znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  IV. ÚS 260/04-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. novembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Mazáka a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Františka Písečného a Paulíny Písečnej, obaja bytom M., zastúpených advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. V-2 8 C 101/88, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Františka   Písečného   a   Paulíny   Písečnej   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 101/88 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 101/88 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Františkovi   Písečnému p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 100 000 Sk   (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu je Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Paulíne   Písečnej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk   (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   Františkovi   Písečnému a Paulíne   Písečnej   trovy   konania   v sume   15 054 Sk   (slovom   pätnásťtisícpäťdesiatštyri slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. K., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 260/04 z 31. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   Františka   Písečného   a Paulíny Písečnej, obaja bytom M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 101/88.

Z   prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   22. júla 1988   bývalému Okresnému súdu Bratislava – vidiek návrh o obnovu konania. Predmetný návrh na prvom pojednávaní zmenili so súhlasom tak, že ide o žalobu o náhradu škody proti žalovanému, Vodohospodárskym   stavbám,   š.   p.,   Bratislava.   Označený   súd   prejednával   právnu   vec sťažovateľov až do roku 1996, keď došlo k jeho zrušeniu, po ktorom ju prevzal okresný súd.

Sťažovatelia   uviedli,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo právoplatne rozhodnuté vo veci samej.

V sťažnosti   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie rozhodol, že postupom okresného súdu   bolo porušené ich   základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, každému v sume po 200 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3626/2004 doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 22. 11. 1996 zánikom Okresného súdu Bratislava vidiek sme prevzali okrem iného i spis tohto súdu navrhovateľov: Františka a Pavlíny Písečných proti žalovanému Vodohospodárske stavby š. p. Bratislava za účasti vedľajšieho účastníka: Slovenskej štátnej poisťovni   o   obnovu   konania   vedeného   bývalým   Okresným   súdom   Bratislava   vidiek pod sp. zn.: 9 C 91/84 (v čase prebratia veci išlo o 8 ročnú reštančnú vec). Predmetom sporu je náhrada ďalšej škody v sume 161.658,50 Kčs, ktorá im mala vzniknúť na ich rodinnom dome na Š. ulici v M., potom ako im Okresný súd Bratislava vidiek v rozsudkoch č. k. 9 C 91/84-66 a č. k. 9 C 91/84-84 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 12 Co 475/87 priznal voči odporcovi v I. rade nárok na náhradu škody vo výške 151.647,50   Kčs   táto   ďalšia   škoda   mala   predstavovať   rozdiel   medzi   znalcom   zistenou tzv. vyhláškovou cenou ich rodinného domu k 1. 4. 1984 a náhradou priznanou vo vyššie uvedenom   konaní   9 C   91/84   keďže   v   dôsledku   neodstránenia   závad   na   kanalizácii vybudovanej odporcom v I. rade pred ich domom dochádza k jeho ďalšiemu poškodzovaniu a navrhovatelia sa museli na príkaz Národného výboru z tohto domu vysťahovať.

V čase prevzatia veci tunajším súdom vec vybavovala sudkyňa Mgr. I. D., ktorá dňa 3. 12. 1996   dala   pokyn   k   doručovaniu   uznesenia   Krajského   súdu   o   zrušení   rozsudku č. k. 9 C 101/88-326. Dňa 5. 2. 1997 žiadala od odporcu v II. rade oznámenie o bydlisku ich právneho   zástupcu.   Dňa   10. 3. 1997   uvedený   údaj   žiadala   od   komory   komerčných právnikov vzhľadom na bezvýslednosť predchádzajúceho prípisu. 2. 5. 1997 navrhovatelia menia   právneho   zástupcu   a   navrhujú   doplniť   dokazovanie   v predmetnej   veci.   Dňa 5. 5. 1997 Komora komerčných právnikov oznamuje vyčiarknutie PZ odporcu v II. rade zo zoznamu   komerčných   právnikov.   Dňa   19. 9. 1997   navrhovatelia   podávajú   sťažnosť na prieťahy v konaní. 1. 12. 1997 odpoveď súdu na sťažnosť z ktorej vyplýva, že vzhľadom na odchod Mgr. D. vec vybavuje ako zastupujúci sudca JUDr. T.

