znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 260/08-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. Š., T., zastúpenej advokátkou Mgr. B. Š., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 290/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000   Sk   [slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún   (1 327,76   EUR)],   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť V. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk [slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún (223,46 EUR)] na účet jej právnej zástupkyne Mgr. B. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2007 doručená sťažnosť V. Š., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. B. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   20.   mája   2008   sťažovateľka   podaním   doručeným ústavnému súdu 14. júla 2008 doplnila svoju sťažnosť a zároveň odstránila jej nedostatky.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému   súdu   17.   augusta   2001   domáhala   vyporiadania   zaniknutého   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov.   Vec   bola   okresným   súdom   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 12 C 290/2001.

Sťažovateľka uviedla, že „počas týchto šesť resp. už pomaly siedmych rokov som prečkala materskú dovolenku sudkyne, ktorá mala môj prípad pridelený, po tom, ako sa vrátila   z materskej   dovolenky   zasa   nastúpila   na   Krajský   súd   v Trnave   na   výkon   praxe, a mojím prípadom sa nikto nezaoberal.

Môj   bývalý manžel P.   Š.   počas týchto rokov vyrobil dlh na nájomnom vo výške 200.000,- Sk, ktoré som bola nútená aj za finančnej pomoci mojich dcér zaplatiť aj napriek tomu, že v byte nebývam a o byt nechcem prísť.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka konštatovala, že „... súd v období od podania návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 10. 3. 2001 (konanie vedené pred Okresným súdom Trnava č. k. 12 C 290/2001) nekonal, vec bola pridelená viacerým sudkyniam, doposiaľ nebola právoplatne skončená“.

Sťažovateľka podala 14. decembra 2007 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001. Predseda okresného súdu sťažnosť uznal za opodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001 konal bez zbytočných prieťahov, a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 260/08-14 z 28. augusta 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2008, v ktorom uviedol:

„Vec napadla dňa 17. 08. 2001, pričom zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. A. M., ktorá   vo   veci   vykonala   viacero   pojednávaní.   Nariadila   vo   veci   znalecké   dokazovanie, pričom z dôvodu   jej   odchodu na súd vyššieho stupňa,   vec bola   pridelená   07. 12.   2005 JUDr. Z. P., ktorá vo veci nariadila termíny pojednávania dňa 10. 03. 2006, 20. 03. 2006, 07. 09. 2006. Z dôvodu odchodu JUDr. Z. P. na materskú dovolenku bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni dňa 26.   01  .2007 a to JUDr.   Ľ.   V.,   ktorá   v súčasnej dobe vec vybavuje.

JUDr. Ľ. V. vykonala vo veci nasledovné výkony:

-dňa 21. 02. 2007 výzva (č. l. 104, 105)

-dňa 24. 04. 2007 uznesenie (č. l. 108)

-nariadenie termínu pojednávania na deň 05. 02. 2008, 18. 03. 2008, 17. 04. 2008,

19. 06. 2008 a 11. 09. 2008.

Posledný termín pojednávania bol zmarený právnou zástupkyňou odporcu ako aj právnou   zástupkyňou   navrhovateľky,   ktoré   sa   na   termín   pojednávania   ospravedlnili. V súčasnej dobe je termín pojednávania odročený na neurčito, z dôvodu zaslania spisu Ústavnému súdu SR.

Na záver musím konštatovať, že JUDr. Ľ. V. postupuje vo veci bez prieťahov, pričom dôvody odročovania pojednávaní sú na strane účastníkov konania.“

K otázke dôvodnosti sťažnosti sťažovateľky sa predseda okresného súdu nevyjadril.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2008 k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla:

„Sťažovateľka trvá na podanej sťažnosti ako aj na jej odôvodnení, z vyjadrenia nie je zrejmé, aké úkony boli vykonané zákonnou sudkyňou JUDr. A. M. v období od napadnutia veci (od 17. 8. 2001) do pridelenia veci JUDr. Z. P. (dňa 7. 12. 2005), nakoľko práve v predmetnom období prišlo k značným prieťahom v konaní majúcim za následok povinnosť sťažovateľky platiť úhrady za byt, v ktorom v skutočnosti nebývala. Okresný súd Trnava v spornom období nekonal bez zbytočných prieťahov.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôr odstráni   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha preskúmavanej veci (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd zo sťažnosti i spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 290/2001 zistil, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o konanie, ktoré nie je právne zložité a aj metodika   postupu   všeobecného   súdu   v takom   spore   je   dostatočne   jasná   a podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Pre rozhodovanie súdu vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov treba predovšetkým určiť (stanoviť) okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva a napokon rozhodnúť o jeho   vyporiadaní.   Pri   oceňovaní   vecí   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti, a preto nie zriedka vyvstáva potreba ustanovenia znalca podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku. Faktickú zložitosť veci preto v takýchto veciach nemožno vylúčiť a môže byť vyvolaná   počtom   a povahou   vecí   tvoriacich   predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva, súhlasným   alebo   nesúhlasným   stanoviskom   účastníkov   konania   o veciach   tvoriacich predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva,   ako   aj   potrebou   znaleckého   dokazovania   ich hodnoty   ku   dňu   zániku   manželstva.   Uvedené   skutočnosti   sa   prejavili   aj   v napadnutom konaní, a preto ho ústavný súd hodnotil z faktického hľadiska ako pomerne zložité.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (I. ÚS 47/96).

