znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 260/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Obvodného úradu Košice, zastúpeného advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2011 a tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Cdo 94/2010 z 28. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obvodného úradu Košice o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 doručená   sťažnosť   Obvodného   úradu   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2011 a tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 94/2010 z 28. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   14   C   204/2002   z   19.   júna   2007   zaviazal   sťažovateľa   ako žalovaného v 6. rade, aby obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“), zaplatil zmluvnú   pokutu   v sume   220 000 000   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   označeným rozsudkom zároveň žalobu proti žalovaným v 1. až 5. rade [Slovenská republika (ďalej len „SR“)   –   Ministerstvo   školstva   Slovenskej   republiky,   SR   –   Krajský   školský   úrad   v Košiciach, SR – Krajský úrad v Košiciach, SR – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, SR – Ministerstvo financií Slovenskej republiky)] zamietol.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   vychádzal   zo   zistenia,   že „žalobca   ako   víťaz Obchodnej verejnej súťaže na zriadenie distribučných centier s dodávkou tovaru na výrobu jedál pre zariadenia školského stravovania na Slovensku vyhlásenej Ministerstvom školstva SR dňa 5. júna 1998 podľa zák. č. 263/1993 Z. z. v postavení dodávateľa uzavrel dňa 06. 10. 1998 s pôvodne žalovanými Okresnými úradmi Košice I, Košice II, Košice III, Košice IV, Košice-okolie, Michalovce, Trebišov, Sobrance, Gelnica, Spišská Nová Ves a Rožňava ako odberateľmi samostatne s každým zmluvu o kúpe a predaji potravín pre výrobu jedál vo všetkých   zariadeniach   školského   stravovania   žiakov   základných   škôl   a   predškolských zariadení v okrese (ďalej len Zmluva). Predmetom týchto zmlúv bola kúpa a predaj potravín pre výrobu jedál a to vo forme dodávok potravín podľa požiadaviek a výberu potravín odberateľom v dohodnutých termínoch a odbery odberateľom prostredníctvom všetkých ním riadených   zariadení   za   odplatu.   V   článku   13   zmluvy   sa   zmluvné   strany   dohodli,   že v prípade, ak odberateľ bez predchádzajúceho písomného súhlasu dodávateľa poverí iného dodávkami potravín do ním riadených zariadení školského stravovania pre výrobu jedál žiakom   základných   škôl   a   predškolských   zariadení   školského   stravovania,   zaplatí dodávateľovi (žalobcovi) okrem náhrady škody aj zmluvnú pokutu vo výške 20.000.000,- Sk. Keďže   pôvodne   žalované   okresné   úrady   prostredníctvom   svojich   zamestnancov   bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu nakupovali potraviny od rôznych predajcov s využitím   miestnych   predajných   kapacít   formou   dennej   alebo   týždennej   objednávky písomne   alebo   telefonicky,   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   porušili   povinnosť vyplývajúcu z citovaného článku 13 zmluvy. V súvislosti so zánikom pôvodne žalovaných okresných   úradov   v   zmysle   právneho   názoru   Krajského   súdu   v   Košiciach   vysloveného v zrušujúcom uznesení z 29. septembra 2006 sp. zn. 5 Co 463/2005 súd prvého stupňa rozhodol, že práva a povinnosti okresných úradov z majetkoprávneho vzťahu, akým je aj dohodnutá zmluvná pokuta za zavinené nesplnenie povinností zo zmlúv o kúpe a predaji potravín, prešli na Krajský úrad v Košiciach v súlade s ustanovením § 8 ods. 9 zákona č. 515/2003 Z. z., ktorého zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 220.000.000,- Sk titulom 11-tich zmluvných pokút s prísl. Žalobu preto proti žalovanému štátu (žalovaný 1/ až 5/)   pre   nedostatok   jeho   pasívnej   legitimácie   zamietol.   Súd   prvého   stupňa   návrhu žalovaného 6/ na vykonanie dôkazov v konaní, najmä dôkazu výsluchom všetkých bývalých prednostov okresných úradov na preukázanie rozhodujúcich skutočností, nevyhovel.“.

Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   po   tom,   ako   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   254/2008   zo   14.   júla   2009   zrušil   jeho   rozsudok   sp.   zn. 3 Co 309/2007   zo   7.   júla   2008,   rozsudkom   sp.   zn.   3 Co 331/2009   z   26.   januára   2010 opätovne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o vyhovení žalobe voči sťažovateľovi (žalovanému v 6. rade).

