znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   a   základných   práv   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2013 a jeho uznesením z 21. februára 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 127/2011 a jeho rozsudkom z 19. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2013 doručené   podanie   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré   ústavný   súd   podľa   obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2013 a jeho uznesením   z   21.   februára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To   127/2011   a   jeho   rozsudkom   z   19.   januára   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   35   T   147/2010   z   27.   októbra   2011   uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a §   145   ods.   1   a   2   písm.   a)   Trestného   zákona   a   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Okresný súd odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest   odňatia   slobody   vo   výmere 25 rokov   a   zároveň   mu uložil ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona na dobu 1 roka, ako aj ďalšie sankcie a opatrenia.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 127/2011 z 19. januára 2012 odvolaniu sťažovateľa čiastočne vyhovel, pričom   podľa   § 321 ods.   1 písm.   d)   a e) a ods.   3 Trestného poriadku   zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a ochrannom dohľade a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol a uložil sťažovateľovi podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona za použitia § 41 ods. 1 a 2, § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov a šesť mesiacov a tiež ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona vo výmere jedného roku.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením   sp.   zn.   Tdo   7/2013   z   21.   februára   2013,   ktorým   ho   podľa   § 382   písm.   c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ   namieta,   že   podľa   jeho   názoru   z dokazovania   vykonaného   pred všeobecnými súdmi   vyplynulo, že   nekonal v úmysle usmrtiť poškodených,   a   preto   ním spáchaný skutok mal byť posúdený podľa iných ustanovení Trestného zákona. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že „spúšťacím mechanizmom“ jeho protiprávneho konania bol útok iných osôb na jeho osobu, pričom v dôsledku jeho konania nedošlo k poškodeniu životne dôležitých orgánov poškodených, „... takéto konanie preto nemožno právne kvalifikovať ako pokus vraždy“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že ak všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci prihliadali na jeho výpoveď v prípravnom konaní z 5. apríla 2010, tak išlo o nezákonný dôkaz, keďže v tom čase „bol v zlom psychickom a fyzickom stave po predchádzajúcom fyzickom útoku na   svoju   osobu   a   tiež   bol   ešte   pod   vplyvom   alkoholu   preto   bol   na   takýto   výsluch nespôsobilý“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že v čase spáchania skutku bol v dôsledku užitých liekov a požitého alkoholu, čo mohlo spôsobiť jeho nepríčetnosť. V tejto súvislosti považuje závery znalcov za nejednoznačné a rozporuplné. Z týchto dôvodov bolo potrebné v konaní nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, čomu však súdy nevyhoveli.

Napokon   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   predložil   spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jeho dovolaní 11. februára 2013, pričom najvyšší súd rozhodol o dovolaní už 21. februára 2013.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „I. Postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2013 a jeho uznesením zo dňa 21. 2. 2013 a v konaní Krajského súdu a jeho uznesením pod sp. zn. 3 To/127/2011-825 zo dňa 19. 1. 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces – rovnosť zbraní, právo na obhajobu právo na rovnosť účastníkov v konaní, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu.

II. ÚS SR prikazuje NS SR, aby predmetné uznesenie NS SR sp. zn. 5 Tdo 7/2013 zrušil a vo veci opäť konal a rozhodol.“

Zároveň   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na konanie pred ústavný súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Vychádzajúc   z   obsahu   navrhovaného   petitu,   ústavný   súd   kvalifikoval   podanie sťažovateľa ako sťažnosť, ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1   K napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal jeho vydaniu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade poukazuje na   svoje   zistenia   zo   spisovej   dokumentácie,   z ktorých   vyplýva,   že   námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade totožné s jeho námietkami, ktoré uplatnil v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Zo   spisovej   dokumentácie   ďalej   vyplýva,   že   s   dovolacou   námietkou   sťažovateľa založenej na tvrdení, že v jeho trestnej veci bol použitý nezákonne získaný dôkaz – jeho výpoveď v prípravnom konaní z 5. apríla 2010 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného   poriadku],   sa   meritórne   zaoberal   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení.   Táto námietka   bola   teda   predmetom   prieskumu   uskutočneného   najvyšším   súdom   v   rámci dovolacieho konania.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity,   z   čoho   vyplýva,   že   jeho   právomoc   poskytnúť   ochranu   základným   právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci totiž riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   v   dovolaní   založil   svoju   námietku   o nezákonne   použitom   dôkaze   na dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, preto bol najvyšší súd ako   dovolací   súd   povinný   vysporiadať   sa   s ňou   vo   svojom   rozhodnutí.   Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto námietke vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd   preto   vo   vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľa   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa (námietka založená na tvrdení o absencii úmyslu usmrtiť poškodených v spojení s argumentáciou, že spúšťacím mechanizmom jeho protiprávneho   konania   bol   útok   iných   osôb   na   jeho   osobu,   pričom   nemalo   dôjsť k poškodeniu životne dôležitých orgánov u poškodených, a námietka založená na tvrdení o nedostatku jeho trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti v čase spáchania skutku), ktoré sťažovateľ uplatnil tak v dovolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd sa nimi meritórne nezaoberal s poukazom na to, že neboli splnené zákonné podmienky.

