znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/06-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Auxta   prerokoval   sťažnosť   JUDr. J.   Z.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   M.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 51/05 z 28. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 51/05 z 28. júla 2005 b o l o   p o r u š e n é   základné právo JUDr. J. Z. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   5 Sž 51/05   z 28. júla 2005 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. Z. trovy konania   v   sume   9 753,20 Sk   (slovom   deväťtisícsedemstopäťdesiattri   slovenských   korún dvadsať halierov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. M. M., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 26/06-27   z   9. februára 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 28. júla 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 51/05.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým v tom, že najvyšší súd svojím postupom a napadnutým uznesením porušil „princíp   kontradiktórnosti   konania   a   princíp   rovnosti   zbraní“ a   to,   že   vo   veci   nebolo nariadené verejné pojednávanie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v porušení princípu kontradiktórnosti, ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania. „... jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať   možnosť   nielen   predložiť   dôkazy   a   argumenty,   ktoré   považuje   za   nutné,   aby   jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu   za   účelom   ovplyvniť   jeho   rozhodnutie   a   vyjadriť   sa   k   nim.   (Mantovanelli o. Francúzsko).“

Podstata   kontradiktórneho   súdneho   procesu   sa   zakladá   na   tom,   že   súd   nemôže rozhodnúť   o   tom,   čo   by   nebolo   predmetom   diskusie.   V   danom   prípade   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhodol o zamietnutí návrhu bez toho, aby sa sťažoval mohol vyjadriť jednak k vyjadreniu odporcu, t. j. Úradu vlády a jednak k obsahu administratívneho spisu. Súd v rozhodnutí polemizoval s právnym názorom právneho zástupcu odporcu a vychádzal z obsahu   administratívneho   spisu,   avšak   sťažovateľ   nemohol   reagovať   na   vyjadrenie odporcu ako i na skutočnosti tvoriace obsah administratívneho spisu. Je síce pravdou, že ustanovenia   O. s. p.   ako   normy   jednoduchého   práva   neukladajú   súdu   povinnosť oboznámiť účastníka súdneho konania so stanoviskom protistrany, ale takúto povinnosť možno výslovne vyvodiť ústavne konformných výkladov týchto noriem, ktoré je potrebné vykladať   vždy   s   ohľadom   na   základné   ľudské   práva   a   slobody   garantované   ústavou a dohovorom.

K   týmto   skutočnostiam   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť,   z   čoho   namietame aj porušenie práva rovností zbraní. (...)

Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   spočíva   podľa   sťažovateľa   aj   v   nedostatočnom   odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu SR, nakoľko uvedené odôvodnenie nepovažujeme za presvedčivé, naopak považujeme ho za protirečivé. Na jednej strane Najvyšší súd SR dal za pravdu sťažovateľovi, keď konštatoval, že druhé podanie je sťažnosťou, a Úrad Vlády bol povinný sa touto sťažnosťou zaoberať, a teda meritórne o nej rozhodnúť alebo ju postúpiť v súlade   so   zákonom   o   sťažnostiach,   a   na   strane   druhej   neuviedol,   prečo   Úrad   Vlády nezaviazal na odstránenie nečinnosti. Uviedol len to, že o tejto sťažnosti mal rozhodnúť Úrad pre štátnu službu. Avšak z uvedeného rozhodnutia nie je zrejmé, prečo nezaviazal Úrad Vlády na vybavenie sťažnosti, keď sám uviedol, že sa jedná o sťažnosť a táto sťažnosť mala byť vybavená Úradom pre Štátnu službu, hoci zo skutkového stavu je zrejmé, že Úrad Vlády takto nekonal a podanie sťažovateľovi „vrátil“.

V danej veci namietame aj to, že vo veci nebolo nariadené verejné pojednávanie. Z uvedeného preto namietame porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Ústavnému súdu bolo 18. novembra 2005 doručené vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu a predsedníčky senátu najvyššieho súdu k sťažnosti, z ktorého vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. 07. 2005 sp. zn. 5 Sž 51/2005 zamietol návrh JUDr. J. Z. (...), ktorým sa menovaný účastník konania domáhal, aby Úradu vlády Slovenskej republiky bola uložená povinnosť konať v lehote určenej súdom nie dlhšej ako   tri   mesiace,   a   to   formou   prešetrenia   sťažnosti   menovaného   zo   dňa   05. 04. 2005 evidovanej na Úrade vlády Slovenskej republiky pod č. 92/05/KS 4-I. (...)

