znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 260/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia čl. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia   základných   práv   podľa   čl. 46   a čl. 47   v spojení   s čl. 144   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 26   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach a Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych   a   kultúrnych   právach   listom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Spr. 2324/2006 z 12. januára 2007 označeným ako „Odpoveď na sťažnosť“, vybavením sťažnosti Krajským súdom v Bratislave listom sp. zn. Spr. 2085/07 z 21. marca 2007 a listom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 6623/2007-52 z 13. júna 2007 označeným ako „Vybavenie podnetu z 25. apríla 2007“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   čl. 2   a   čl. 12   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 v spojení s čl. 144 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa   čl. 26   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach a Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych   a   kultúrnych   právach   (ďalej   len „medzinárodný   pakt“)   listom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   Spr. 2324/2006   z 12. januára   2007   označeným   ako „Odpoveď   na sťažnosť“, vybavením sťažnosti Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) listom sp. zn. Spr. 2085/07 z 21. marca 2007 a listom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 6623/2007-52 z 13. júna 2007označeným ako „Vybavenie podnetu z 25. apríla 2007“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v jej právnej veci proti odporcovi M., s. r. o., B., o zaplatenie   finančnej   sumy   bol   okresným   súdom   nariadený   termín   pojednávania na 27. november 2006. Na základe písomného predvolania sa sťažovateľka spolu s právnym zástupcom   dostavila   v uvedený   deň   na   okresný   súd.   Na pojednávaní im   zákonný   sudca oznámil, že pojednávanie bude odročené na iný termín, pretože odporca ospravedlnil svoju neprítomnosť   5   dní   pred   termínom   pojednávania.   Zákonný   sudca   na   pojednávaní informoval   sťažovateľku,   že   telefonicky   kontaktoval   jej   právneho   zástupcu   s úmyslom oznámiť mu   túto   skutočnosť,   avšak bezúspešne.   Ako   vyplynulo neskôr,   dôvodom   bolo zmena telefónnych čísiel právneho zástupcu sťažovateľky.

Na   základe   toho,   že   na   strane   sťažovateľky,   ako   aj jej   právneho zástupcu   došlo k zbytočnej majetkovej ujme a strate času, právny zástupca sťažovateľky podal 1. decembra 2006 sťažnosť predsedovi okresného súdu „na výkon verejnej moci sudcu (...) v konaní sp. zn. 23 Cb 264/2003“, v ktorom opísal nespokojnosť s tým, že sťažovateľke ani jemu nebola   oznámená   skutočnosť,   že   odporca   a jeho   právny   zástupca   ospravedlnili   svoju neúčasť na pojednávaní.

Predseda   okresného   súdu   v „Odpovedi   na   sťažnosť“ sp. zn.   Spr. 2324/2006 z 12. januára   2007   označil   sťažnosť   sťažovateľky   za   neprípustnú,   pretože   z jej   obsahu nevyplynulo,   že „by   táto   smerovala   proti   porušovaniu   práv   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, resp. že by došlo k porušeniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi, zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva“, a odvolal   sa   na   § 62   ods. 1   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých predpisov (ďalej aj „zákon o súdoch“). V závere oboznámil sťažovateľku s tým, že „súd   nie   je   povinný   informovať   účastníkov   konania   či   druhá   strana   sa   ospravedlní na konkrétny termín pojednávania“.

Keďže   sťažovateľka   nebola   s odpoveďou   okresného   súdu   spokojná   a bola   toho názoru,   že   sťažnosť   nebola   riadne   vybavená,   podaním   z 1.   februára   2007   adresovaným ministerstvu   spravodlivosti,   ktoré   bolo   neskôr   postúpené   krajskému   súdu,   žiadala preskúmať vybavenie jej sťažnosti   predsedom   okresného   súdu.   Krajský   súd v odpovedi sp. zn.   Spr. 2085/07   z 21.   marca   2007   súhlasil   s hodnotením   jej   sťažnosti   predsedom okresného súdu ako neprípustnej, pretože bola podaná z iných dôvodov, ako to ustanovuje § 62   ods. 1   zákona   o súdoch.   Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   nebola   okresným   súdom vybavená v 30-dňovej lehote, uznal jej čiastočnú opodstatnenosť.

Keďže   aj   s vybavením   tejto   žiadosti   bola   sťažovateľka   nespokojná   a nesúhlasila so závermi   krajského   súdu,   podala   25.   apríla   2007 „Návrh   na   prešetrenie   postupu   KS Bratislava (...)“ ministerstvu spravodlivosti, ktoré v odpovedi č. 6623/2007-52 z 13. júna 2007 označenej ako „Vybavenie podnetu z 25. apríla 2007“ uviedlo, že „nie je oprávnené skúmať   spôsob   prešetrenia   vybavenia   (...)   sťažnosti   na   postup   Okresného   súdu Bratislava III   podpredsedom   krajského   súdu   v Bratislave“,   pretože   sťažovateľka   žiada o „prešetrenie   prešetrenia   vybavenia   (...)   sťažnosti   na   postup   Okresného   súdu Bratislava III“ a „takýto inštitút (...) zákon nepozná“.