Sťažovateľ   na   základe   listu   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky z 22. decembra 1998 v konaní namietal, že «žalobca ako víťaz Obchodnej verejnej súťaže uzatvoril   jedenásť   zmlúv   dňa   06.   10.   1998   s   pôvodne   žalovanými   okresnými   úradmi v rozpore so zák. č. 263/93 Z. z. Porušenie podmienok verejnej súťaže v danom prípade potvrdilo Ministerstvo školstva SR listom zo dňa 22. 12. 1998, č. 4789/98-4, v ktorom štátny tajomník   ministerstva   uvádza   nasledovné:   „na   základe   výsledkov   šetrenia   previerkovej komisie Ministerstva školstva SR a potrebných expertíz sa zistilo, že víťazom verejnej súťaže vyhlásenej Ministerstvom školstva SR dňa 05. 06. 1998 na zriadenie distribučných centier sa stali všetci traja uchádzači F., s. r. o., Š., s. r. o. a Z., a. s. Takéto vyhlásenie víťazov je v rozpore   so   zákonom   č.   263/1993   Z.   z.   o   verejnom   obstarávaní.   Podľa   tohto   zákona Ministerstvo   školstva   SR   ako   obstarávateľ   nebolo   oprávnené   vyhlásiť   súťaž,   pretože obstarávateľom podľa zákona mala byť právnická osoba s právnou subjektivitou, ktorá stravovanie objednáva,   napr. okresný úrad, krajský úrad,   škola. Na základe uvedených skutočností   musíme   konštatovať,   že   v   predmetnej   veci   bol   porušený   zákon   o   verejnom obstarávaní“ koniec citátu. List podpísal štátny tajomník L. S.».

Sťažovateľ   v   konaní   namietal   aj   neprimeranosť   výšky   zmluvnej   pokuty z nepreukázaného tvrdenia žalobcu o predpokladanom ušlom zisku v sume 3 Sk na jedného stravníka,   ktorý   by   podľa   žalobcu   dosiahol   po   dobu   piatich   rokov   trvania   zmluvných vzťahov   súhrnnú   sumu   285 000 000   Sk   až   300 000 000   Sk.   Nepresvedčivý   podľa sťažovateľa   je   záver   súdu   prvého   a   druhého   stupňa,   že „uplatňovaná   zmluvná   pokuta zohľadňuje hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti a nahradzuje aj čiastočne škodu (ušlý zisk), ktorá žalobcovi vznikla, pričom škodu (ušlý zisk) žalobca nevedel preukázať. Súdy v základnom konaní návrhu žalovaného 6/ na vykonanie znaleckého dokazovania na žalobcom tvrdené skutočnosti o ušlom zisku 3,- Sk na jedného stravníka nevyhoveli. Zjavne   nedôvodnú   a   svojvoľnú   úvahu   súdov   v   základnom   konaní   k   otázke primeranosti zmluvnej pokuty bez objektívneho zohľadnenia výšky pravdepodobného zisku znaleckým posudkom namietali v konaní pôvodne žalovaní a žalovaný 6/ z dôvodu, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v súhrnnej výške 7.302.662,15 Eur s prísl. je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 OZ.“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť založil na tvrdení, že „odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení zo 14. júla 2009 sp. zn. 4 Cdo 254/2008 (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a že odvolací súd mu nesprávnym postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.)“.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoje   dovolanie   dovolacími   dôvodmi   podľa   §   241   ods.   2 písm. a),   b)   a   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   K   prvému   dôvodu prípustnosti dovolania sťažovateľ uviedol, že „odvolací súd nevykonal dôkaz výsluchom všetkých bývalých prednostov okresných úradov napriek tomu, že predtým dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 4 Cdo 254/2008 vyslovil názor, že nevykonanie tohto dôkazu je porušením práva účastníka konania na spravodlivý proces garantovaný článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru“.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP sťažovateľ uviedol, že „odvolací   súd   na   strane   25   rozsudku,   keď   odôvodňuje   neopodstatnenosť   námietky žalovaného   6/,   že   súd   prvého   stupňa   prejudiciálne   neskúmal   neplatnosť   zmlúv   zo   dňa 06. 10. 1998 v spojitosti s ust. § 24a zák. č. 263/1993 Z. z. dospel k záveru, že pôvodne žalovaní splnomocnili Ministerstvo školstva SR na organizovanie verejnej súťaže ohľadom dodávok potravín pre výrobu jedál dňa 28. 04. 1998, lebo opak nevyplynul ani z výpovede svedkov bývalých prednostov okresných úradov. K tomuto záveru došiel bez toho, aby ich vypočul,   pričom   jednotliví   prednostovia   mali   splnomocniť   Ministerstvo   školstva   SR samostatnými   právnymi   úkonmi,   ktoré   boli   v   doterajšom   konaní   spochybňované   a   bez výsluchu všetkých bývalých prednostov doterajších úradov je konštatovanie odvolacieho súdu aj predčasné.

Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s námietkou žalovaného 6/ o absolútnej   neplatnosti   zmlúv   v   zmysle   §   24a   zák.   č.   263/1993   Z.   z.   o   verejnom obstarávaní, keď uvádza, že ani pôvodne žalovaní v 1. až 11. rade ani súčasne žalovaný 6/ neuniesli   povinnosť   tvrdenia,   k   porušeniu   ktorého   ustanovenia   zákona   o   verejnom obstarávaní malo dôjsť.“.

Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP sťažovateľ odôvodnil tým, že „sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu, pokiaľ ide o ním namietaný jeho nedostatok pasívnej legitimácie.