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   svojmu   zamietavému   názoru   na   tom základe,   že   JUDr.   J.   Z.   požadoval   od   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uložiť nesprávnemu adresátovi (konkrétne Úradu vlády Slovenskej republiky) povinnosť konať, a to vybaviť jeho sťažnosť, napriek tomu, že menovaný bol už raz Úradom vlády Slovenskej republiky   správne   poučený,   že   v   jeho   veci   oprávneným   orgánom   konať   je   iba   Úrad pre štátnu službu.

Nad rámec tohto názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom uznesení vyjadril svoj ďalší právny názor, a to že Úrad vlády Slovenskej republiky sa nevhodným odstúpením v poradí prvej sťažnosti JUDr. J. Z. nezbavil svojej povinnosti vykonať kontrolu vybavovania sťažností na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky.   Nakoľko však   na   dovolanie   sa   výkonu   uvedenej   kontroly   nepriznáva   slovenský   právny   poriadok JUDr. J. Z. žiadne subjektívne právo, nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky ani z tohto dôvodu   zaviazať   Úrad   vlády   Slovenskej   republiky   na vykonanie   kontroly,   v   rozmedzí a v lehote požadovanej JUDr. J. Z.. (...)

Takisto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemôže   súhlasiť   s   argumentáciou právneho zástupcu JUDr. J. Z., že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o zamietnutí jeho   návrhu   bez   toho,   aby   sa   menovaný   mohol   vyjadriť   jednak   k   neskôr   zaslanému vyjadreniu Úradu vlády Slovenskej republiky a jednak k obsahu administratívneho spisu, čo je podľa jeho mienky právom účastníka v zmysle ústavnokonformného výkladu Ústavy Slovenskej republiky a Európskeho Dohovoru. Najvyšší súd Slovenskej republiky naopak trvá na stanovisku, že ak by takáto argumentácia právneho zástupcu JUDr. J. Z. bola skutočne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, potom sa stráca aktívna úloha účastníkov konania s možnosťou získavať informácie o obsahu súdneho spisu nahliadnutím do neho postupom   podľa   §   44   ods. 1   O. s. p.   a každý   všeobecný   súd   by   sa   stal   zodpovedným subjektom za preposielanie rôznych písomností medzi účastníkmi navzájom.

Rovnako nemožno súhlasiť s druhou časťou námietky právneho zástupcu JUDr. J. Z., že vo veci nebolo vytýčené pojednávanie a vec nebola verejne prejednaná, lebo postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzal z aplikácie § 115 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250t ods. 3 prvá veta cit. zákona.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí tiež dať do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky svoj zásadný nesúhlas s návrhom právneho zástupcu JUDr. J. Z., aby   bolo   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. 5 Sž 51/2005   zo   dňa 28. 07. 2005   zrušené   a   vrátené   na   ďalšie   konanie,   lebo   takáto   kasačná   právomoc Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   vzhľadom   na   kompetenčnú   prekážku   obsiahnutú v čl. 127 ods. 1 in fine v spoj. s čl. 1 ods. 1 prvá veta (právny štát a princíp právnej istoty) Ústavy Slovenskej republiky a s podporou § 159 ods. 2 v spoj. s § 167 ods. 2 O. s. p. (princíp právnej istoty v súdnom konaní) by nemala prislúchať.

Pôsobnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vysloviť   nesúladnosť   súdneho rozhodnutia   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   nie   je   možné   podľa   právneho   názoru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zamieňať   s   vecnou   právomocou   zrušovať právoplatné alebo neprávoplatné súdne rozhodnutia v rámci jednotlivých stupňov sústavy všeobecných súdov, ktorá je vo všeobecnosti obsiahnutá v čl. 46 ods. 1 a vykonaná zákonom v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak   by   však   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   naďalej   zotrvával   na   svojej narastajúcej judikatúre, ktorá extenzívnym spôsobom vykladá jeho pôsobnosť, potom musí zaujať stanovisko k § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   najvyšším   a   suverénnym   predstaviteľom   súdnictva pre oblasť pôsobnosti upravenú v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Výkon   súdnej   moci   dvomi   rozdielnymi   orgánmi   štátnej   moci,   ktorú   prezentuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na jednej strane a Ústavný súd Slovenskej republiky na strane   druhej,   by   mal   byť   založený   na   princípe   vzájomnej   deľby   súdnej   moci   a   nie na hierarchickom systéme podriadenosti a nadriadenosti, pričom prepojenie medzi týmito sústavami musí byť z hľadiska kontroly ústavnosti založené na revíznom a nie na kasačnom princípe. Uvedené je aj rešpektované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy podľa   dostupných   informácií   zatiaľ   nebolo   vydané   žiadne   rozhodnutie   tohto medzinárodného súdu, ktoré by zrušovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdneho orgánu. Na podporu hore uvedenej argumentácie týkajúcej sa právneho štátu Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na ust. čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, ku ktorej Slovenská republika pristúpila s účinnosťou od 01. 05. 2004.

Na základe uvedených argumentov Najvyšší súd Slovenskej republiky žiada Ústavný súd   Slovenskej   republiky,   aby   sťažnosť   JUDr.   J.   Z.   v   prvom   a   treťom   bode   sťažnosti rozhodol,   že   namietané   ústavné   základné   právo   sťažovateľom   nebolo   uznesením Najvyššieho súdu porušené, a u druhého bodu žiada, aby bolo rozhodnuté v súlade s § 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z., že ide o návrh vo veci, na ktorej prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, a preto ho odmieta uznesením bez ústneho pojednávania.“

Ústavnému   súdu   bolo   4. januára 2006   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   vyjadrení   opätovne   zdôrazňuje, že sťažovateľ nemá subjektívne právo na vykonanie kontroly,   a preto nemohol zaviazať Úrad   Vlády   Slovenskej   republiky   na   to,   aby   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Chceme   však zdôrazniť, že bez povšimnutia zostala argumentácia sťažovateľa v tom smere, že v petite návrhu žiadal len o prešetrenie sťažnosti zo dňa 05. 04. 2005, a nie prešetrenie podania zo dňa   29. 03. 2005.   Podanie   zo   dňa   29. 03. 2005   sťažovateľ   označil   ako   návrh na vykonanie kontroly. K tejto podstatnej časti sa však Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nevyjadril. A preto naďalej trváme na tom, že sa jedná o svojvoľný postup, ktorý viedol k odmietnutiu spravodlivosti, a tým aj k porušeniu označených práv a slobôd. Sťažovateľ   mal   ústavné   právo,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol o nečinnosti Úradu Vlády Slovenskej republiky, a teda o sťažnosti zo dňa 05. 04. 2005. Nakoľko, ak sa malo za to, že sťažovateľ nemá právny nárok na vykonanie kontroly, ktorou sa dožadoval a na tom základe sa návrh zamietol, tak zostalo neodôvodnené, ako táto argumentácia   súvisí   s   meritom   veci,   keďže   predmetom   tohto   konania   nebol   návrh sťažovateľa na vykonanie kontroly zo dňa 29. 03. 2005, ale sťažnosť zo dňa 05. 04. 2005. (...) Nakoniec   je   potrebné   poznamenať,   že   aj   v   procese   realizácie   práva   v   činnosti verejnej   správy   sa   úkony   vykladajú   podľa   vôle   konajúceho   subjektu,   a   nie   podľa   ich formálneho označenia. A preto aj pokiaľ sťažovateľ svoje podanie formálne označil ako návrh   na   vykonanie   kontroly,   tak   nie   je   vylúčené,   aby   toto   mohlo   byť   považované za sťažnosť, v ktorej sťažovateľ podal aj návrh na vykonanie kontroly. Podstata sťažností sa vo   všeobecnosti   zakladá   na   tom,   že   ich   účelom   je   prešetrovanie   a   teda   zisťovanie objektívneho   stavu   a   v   prípade   ich   opodstatnenosti   aj   prijatie   opatrení.   Otázne   teda je, či z ústavného   hľadiska   obstojí   názor,   že   sťažovateľ   nemal   subjektívne   právo na vykonanie kontroly, pokiaľ sa jedná o prešetrovanie jeho návrhu na vykonanie kontroly. A to   navyše   za   situácie,   keď   sám   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že boli zistené závažné nedostatky v činnosti Úradu Vlády SR pri vybavovaní sťažností. (...)