Sťažovateľka s opísaným postupom označených súdov a ministerstva spravodlivosti nesúhlasí, lebo „ani v jednom prípade nebola (...) sťažnosť dotknutým subjektom riadne vybavená“,   a domnieva   sa,   že   označené   subjekty   hrubým   spôsobom   porušili   jej   práva garantované ústavou a zákonmi.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Okresný súd Bratislava III odpoveďou na sťažnosť zo dňa 12. 1. 2007, Krajský súd v Bratislave vybavením sťažnosti zo dňa 21. 3. 2007, MS SR listom zo dňa 13. 6. 2007 porušili základné práva sťažovateľa podľa čl. 2, čl. 12, čl. 46, čl. 47 v spojení s čl. 144 Ústavy SR. Dohovor č. 209/1992 Zb., v čl. 6 ods. 1., čl. 26 Vyhlášky č. 120/1976 Zb., § 18 zák. č. 99/1963 Zb, § 2 ods. (2) a (3) zák. č. 385/2000 Zb., § 49 a § 53 zák. č. 757/2004 o Súdoch, § 2, § 3, § 9 zák. č. 365/2004 Zb.

2.) Ústavný súd SR Odpoveď na sťažnosť OS Bratislava III z 12. 1. 2007, Vybavenie sťažnosti Krajského súdu v Bratislave z 21. 3. 2007, list - vybavenie podnetu z 13. 6. 2007 Ministerstva spravodlivosti SR ako neústavné a nezákonne zrušuje a prikazuje im opätovne prejednať sťažnosť sťažovateľa.

3.) Ústavný   súd   prikazuje   Súdnej   rade   SR,   aby   podala   návrh   na   začatie disciplinárneho konania proti predsedovi OS Bratislava III, JUDr. T. M., podpredsedovi KS v Bratislave JUDr. M. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.) Ústavný   súd   prikazuje   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   disciplinárne   prejednať so zodpovedným   pracovníkom   povereným   riadením   odboru   obchodného   a   exekučného práva   JUDr. J. V.   za   nevybavenie   Sťažnosti   sťažovateľa   zo   dňa   25. 4. 2007   doručenej 30. 4. 2007 MS SR.

5.) Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún),   ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1. Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   venovať   pozornosť   predovšetkým namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označenými všeobecnými súdmi a ministerstvom spravodlivosti.

Ústavný súd vychádzal pritom z doterajšej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   v zmysle   čl. 51   ods. 1   ústavy   je   možné   domáhať   sa základného   práva   podľa   čl. 46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť na postup súdu môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   § 63   zákona   o súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 64 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní   alebo   porušené   zásady   dôstojnosti   súdneho   konania, a odstránenie zistených nedostatkov (ods. 1). Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je   to   na   riadne   vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti (ods. 2). Ak orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky (ods. 3).

Podľa § 65 zákona o súdoch sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie (ods. 1). Ak lehotu podľa odseku 1 nemožno dodržať z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť však   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   jej   doručenia   orgánu príslušnému   na   jej   vybavenie.   O   každom   predĺžení   lehoty   na   vybavenie   sťažnosti a o dôvodoch   predĺženia   je   orgán   vybavujúci   sťažnosť   povinný   písomne   upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty podľa odseku 1 (ods. 2).

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne. To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b) predsedu Vyššieho vojenského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom vojenského obvodového súdu,

c) ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu, predsedom Špeciálneho súdu a predsedom Vyššieho vojenského súdu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch sa na prešetrenie vybavenia sťažnosti primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa   § 68   zákona   o súdoch,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   použije   sa na vybavovanie sťažnosti osobitný zákon, ktorým je zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Z obsahu napadnutých odpovedí označených subjektov vyplýva, že tieto subjekty zvoleným   spôsobom   riadne   odôvodnili   a   vybavili   sťažovateľkine   sťažnosti   v súlade s platnými právnymi predpismi.

  Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými postupmi   označených porušovateľov   a   možným   porušením   sťažovateľkou   uvádzaných   práv.   Skutočnosť,   že sťažovateľka s   uvedenými postupmi „nesúhlasí,   lebo   ani v jednom   prípade   nebola   (...) sťažnosť   dotknutým   subjektom   riadne   vybavená“,   nemôže   viesť   k záveru   o arbitrárnosti názoru   alebo   svojvôli   v postupe   označených   subjektov.   Nespokojnosť   sťažovateľky s obsahmi odpovedí dotknutých subjektov nie je dôkazom o ich neústavnosti.