Tým, že rozhodnutiami súdov oboch stupňov bol zaviazaný na náhradu 7.302.662,15 Eur s prísl. dovolateľ (žalovaný 6/, Obvodný úrad Košice), ktorý v tomto konaní nebol pasívne legitimovaný, súdy v základnom konaní nesprávne právne posúdili vec, čím došlo k porušeniu   zákona.   V   nadväznosti   na   uvedené   pasívne   legitimovaným   subjektom, účastníkom konania v danej veci môže byť len Slovenská republika, v mene ktorej zo zákona koná Ministerstvo školstva SR, na ktoré prešli tieto záväzky podľa § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003   Z.   z.   o   krajských   a   obvodných   úradoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu SR č. 263/2006 Z. z. a zákona č. 254/2007 Z. z.“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 94/2010 z 28. septembra 2010 dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ považuje označené rozhodnutie dovolacieho súdu za „zjavne nedôvodné a arbitrárne... ak tvrdí, že v konaní nedošlo k vadám podľa § 237 písm. f) O. s. p. odňatím možnosti   účastníkovi   (sťažovateľovi)   konať   pred   súdom   nevyhovením   jeho   návrhu   na vykonanie dôkazu vypočutím všetkých bývalých prednostov okresných úradov“.

Nevykonanie navrhovaného dôkazu   v základnom konaní nezakladá podľa   názoru sťažovateľa «iba inú vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., t. j. iná vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale zakladá predovšetkým vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. spočívajúcu v porušení princípu „rovnosti zbraní“ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s ust. § 18 O. s. p. Sťažovateľ uplatnil svoje práva podľa § 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.,   keď   navrhol   vykonať   dôkazy   na   preukázanie   skutočností,   ktoré   v   konaní   majú rozhodujúci význam pre objasnenie všetkých otázok týkajúcich sa uzatvárania zmlúv o kúpe a predaji zo dňa 06. 10. 1998, spôsobe a vôle zmluvných strán ich plniť ako aj prejavu skutočnej vôle nielen dodávateľa ale aj odberateľov v súvislosti s interpretáciou článku 13 zmluvy „nepoveriť iného dodávateľa“, podľa ktorého žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 11 x 20 mil. Sk titulom zmluvnej pokuty. Podľa presvedčenia sťažovateľa, bez nápravy porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   vykonaním   ním navrhovaných   relevantných   dôkazov   sú   závery   súdov   v   základnom   konaní,   dovolacom konaní   a   postupom   Generálnej   prokuratúry   SR   predčasné   a   týmito   rozhodnutiami   boli porušené práva sťažovateľa na spravodlivý proces.».

Dňa 9. novembra 2010 sťažovateľ podal generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 331/2009 z 26. januára 2010.

Generálna prokuratúra prípisom č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2011 podnetu sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku   krajského súdu nevyhovela.

Sťažovateľ   následne   17.   januára   2011   podal   generálnej   prokuratúre   opakovaný podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 331/2009 z 26. januára 2010.

Generálna prokuratúra doručila sťažovateľovi 1. marca 2011 [potom, keď skončila jednoročná lehota generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   na   podanie   mimoriadneho   dovolania]   prípis   č. k.   VI/2   Pz   22/11-9 z 22. februára   2011,   v   ktorom   mu   oznámila,   že   v   predmetnej   veci   nezistila   dôvody   na podanie mimoriadneho dovolania, a preto jeho opakovaný podnet odkladá.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že postupom generálnej prokuratúry súvisiacim s   vybavovaním   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   jej   prípisom č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2011, ako aj jej postupom súvisiacim s vybavovaním jeho   opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   prípisom č. k. VI/2 Pz 22/11-9 z 22. februára 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že „napriek splneniu zákonných podmienok podľa § 243e ods. 1 a 4 O. s. p. z dôvodu podľa § 243f ods. 1 O. s. p. nepodal mimoriadne dovolanie   v   lehote   1 roka   od   právoplatnosti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 3Co/331/2009 proti tomuto rozsudku a tak svojím postupom podľa § 31 ods. 2 zák. č. 153/2001   Z.   z.   porušil   práva   sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu,   čím   zmaril   právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Poukazujeme na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach   č. k. 3 Co/331/2009   zo   dňa 26.   01.   2010   str.   20   odsek   2,   str.   21   odsek 3, z ktorého vyplýva, že do konania pred odvolacím súdom vstúpil podľa § 35 ods. 2 písm. i) O. s. p. krajský prokurátor v Košiciach, ktorý žiadal vykonať dokazovanie vo veci verejného obstarávania podľa zák. č. 263/1993 Z. z. a ktorý sa plne stotožnil s odvolaním sťažovateľa vo veci a navrhol žalobu zamietnuť... Ak sa generálny prokurátor napriek splneniu všetkých zákonných podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 331/2009-1151 zo dňa 26. 01. 2010 rozhodol nepodať mimoriadne dovolanie, rozhodol vo veci arbitrárne, čím porušil ust. § 31 ods. 2 zák. č. 15312001 Z. z. a tým právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Obvodného úradu Košice na inú právnu ochranu zakotvenú   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa oznámenia č. VI/1 Pz 840/10-6 zo dňa 05. 01. 2011 a oznámenia č. VI/2 Pz 22/11-9 zo dňa 22. 02. 2011 porušené bolo.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   Obvodného   úradu   Košice   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo/94/2010 zo dňa 28. 09. 2010 porušené bolo.