V   roku   1998   je   vec   pridelená   JUDr.   Ľ.   S.,   ktorý   vo   veci   stanovuje   termín pojednávania na deň: 6. 3. 1998. Pojednávanie odročené na neurčito s tým, že vo veci bude vykonané znalecké dokazovanie za účelom zistenia sídla žalovaného v II. rade. Účastníci boli   vyzvaní   na   formulovanie   otázok   pre   znalca.   Otázky   formulované   zo strany navrhovateľov   21. 4. 1998.   Dňa   29. 6. 1998   PZ   odporcu   formuluje   návrh   otázok   pre súdneho   znalca.   Odporca   v   II.   rade   dňa   29. 6. 1998   požiadal   o   predĺženie   lehoty na formulovanie   otázok   pre   znalca.   Dňa   11. 9. 1998   oznamuje,   že   nemá   žiadne   otázky. Dňa 17. 9. 1998 súd vo veci ustanovuje znalca STU Stavebnú fakultu v Bratislave formuluje otázky predložené účastníkmi konania. Dňa 2. 10. 1998 podané odvolanie voči preddavku zo   strany   navrhovateľov   16. 10. 1998   odvolanie   proti   preddavkom   zo   strany   odporu v II. rade.   4. 12. 1998   sudca   žiada   navrhovateľov   o   vyplnenie   tlačiva   na   oslobodenie od súdneho poplatku.

22. 2. 1999   odvolanie   voči   preddavkom   predložené   Krajskému   súdu   v Bratislave. 23. 4. 1999   rozhodnutie   o   preddavkoch.   10. 5. 1999   úprava   sudcu   na   doručovanie uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.   18 Co 115/99-447.   10. 6. 1999 spis zaslaný ustanovenému znalcovi.

Dňa   11. 2. 2000   sudca   ukladá   odporcovi   I. a   II.   poriadkovú   pokutu pre nepredloženie   podkladov   súdnemu   znalcovi.   2. 3. 2000   odporcovia   I.   a   II.   podali odvolanie voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Dňa 9. 2. 2000 postúpenie podania navrhovateľov adresované Najvyššiemu súdu SR so žiadosťou o preloženie sporu do iného kraja   17. 4. 2000   úkon   sudcu   za   účelom   identifikácie   obsahu   podania   ako   i   poučenie o poplatkovej   povinnosti.   27. 4. 2000   doručovaný   znalecký   posudok   spoločne s vyúčtovaním.   3. 5. 2000   reakcia   navrhovateľov   na   výzvy   súdu   a   zaplatenie   súdneho poplatku 500,- Sk. 26. 6. 2000 úprava sudcu o vznesenej námietke zaujatosti od ostatných sudcov tunajšieho súdu. Dňa 15. 8. 2000 predloženie námietky zaujatosti Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 15. 11. 2000 vec predložená Najvyššiemu súdu SR zo strany predsedníčky krajského súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, nakoľko námietka zahŕňa i sudcov Krajského súdu v Bratislave.

10. 1. 2001 rozhodnutie NS SR doručené Krajskému súdu v Bratislave. 17. 1. 2001 vec   vrátená   tunajšiemu   súdu   so   zamietnutím   návrhu   navrhovateľov.   5. 2. 2001   úprava sudcu k doručovaniu rozhodnutia NS SR 9. 2. 2001 sudca predkladá spis krajskému súdu na rozhodnutie zaujatosti sudcov tunajšieho súdu. 6. 4. 2001 vec vrátená krajským súdom na ďalší   postup.   23. 5. 2001   pokyn   sudcu   na   doručovanie   uznesenie   krajského   súdu. 28. 6. 2001 pokyn sudcu na doručovanie znaleckého posudku. Dňa 24. 8. 2001 vytýčený termín   pojednávania   na   30. 10. 2001.   Pojednávanie   odročené   na 29. 1. 2002   z   dôvodu vzneseného   návrhu   na   zmenu   žalobného   petitu.   30. 10. 2001   vyhotovenie   rozhodnutie o pripustení zmeny žalobného petitu.

Pojednávanie   z   29. 1. 2002   bolo   dňa   17. 1. 2002   preročené   na   termín   7. 3. 2002 z dôvodu neprítomnosti sudcu. Pojednávanie odročené na 12. 3. 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku. 12. 3. 2002 vyhlásený meritórny rozsudok. Dňa 4. 4. 3. 5. a 31. 7. 2002 sudca žiada   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   rozhodnutia.   Žiadostiam   bolo   vyhovené. Rozsudok   vyhotovený   a vypravený   19. 8. 2002.   28. 8. 2002   vo   veci   podal   odvolanie František   Písečný.   Dňa   6. 9. 2002   odporca   v   I.   rade,   10. 9. 2002   odporca   v   II.   rade. 25. 9. 2002 bol daný pokyn sudcu k vzájomnému doručovaniu odvolaní účastníkom konania na   vyjadrenie,   súčasne   boli   odvolatelia   vyzvaní   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie.   30. 10. 2002   navrhovateľ I.   podal   vyjadrenie   k   odvolaniu   odporcov, 4. 11. 2002   pokyn   sudcu   na predloženie   veci   odvolaciemu   súdu,   ktorý   spis   prevzal   dňa 12. 11. 2002.