Správanie   sťažovateľky   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2.   ústavy.   Podľa   uvedeného   kritéria   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že sťažovateľka, ktorá v konaní pred okresným súdom vystupuje ako žalobkyňa, ovplyvnila doterajšiu   dĺžku   konania   žiadosťami   o odročenie   nariadených   súdnych   pojednávaní z dôvodu   rokovania   o uzavretí   mimosúdnej   dohody   (24.   marca   2006,   17.   apríla   2008 a 19. júna   2008),   resp.   neúčasťou   na   pojednávaniach   (3.   apríla   2003,   10.   marca   2006 a 11. septembra 2008).

Negatívny podiel sťažovateľky na doterajšej dĺžke namietaného konania ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o jej finančnom zadosťučinení.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Z obsahu   označeného   spisu   vyplynulo,   že   okresný   súd   po   doručení   žaloby (17. augusta 2001) až 8. februára 2002 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a až 9. marca 2002 zaslal žalobný návrh P. Š., bývalému manželovi sťažovateľky (ďalej len „žalovaný“), aby sa k nemu vyjadril.

Hoci   sa   žalovaný   k návrhu   sťažovateľky   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   vyjadril   10.   apríla   2002,   okresný   súd   až   3.   júla   2002   nariadil   prvé pojednávanie vo veci na 3. september 2002, na ktorom vykonal výsluch účastníkov konania. Ďalšie pojednávania nariadené na 15. október 2002, 22. október 2002 a 27. február 2003 okresný súd zrušil a vo veci pojednával až 3. apríla 2003. Pojednávanie konané 13. mája 2003 bolo pre neprítomnosť žalovaného odročené na neurčito s tým, že do konania bude pribratý znalec.

Uznesením sp. zn. 12 C 290/2001 z 21. augusta 2003 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie   a ustanovil   znalca   Ing.   J. M. z odboru   stavebníctvo   -   oceňovanie nehnuteľností.

Napriek tomu, že ustanovený znalec mal vypracovať znalecký posudok, v ktorom mal   stanoviť   všeobecnú   hodnotu   majetku   účastníkov   konania,   do   60   dní   od   doručenia uznesenia (8. septembra 2003), uloženú úlohu v termíne nesplnil. Z uvedeného dôvodu ho okresný súd prípisom z 12. januára 2004 vyzval na predloženie znaleckého posudku. Znalec znalecký posudok napokon doručil okresnému súdu 20. februára 2004.

Proti   uzneseniu   z   10.   júna   2004   o priznaní   znalečného   znalcovi   podal   žalovaný 29. júna 2004 odvolanie. Prípisom z 8. septembra 2004 a taktiež z 5. októbra 2004 okresný súd vyzval žalovaného na odstránenie nedostatkov jeho odvolania. Keďže žalovaný bol naďalej   nečinný,   okresný   súd   ho   na   splnenie   tejto   povinnosti   vyzval   uznesením   zo 6. decembra   2004.   Vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   nerešpektoval   uvedené   opatrenia okresného súdu a svoje odvolanie neopravil, okresný súd 15. februára 2005 odstúpil spis za účelom rozhodnutia Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd 21. apríla 2005 vrátil vec okresnému súdu z dôvodu jej predčasného predloženia, pretože uznesenie o znalečnom, proti ktorému žalovaný podal odvolanie, vydal vyšší súdny úradník.

Z uvedeného dôvodu o priznaní znalečného rozhodol vybavujúci sudca okresného súdu uznesením z 27. apríla 2005. Pojednávanie nariadené 11. júla 2005 na 21. september 2005   okresný   súd   po   výsluchu   sťažovateľky   a znalca   odročil   na   neurčito   za   účelom ocenenia hnuteľných vecí. Za tým účelom uznesením z 22. septembra 2005 okresný súd ustanovil znalca Ing. M. M. z odboru slaboprúdová elektronika, taktiež uznesením z toho istého dňa ustanovil znalca L. Š. z odboru bytové zariadenie.