3.   Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky č. k.   6 Cdo/94/2010   zo dňa 28. 09. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   §   52   ods.   2   zák.   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/331/2009- 1151   zo   dňa   26.   01.   2010   v   spojitosti   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   1   sp.   zn. 14 C 204/2002-864 zo dňa 19. 06. 2007 do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti sťažovateľa Obvodného úradu Košice.

5. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi Obvodnému úradu Košice všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 840/10 a jej prípisom z 5. januára 2011, ako aj jej postupom vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2011. Zároveň sa sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 94/2010 z 28. septembra 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 94/2010 z 28. septembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 188/03, I. ÚS 24/05).

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie   svojich   ústavou   a   dohovorom   garantovaných   práv   označeným   uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, nebola podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi   (podľa   §   243e   až   §   243j   OSP) nepovažuje   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   uplatnenie   je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu   nemožno   prihliadať   (m.   m.   I. ÚS 49/02,   I.   ÚS   134/03,   IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný termín nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 6 Cdo 94/2010 z 28. septembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 2. novembra 2010.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola v tejto časti ústavnému súdu doručená (11. marca 2011) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   rešpektujúc   zákonom   ustanovenú   lehotu   a svoju ustálenú judikatúru v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   súvisiacim   s vybavovaním podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. VI/1   Pz   840/10   a   jej   prípisom   z 5.   januára   2011   a jej   postupom   súvisiacim s vybavovaním   opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   vo   veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 22/11 a jej prípisom z 22. februára 2010

Z   citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,   m.   m.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo „na inú právnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálnej prokuratúry podľa oznámenia č. VI/1 Pz 840/10-6 zo dňa 05. 01. 2011 a oznámenia č. VI/2 Pz 22/11-9 zo dňa 22. 02. 2011 porušené bolo“. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavou garantovaného základného práva z dôvodu, že generálna prokuratúra nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, pričom vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci generálnou prokuratúrou.

Ústavný   súd   zistil,   že   generálna   prokuratúra   na   základe   podnetu   sťažovateľa   na podanie   mimoriadneho   dovolania   preskúmala   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 331/2009 z 26. januára 2010, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo z hľadiska možnosti podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa § 243e ods. 4 OSP.

Generálna   prokuratúra   dospela   k   záveru,   že   nie   sú   dané   dôvody   na   podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   a   v   tejto   súvislosti   v   prípise č. k. VI/1 Pz 840/10-6 z 5. januára 2001, ktorý bol sťažovateľovi doručený 12. januára 2011, uviedla:

«Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods.   l OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa   § 243f   ods.   2 písm.   c) OSP   mimoriadne   dovolanie   nie je prípustné   proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní. Proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu môže byť z dôvodov vád konania uvedených   v   §   237   OSP   prípustné   dovolanie,   ako   aj   mimoriadne   dovolanie.   V   danom prípade je však otázku potrebné vymedziť tak, či je mimoriadne dovolanie z dôvodu vád konania uvedených v § 237 OSP prípustné aj vtedy, ak najvyšší súd v už skončenom konaní o   dovolaní   vyslovil,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   netrpí   vadami   podľa   §   237 OSP a z toho dôvodu dovolanie ako neprípustné odmietol. Interpretáciu uvedenej otázky je potrebné   vykonať   s   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   243f   ods.   2   písm.   c)   OSP,   ako   aj s prihliadnutím na obsah základného práva na spravodlivý proces garantovaného Ústavou Slovenskej republiky. Zákonodarca expressis verbis vyjadril, že mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu   dovolacieho súdu   nie   je prípustné.   Podanie   mimoriadneho dovolania   proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré už z identických dôvodov preskúmal najvyšší súd v konaní o dovolaní, je de facto žiadať, aby najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní   prehodnotil   svoj   názor   už   vyjadrený   v   rozhodnutí   o   dovolaní.   Mimoriadne dovolanie   by   sa   takto   stalo   „nepriamym“   opravným   prostriedkom   proti   rozhodnutiu dovolacieho   súdu.   Išlo   by   o   vytvorenie   akejsi   „štvrtej   inštancie“,   ktorá   materiálnemu poňatiu práva na spravodlivý proces nie je vlastná.

