znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 260/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Z., a. s., so sídlom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 656/96   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 1896/93) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z., a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 656/96   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 1896/93) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 656/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z.,   a.   s., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Z., a. s., trovy konania v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. S., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 260/05-13 z 27. októbra 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z., a. s. (ďalej len   „sťažovateľka“),   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 656/96 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 1896/93).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   21. novembra 2005   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti Spr. 1379/05 z 25. novembra 2005 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„... z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti možno predmetný spor hodnotiť ako štandardný, i keď určitú skutkovú obtiažnosť možno vidieť v nutnosti nariadenia znaleckého dokazovania   a   zisťovania   právneho   nástupcu   pôvodného   žalobcu   i   s   ohľadom na prebiehajúce konkurzné konanie.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola podaná na bývalom Mestskom súde v Košiciach dňa 17. 11. 1992.

- dňa 7. 12. 1992 bol na základe výzvy súdu zaplatený súdny poplatok.

- dňa 18. 1. 1993 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie o vecnej nepríslušnosti s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. Uznesenie nadobudlo právoplatnosti dňa 23. 2. 1993 a 25. 2. 1993 bol spis postúpený Krajskému súdu v Košiciach.

- uznesením   zo   dňa   27. 10. 1993   bola   vec   vrátená   Krajským   súdom   v   Košiciach tunajšiemu súdu.

- dňa   17. 3. 1994   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu účastníkom konania a žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor, ktorý podal proti platobnému rozkazu, vydanému Krajským súdom.

- opatrením predsedu súdu zo dňa 6. 6. 1994 bol spis podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku pridelený do súdneho oddelenia JUDr. D. S.

- výzvou zo dňa 3. 12. 1994 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie doplatku za zmenený - rozšírený návrh.

- dňa 1. 2. 1995 bol žalobca vyzvaný na predloženie listinných dokladov a označenie návrhov na dokazovanie.

- dňa 13. 6. 1995 bolo stanovisko žalobcu doručované žalovanému.

- dňa   2. 10. 1995   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   2. 11. 1995.   Z   dôvodu neúčasti účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na 7. 12. 1995.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 8. 2. 1996. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 34.936,- Sk a vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 92.759,- Sk bol nárok žalobcu vylúčený na samostatné konanie.

- rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15. 6. 1996 a nové konanie je vedené pod sp. zn. 15 C 656/96.

- opatrením   predsedu   súdu   zo   dňa   25. 3. 1997   bol   spis   pridelený   do   súdneho oddelenia   JUDr.   V.   O.,   ktorá   dňa   8. 4. 1997   žiadala   výpis   z   obchodného   registra   na žalobcu a žalovaného vyzvala na predloženie listinných dôkazov.

- dňa   4. 2. 1999   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   19. 2. 1999.   Uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na 12. 3. 1999.

- pojednávania, určeného na deň 12. 3. 1999, sa žalobca – sťažovateľ nezúčastnil z dôvodu práceneschopnosti jeho zamestnankyne, ktorá sa mala pojednávania zúčastniť.

- ďalšie pojednávanie, určené na deň 15. 4. 1999, bolo odročené opäť na žiadosť sťažovateľa z dôvodu práceneschopnosti jeho zástupkyne.

- termíny ďalších pojednávaní boli určené na dni 14. 5. 1999, 16. 6. 1999, 7. 7. 1999, 17. 9. 1999 a 27. 10. 1999. Posledné z uvedených pojednávaní bolo preročené na žiadosť sťažovateľa na deň 12. 11. 1999. I toto pojednávanie žiadal sťažovateľ odročiť z vážnych rodinných dôvodov jeho zástupkyne.

- ďalšie pojednávanie, určené na deň 19. 1. 2000, bolo odročené na neurčito.

- dňa 14. 10. 2002 bol žiadaný výpis z obchodného registra na žalobcu.

- podľa úradného záznamu, nachádzajúceho sa v spise, bol na majetok spoločnosti Z. a. s. K. vyhlásený dňa 21. 8. 2001 Krajským súdom v Košiciach konkurz, preto konajúca sudkyňa prípisom zo dňa 23. 10. 2002 vyzvala správcu konkurznej podstaty na oznámenia, či navrhuje pokračovať v predmetnom konaní. Keďže tento na výzvu súdu nereagoval, bola mu   dňa   11. 3. 2003   zasielaná   urgencia,   na   základe   ktorej   doporučil   súdu   obrátiť   sa s dotazom priamo na spoločnosť Z., a. s. K.