Dňa   22. 4. 2003   vec   vrátená   okresnému   súdu   bez   meritórneho   rozhodnutia   ako predčasne predložená z dôvodu doručenie rozsudku vedľajšiemu účastníkovi. 15. 5. 2003 úprava sudcu na doručovanie rozsudku vedľajšiemu účastníkovi. Dňa 16. 6. 2003 úprava sudcu na predloženie veci Krajskému súdu v Bratislave. 15. 8. 2003 prevzatie veci krajským súdom.   4. 9. 2003   vec   vrátená   tunajšiemu   súdu   bez   meritórneho   vyriešenia   s   tým, že absentuje   rozhodnutie   o trovách   (súd   I.   stupňa   si   vymienil   rozhodnutie   o   trovách osobitným uznesením). 24. 10. 2003 rozhodnutie o znalečnom pre Stavebnú fakultu STU Bratislava   a   Vysokému   učení   technickému   ÚSI   Brno.   Rozhodnutia   právoplatné 10. 12. 2003.

15. 3. 2004 dopyt súdu na oznámenie účtu znaleckého ústavu. 24. 9. 2004 priznanie znalečného Ing. A. Sch. 28. 9. 2004 rozhodnutie sudcu o trovách konania účastníkov. Z uvedenej faktografie je zrejmé, že v priebehu konania účastníci konania sťažovali postup súdu. Sťažovanie postupu súdu je zrejmé jednak zo vznesených námietok vo vzťahu k sudcom okresného a krajského súdu, odvolanie sa voči preddavkom za znalca napriek tomu, že znalecký posudok bol pre posúdenie prípadu nevyhnutný a v neposlednej miere neustále podávanie sťažností, ktoré mali za následok preskúmavanie odôvodnenosti podaní sťažovateľov a teda i pohyb spisu smerom k správe súdu, ktorý zo spisu nie je patrný, čitateľný však je z registra.

Skutkovú   zložitosť   prípadu   dokumentuje   samotné   odôvodnenie   rozsudku ale i procedurálny vývoj spisu, je zrejmé, že v priebehu konania došlo k zmene žalobného petitu,   k   rozšíreniu   a   zmene   účastníkov   konania,   k   uskutočneniu   viacerých   znaleckých posudkov, ktorých výsledok bol i protichodný.

Prieťah   zo   strany   súdu   vidím   v   postoji   krajského   súdu,   ktorý   neakceptoval rozhodnutie I. stupňového súdu o dodatočnom rozhodnutí o trovách konania, čím odďaľuje meritórne rozhodnutie vo veci, ktoré by viedlo k právnemu ustáleniu prípadu. Obštrukcia okolo   rozhodovania   o   trovách   konania   hoci   z   objektívnych   dôvodov   nemôže   prispieť k spokojnosti účastníka.

Záverom   by   som   chcel   konštatovať,   že   s   predmetnou   vecou   prišiel   tunajší   súd do styku ako s reštančnou vecou v ktorej sťažovatelia už boli činní pri svojej nespokojnosti s vedením konania.   Konanie pred okresným súdom nepovažujem za prieťahové,   naopak ho považujem   za   sústredené,   úkony   sudcu   považujem   za   patričné   a   primerané a to i s ohľadom na to, ak by vec nebola reštančná. Domnievať sa, že predmetná vec by bola vyriešená v krátkom čase vzhľadom na postoj účastníkov ale i vzhľadom k zložitosti veci nie je patričné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Predseda senátu alebo samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia   významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie   môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Predmetom   konania na okresnom   súde   je rozhodovanie   o nároku   sťažovateľov na náhradu   škody   spôsobenej   podľa   sťažovateľov   porušením   právnej   povinnosti (§ 420 ods. 1   Občianskeho   zákonníka).   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa s vyžiadaným súvisiacim   spisom   konštatuje,   že   vec   z právneho   hľadiska   nemožno   hodnotiť ako mimoriadne zložitú.

V danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy   na   všeobecných   súdoch, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava. Výklad a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované,   a na   predmetný   spor   sa   vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Faktická   náročnosť   konania   bola   vyvolaná   nutnosťou   vypracovania   viacerých znaleckých   posudkov   potrebných   pre   posúdenie   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné znalosti.   Závery   týchto   znaleckých   posudkov   boli   vo viacerých   prípadoch   rozdielne, ba až protichodné. Táto skutočnosť mala objektívne značný vplyv na dĺžku konania vo veci, ktoré   začalo   v roku 1988,   a   teda   prebieha   už   sedemnásty   rok.   Na   skutkovú   zložitosť vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal aj okresný súd. Ústavný súd však napriek tomu konštatuje,   že uvedená   dĺžka   konania   je   celkom   zrejme   neprimeraná   aj   za   situácie, keď by sa prihliadlo na jeho zvýšenú skutkovú náročnosť.

2. Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľov   v   preskúmavanom   konaní   poukazuje ústavný   súd   na   ich   pomerne   vysokú   aktivitu   pri   uplatňovaní   oprávnení   daných im procesnými   predpismi,   v   čom   však   neboli   úspešní   [napr.   žiadosť   o   oslobodenie od súdnych   poplatkov,   odvolanie   proti   povinnosti   zaplatiť   pomernú   časť   preddavku súdnemu znalcovi, námietka zaujatosti proti sudcovi okresného súdu a sudcovi Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“)].   Tieto   skutočnosti vyhodnotil   ústavný   súd   na   ťarchu   sťažovateľov,   berúc   do   úvahy   aj   svoju   doterajšiu judikatúru   (napr.   I.   ÚS 81/03),   a   prihliadol   na   nich   aj pri   rozhodovaní   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v   konaní   posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie bez právoplatného skončenia veci trvá od 22. júla 1988, keď bola žaloba sťažovateľov doručená bývalému Okresnému súdu Bratislava – vidiek, t. j. už vyše 16 rokov. Ako už bolo uvedené, označený súd konal vo veci až   do   22. novembra 1996   (od podania   žaloby   vyše   8   rokov),   keď   bol   predmetný   spis prevzatý   okresným   súdom.   Konanie   tohto   súdu   bolo   vyhodnotené   v odvolacom   konaní uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 67/96 z 11. júla 1996, ktorým bol prvostupňový rozsudok   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Ako   hlavné   dôvody   zrušenia rozsudku odvolací súd uviedol, že výrok nezodpovedal uplatnenému nároku, že znalecký posudok nezodpovedal zadaniu, a napokon, že ho vypracoval súdny znalec, ktorý nebol znalcom   z   požadovaného   odboru.   Uvedené   obdobie   ústavný   súd   podrobnejšie nevyhodnocoval,   hoci   pri   celkovom   posúdení   zbytočných   prieťahov   vo   veci   ho   bral do úvahy.

V rámci   svojej   judikatúry   (napr.   III. ÚS 113/03)   už   ústavný   súd   vyslovil, že judikatúra   ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993,   avšak   pre   posúdenie   základnej   otázky,   či   sa   vec   prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na Okresnom súde Bratislava – vidiek a dobu, ktorá uplynula do 15. februára 1993.

Ústavný súd sa detailnejšie zaoberal sťažnosťou napadnutým konaním od doby, keď okresný   súd   prevzal   súdny   spis   od   zaniknutého   Okresného   súdu   Bratislava   –   vidiek (22. november 1996).   Ústavný   súd   sa   v zásade   stotožňuje   s chronológiou   úkonov z preskúmavaného   spisu,   tak   ako   ju   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení z 11. októbra 2004.

Na   ťarchu   okresného   súdu   ústavný   súd   hodnotí   tú   skutočnosť, že od 4. novembra 1996,   keď   mu   bolo   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 67/96, ktorým bol zrušený meritórny rozsudok, predtým vo veci konajúceho zrušeného súdu, nariadil vo veci znalecké dokazovanie až po takmer 2 rokoch, čo ústavný súd kvalifikuje ako neefektívny postup v konaní.

Ústavný   súd   ako   obdobie   nečinnosti   vyhodnotil   časový   úsek   od   nariadenia znaleckého   dokazovania   na   pojednávaní   uskutočnenom   5. marca 1998 do 17. septembra 1998, keď okresný súd vypracoval písomné uznesenie o ustanovení znalca po viac ako 6 mesiacoch.

