znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   4   ods.   2   a čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 23/07 z 26. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 4 ods. 2 a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 23/07 z 26. februára 2007 (ďalej aj „uznesenie z 26. februára 2007“).

Zo sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej sťažovateľom pod sp. zn. EX 1246/05 podala R. (ďalej len „oprávnený“) 22. mája 2006 návrh na zastavenie exekučného konania proti   povinnému   O.   S.   Návrh   na   zastavenie   exekúcie   bol   sťažovateľom   doručený Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   4.   augusta   2006.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 39 Er 690/2005, Ex 1246/2005 z 30. novembra 2006 (ďalej aj „uznesenie z 30. novembra 2006) exekúciu v predmetnej veci zastavil a súčasne oprávnenému uložil nahradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 2 095 Sk do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Sťažovateľ podal 15. januára 2007 proti uvedenému uzneseniu odvolanie.

Krajský   súd uznesením   z 26.   februára 2007   (doručeným sťažovateľovi 10.   apríla 2007) potvrdil uznesenie okresného súdu z 30. novembra 2006 v časti výroku o náhrade trov exekúcie a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ poukázal na znenie čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 20 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 127 ods. 1 až 3 ústavy a na znenie § 44 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1 až 3, § 57 ods. 1 písm. c), § 196 a § 203 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj na znenie § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „vyhláška o odmenách a náhradách súdnych exekútorov“). Z obsahu uvedených ustanovení právnych predpisov   v spojení   so   skutkovými   okolnosťami   v predmetnej   veci   podľa   sťažovateľa vyplýva, že došlo k porušeniu jeho práv označených v sťažnosti.

V predmetnej veci podľa sťažovateľa „nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení   trov   súdneho   exekútora   boli   účelne   vynaložené,   ale   v tom,   či   možno   podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín, bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Sťažovateľ je toho názoru, že súd je orgánom, ktorý je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v tom,   že   výklad   a aplikácia   zákonov   musí   byť   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14...

v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia využije súdny výkon rozhodnutia alebo podá návrh na exekúciu. V prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie   je   a ani   nebol   súčasťou   súkromnoprávnych   vzťahov   medzi   oprávneným   a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto vzťahov vznikajúce. Ak súd rozhodol inak to rozhodnutia je v rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 26. februára 2007 porušené, zruší uvedené uznesenie a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní ním označených práv a zaviaže ho nahradiť mu všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 4 ods. 2 a čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu z 26. februára 2007, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 30. novembra 2006 vo výroku o náhrade trov exekúcie. Z predloženého rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené,   že tento   súd   rozhodol   o podaní sťažovateľa, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku tak, že exekúciu zastavil a súčasne oprávneného zaviazal nahradiť sťažovateľovi trovy   exekúcie   v sume   2   095   Sk,   a to   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd mu ako súdnemu exekútorovi v dôsledku nesprávnej aplikácie § 14 vyhlášky o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov   nepriznal   trovy   exekúcie   v   rozsahu,   v akom   si   ich v uvedenom konaní uplatnil.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že pri priznaní nároku na náhradu trov exekúcie vychádzal z § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Pri vyčíslení trov exekúcie vychádzal krajský súd z § 3, § 14 a § 25 vyhlášky o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov,   ktorých   znenie   vo svojom   rozhodnutí   citoval. K argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesprávneho   vyčíslenia   trov   exekúcie   v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Z vyššie citovaného ustanovenia § 14   ods.   1   písm.   a)   vyplýva,   že   odmena   súdneho   exekútora   v súvislosti   so   zastavením exekúcie sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu. V tejto súvislosti sa teda   nehovorí   o jednotlivých   úkonoch,   ale   hovorí   sa   o čase   účelne   vynaloženom   na exekúciu. Odmeňovanie podľa jednotlivých úkonov je možné iba u tých úkonov, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou podľa § 15. Rozhodujúcim kritériom pre priznanie odmeny exekútora   v súvislosti   so   zastavením   exekúcie   bolo   teda   určenie   počtu   hodín   účelne vynaložených   na exekúciu tak,   ako to   správne   zistil   súd   prvého stupňa a správne určil celkový čas potrebný na vykonanie exekúcie, z ktorého potom následne určil odmenu podľa základnej hodinovej sadzby. Správne postupoval aj pri vyčíslení paušálne odmeňovaných úkonov, ako aj pri vyčíslení náhrady hotových výdavkov a správne uzavrel, že kancelárske náklady sú zahrnuté k náhrade za administratívne práce v zmysle § 25 citovanej vyhlášky, pričom náhrada za administratívne práce nie je len odmena, ktorú súdny exekútor vypláca svojim   zamestnancom   vykonávajúcim   administratívne   práce,   ale   v náhrade   za administratívne práce sú zahrnuté aj náklady na kancelársky materiál.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v napadnutom výroku ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil a odkazuje na závery súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Spôsob účtovania súdnym exekútorom nezodpovedá zneniu § 14 ods. 1 písm. a), pretože   nezohľadňuje   počet   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu,   ale   vychádza z osobitného odmeňovania jednotlivých úkonov vykonaných v rámci exekúcie napriek tomu, že nejde o úkony odmeňované paušálnou sumou. Rovnako účtovanie nákladov za použitý kancelársky materiál ako hotových výdavkov mimo náhrady za administratívne práce je v rozpore s citovanou vyhláškou.“