Navyše   z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   dôvodom   sťažovateľkinej   sťažnosti predsedovi okresného súdu bola skutočnosť, že jej neoznámením neúčasti odporcu a z toho vyplývajúceho odročenia termínu pojednávania „vznikla zbytočne majetková ujma“, pretože „zbytočne vykonali viac ako cca 1.000 km z M. a (...) zo S. do B. a naspäť“, ako aj „strata času (...), ušlý deň a neprítomnosť v zamestnaní“.

Občiansky súdny poriadok (§ 147 ods. 1) pamätá aj na také situácie, keď účastníkovi vznikli trovy konania zavinením iného účastníka alebo náhodou, ktorá sa mu prihodila. V uvedenom prípade bez zreteľa na úspech v konaní môže súd uložiť účastníkovi alebo jeho zástupcovi,   aby   uhradil   takto   vzniknuté   trovy   konania.   Rozhodovanie   podľa   tohto ustanovenia   nie   je   časovo   viazané   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (tzv.   separácia   alebo oddelenie náhrady trov konania) a súd môže kedykoľvek v priebehu konania vydať takéto uznesenie. Z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila separátnu náhradu trov konania.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   v senáte   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Kritériom   aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje   o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   prípadne o oprávnenosti   trestného   obvinenia.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v okolnostiach konkrétneho   prípadu   rozhoduje   všeobecný   súd   alebo iný   orgán   verejnej   moci,   a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd, krajský súd a ministerstvo spravodlivosti porušili jej   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   obsahom   označených   písomností   (odpoveďou na sťažnosť,   vybavením   sťažnosti,   listom).   Postup   všeobecných   súdov   pri   vybavovaní sťažností   je   upravený   zákonom   o súdoch   (podrobnejšie   pozri   bod   1   v časti   II   tohto uznesenia).

Na základe uvedeného ústavný súdu dospel k záveru, že pri vybavovaní sťažnosti a prešetrení   vybavenia   sťažnosti   podľa   zákona   o súdoch   ide   o postup   administratívneho charakteru,   ktorý   sa   riadi   len   uvedenými   právnymi   predpismi,   pretože   je   vyňatý aj spod pôsobnosti   právnych   predpisov   o správnom   konaní.   Táto   špecifická   oblasť preto nespadá pod garancie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zároveň to znamená, že postup pri vybavovaní sťažností, resp. pri prešetrení ich vybavenia podľa zákona o súdoch v nijakom prípade nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi označenými   písomnosťami   (odpoveďou   na   sťažnosť,   vybavením   sťažnosti,   listom) a namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   v senáte   aj   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V časti,   v ktorej   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia   porušenia   čl. 2   a   čl. 12 ústavy,   porušenia   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 2,   3   a 4   a   čl. 47   v spojení s čl. 144   ústavy,   práva   podľa   čl. 26   medzinárodného   paktu,   podľa   § 18   Občianskeho súdneho poriadku, podľa § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 49 a § 53 zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   podľa § 2, § 3 a § 9 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje,   že   sťažovateľka   namietané   porušenie   týchto   práv   a ustanovení   právnych predpisov   nijako   skutkovo   ani   právne   neodôvodnila.   Výhrady   sťažovateľky,   pokiaľ   ide o túto   časť   sťažnosti,   sú   natoľko   všeobecné,   že   im   nemožno   oponovať   konkrétnymi argumentmi.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   podľa   čl. 127   ústavy   je   však   vznesenie   konkrétnych relevantných   námietok   zo   strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností svedčiacich   o porušení   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,   opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu, atď.) Vznesenie takýchto námietok však zo sťažnosti nevyplýva.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol jednak pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a jednak pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Okrem   toho   mohol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   aj   pre   jej oneskorenosť,   keďže   v   tomto   prípade   nemožno   začiatok   lehoty   na   podanie   sťažnosti ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) spájať s doručením listu ministerstva spravodlivosti,   pretože   zákon   o súdoch   sťažnosť   na „prešetrenie   prešetrenia   postupu krajského súdu“ nepozná, a preto ju nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný   právny prostriedok   nápravy, ktorý   je predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jej podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, nevyzval sťažovateľku na   odstránenie   nedostatku   jej   sťažnosti   spočívajúcom   v predložení   splnomocnenia pre advokáta na jej zastupovanie pred ústavným súdom iba vo fotokópii. Taktiež už z toho dôvodu   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007