Ako   nedôvodné   sa   javí   čakanie   okresného   súdu   na   zaslanie   otázok   znalcovi a urgovanie zaslania otázok zo strany účastníkov. Podľa názoru ústavného súdu súdny spis obsahoval dostatok podkladov na sformulovanie otázok znalcovi zo strany samotného súdu.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu viac ako 9 mesiacov zistil ústavný súd v čase od 17. septembra 1998, keď okresný súd nariadil znalecké dokazovanie, do 15. júna 1999, keď okresný súd zaslal súdny spis ustanovenému znalcovi.

Výrazným spôsobom okresný súd ovplyvnil priebeh konania v dôsledku zotrvávania na svojej interpretácii ustanovenia § 151 OSP. Od augusta 2002, keď právni zástupcovia účastníkov prevzali písomné vyhotovenie rozsudku sp. zn. V-2 8 C 101/88 z 12. marca 2002 v merite   veci   bez   výroku   o trovách   konania,   potreboval   okresný   súd   viac   ako   2   roky, kým v dôsledku upozornení odvolacieho súdu, že vo veci je potrebné najskôr rozhodnúť o trovách   konania,   a až   následne   predložiť   spis   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   rozhodol o trovách   konania   uznesením   až   28. septembra 2004.   Dĺžku   konania   pri   rozhodovaní o trovách   konania   ovplyvnila   negatívne   aj   tá   skutočnosť,   že   okresný   súd   priebežne nerozhodoval o priznaní odmeny znalcom, a urobil tak až po rozhodnutí vo veci samej.

Týmto   nesprávnym   postupom   okresný   súd   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v   konaní v trvaní viac ako 2 roky. Ústavný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu o pochybení konajúceho sudcu pri interpretácii § 151 OSP, ako aj s jeho konštatovaním o existencii zbytočných prieťahov v konaní vyslovenom v prípise predsedníčky senátu krajského súdu z 25. augusta 2003, ktorým spis predložený na rozhodnutie o odvolaní opakovane vrátila okresnému súdu po tom, ako po jeho prvom vrátení nerešpektoval jeho stanovisko a pokyny týkajúce sa postupu vo veci.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol obranu okresného súdu uvedenú v jeho vyjadrení z 11. októbra 2004 spočívajúcu v argumentácii, že prieťahy v konaní vyplývajú z postoja   krajského   súdu, „ktorý   neakceptoval   rozhodnutie   I. stupňového   súdu o dodatočnom rozhodnutí o trovách konania“, a že úkony sudcu v konaní sú sústredené, patričné a primerané.

Pri celkovom hodnotení priebehu konania a stavu veci bral ústavný súd do úvahy najmä   význam   predmetu   sporu   pre   sťažovateľov,   ktorí   počas   takmer   celého   súdneho konania nemohli užívať svoj majetok (poškodený rodinný dom), a navyše, doteraz nebola právoplatne ustálená zodpovednosť za poškodenie ich majetku ani stanovená výška náhrady škody.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   sťažovatelia   museli   čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 16 rokov.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   V-2   8 C 101/88,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk každému z nich z dôvodov uvedených v ich sťažnosti. Poukázali okrem iného na to, že: „Zdĺhavým konaním súdov viac ako 16 rokov nebolo porušené iba právo, ale v dôsledku stresov a obave o spravodlivosť keďže sme prišli o celý majetok sme ochoreli, súdy nám týmto konaním zobrali najmenej 10 rokov zo života.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Najmä   s   prihliadnutím   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania,   neefektívny   postup okresného súdu, ale tiež so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým význam sporu pre sťažovateľov, v ktorom ide o vyriešenie pre nich otázky existenčného významu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   100 000 Sk   každému zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Milanom Kurecom, uplatnených v podaní z 22. augusta 2004. Úhradu priznal za dva úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade s § 1 ods. 3,   § 13 ods. 8,   § 16   ods. 1   písm.   a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania   vychádzal   z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   za I. polrok   2003,   ktorá   bola   13 602 Sk.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny bola v súlade s § 17 ods. 2 vyhlášky znížená o 20 %, pretože ide o spoločné úkony pri   zastupovaní   dvoch   osôb.   Úhrada   bola   priznaná   v celkovej   výške   15 054 Sk za 2 x 2 úkony po 3 627 Sk a 4 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004