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia z 30. novembra 2006, na ktoré odkázal a s ktorým   sa   plne   stotožnil   aj   krajský   súd   v rámci   svojho   rozhodnutia,   podrobne a konkrétnym   spôsobom   špecifikoval,   ktorú   časť   úkonov   vykonaných   sťažovateľom považoval za účelnú, ako aj dôvody, prečo mu nebolo možné priznať trovy exekúcie v celom   ním   uplatnenom   rozsahu, keď uviedol „Súd   nepriznal   súdnemu exekútorovi   ním navrhovanú výšku odmeny (navrhovaná 1.900,- Sk, súdom priznaná vo výške 1.500,- Sk v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhl. č. 288/1995 Z. z.), pretože ako vyplýva z ust. § 14 ods. 1, odmena súdneho exekútora v súvislosti so zastavením exekúcie sa určuje podľa počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu.   V danom   prípade   sa   teda   nehovorí o jednotlivých   úkonoch,   ale   hovorí   sa   o čase   účelne   vynaloženom   na   exekúciu. Odmeňovanie podľa jednotlivých úkonov je možné iba u tých úkonov, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou podľa ust. § 15 cit. vyhlásenia (správne malo byť vyhlášky pozn.), pričom na tie, ako je zrejmé súd prihliadal a pojal ich v navrhovanom poradí i výške.

Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov za bežný režijný kancelársky   materiál   vo   výške   50,-   Sk,   pretože   tieto   sú   v zmysle   ust.   §   25   zákona   č. 288/1995 Z. z. súčasťou odmeny súdneho exekútora“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku v spojení   s   §   14   vyhlášky   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov,   ktorou   súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v tejto   veci   dospeli   k záveru,   že   za   počet   hodín   účelne vynaložených na exekúciu možno považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín, bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch, nie je v rozpore   s   účelom   a   cieľom   uvedených   ustanovení,   ktoré   vo   svojom   texte   nesporne obsahujú zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie v celom rozsahu uplatnenom súdnym exekútorom, ktoré pri výkone exekúcie do jej zastavenia vynaložil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,   že   v   konečnom   dôsledku   môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa odlišnej judikatúry najvyššieho súdu ohľadom spôsobu vyčíslenia trov exekúcie ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na uvedené (namietané) porušenie základných práv sťažovateľa ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu z 26. februára 2007, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Uznesenie krajského súdu z 26.   februára   2007   je   riadne   a náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   nezistil   skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere ústavný súd vo vzťahu k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný súd konštatuje, že ak postupom a rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   dohovoru,   potom   už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008