- na základe výzvy súdu zo dňa 12. 5. 2003 oznámil žalobca, že trvá na pokračovaní v konaní.

- výzvou   zo   dňa   29. 3. 2005   bola   spoločnosť   Z.   a. s.   vyzvaná   na predloženie listinných dôkazov o prechode žalovanej pohľadávky na novú spoločnosť. Žiadané doklady boli predložené 11. 4. 2005.

- uznesením zo   dňa   25. 8. 2005,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   20. 9. 2005,   bolo nariadené   znalecké   dokazovanie   a   za   tým   účelom   bol   spis   dňa   11. 10. 2005   zaslaný ustanovenému znalcovi.

- v konaní neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za prieťahy, spôsobené sťažovateľom, možno považovať jeho opakovanú neúčasť na pojednávaniach,   konaných   v   dňoch   12. 3. 1999,   15. 4. 1999   a   12. 11. 1999,   a   to   i napriek tomu, že sa jednalo o ospravedlnenú neúčasť. Sťažovateľ ako právnická osoba mal možnosť zabezpečiť účasť na pojednávaní inou osobou (právnym zástupcom alebo svojím zamestnancom),   a   ním   uvádzané   dôvody   ospravedlnenia   -   práceneschopnosť   a   vážne rodinné problémy konkrétneho zamestnanca, nemožno, podľa môjho názoru, akceptovať.

- za   prieťahy,   spôsobené   súdom,   možno   považovať   obdobia   od   8. 4. 1997 do 4. 2. 1999, od 19. 1. 2000 do 14. 10. 2002 a od 29. 5. 2003 do 29. 3. 2005.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu. (...)“

Obdobné procesné   úkony,   ktoré   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 15 C 656/96 (pôvodne vedenom pod sp. zn.15 C 1896/93).

Navyše zistil, že podaním z 27. októbra 1993 sťažovateľka rozšírila žalobný návrh, ktorý zmenila opätovne na pojednávaní 8. februára 1996. Túto zmenu žalobného návrhu okresný súd pripustil a zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľke peňažnú sumu z titulu nezaplatenia nájomného a časť uplatneného nároku na zaplatenie peňažnej sumy za dodané služby (vykurovanie nebytového priestoru) vylúčil na samostatné konanie.

Správca konkurznej podstaty sťažovateľky oznámil 20. marca 2003 okresnému súdu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zmenil tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľky zamietol.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   z   2. decembra 2005 k stanovisku okresného súdu okrem iného uviedla:

„K doručenému vyjadreniu k našej sťažnosti zo strany OS Košice II sa vyjadrujem tak,   že ospravedlnená   neúčasť   na   pojednávaní   z dôvodu   PNS   nemôže   byť   posudzovaná za prieťahy spôsobené sťažovateľom. (...)“

Zároveň v tomto vyjadrení žiadala priznanie trov konania spolu vo výške 9 464 Sk za tri úkony právnej pomoci s režijným paušálom a 19 % daňou z pridanej hodnoty.Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

K právomoci ústavného súdu pred 15. februárom 1993

Konanie vo veci sťažovateľky začalo 17. novembra 1992, keď podala na bývalom Mestskom súde v Košiciach žalobu o zaplatenie 83 686 Sk s príslušenstvom.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (napr. IV. ÚS 47/03).

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03,   IV. ÚS 15/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v   súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu podľa označených kritérií dospel k týmto záverom:

1. V posudzovanom   prípade   je predmetom   konania nárok na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom (pohľadávka) z titulu dlžného nájomného a platieb za poskytnuté služby (vykurovanie nebytového priestoru). Vec nie je z právneho a skutkového hľadiska zložitá a ničím výnimočná, pretože patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Aj okresný súd poukazuje na to, že „... z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti možno predmetný spor hodnotiť ako štandardný...“.

