzťahom   založeným   zmluvou   o poskytovaní   právnych   služieb,   táto   nie   je samostatným zmluvným typom a je svojou povahou mandátnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka, pokiaľ je zmluva o právnej pomoci uzavretá medzi advokátom a klientom ako podnikateľom   a súčasne   predmet   poskytovania   právnej   služby   sa   týka   klientovej podnikateľskej činnosti. A keďže premlčanie nároku na náhradu škody neupravuje zákon o advokácii,   posúdenie   dĺžky,   začiatku   a plynutia   ako   aj   ostatné   otázky   súvisiace s premlčaním   sa   riadi   Obchodným   zákonníkom.   A preto   v danom   prípade   k premlčaniu nároku sťažovateľky nemohlo dôjsť skôr ako uplynutím štyroch rokov od doby, keď jej škody skutočne vznikla, t.j. keď klientka na základe rozsudku protistrane plnila.“.

Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa   čl. 127   ústavy   však   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 209/04).   Potreba   náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Podstatou   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   je   nesúhlas sťažovateľky so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s otázkou premlčania nároku na   náhradu   škody   vyplývajúceho   z porušenia   záväzkového   vzťahu   medzi   advokátom na jednej strane a sťažovateľkou ako podnikateľkou na strane druhej.

Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „Zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii určuje povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov zásadne všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia tohto zákona, ktoré upravujú práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za Škodu spôsobenú klientovi (viď § 18 až 26 cit. zákona)   predstavujú   osobitnú   právnu   normu   (lex   specialis)   voči   tým   ustanoveniam Obchodného   zákonníka,   ktoré   upravujú   práva   a   povinnosti   mandatára,   vrátane   jeho zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   mandantovi   (§ 567   až   576   Obchodného   zákonníka) a majú   povahu   všeobecnej   právnej   úpravy   (lex   generalis).   Ustanovenia   obchodného zákonníka   by   bolo   možné   aplikovať   na   daný   právny   vzťah   iba   za   predpokladu,   žeby neexistovala osobitná právna úprava (viď rozsudok NS SR 3 MCdo 18/2009 z 21. 10. 2010). Z ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, veta druhá, vyplýva, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.

Aj   keď   zmluva   opravnej   pomoci   uzavretá   medzi   žalobkyňou   a   žalovaným   podľa zákona   o   advokácii   vykazuje znaky mandátnej   zmluvy   podľa   ustanovení   § 567   až   576 Obchodného zákonníka, otázku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú advokátom klientovi je možné posudzovať výlučne podľa § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Rozsah   náhrady   výlučne   podľa   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   nakoľko   Obchodný zákonník rozsah náhrady škody neupravuje.

Zmluva o právnej pomoci je zmluvou, o ktorej sa zmieňuje zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Ide o špecifický zmluvný typ, ktorý nie je upravený v Obchodnom zákonníku a nesie len prvky mandátnej zmluvy. Preto nie je možné vychádzať pri posudzovaní nárokov na náhradu škody z ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý sa vzťahuje na mandátnu zmluvu.