Ústavný   súd   preto   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posúdil   uvedené námietky z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené. Vychádzal pritom   z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   z   ktorého   okrem   iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto   nie   je zjavne   neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k posudzovaným námietkam sťažovateľa okrem iného uvádza:

«Preukázanie zavinenia ako vnútorného psychického vzťahu páchateľa k následku jeho   konania   je   reálne   aj   na   základe   takých   objektívnych   skutočností,   akými   sú   napr. povaha činu, spôsob vykonania útoku, charakter predmetu, ktorý bol použitý na útok a pod. Treba pripustiť, že spúšťacím mechanizmom bol naozaj útok iných osôb na obžalovaného. Na   túto   možnosť   nasvedčujú   jeho   poranenia.   Treba   zdôrazniť,   že   obžalovaný,   súc rozhnevaný predošlým útokom na seba, vo svojom bydlisku zobral pištoľ s nábojmi a vrátil sa   na   miesto   konfliktu.   Už   samotné   toto   konanie   nasvedčuje   na   bezprostrednú   hrozbu zo strany obžalovaného. Jeho cieľ sa potom preukázal, keď po slovách „vy ma tu jebať nebudete“   najmenej   šesťkrát   vystrelil   do   skupinky   troch   ľudí   z   pomerne   veľmi   malej vzdialenosti. O spôsobe streľby nasvedčujú poranenia poškodených, dokonca na Ť. strieľal aj zozadu. Bez pochybností možno vysloviť, že k nenapraviteľnému následku nedošlo len šťastnou   náhodou.   Pritom   ale   v   skupinke   ľudí   pred   barom   neboli   údajní   hlavní   aktéri predošlého útoku na obžalovaného (B.).

Na   posúdenie   subjektívnej   stránky   konania   páchateľa,   hoci   následok   nedosahuje smrť,   (ba   ani   keby   nedosahoval   ťažkú   ujmu   na   zdraví),   potrebné   je   zvážiť,   že   koná s vedomím, že použitie konkrétnej zbrane (pištoľ) na spáchanie činu je spravidla životu nebezpečné.

Neberúc   do úvahy   úmysel priamy,   pri   nepriamom úmysle   uzrozumenie vyjadruje aktívny vôľový vzťah páchateľa k spôsobeniu následku relevantného pre trestné právo, t. j. predpokladaného   (a   vyjadreného)   v   konkrétnom   ustanovení   Trestného   zákona.   Na uzrozumenie páchateľa v čase činu s možným následkom sa usudzuje z charakteru konania páchateľa, t. j. z intenzity útoku, času jeho trvania, z miesta na tele poškodeného, na ktoré boli   útoky   vedené,   z   početnosti   atakov   a   pod.,   tiež   či   páchateľ   počítal   s   konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla, reálne, možnému následku zabrániť.

Znalecký posudok psychiatrický výslovne vyslovil, že obžalovaný netrpí a ani netrpel duševnou poruchou, v čase činu išlo o prostú opilosť ťažšieho stupňa. V čase streľby boli preto   ovládacie   a   rozpoznávacie   schopnosti   podstatne   znížené,   výhradne   však   vplyvom požitého   alkoholu.   Ak   príčiny   zníženia   oných   schopností   nemožno   hľadať   v   duševnej poruche, nie je ani dôležité (potrebné) skúmanie percentuálneho vyjadrenia stupňa tohto zníženia. Záverom znalcov zjavne predchádzalo dôsledné vyšetrenie a skúmanie duševného zdravia obžalovaného.»