Pokiaľ sa jedná o názor Najvyššieho súdu SR, že neporušil právo na kontradiktórny súdny   proces,   keďže   podľa   ustanovenia   § 44   O. s. p.,   majú   účastníci   právo   nahliadať do spisu   a   v   opačnom   prípade   by   sa   súd   stal   zodpovedným   za   „preposielanie   rôznych písomností medzi účastníkmi navzájom“. Máme za to, že tento názor nie je vecne správny, keďže   vyjadrenie   k   návrhu   považujeme   za   závažný   dokument,   v   ktorom   protistrana prezentuje svoje základné argumenty, a navrhovateľ má právo na tieto argumenty reagovať, a   to   najmä   za   situácie,   keď   existuje   zákonná   možnosť   rozhodnúť   vec   v   jej   merite bez nariadenia   ústneho   pojednávania.   Navrhovateľ   mal   taktiež   právo   oboznámiť sa s obsahom   administratívneho   spisu.   V   tejto   veci   poukazujem   najmä   na   rozsiahlu judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Krčmář   a   ostatní   proti   Česká republika, rozhodnutie zo dňa 3. 3. 2000, č. 35376/97), ktorá jednoznačne vychádza z toho, že požiadavkou výkonu súdnictva je aj právo účastníka oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu.   Konanie   o nečinnosti   je   síce   špecifickým   konaním,   ale   je   možné   ho   kvalifikovať ako kontradiktórne konanie, nakoľko v ňom vystupuje na strane jednej účastník konania a na strane druhej orgán verejnej správy. A preto je potrebné v tomto konaní rešpektovať všetky zásady spravodlivého súdneho konania.

Zákonné právo účastníka nahliadať so súdneho spisu ešte nezbavuje súd povinnosti garantovať   jeho   právo   na   kontradiktórne   konanie.   V   opačnom   prípade   by   toto   právo stratilo   svoje   opodstatnenie.   Účastník   súdneho   konania   nevie   predvídať,   kedy   a   aká písomnosť   bude   doručená   do   súdneho   spisu,   a   preto   sa   nevie   objektívne   oboznámiť   s obsahom relevantných listín. Práve preto, že v danom prípade existuje zákonná možnosť rozhodnúť   vec   bez verejného   pojednávania,   mal   podľa   nášho   názoru   Najvyšší   súd Slovenskej republiky postupovať obozretnejšie a prispôsobiť si svoj procesný postup tak, aby boli naplnené všetky požiadavky spravodlivého súdneho procesu.

Pokiaľ sa jedná o neverejnosť konania, tak naďalej máme za to, že malo byť v danej veci nariadené pojednávanie, keďže sa jedná o konanie na jednej inštancii. Pripomíname, že ani v konaní pred správnym orgánom neprebehlo verejné konanie. (...)

Z   uvedených   dôvodov   preto   naďalej   trváme   na   pôvodnej   ústavnej   sťažnosti a žiadame,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   v   zmysle   nášho   pôvodného návrhu.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť na konanie v tejto veci pôvodne prijímal IV. senát ústavného súdu. Pretože od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom   II.   senátu   ústavného   súdu,   veci,   v   ktorých   je   sudcom   spravodajcom   Ján   Auxt, sa prerokúvajú   v   II.   senáte   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   sa   táto   vec   prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Na   základe   preskúmania   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   28. júla 2005   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 51/05 a vyjadrení účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:

Dňa 27. mája 2005 bol najvyššiemu súdu podaný návrh sťažovateľa proti nečinnosti Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   ako   odporcovi   (ďalej   len   „odporca“)   podľa   §   250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal, aby najvyšší súd uložil   odporcovi „konať   a prešetriť   sťažnosť   žalobcu   zo   dňa   05. 04. 2005   evidovanú na Úrade   vlády   Slovenskej   republiky   pod   č. 92/05/KS 4-I   a   to   v   lehote   určenej   súdom, nie dlhšej ako tri mesiace“ a žiadal náhradu trov konania.