Zákon č. 586/2003 Z. z. premlčanie neupravuje. Premlčanie je komplexne upravené v Občianskom zákonníku v § 100 až 114. Za týchto okolností je potrebné zmluve o právnej pomoci prisúdiť občianskoprávnu povahu a predovšetkým vychádzať z toho, že ustanovenia o mandátnej zmluve upravené v Obchodnom zákonníku nemožno na daný právny vzťah aplikovať. Obchodný zákonník neobsahuje všeobecnú úpravu o náhrade škody. Preto je potrebné na právny vzťah účastníkov tohto konania (aj keby sme pripustili, že v prípade žalobkyne a žalovaného ide o podnikateľov) aplikovať ustanovenia o náhrade škody   upravené   v   Zákone   o   advokácii   (ako   lex   specialis)   a   v   Občianskom   zákonníku a za tohto stavu aj s ohľadom na ustanovenie § 1 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka aj ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalobkyne, že predmetnú zmluvu o poskytovaní právnej pomoci bolo potrebné posudzovať ako obchodný záväzkový právny vzťah podľa § 261 Obchodného zákonníka a práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy opravnej pomoci, ako aj otázku náhrady škody podľa ustanovení o mandátnej zmluve, t. j. podľa   § 567   až   576   Obchodného   zákonníka   a   z   tohto   pohľadu   aj   otázku   premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody podľa ustanovenia § 397 Obch. zák. Podľa   § 100   ods. 1   Občianskeho   zákonníka,   právo   sa   premlčí,   ak   sa   nevykonalo v dobe   v   tomto   zákone   ustanovenej   (§ 101   až   110).   Na   premlčanie   súd   prihliadne   len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobkyňa sa dozvedela o škode dňa 8. 4. 2005,   kedy   jej bola   známa   aj výška škody   aj subjekt,   s   ktorým   spája zodpovednosť za vzniknutú   škodu,   nakoľko   jej   uvedeného   dňa   bola   žalovaná   suma   na   základe   exekúcie odpísaná   z   účtu   a   tento   bol   uložený   do   jej   schránky.   Počiatok   plynutia   subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty na náhradu škody začal plynúť od 9. 4. 2005 a lehota na uplatnenie práva na súde skončila dňa 9. 4. 2007. Žaloba bola podaná na súde prvého stupňa dňa 6. 4. 2009, teda po uplynutí subjektívnej lehoty na uplatnenie práva. S ohľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným ako aj vedľajším účastníkom bol postup súdu prvého stupňa správny, keď s ohľadom na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka na námietku premlčania prihliadol a premlčané právo žalobkyni nepriznal.“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   argumentácia   krajského   súdu   tak,   ako   je   obsiahnutá v odôvodnení napadnutého rozsudku, spočíva na nasledovných záveroch:

Ustanovenia zákona o advokácii o zodpovednosti advokáta za škodu predstavujú lex specialis voči   ustanoveniam   Obchodného   zákonníka   upravujúcim   mandátnu   zmluvu. Obchodný zákonník neupravuje rozsah náhrady škody, a tak sa na rozsah náhrady škody nemôžu aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ale v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka   sa   aplikuje   Občiansky   zákonník.   Zmluva   o právnej   pomoci   je   špecifickým zmluvným typom upraveným zákonom o advokácii, a preto sa na túto zmluvu neaplikuje Obchodný   zákonník,   ale   Občiansky   zákonník.   Na   základe   týchto   troch   premís   dospel krajský súd k záveru, že na otázku premlčania sa majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru sťažovateľky dospel krajský súd k nesprávnemu záveru o tom, či nárok na   náhradu   škody   spôsobenú   advokátom   svojmu   klientovi,   podnikateľovi,   podlieha premlčaniu v režime Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka tvrdí,   že   jej   vzťah   so   žalovaným   ako   vzťah   dvoch   podnikateľov   v   súvislosti   s   ich podnikateľskou   činnosťou   sa   spravuje   nielen   zákonom   o   advokácii,   ale   aj   Obchodným zákonníkom. Preto   je potrebné na otázky,   ktoré zákon   o   advokácii   neupravuje,   vrátane premlčacej   lehoty   použiť   právnu   úpravu   Obchodného   zákonníka.   Na   podporu   svojich tvrdení uvádza výsledky rozhodovacej činnosti všeobecných súdov: „Takto posúdil právny vzťah   aj   Krajský   súd   v   Hradci   Králové   sp. zn.   21 Co/186/2003,   NS   ČR   sp. zn. 25 Cdo 520/2009 v obdobnom spore a NS SR sp. zn 6 M Cdo 4/2012“, ako aj stanoviská právnej vedy, keď uvádza, že názor sťažovateľky je v súlade aj napríklad s „Komentárom k zákonu o advokácii, Beckova edícia komentované zákony, rok 2013“. Podľa sťažovateľky sa s týmto jej tvrdením krajský súd nedostatočne vysporiadal a vzhľadom na to, že sa po vecnej stránke napadnutý rozsudok krajského súdu odchýlil od uvedenej rozhodovacej činnosti, má ísť podľa nej o nepredvídateľné rozhodnutie.

Ústavný súd prisvedčuje sťažovateľke v tom, že záver krajského súdu o tom, prečo sa na daný právny vzťah má aplikovať úprava v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku, nie je presvedčivý.

