znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a   Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/96, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C/398/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   K.   trovy   konania   v   sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. P., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 26/2012   z 12.   januára   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/96 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu je účastníkom konania o ochranu vlastníckeho práva, ktoré začalo 6. júna 1996.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo namietané konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň   požadoval   prikázať okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr S/42/2012 doručeným ústavnému súdu 13. februára 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo veci ústavnej sťažnosti M. K... v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12 C/398/1996 Vám predkladáme vyjadrenie zákonnej sudkyne.

S vyjadrením sudkyne sa stotožňujem, a preto ho zároveň považujte aj za stanovisko vedenia Okresného súdu Žilina.“

Zákonná sudkyňa k veci okrem iného uviedla, „že zákonným sudcom v danej veci som až od 05. 11. 2008, a hneď som vo veci začala konať tak, aby mnou neboli spôsobené prieťahy. V danej veci boli mnou vykonané úkony tak..., aby nedošlo k prieťahom v konaní. K postupu predchádzajúcich zákonných sudcov v danom konaní do 05. 11. 2008 sa bližšie nemôžem vyjadriť,   ani k ich jednotlivým úkonom okrem vyššie uvedených a ich konanie nie som ani oprávnená hodnotiť.

Zároveň poukazujem na to, že v konaní od 05. 11. 2008 boli vydané dve uznesenia o prerušení konania, voči ktorým nebolo podané odvolanie a počas prerušenia konania teda súd nevykonával žiadne úkony okrem zisťovania stavu konania. Dovoľujem si upozorniť na to, že návrh na prerušenie konania podal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a keďže sa neodvolal voči daným uzneseniam, mám za to, že s prerušením súhlasil. Sťažovateľ asi pozabudol na to, že návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania 21 S 83/2010 sám navrhoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu, hoci   v   sťažnosti   uvádza,   že   nebol   dôvod   na   prerušenie   konania,   pričom   voči   obidvom uzneseniam o prerušení konania nepodal opravný prostriedok, preto je nepochopiteľné jeho uvedenie v sťažnosti, že nebolo potrebné prerušenie. Ak s tým nesúhlasil, mohol podať odvolanie, a jednak nemusel podávať ani návrh na také prerušenie. Preto jeho konanie je možné posúdiť za účelové s cieľom získať finančné zadosťučinenie.

Ak   súd   vykonával   nejaké   úkony,   vykonával   ich   na   základe   posúdenia   veci a posúdenia potreby takého úkonu, a to v rámci jeho nezávislosti a nezávislej úvahy. Zároveň poukazujem na to, že znalecké dokazovanie bolo nariadené, pričom pre jeho nariadenie   bolo   potrebné   vykonať   viaceré   úkony   vyplývajúce   zo   spisu   (zadanie   úloh, zisťovanie pomerov pre určenie preddavkov...)

Sťažovateľ   v   bode   1   svojej   sťažnosti   uvádza   priebeh   konania,   ktorý   však   nie   je presný, teda nie je podrobne rozpísaný tak, ako to vyplýva zo spisu, čo môže vyvolať dojem, že súd skutočne riadne nekoná. Súd však okrem úkonov, o ktorých majú účastníci vedomosť z oznamovania   súdu,   vykonáva aj mnohé ďalšie úkony,   ktoré sú pre ďalší postup súdu nevyhnuté,   ale   o   ktorých   účastník   sa   nedozvie   z   bežnej   korešpondencie   súdu.   Teda sťažovateľ svojím popisom o priebehu konania vyvoláva dojem zavádzania Ústavný súd SR na získanie dojmu o nečinnosti súdu v danom konaní.

Taktiež   sťažovateľ   tvrdí,   že   dĺžku   súdneho   konania   nie   je   možné   odôvodňovať zložitosťou   sporu,   s   čím   sa   však   nedá   jednoznačne   súhlasiť,   pričom   treba   brať   ohľad aj na to, že žiadny sudca nemá vo svojom senáte iba tú konkrétnu vec ako jedinú. Okrem toho má množstvo ďalších spisov, ktoré sa nedajú vyriešiť všetky súčasne, ale postupne, pričom   okrem   pravidelného   nápadu   sú   podávané   mnohé   procesné   návrhy   do   už napadnutých   vecí,   o   ktorých   musí   súd   tiež   rozhodnúť,   a   to   v   niektorých   prípadoch v zákonom stanovených lehotách. Okrem toho sudca minimálne 2 dni do týždňa pojednáva, kedy   nie   je   priestor   na   vybavovanie   iných   vecí,   a   po   zvyšné   tri   dni   sudca   okrem vyhotovovania   písomných   rozhodnutí,   či   meritórnych   alebo   procesných,   musí   spisy naštudovať   a   vykonávať   potrebné   procesné   úkony.   A   každý   právnik,   nielen   sudca,   dá za pravdu, že nie každá vec sa dá právne posúdiť za 1 deň, resp. pri prvom otvorení spisu. A každý sudca OS Žilina na civilnom úseku, ktorý je po právnej stránke rozsahovo najširší, má   v senáte   cca   270   vecí   ročne   napadnutých,   čo   je   viac   ako   pracovných   dní,   pričom niektoré spisy sú zložené z väčšieho počtu listín, čo je samozrejme aj zdĺhavejšie aj pri samotnom naštudovaní spisu a následnom právnom posúdení, a to aj v prípade právne jednoduchších vecí.