Ústavný   súd   však   ďalšiu   časť   stanoviska   okresného   súdu,   z   ktorej   vyplýva, že „určitú skutkovú obtiažnosť možno vidieť v nutnosti nariadenia znaleckého dokazovania a zisťovania právneho nástupcu pôvodného žalobcu“, neakceptoval, pretože všeobecný súd k   samotnému   dokazovaniu   a   nariadeniu   znaleckého   dokazovania   pristúpil   až   v auguste 2005, teda takmer po 13 rokoch od podania žaloby. Zároveň ústavný súd je toho názoru, že ani   zisťovanie   právneho   nástupcu   pôvodného   žalobcu   v danom   prípade   nemalo na priebeh tohto sporu žiadny vplyv a nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Správanie   účastníka   konania   môže   zbaviť   orgán   verejnej   moci   zodpovednosti za prieťahy   v konaní   len   vtedy,   ak   dôsledkom   správania   účastníka   je   spomalenie   alebo znemožnenie   postupu   konania.   Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   i keď sa sťažovateľka nezúčastnila štyroch pojednávaní (2. novembra 1995, 12. marca, 15. apríla a 12. novembra 1999), táto skutočnosť nemala vplyv na dĺžku konania, pretože všeobecný súd sa touto jej neúčasťou vôbec nezaoberal a súčasne sa sťažovateľka (okrem pojednávania v novembri 1995) vždy pred termínom pojednávania riadne ospravedlnila. Ústavný súd preto neakceptoval v tomto smere vyjadrenie okresného súdu, že aj sťažovateľka prispela k predĺženiu tohto konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z postupu   okresného   súdu   vyplýva,   že   i keď   o časti   sťažovateľkou   uplatneného žalobného   návrhu   na   zaplatenie   nájomného   právoplatne   rozhodol,   ďalšiemu   jej   nároku po jeho   vylúčení   na   samostatné   konanie   (15. júna 1996)   nevenoval   žiadnu   pozornosť. Okresný súd prvý úkon urobil až 8. apríla 1997 (takmer po 10 mesiacoch), keď vyžiadal výpis   z obchodného   registra   a vyzval   žalovaného,   aby   mu   predložil   listinné   dôkazy. Od tohto   dátumu   bol   okresný   súd   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky až do 4. februára 1999,   keď   určil   termín   pojednávania   na   19. február 1999   (nečinnosť takmer   22   mesiacov).   Ďalšia   nečinnosť   v trvaní   viac   ako   50   mesiacov   bola   zistená aj od 19. januára 2000, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito, do 29. marca 2005, keď vyzval sťažovateľku na predloženie listinných dôkazov. Počas tohto obdobia okresný súd urobil len také jednoduché úkony, akými sú výzva zo 14. októbra 2002, ktorou žiadal   výpis   z   obchodného   registra   a   informáciu   od   správcu   konkurznej   podstaty, či navrhuje pokračovať v predmetnom konaní, a urgencia tejto informácie v marci 2003.

Okrem   toho,   že   okresný   súd   bol   v priebehu   konania   v jednotlivých   obdobiach nečinný, jeho jednotlivé úkony boli neefektívne a nesústredené. Výsledkom takejto činnosti, ktorá v okolnostiach prípadu spôsobila vznik zbytočných prieťahov v konaní, bolo aj to, že hoci   nariadil   niekoľko   pojednávaní najmä v roku   1999,   nerešpektoval   pritom   zásadu hospodárnosti konania. Takmer všetky pojednávania odročil pre neprítomnosť účastníkov konania a z ich neúčasti nevyvodil žiadne opatrenia a závery, na ktoré bol oprávnený podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že „za prieťahy spôsobené súdom,   možno   považovať   obdobia   od   8. 4. 1997   do   4. 2. 1999,   od   19. 1. 2000 do 14. 10. 2002 a od 29. 5. 2003 do 29. 3. 2005“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 656/96 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 1896/03)   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej   pod sp. zn. 15 C 656/96   konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo žiadosti   sťažovateľky   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa   čl. 41 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predmet   konania   a   to,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. S.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť   slovenských   korún)   z   dôvodu   trov   jej   právneho   zastúpenia. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu vo výške 9 646 Sk za tri úkony právnej služby.   Advokátka   je   platiteľkou   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   žiadala,   aby   sa   jej priznala úhrada   zvýšená   o   daň   z pridanej   hodnoty   vo   výške   19 %   podľa   §   27   zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby (prípravu   a   prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   každý   v   hodnote   2 501 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2004 vo výške 15 008 Sk), podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   vyhlášky   č. 279/2005   Z. z.   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnej zástupkyni sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 150 Sk, ktorá   bola   zvýšená   aj   o daň   z pridanej   hodnoty   vo   výške   1 007 Sk   podľa   § 18   ods. 3 citovanej vyhlášky. Úhradu uplatnenú za tretí úkon sťažovateľke so zreteľom na jeho obsah nepriznal (absencia ústavnoprávneho charakteru).

Úhradu trov konania spolu v sume 6 309 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. decembra 2005