V danom prípade, najvyšší súd uznesením z 28. septembra 2010 č. k. 6 Cdo 94/2010, tým, že dovolanie odmietol, vyslovil, že predmetné právoplatné rozhodnutia nie sú zaťažené vadami podľa § 237 OSP. Tento záver je potrebné interpretovať všeobecne, teda týka sa akýchkoľvek vád uvedených v § 237 OSP, bez ohľadu na to, či boli v dovolaní tvrdené alebo nie. Dovolací súd bol totiž pri svojej prieskumnej činnosti k otázke prípustnosti dovolania povinný prihliadať na vady konania podľa § 237 OSP ex offo, teda aj na také vady, ktoré dovolateľ nenamietal (§ 242 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že ak by aj generálny prokurátor dospel k názoru, že konanie je zaťažené vadou podľa § 237 OSP, a to hoci aj vadou, na ktorú žalovaný v 6. rade vo svojom dovolaní nepoukázal, nemohol by iba na základe tohto dôvodu podať mimoriadne dovolanie proti označeným rozhodnutiam.

Považujem preto za bezpredmetné hodnotiť tie Vaše námietky uvedené v podnete na podanie mimoriadneho dovolania, ktoré poukazujú na výskyt vád uvedených v § 237 OSP. Niektoré   Vaše   tvrdenia   o   nezákonnosti   rozhodnutí,   ktoré   v   podnete   na   podanie mimoriadneho dovolania klasifikujete ako dôvody podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP, v skutočnosti tiež poukazujú na výskyt vady podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať). Odňatím možnosti konať pred súdom je aj postup odvolacieho súdu, ktorý vychádza z iného skutkového stavu, ako súd súdu prvého stupňa, bez   toho,   aby   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   doplnil   alebo   zopakoval   na   verejnom pojednávaní.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   nevykonanie   takých   navrhnutých dôkazov, ktoré sú potrebné pre zistenie skutkového stavu v spravodlivom súdnom konaní. Napokon,   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   aj   taký   postup   súdu,   ktorý   tvrdenia žalovaného o obrane proti žalovanému nároku (tvrdenia o porušení zákona o verejnom obstarávaní)   vôbec   skutkovo   nevyhodnotí,   pretože   (nesprávne)   uvedie,   že   žalovaný relevantné   skutkové   tvrdenia   vôbec   nevzniesol   (rozsudok   odvolacieho   súdu,   strana   25, odsek 3) a že dôkazy navrhnuté žalovaným nebolo objektívne možné vykonať. Takýto postup súdu nie je možné hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie veci (aplikácia nesprávnej právnej normy na zistený skutkový stav), ale ako postup, kedy sa súd sa odmietol zaoberať obranou   žalovaného   proti   žalovanému   nároku.   Ide   teda   odňatie   možnosti   konať   pred súdom. Ako už bolo uvedené vyššie, mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov (vady uvedené v § 237 OSP) za daných okolností, z dôvodu existujúceho rozhodnutia o dovolaní, nie je prípustné.

Zostáva   preto   posúdiť,   či   sú   dané   ostatné   dôvody   na   podanie   mimoriadneho dovolania, t. j. dôvody uvedené v § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP.

V podnete na podanie mimoriadneho dovolania tvrdíte, že interpretácia obsahu slov „nepoveriť iného nákupom potravín“, ktorú si súd osvojil, je nesprávna, pretože nemôže byť vážny taký prejav vôle, ktorý by znamenal, že porušením zmluvnej povinnosti je každý aj drobný nákup potravín bez súhlasu žalobcu. Túto Vašu námietku pokladám za irelevantnú. Úlohou súdu je interpretácia obsahu zmluvy a interpretácia právneho predpisu za účelom aplikácie na zistený skutkový stav. Úlohou súdu však nie je interpretácia textu za účelom aplikácie na také skutkové podstaty, ktoré nie sú predmetom sporu, respektíve, ktoré vôbec nenastali alebo môžu iba potenciálne existovať. Medzi stranami sporu nenastala skutková situácia,   že by žalovaný v 6. rade (jeho právni predchodcovia) vykonali drobný nákup potravín bez   súhlasu   žalobcu.   Žaloba   bola   postavená na   skutkovom   základe,   že žiadny nákup   potravín   nebol   vykonaný   prostredníctvom   žalobcu.   Pre   posúdenie   takéhoto skutkovému   stavu   je   interpretácia   zmluvy   vykonaná   konajúcimi   súdmi   správna a presvedčivá. Nemala by predsa žiadny význam taká dohoda o zmluvnej pokute (a zmluva s takým   obsahom),   kedy   by   síce   žalovaný   (jeho   právni   predchodcovia)   tretiu   osobu nákupom potravín poveriť nemohol, avšak sám by mohol vykonať nákup všetkých potravín a tým úplne znemožniť zmluvné plnenie zo strany žalobcu.