Dňa 15. júna 2005 najvyšší súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu. Vyjadrenie odporcu mu bolo doručené 30. júna 2005.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5 Sž 51/05   z   28. júla 2005   návrh   sťažovateľa zamietol   a   nepriznal   mu   náhradu   trov   konania.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 28. septembra 2005.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie sťažovateľa, že postupom a uznesením najvyššieho súdu z 28. júla 2005 sp. zn. 5 Sž 51/05 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   (...)   prejednaná   (...).   Právo   na   verejné   prerokovanie   veci   vyplýva aj z čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu   na   začatie   konania   v správnom   súdnictve   a na   výklad,   či   predpoklady   tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené.

Výklad   týchto   predpokladov   však   nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe ku súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03).

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 3 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. (...) Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250 ods. 6 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

V citovanej   právnej   úprave   nie   je   obsiahnutá   popisná   hypotéza   právnej   normy, v ktorej   by   bol   charakterizovaný   nedôvodný   návrh,   a taktiež   v   nej   nie   je   obsiahnutý taxatívny   výpočet   návrhov,   ktoré   je   potrebné   považovať   za   nedôvodné.   Posúdenie konkrétneho návrhu ako nedôvodného nechal zákonodarca na uváženie súdu, ktorý uvedený zákon aplikuje (III. ÚS 200/05).

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ pred podaním návrhu proti nečinnosti odporcu na súd doručil 30. marca 2005 odporcovi svoje podanie z 29. marca 2005 označené ako návrh podľa § 24 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o organizácii   ústrednej   štátnej   správy“)   a zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov na vykonanie kontroly   zákonnosti   postupu   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky pri vybavovaní   sťažnosti   štátneho   zamestnanca   (...)   z   31. decembra 2004,   ktoré   bolo vybavené jeho postúpením na Úrad pre štátnu službu. Následne sťažovateľ podal 5. apríla 2005   sťažnosť   podľa   zákona   č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“),   ktoré   odporca   meritórne   nevybavil   a   sťažovateľovi   ho   vrátil s odôvodnením,   že   toto   podanie   nie   je   možné   považovať   za   sťažnosť   v zmysle   zákona o sťažnostiach.   Z uvedeného   vyplýva,   že   takýmto   postupom   ústredného   orgánu   štátnej správy nedošlo k vybaveniu sťažnosti podľa zákonom predpokladaného spôsobu.

Sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu návrhom z 26. mája 2005 smerujúcim proti nečinnosti odporcu na súde a tvrdil, že odporca bol a je nečinný, keďže nerozhodol   v zmysle   zákonnej   úpravy,   a   preto   sa domáhal   nasledovného   rozhodnutia: „Súd ukladá Úradu vlády Slovenskej republiky konať a prešetriť sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 04. 2005 evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky (...)“ v navrhovanej lehote.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   5 Sž 51/05   z   28. júla 2005   návrh   sťažovateľa zamietol podľa § 250t ods. 3 záver vety OSP, pričom v odôvodnení uznesenia medzi iným uviedol:

„Najvyšší   súd   nesúhlasí   s právnym   záverom   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky, že na podanie navrhovateľa zo dňa 05. 04. 2005 nie je možné nazerať ako na sťažnosť...... z uvedeného dôvodu treba podanie navrhovateľa zo dňa 05. 04. 2005 označiť ako sťažnosť s povinnosťou dotknutého orgánu verejnej správy ju takto vyhodnotiť a v medziach svojej právomoci ju alebo postúpiť alebo primerane vybaviť a prešetriť...

Úrad vlády Slovenskej republiky nekonal v zmysle zákona,   keď toto podanie (...) neodstúpil   Úradu   pre   štátnu   službu,   ale   ho   s odvolaním   sa   na   ust.   §   4   ods.   2 zák. č. 152/1998 Z. z. vrátil navrhovateľovi späť. (...)

Naopak   skoršie   podanie   navrhovateľa   zo   dňa   29. 03. 2005   je   podaním,   ktorým sa navrhovateľ domáhal vykonania kontroly. (...)

