znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 260/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., P., zastúpeného C. advokátska kancelária, s. r. o., B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   M.,   vo veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva podľa   čl.   36   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   opomenutím   a   nečinnosťou   vlády Slovenskej republiky a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010 doručená sťažnosť L. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného C. advokátska kancelária, s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   P.   M.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho základného práva podľa čl. 36 písm. a) ústavy opomenutím a nečinnosťou vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   a   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce“).

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a tiež základného práva podľa čl. 36   písm.   a)   ústavy,   podľa   ktorého   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé   a uspokojujúce   pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä   právo   na   odmenu   za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Ako porušovateľov uvedených práv sťažovateľ uvádza vládu a ministerstvo práce, ktorí mali uvedené práva porušiť

-rozhodnutiami o stanovení minimálnej mzdy,

-nečinnosťou vo vzťahu k prijatiu opatrení na zabezpečenie sociálnej orientácie ekonomiky štátu v súlade s čl. 55 ods. 1 ústavy,

-rozhodnutiami a postupom „orgánov výkonnej moci, resp. orgánov verejnej správy všeobecne, ktorými preukázateľne dochádza k porušovaniu právnych predpisov (napr. v rozpočtovej oblasti) a následnému znižovaniu príjmov štátu, resp. k plytvaniu verejných zdrojov štátu“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že za vykonanú prácu dostáva bez svojho zavinenia minimálnu   mzdu,   ktorá   nedosahuje   ani   polovicu   z   priemernej   mesačnej   mzdy v hospodárstve, pričom nízko stanovená minimálna mzda mu neumožňuje dôstojnú životnú úroveň.

Od ústavného súdu žiada, aby nálezom takto rozhodol:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   postupom   Vlády   Slovenskej republiky a Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR, spočívajúcim predovšetkým v opomenutí konať a v nečinnosti vo vzťahu k vytváraniu podmienok plnenia ustanovení Ústavy SR,

došlo k porušeniu práva Sťažovateľa (resp. Sťažovateľov) na rovnosť a dôstojnosť Sťažovateľa (resp. Sťažovateľov) podľa Článku 12. ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu práva Sťažovateľa   (resp.   Sťažovateľov)   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné   podmienky, najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň podľa Článku 36 písm. a) Ústavy SR,

keďže zároveň nebolo zabezpečené splnenie ústavnej podmienky sociálnej orientácie ekonomiky podľa Článku 55 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   každému   jednotlivému   Sťažovateľovi finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základných práv a slobôd vo výške 1 883 EUR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 36 písm. a) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá   na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Základom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je tvrdenie, že boli porušené základné   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom. Vymedzenie opatrenia alebo iného zásahu porušujúceho základné právo alebo   slobodu   ako „postup   (nečinnosť)   Vlády   SR,   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí a rodiny,   orgánov   výkonnej   moci,   resp.   orgánov   verejnej   správy   všeobecne,   vo   vzťahu k určeniu opatrení smerujúcich k zabezpečeniu sociálnej orientácie ekonomiky štátu“, alebo vymedzenie rozhodnutia ako „rozhodnutia a postup orgánov výkonnej moci, resp. orgánov verejnej   správy   všeobecne,   ktorými   preukázateľne   dochádza   k   porušovaniu   právnych predpisov   (napr.   v   rozpočtovej   oblasti)   a   následnému   znižovaniu   príjmov   štátu,   resp. k plytvaniu   verejných   zdrojov   štátu“,   je   neurčité   a   nezrozumiteľné.   V   týchto   smeroch sťažnosť   sťažovateľa   nemá   základné   zákonom   predpísané   náležitosti   [predovšetkým náležitosti podľa § 50 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd ho nevyzýval na odstránenie týchto nedostatkov sťažnosti.

Z   obsahu   sťažnosti   je   však   zrejmé,   že   sťažovateľ   v   zásade   namieta   ustanovenia nariadení   vlády   vydané   na   základe   zákona   o   minimálnej   mzde,   ktoré   určujú   výšku minimálnej mzdy; namieta, že sú v rozpore s čl. 36 písm. a) ústavy a čl. 12 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07, IV. ÚS 50/2010). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (IV. ÚS 50/2010). Na základe uvedeného je dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010