Ďalej   v   podnete   tvrdíte,   že   súdy   nesprávne   právne   posúdili   pasívnu   legitimitu žalovaného v 6. rade. Namietate nesprávnu aplikáciu zákonného ustanovenia, súdy mali podľa Vás aplikovať ustanovenie § 8 ods. 14, namiesto ustanovenia § 8 ods. 9 zákona č. 515/2003 Z. z. (de facto tvrdíte, že žalovaný záväzok neprešiel z okresných úradov na krajský úrad, a teda ani na žalovaného v 6. rade, ale že prešiel na príslušný ústredný orgán štátnej správy). Nejasnosť v interpretácii o tom, ktoré ustanovenie citovaného zákona sa malo aplikovať, nemôže byť v tomto konkrétnom prípade na ťarchu žalobcu. Žalobca podal žalobu   zo   zmluvy   voči   zmluvným   stranám,   teda   voči   všetkých   pasívne   legitimovaným bývalým okresným úradom. Niet pochýb, že pasívna legitimácia štátu bola v čase podania žaloby vymedzená správne. Žalobca mal po podaní žaloby právo zakotvené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby Slovenská republika   zabezpečila   vykonanie   spravodlivého   súdneho   procesu.   Žalobcove   právne postavenie po podaní žaloby, sa nemôže zhoršiť iba preto, že štát (v postavení zákonodarcu) zákonom zmenil štátny orgán spravujúci záväzok štátu voči žalobcovi a že iný štátny orgán (súd) nie je schopný správne interpretovať, ktorý štátny orgán záväzok štátu po legislatívnej zmene   skutočne   spravuje.   V   prípade   podania   mimoriadneho   dovolania   (iba   pre   tento dôvod) by nastala neprípustná situácia: žalobcovi, ktorý žaloval správny štátny orgán, by iba v dôsledku nesprávneho postupu súdu (t. j. v zmysle citovaného dohovoru v dôsledku postupu   štátu)   jeho   nárok   voči   štátu   nebol   priznaný.   Za   takýto   postup   by   v konečnom dôsledku zodpovedala voči žalobcovi Slovenská republika.»

Na základe uvedeného generálna prokuratúra podnet sťažovateľa odložila.

Opakovaný podnet sťažovateľa generálna prokuratúra vybavila namietaným prípisom č. k. VI/2 Pz 22/11-9 z 22. februára 2011, ktorým ho odložila, t. j. nevyhovela ani jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. V prípise okrem iného uviedla:„1. Dôvody zakotvené v ustanovení § 243f ods. 1 písm. a) OSP: Mimoriadne dovolanie je v zásade prípustné z dôvodu výskytu závažných procesných vád uvedených v ustanovení § 237 OSP.   V konkrétnom prípade je však pre posúdenie prípustnosti mimoriadneho dovolania významná skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2010 č. k. 3 Co 331/2009-1151 už bol preskúmaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako súdom dovolacím, na základe Vami podaného dovolania. Dovolanie je vždy prípustné pre vady uvedené v § 237 OSP. Dovolací súd prihliada na výskyt vád uvedených v § 237 OSP bez ohľadu na to, či sú tieto vady tvrdené dovolateľom. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. septembra 2010 č. k. 6 Cdo 94/2010 Vaše dovolanie odmietol ako neprípustné, teda vyslovil, že súdne konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 OSP, že Vám ako žalovanému v 6. rade nebola postupom súdov odňatá možnosť konať pred súdom.

Za   týchto   okolností   generálny   prokurátor   nemôže   podať   mimoriadne   dovolanie dôvodiac tým, že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať. Je neprípustné, aby najvyšší súd skúmal totožnú otázku raz v konaní o dovolaní a potom opätovne v konaní o mimoriadnom dovolaní. Záver dovolacieho súdu je v tomto ohľade konečný a prokuratúra nemá oprávnenie žiadať opätovne ho prehodnotiť. Na tom nič nemení skutočnosť, že jeden člen dovolacieho senátu vyjadril nesúhlasné stanovisko s rozhodnutím   väčšiny   (JUDr.   R.   Č.).   Rozhodnutie   dovolacieho   súdu   je   potrebné rešpektovať.   V opačnom prípade by išlo o zjavný zásah do ústavou a medzinárodnými dohovormi   zaručeného   práva   na   spravodlivý   proces.   Mimoriadne   dovolanie   nie   je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu dovolacieho súdu (§ 243f ods. 2 písm. c/ OSP). Preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu v tej istej otázke dvakrát najvyšším súdom, by znamenalo   porušenie   uvedeného   ustanovenia.   Mimoriadne   dovolanie   by   de   facto predstavovalo požiadavku na prehodnotenie rozhodnutia dovolacieho súdu.

Z uvedeného dôvodu generálny prokurátor nemôže odôvodniť mimoriadne dovolanie tými   Vašimi   tvrdeniami   uvádzanými   v   opakovanom   podnete   na   podanie   mimoriadneho dovolania, ktoré predstavujú námietky, že postupom odvolacieho súdu a postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti žalovaného v 6. rade konať pred súdom. Predmetné námietky možno sumarizovať takto:

- tvrdíte, že súdy nevykonali všetky navrhnuté dôkazy, čím porušili zásadu rovnosti zbraní,

- tvrdíte, že súdy rozsudky nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnili,

- tvrdíte, že odvolací súd založil rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré z dokazovania pred súdom prvého stupňa nevyšli najavo, teda, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na skutkovom základe, ktorý vyšiel najavo až v odvolacom konaní a ku ktorému ste sa nemali kvalifikovaným   spôsobom   možnosť   vyjadriť,   pričom   odvolací   súd   tento   skutkový   základ ustálil bez toho, aby dokazovanie v potrebnom rozsahu doplnil a zopakoval.