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, v ktorej   opakovane zdôrazňuje,   že v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   príslušného   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01   atď.).   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v časti   týkajúcej   sa   námietok posudzovaných   ústavným   súdom   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné, pričom ho nemožno považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa obvyklej právnej praxi súdov. Právny záver krajského súdu, podľa ktorého kvalifikoval konanie sťažovateľa ako úmyselné,   vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   tento   sa   po   predchádzajúcom   konflikte s poškodenými vrátil do miesta svojho bydliska, kde zobral strelnú zbraň a následne sa vrátil na miesto konfliktu, kde v napadnutom rozsudku popísaným spôsobom zaútočil na poškodených, je presvedčivý a logicky vyplýva z analýzy skutkového deja. Rovnako za ústavne   konformný   považuje   ústavný   súd   aj   právny   záver   krajského   súdu   týkajúci   sa príčetnosti   sťažovateľa   v   čase   spáchania   skutku.   Ide   o   záver   založený   na   výsledkoch znaleckého dokazovania, ktoré v posudzovanej veci aj ústavný súd na základe preskúmania spisovej dokumentácie považuje za zrozumiteľné a presvedčivé.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej zaujal právne závery k predmetným námietkam sťažovateľa a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a právom podľa dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu okrem iného aj z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že je založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Sťažovateľ   namietal   vo   svojom   dovolaní   (a   následne   aj   v sťažnosti   adresovanej ústavnému   súdu),   že   v jeho   veci   konajúce   všeobecné   súdy   nemohli   vychádzať   z   jeho výpovede v prípravnom konaní z 5. apríla 2010, keďže išlo o nezákonne získaný dôkaz, pretože bol v tom čase zlom psychickom a fyzickom stave po predchádzajúcom útoku na jeho osobu a tiež bol ešte pod vplyvom alkoholu, a preto nebol z týchto dôvodov na výsluch spôsobilý.

Najvyšší   súd   vo   vzťahu   k dovolacej   námietke   sťažovateľa   podľa   § 371   ods.   1 písm. g) Trestného poriadku v napadnutom uznesení najmä uviedol:

„Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané   zákonným   spôsobom,   prípadne   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   získané   zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu   videl   obvinený   v   tom,   že   pred   jeho   prvým   výsluchom   sa   nachádzal   v   zlom psychickom   rozpoložení,   bol   nevyspatý   a   navyše   ešte   ráno   bol   značne   pod   vplyvom alkoholu. Z obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, že prvý výsluch obvineného pred vyšetrovateľom sa uskutočnil 5. apríla 2010 o 17.40 hod. (č. l. 42 - 48) za účasti jeho obhajcu. Pred výsluchom bol vyšetrovateľom riadne poučený o svojich právach, pričom vo veci vypovedal dobrovoľne bez akéhokoľvek nátlaku a vôbec sa nesťažoval na únavu a vyčerpanosť. Žiadne výhrady voči výsluchu nemal. Pokiaľ ide o zistenú hladinu alkoholu v krvi obvineného, k tomu je potrebné uviesť, že pri poslednom odbere krvi dňa 5. apríla 2010 o 08. 30 hod. bola zistená koncentrácia alkoholu v krvi obvineného 1,32 promile, pričom k samotnému výsluchu došlo až po 9-ich hodinách po poslednom odbere vzorky krvi. Podľa vyjadrenia znalcov došlo v organizme obvineného k odbúravaniu alkoholu za každú hodinu 0,12 až 0,15 promile alkoholu, z čoho možno vyvodzovať, že v čase výsluchu nebol pod   vplyvom   alkoholu.   Námietky   obvineného   sú   preto   neopodstatnené.   V   tomto   smere žiadne pochybenia najvyšší súd nezistil, ani pokiaľ ide o právo obvineného na obhajobu.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   tejto   časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný súd sa v celom rozsahu stotožňuje s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu a na túto v celom rozsahu poukazuje.

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní „prirýchlo“. Túto námietku ústavný súd považuje za právne irelevantnú, t. j. nespôsobilú vyvolať pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a obsahom   sťažovateľom   označených základných práv podľa ústavy a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu   reálne   dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   aj   túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014