V prvom rade vykazuje záver krajského súdu o tom, či sa na zmluvu o poskytnutí právnej   pomoci   spĺňajúcu   podmienku   § 261   ods. 1   Obchodného   zákonníka   má   ako lex generalis vzťahovať   Obchodný   zákonník   alebo   Občiansky   zákonník,   znaky protirečivosti. Krajský súd totiž zaujíma obe protichodné stanoviská súčasne, keď síce tvrdí, že „zmluva   o poskytnutí   právnej   pomoci...   má...   povahu   zmluvy   mandátnej... (teda obchodnoprávnej   mandátnej   zmluvy,   pozn.),   čo   potvrdzuje   aj   názorom,   že   ako lex generalis (v prípade absencie odchylnej špeciálnej úpravy) sa na otázku zodpovednosti advokáta za škodu aplikujú ustanovenia: „Obchodného zákonníka, ktoré upravujú práva a povinnosti   mandatára,   vrátane   jeho   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   mandantovi (§ 567 až 576 Obchodného zákonníka)...“, následne však tento záver popiera, keď uvádza, že „zmluva   o právnej   pomoci“ je „špecifický   zmluvný   typ,   ktorý   nie   je   upravený v Obchodnom zákonníku a nesie len prvky mandátnej zmluvy. Preto nie je možné vychádzať pri posudzovaní nárokov na náhradu škody z ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý sa vzťahuje na mandátnu zmluvu... Za týchto okolností je potrebné zmluve o právnej pomoci prisúdiť   občianskoprávnu   povahu   a predovšetkým   vychádzať   z toho,   že   ustanovenia o mandátnej zmluve... v Obchodnom zákonníku nemožno... aplikovať... Preto je potrebné na právny vzťah účastníkov... aplikovať ustanovenia o náhrade škody upravené v zákone o advokácii...   a v Občianskom   zákonníku...   aj s ohľadom   na ustanovenie   § 1   ods. 2   veta druhá Obchodného zákonníka aj ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka.“.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   vôbec   zreteľné,   aký právny význam má tvrdenie, že zmluva o poskytnutí právnej   pomoci   nie je mandátnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka, keďže „... nesie len prvky mandátnej zmluvy...“. Z odôvodnenia nie je zrejmé, čo znamenajú „prvky“ určitej zmluvy. Krajským súdom ostalo najmä   neobjasnené,   či   sú   podľa   názoru   krajského   súdu   podstatné   (pojmové)   znaky mandátnej zmluvy podľa § 566 Obchodného zákonníka splnené, a preto sa uvedený právny predpis neuplatní, alebo či tieto znaky splnené nie sú (keďže predmetná zmluva vykazuje len akési „prvky“ mandátnej zmluvy), a preto sa Obchodný zákonník neaplikuje. Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že pôsobnosť Obchodného zákonníka v záväzkových vzťahoch v zásade nevymedzujú ustanovenia upravujúce jednotlivé zmluvné typy, ale práve § 1 ods. 2 v spojení s § 261 a § 262 Obchodného zákonníka.

Okrem   toho   úvaha   krajského   súdu,   ktorou   odôvodňuje   aplikáciu   ustanovení Občianskeho   zákonníka   týkajúcich   sa   premlčania   práve   poukazom   na   § 1   ods. 2 Obchodného   zákonníka,   indikuje,   že   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   v   Obchodnom zákonníku   predmetná   úprava   (premlčania)   absentuje.   Tento   záver   ale   právnemu   stavu zjavne nezodpovedá (porovnaj § 387 a nasl. Obchodného zákonníka).

Argumentácia krajského súdu však vykazuje aj ďalší nedostatok. Krajský súd okrem iného uvádza, že: „Rozsah náhrady škody (sa posudzuje, pozn.) výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko Obchodných zákonník rozsah náhrady škody neupravuje.“ Proti odôvodneniu krajského súdu možno uviesť nielen to, že Obchodný zákonník rozsah náhrady škody v skutočnosti zjavne upravuje (§ 379 Obchodného zákonníka), ale najmä to, že pre spor podstatnou otázkou nebol rozsah náhrady škody, ale premlčanie uplatneného nároku.   Preto   úvaha   o (ne-)existencii   úpravy   rozsahu   náhrady   škody   v   Obchodnom zákonníku   nemôže   slúžiť   ako   podpora   záveru   o aplikácii   ustanovení   Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku na náhradu škody.