Nezostáva však iné ako zopakovať, že mimoriadne dovolanie nie je vzhľadom na už existujúce rozhodnutie dovolacieho súdu prípustné pre také tvrdené procesné vady, ktorými došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom.“

K namietaným dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP generálna prokuratúra uviedla:

«V opakovanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania poukazujete na to, že konanie je zaťažené tzv. inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie veci. V skutočnosti však Váš podnet, respektíve opakovaný podnet, neobsahuje žiadne tvrdenie, z ktorého   by   výskyt   takejto   inej   procesnej   vady   vyplýval.   V   časti   Vášho   opakovaného podnetu označenej „ad b“ (strana 5 až 7), v ktorej namietate výskyt „inej vady majúcej za následok nesprávne právne posúdenie veci“ uvádzate:

-   tvrdenia   o   nemožnosti   žalovaného   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   tvrdenia o odklone odvolacieho súdu od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a tvrdenia nevykonaní určitých dôkazov. Tieto tvrdenia však poukazujú na vadu v zmysle § 237 písm. f) OSP,   teda   na   vadu,   ktorej   neexistencia   v   konaní   už   bola   deklarovaná   rozhodnutím dovolacieho súdu.

- námietku, že súdy neaplikovali ustanovenia § 37 a 39 Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, teda nejde o vadu podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ OSP.

-   námietku,   že   súdy   neodstránili   rozpory   medzi   niektorými   tvrdeniami   žalobcu a žalovaného   v   6.   rade,   prípadne   medzi   niektorými   tvrdeniami   bývalých   prednostov bývalých   okresných úradov.   Táto   námietka   smeruje k nesúhlasu s hodnotením dôkazov konajúcimi súdmi. Opäť nejde o vadu podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ OSP. K   námietke   neodstránenia   rozporov   v   tvrdeniach   účastníkov   a   svedkov,   teda k námietke,   že   súdy   z   vykonaného   dokazovania   nesprávne   vyvodili   skutkové   závery, považujem   za   potrebné   uviesť,   že   mimoriadne   dovolanie   nie   je   prípustné   za   účelom preskúmania postupu súdu pri hodnotení dôkazov. Mimoriadne dovolanie je prípustné iba z dôvodu určitých procesných vád alebo z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci... Za nesprávne posúdenie veci... nemožno považovať hodnotiaci záver súdu o urobených skutkových zisteniach, hoci práve tento záver je rozhodujúci pre aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia.»

K namietaným dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP generálna prokuratúra uviedla:

„V   opakovanom   podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   namietate   ako nesprávne právne posúdenie veci to, že súdy

- neaplikovali ustanovenie § 24a zákona č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác (zákon o verejnom obstarávaní),

- neaplikovali ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka,

- neaplikovali ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka,

- nesprávne aplikovali ustanovenie § 8 ods. 9 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ustanovenie   §   24a   zákona   č.   263/1993   Z.   z.   zákona   o   verejnom   obstarávaní sankcionuje neplatnosťou zmluvy uzavreté v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Odvolací súd vyložil toto ustanovenie tak, že ide o neplatnosť absolútnu, k neplatnosti však nemôže viesť akékoľvek porušenie zákona o verejnom obstarávaní, ale len kvalifikované porušenie, ktoré mohlo mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania (strana 25, odsek 2, rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd toto ustanovenie nevyložil v rozpore so zákonom. Interpretáciou zistenú právnu normu však odvolací súd neaplikoval na skutkový stav, z ktorého vychádzal, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, mal za to, že žalovaní neuniesli povinnosť tvrdenia, k porušeniu ktorého ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní malo dôjsť.   Po   druhé   preto,   že   dokumentácia   k   verejnej   súťaži   neexistovala   a   hodnotenie nemohol vykonať z listín v spise. Inými slovami, súdy v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili ako   pravdivé   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   predstavovali   porušenie   určitého ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. Nemožno preto hovoriť o nesprávnej aplikácii právnej   normy   na   zistený   skutkový   stav (o   nesprávnom právnom posúdení   veci).   Ide o postup   súdu,   pri   ktorom   súd   tvrdenie   žalovaného   o   obrane   proti   žalovanému   nároku (tvrdenia o porušení zákona o verejnom obstarávaní) vôbec skutkovo nevyhodnotil, pretože mal za to, že žalovaný relevantné skutkové tvrdenia vôbec nevzniesol (rozsudok odvolacieho súdu,   strana   25,   odsek   3)   a   že   dôkazy   navrhnuté   žalovaným   nebolo   objektívne   možné vykonať. Takýto postup súdu nie je možné hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie veci (aplikácia nesprávnej právnej normy na zistený skutkový stav), ale ako postup, kedy sa súd odmietol   zaoberať   obranou   žalovaného   proti   žalovanému   nároku.   Ide   teda   o   odňatie možnosti konať pred súdom. Ako už bolo uvedené vyššie, mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov   (vady   uvedené   v   §   237   OSP)   za   daných   okolností,   z   dôvodu   existujúceho rozhodnutia o dovolaní, nie je prípustné.