Taktiež   si   dovoľujem   poukázať   na   to,   že   ak   v   tomto   konaní   došlo   k   prieťahom zo strany súdu, tak to bolo aj z toho dôvodu viacerých zmien zákonného sudcu, pričom konanie sa predĺži už aj tým, že každý zmenený sudca si musel vec nanovo preštudovať a opätovne   vyžiadať   už   predtým   pripojené   spisy,   keďže   boli   odpojené   a   nebol   s   nimi oboznámený – oboznámený bol vždy ten predchádzajúci zákonný sudca.

Taktiež podotýkam, že k predlžovaniu konania dochádzalo aj zo strany účastníkov, ktorí nie vždy riadne a včas reagovali na výzvy súdu, pričom poukazujem na tú skutočnosť, že   na   jednej   strane   sťažovateľ   žiada   finančné   zadosťučinenie,   ale   na   druhej   strane nezaplatil   ani   len   preddavok   na   znalecké   dokazovanie   určený   uznesením   zo   dňa 30. 12. 2011.“.

K vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 23. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Z vyjadrenia predsedu Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1 Sp rS/42/2012 zo dňa 7. 2. 2012, spísaného sudkyňou JUDr. G. P., vyplýva potvrdenie skutočností uvádzaných v mojej sťažnosti podanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Pokiaľ   ide   o   obdobie   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   dňa   6. 6. 1996 do pridelenia   spisu   do   senátu   sudkyne   JUDr.   G.   P.   dňa   5. 11. 2008,   aj zo samotného vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že došlo k nedôvodným prieťahom v konaní.

Pokiaľ   ide   o   obdobie   od   pridelenia   spisu   do   senátu   sudkyne   JUDr.   G.   P.   dňa 5. 11. 2008, nemožno sa stotožniť s vyjadrením okresného súdu, že nedošlo k prieťahom v konaní. Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva nedostatočná súčinnosť medzi Okresným súdom   Žilina   a   správnym   orgánom   –   Správou   katastra...   Zotrvávam   na svojich vyjadreniach týkajúcich sa nedôvodnosti prerušenia konania, mnou uvádzané skutočnosti boli potvrdené aj v rozhodnutí Katastrálneho úradu v... č. Xo-39/2009-Ha zo dňa 5. 8. 2010 a rozhodnutí Krajského súdu v Žiline č. 21 S/83/2010 zo dňa 23. 2. 2011. Prieťahy v konaní vyplývajú   aj zo   skutočnosti,   že   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   po 23 mesiacoch   od pridelenia spisu do senátu JUDr. G. P. Naďalej poukazujem na skutočnosť uvádzanú už v podanej sťažnosti, že v predmetnom konaní rozhodnutie závisí od výsledkov znaleckého dokazovania,   ktoré   nebolo   od   podania   návrhu   dňa   6. 6. 1996   nariadené,   a   to   napriek skutočnosti,   že   predchádzajúce   pojednávania   boli   odročené   za   účelom   nariadenia znaleckého   dokazovania.   K   nariadeniu   znaleckého   dokazovania   došlo   až   uznesením Okresného súdu v Žiline dňa 30. 12. 2011.

Z   týchto   dôvodov   zotrvávam   na   podanej   sťažnosti,   ako   aj   skutočnostiach   v   nej uvádzaných. Z vyjadrenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1 Spr S/42/2012 zo dňa 7. 2. 2012 nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prieťahy v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C/398/96 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Konanie   začalo   6.   júna   1996   podaním   žaloby   o ochranu   vlastníckeho   práva smerujúcej proti sťažovateľovi.

Pojednávanie   uskutočnené   28.   augusta   1996   bolo   odročené   z dôvodu   nariadenia vykonania ohliadky na mieste samom. Po uskutočnení ohliadky 12. septembra 1996 bol okresný súd nečinný až do 21. júna 2004, keď nariadil pojednávanie na 10. september 2004. Pojednávanie   sa   napokon   uskutočnilo   17.   septembra   2004   a bolo   odročené   na   neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie.