Nie   je   pritom   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   sa   na   zmluvný   vzťah   medzi podnikateľom a advokátom založeným zmluvou o poskytnutí právnej pomoci má aplikovať Obchodný   zákonník   alebo   Občiansky   zákonník.   Odpoveď   na   túto   otázku   spočíva vo výklade § 261 a § 262 v spojitosti s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako aj vo výklade ustanovení   zákona   o advokácii   a ustanovení   upravujúcich   premlčanie   v Obchodnom zákonníku. Výklad a aplikácia uvedených pravidiel je úlohou všeobecných súdov. Ústavný súd však v tejto súvislosti považuje za vhodné poukázať na skutočnosť, že tak judikatúra (okrem   sťažovateľkou   uvedených   rozhodnutí   napríklad   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 MCdo 18/2009 z 21. októbra 2010, resp. pre analogickú právnu úpravu v Českej republike   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp. zn.   33 Cdo 4121/2007 z 25. februára 2010 či uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 792/02 z 5. augusta   2004),   ako   aj   právna   veda   (napr.   Kerecman,   P.   Zodpovednosť   advokáta za škodu. I. časť. In: Bulletin Slovenskej advokácie, 10/2011, s. 10 a nasl.) sa na rozdiel od krajského   súdu   prikláňa   k   aplikácii   Obchodného   zákonníka   aj na   vzťahy medzi podnikateľom   a advokátom   vrátane   nárokov   na   náhradu   škody   spôsobenej advokátom za podmienky, že spĺňajú podmienky § 261 alebo § 262 Obchodného zákonníka.

Z pohľadu ústavného súdu je podstatné, že odôvodnenie krajského súdu v otázke významnej pre spor vykazuje zásadné nedostatky vo vzťahu k výsledku, ku ktorému krajský súd   v tejto   otázke   dospel   a   podľa   ktorého   sa   premlčanie   uplatneného   nároku   spravuje Občianskym   zákonníkom.   Podstata   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu spočívala v názore, že zmluva o poskytnutí právnej pomoci za okolností danej veci nie je mandátnou   zmluvou   a že   Obchodný   zákonník   neobsahuje   ani   úpravu   premlčania,   ani (rozsahu) náhrady škody, a preto sa má aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka. Z uvedeného však vyplýva, že predmetná úvaha vykazuje také zjavné nedostatky, ktoré ju robia protirečivou, a tým spochybňujú ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu   za   hranou   ústavnej   udržateľnosti.   Sumarizácia   nedostatkov   vo   vzťahu k   záverom, ku ktorým   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   dospel,   spôsobuje,   že   tieto   vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu sťažovateľky. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

S   ohľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   a   rozhodol,   že   krajský   súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a rozhodnúť   o   určení   platnosti   právneho   úkonu   takým   spôsobom,   ktorý   bude   ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v bode II tohto nálezu. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje, že   opätovné prerokovanie   veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľky, ale   pôjde   o   to,   aby   krajský   súd   k   námietkam   sťažovateľky,   ktoré   formulovala   tak v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptované a udržateľné   právne   názory   o aplikovateľnej   právnej   úprave   vymedzujúcej   trvanie premlčacej   doby,   osobitne   aby   sa   vysporiadal   s výsledkami   dôležitými   v   rozhodovacej činnosti   najvyššieho   súdu,   ktoré   indikujú   iné   právne   posúdenie   právneho   záveru o aplikovateľnosti   ustanovení   Obchodného   zákonníka   na   daný   právny   vzťah,   a ktorá   je dôležitá pre rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka   ďalej   navrhuje,   aby   ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   povinnosť zaplatiť jej aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že deklarovanie porušenia   práv   sťažovateľky,   zrušenie   napadnutého   rozsudku   a vrátenie   veci   na   ďalšie konanie je pre ňu dostatočným zadosťučinením, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   je   vznikli   v   súvislosti   s právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2012,   ktorá   bola   781 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Ústavný súd sťažovateľke priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti)   za   každý   úkon   právnej   služby po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €.

Úhradu   trov   konania   za   úkon   právnej   služby   –   vyjadrenie   vo   veci   samej z 20. júna 2014 – ústavný súd sťažovateľke nepriznal, keďže vzhľadom na obsah podania ho nepovažoval   za   také,   ktoré   by relevantným   spôsobom   prispelo   k objasneniu skutkového stavu a k rozhodnutiu posudzovanej veci.

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014