Namietate,   že   súdy   mali   aplikovať   ustanovenie   §   37   Občianskeho   zákonníka a v súlade s týmto ustanovením vyhodnotiť dohody o zmluvnej pokute ako neurčité a preto neplatné. Dohody o zmluvnej pokute považujete za neurčité preto, že neurčitosť spočíva v slovnom vymedzení „nepoveriť   iného nákupom   potravín“.   Odvolací   súd však správne poukazuje na to, že neurčitý je iba taký právny úkon, ktorého obsah nie je možné zistiť ani výkladom prejavu vôle. V danom prípade sa javí správnou interpretácia textu zmlúv, že žalobca mal byť výhradným generálnym dodávateľom a že odberatelia zmluvy porušili tým, že nákup potravín vykonali inak ako prostredníctvom žalobcu.

Namietate, že súdy mali aplikovať ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, teda že mali dohody o zmluvnej pokute posúdiť ako neplatné, pretože dohodnutá výška zmluvnej pokuty je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa námietkou rozporu s dobrými mravmi zaoberal a správne uviedol, že pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty je potrebné prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti (strana 29, odsek 4 rozsudku odvolacieho súdu). Súdy vychádzali zo skutkového stavu, že žalobca by dosiahol zisk vo výške 139 440 000,- Sk (strana 30, odsek 4 rozsudku odvolacieho súdu). Pri takto zistenom   skutkovom   stave   (ktorého   správnosť   nie   je   prípustné   preskúmať   v   konaní o mimoriadnom dovolaní) nemožno namietať, že zmluvná pokuta vo výške 220 000 000,- Sk je vo vzťahu k výške očakávaného zisku neprimerane vysoká a teda neplatne dohodnutá pre rozpor s dobrými mravmi.“

K   námietke   pasívnej   legitimácie   sťažovateľa   v   označenom   konaní   generálna prokuratúra uviedla, že sa pridržiava stanoviska, ktoré bolo sťažovateľovi oznámené pri vybavení jeho prvého podnetu.

Na   základe   citovaného   generálna   prokuratúra   aj   opakovaný   podnet   sťažovateľa odložila.

Podstatou   tejto   časti   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   s právnymi   závermi, ku ktorým   generálna   prokuratúra   v   napadnutých   prípisoch   dospela.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   zdôrazňuje,   že   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v   súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi,   t.   j.   závisí   len   od   jeho rozhodnutia,   či   mimoriadne   dovolanie   podá,   alebo   nepodá.   To   zároveň   znamená,   že sťažovateľ   nemá   ústavou   garantované   právo,   prostredníctvom   ktorého   by   si   mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Je však na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05 atď.).

Uvedenému právnemu záveru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   dohovoru garantujúceho   spravodlivé   súdne   konanie   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní (m. m. IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritéria vyplývajúce z judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľa   mimoriadne   dovolanie   (odložením   podnetu sťažovateľa   prípisom   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/1   Pz   840/10-6   z   5.   januára   2011 a odložením   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   prípisom   č.   k.   VI/2   Pz   22/11-9 z 22. februára 2011) nie je v priamej príčinnej súvislosti so žiadnym ústavou garantovaným právom, a preto namietaným postupom ani namietanými prípismi generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že postup generálnej prokuratúry   pri   vybavovaní   podnetu   a   opakovaného podnetu   bol   v   súlade   so   zákonom o prokuratúre,   keďže   generálna   prokuratúra   sa   nimi   riadne   zaoberala   a   v   zákonom ustanovenej lehote k nim zaujala stanovisko v namietaných prípisoch, ktoré sú primeraným spôsobom   odôvodnené a nemožno ich   považovať za arbitrárne.   Zvlášť v tejto   súvislosti ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   generálnej   prokuratúry   vyjadrený   v oboch namietaných prípisoch, podľa ktorého je neprípustné, aby najvyšší súd skúmal totožnú (tú istú) otázku raz v konaní o dovolaní a potom opätovne v konaní o mimoriadnom dovolaní. Záver   dovolacieho   súdu   je   v   tomto   ohľade   konečný   a generálny   prokurátor   nemá oprávnenie žiadať opätovne o jeho prehodnotenie. Proti tomuto právnemu názoru nemožno z ústavného hľadiska formulovať žiadny relevantný protiargument, ktorým by sa tento názor mohol spochybniť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   súvisiacim   s vybavovaním   jeho podnetu   a opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a jej   prípismi č. k. VI/1   Pz   840/10-6   z   5.   januára   2011   a č. k. VI/2 Pz   22/11-9   z   22.   februára   2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011