Okresný súd 19. októbra 2004 vykonal úkon súvisiaci s náhradu trov za ohliadku a 29. marca 2007 požiadal o zapožičanie spisu Obvodný úrad životného prostredia...Pojednávanie   pôvodne   nariadené   na   7.   december   2007   sa   z dôvodu práceneschopnosti   zákonného   sudcu   uskutočnilo   až   15.   februára   2008   a bolo   odročené na neurčito z dôvodu posúdenia nutnosti nariadenia znaleckého dokazovania.

Po vyžiadaní spisu zo Správy katastra... (ďalej len „správa katastra“) 4. februára 2009 okresný   súd   uznesením   z 30.   apríla   2009   namietané konanie   prerušil   do   právoplatného skončenia správneho konania o určenie priebehu hranice vedeného správou katastra pod č. Z 2563/2007.

V nasledujúcom   období   okresný   súd   v pravidelných   intervaloch   zisťoval   stav správneho konania až do 2. novembra 2010, keď správa katastra oznámila, že predmetné správne konanie bolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ následne podaním z 12. januára 2011 žiadal okresný súd o prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 83/2010.

Okresný   súd   uznesením   z 24.   januára   2011   v súlade   so   žiadosťou   sťažovateľa namietané konanie prerušil.

Po právoplatnom skončení súvisiaceho konania na krajskom súde (6. apríl 2011) okresný súd uznesením z 13. júla 2011 rozhodol o pokračovaní namietaného konania. Pojednávanie uskutočnené 29. septembra 2011 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania s tým, že účastníci konania v lehote 10 dní oznámia okresnému súdu úlohy pre znalca. Okresný súd po ich predložení uznesením z 30. decembra 2011 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie a 26. januára 2012 vydal v tejto veci opravné uznesenie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súdneho   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   predmetom   namietaného   konania   je rozhodovanie o návrhu na ochranu vlastníckeho práva, pričom sťažovateľ je v procesnom postavení odporcu. Ústavný súd na rozdiel od okresného súdu zastáva názor, že vec nie je právne   zložitá,   v súvislosti   s čím   možno   poukázať   na dostatok   stabilizovanej   judikatúry všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   faktickej   zložitosti,   ktorá v okolnostiach   danej   veci   vyplýva   z potreby   vykonania   znaleckého   dokazovania,   avšak vzhľadom na to, že znalecké dokazovanie bolo okresným súdom nariadené až 30. decembra 2011, nemohla mať táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania. Vplyv skutočností,   na   ktoré   poukázal   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   (nie vždy včasná   a riadna   reakcia   na   výzvy   okresného   súdu,   nezaplatenie   preddavku   na znalecké dokazovanie   nariadené   uznesením   z 30.   decembra   2011),   je   z pohľadu   doterajšej   dĺžky namietaného konania podľa názoru ústavného súdu zanedbateľný.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v posudzovanom konaní, pričom zistil tieto tri dlhodobé obdobia jeho nečinnosti:

- od 12. septembra 1996 (ohliadka na mieste samom) do 21. júna 2004 (nariadenie termínu pojednávania),

- od 19. októbra 2004 (úkon súvisiaci s úhradou trov za ohliadku) do 29. marca 2007 (žiadosť o zapožičanie spisu Obvodného úradu...) a

-   od   15.   februára   2008   (pojednávanie   odročené   z dôvodu   zváženia   nariadenia znaleckého dokazovania) do 4. februára 2009 (vyžiadanie spisu správy katastra).

Nečinnosť okresného súdu v doterajšom priebehu namietaného konania predstavuje viac ako 11 rokov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okrem   nečinnosti   bol   postup   okresného   súdu aj neefektívny, a to najmä v súvislosti s tým, že znalecké dokazovanie v namietanom konaní bolo nariadené až 30. decembra 2011, t. j. viac ako po pätnástich rokoch od jeho začatia.

Ústavný   súd   v zhode   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou   (napr.   m. m. IV. ÚS 82/2010,   IV. ÚS 486/2011)   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nie   je   ústavnoprávne akceptovateľné,   že   namietané   konanie   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   viac   ako 15 rokoch od jeho začatia.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení priebehu namietaného konania bral do úvahy, že   namietané   konanie   bolo   dvakrát   prerušené   a že   sa   v jeho   priebehu   na   rozhodovaní podieľalo   viacero   zákonných   sudcov,   avšak   tieto   skutočnosti   iba   v malom   rozsahu ovplyvnili priebeh preskúmavaného konania z pohľadu jeho doterajšej dĺžky.

Pokiaľ okresný   súd vo svojom vyjadrení argumentoval okrem   iného aj vysokým počtom   pridelených   vecí,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/398/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ v procesnom postavení odporcu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 20 000 €, pričom uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie odôvodňuje „predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré trvá už vyše pätnásť rokov napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa nejde o vec zložitej povahy a rozhodnutie súdu závisí od výsledkov znaleckého dokazovania“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C/398/96   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   10 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   P.   P.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej   podanie)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 247 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 23. februára 2012 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012