Nová vybavujúca sudkyňa, ktorej bola vec sťažovateľky predsedníčkou okresného súdu opatrením zo 7. decembra 2005 pridelená na ďalšie konanie, nariadila pojednávania a vo veci konala 10. marca 2006, 24. marca 2006 a 26. mája 2006. Pojednávanie nariadené na 7. september 2006 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti vybavujúcej sudkyne.Potom,   ako   sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   10.   januára   2007 vzala späť svoj návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva a žiadala konanie vedené pod sp. zn. 12 C 290/2001 zastaviť, v poradí piata vybavujúca sudkyňa, ktorej bola vec   pridelená   opatrením   z   26.   januára   2007,   uznesením   z   21.   februára   2007   vyzvala sťažovateľku,   aby   oznámila   dôvod   späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania   a výšku   trov konania, zároveň uznesením z toho istého dňa vyzvala žalovaného, aby oznámil, či súhlasí so späťvzatím návrhu sťažovateľky.

Vzhľadom na to, že žalovaný okresnému súdu 13. marca 2007 oznámil svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu zo strany sťažovateľky a trval na rozhodnutí okresného súdu vo veci, okresný   súd   uznesením   z   24.   apríla   2007   rozhodol,   že   konanie   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezastavuje.

Následne, až od 8. januára 2008, začal okresný súd konať vo veci plynulo, keď vykonal viacero nevyhnutných procesných úkonov súvisiacich s prípravou pojednávaní vo veci   nariadených   na   5.   február   2008,   18.   marec   2008,   17.   apríl   2008,   19.   jún   2008 a 11. september 2008. Pojednávania však boli odročované z dôvodu rokovania účastníkov konania   o mimosúdnej   dohode,   ostatné   pojednávanie   nariadené   na   11.   september   2008 okresný   súd   odročil   pre   ospravedlnenú   neúčasť   účastníkov   konania,   čo   bolo   ostatným úkonom okresného súdu vo veci.

Ústavný súd v súvislosti s postupom okresného súdu v predmetnej veci posudzoval zbytočné prieťahy v konaní ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Na základe svojich zistení ústavný súd dospel k záveru, že činnosť okresného súdu bola počas prevažnej doby trvania súdneho konania neefektívna, keď okresný súd najmä neprimerane   veľa   času   venoval   vyžiadaniu   znaleckého   posudku   a rozhodovaniu o znalečnom (počas celého roka 2004), čo v čase, keď posudzované konanie trvalo viac než sedem   rokov,   je   z hľadiska   požiadaviek   ústavnosti   neakceptovateľné.   V tejto   súvislosti ústavný súd už judikoval,   že ak už konanie trvá   neprimerane dlho,   má všeobecný   súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05). Rovnako ako neefektívnu a nesústredenú považoval ústavný súd činnosť okresného súdu súvisiacu s rozhodovaním o odvolaní   žalovaného   proti   uzneseniu   z 10.   júna   2004   o priznaní   znalečného,   ktorá v konečnom dôsledku spôsobila predĺženie namietaného konania o viac ako 10 mesiacov.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplynulo, že postup okresného súdu v namietanom konaní nebol dostatočne plynulý, čo potvrdzujú viaceré obdobia (aj keď len krátkodobej) nečinnosti, napr. od 3. septembra 2002 do 3. apríla 2003 (v trvaní 7 mesiacov), od 26. mája 2006 do 21. februára 2007 (v trvaní takmer 9 mesiacov) a od 24. apríla 2007 do 8. januára 2008 (v trvaní takmer 9 mesiacov). Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané   nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (III. ÚS 29/03).

Argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní na   viacnásobnú zmenu zákonnej sudkyne ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   14/00)   otázky   množstva   vecí,   personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného súdneho konania, ktorá doteraz na súde prvého stupňa predstavuje viac než sedem rokov.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001 spôsobil zbytočné prieťahy, a tým porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 290/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiada finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   spôsobenej   nečinnosťou okresného súdu.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   označeného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní, faktickú zložitosť veci, správanie sťažovateľky v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v súvislosti   s jej   právnym   zastupovaním   advokátkou   Mgr.   B.   Š.   v konaní   pred ústavným súdom. Ústavný súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľky ich vyčíslil sumou 6 732 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods.   1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanú   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t.   j.   2-krát   3 176   Sk   a   2-krát   190   Sk   za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne prepravné.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 3. októbra 2008 (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008