Z gramatického výkladu jednotlivých ustanovení obsiahnutých v zák. č. 10/1996 Z. z. vyplýva,   že   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   nevzniká   zo   zákona   priamo   povinnosť po obdržaní podania sťažovateľa na vykonanie kontroly dodržiavania zák. č. 152/1998 Z. z. aj   kontrolu   v určitej   lehote   vykonať,   tzn.   že   navrhovateľovi   platný   právny   poriadok nezakladá subjektívne právo domáhať sa vykonania kontroly v zákonom stanovenej lehote. Z uvedeného   dôvodu   Najvyšší   súd   SR   nemohol   vyhovieť   návrhu   navrhovateľa a zaviazať Úrad vlády Slovenskej republiky vykonať požadovanú kontrolu, ako odstránenie tvrdenej nečinnosti orgánu verejnej správy.“

Ústavný   súd   podľa   konštantnej   judikatúry   (IV. ÚS 1/02)   zotrváva   na   stanovisku, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie   pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú pri prejednávaní   a   rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania   a rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veciach, v ktorých niet iného, nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka   konania   pred   súdom   nižšieho   stupňa   (§   127   ods.   1   i.   f.   ústavy).   Tak   je   to aj v posudzovanom prípade.

Pokiaľ sťažovateľ namietal v II. časti v 1. bode sťažnosti porušenie práva na prístup k súdu a v 2. bode sťažnosti porušenie práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľovi   bola   odmietnutá   možnosť   konať   pred   súdom   ústavne súladným spôsobom.

Ústavný súd najprv upriamuje pozornosť na to, že najvyšší súd pri zamietnutí návrhu nevzal   do   úvahy   to,   že   sťažovateľ   podľa   §   9   zákona   o sťažnostiach   („Všetky   orgány verejnej správy sú povinné prijímať sťažnosti. Prijaté sťažnosti, na ktorých vybavenie alebo prešetrenie nie sú príslušné, sú povinné bezodkladne postúpiť orgánu príslušnému na ich vybavenie a zároveň o tom upovedomiť sťažovateľa“) mal právo na to, aby postupoval podľa dispozície tejto právnej normy aj z dôvodu, že v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy sa takýto postup   predpokladá   ako   ochrana   fyzickej   osoby   (právnickej   osoby)   pred prípadnou neznalosťou presného postupu, adresáta sťažnosti a podobne.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ďalšie   ustanovenia   zákona o sťažnostiach [§ 1, § 3 písm. a), § 5 ods. 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 24 ods. 1] a na ustanovenia   § 24   ods. 1   zákona   o   organizácii   ústrednej   štátnej   správy,   ktoré   bol najvyšší súd povinný zohľadniť pri posudzovaní návrhu proti nečinnosti odporcu nielen vo vzájomných súvislostiach, ale súčasne aj ústavne konformným spôsobom.

Najvyšší súd sa uvedenými skutočnosťami nezaoberal a nezaoberal sa ani otázkou, prečo   odporca   nepostupoval podľa   § 9 zákona o sťažnostiach   a či   tak postupovať mal. Navyše   vzhľadom   na   petit   návrhu   sťažovateľa   na   rozhodnutie,   ktorým   sa   sťažovateľ výslovne   domáhal   odstránenia   nečinnosti   odporcu   v   konaní   o   prešetrenie   sťažnosti z 5. apríla   2005,   najvyšší   súd   zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   odôvodnil   skutočnosťou, ktorá vôbec nebola predmetom návrhu, a to s poukazom na návrh sťažovateľa na výkon kontroly z 29. marca 2005.

Pokiaľ   sa   teda   najvyšší   súd   pri   preskúmaní   zákonnosti   postupu   odporcu pri vybavovaní   podania   sťažovateľa   z   5. apríla 2005   zameral   najmä   na   konštatovanie skutkového zistenia a vyjadrenie svojho nesúhlasu s postupom odporcu v zmysle zákona, urobil   tak   bez   náležitého   odôvodnenia   a v rozpore,   ako   aj   nad   rámec   petitu   návrhu sťažovateľa. Odôvodnenie rozhodnutia nekorešponduje presvedčivo a dostatočne s výrokom rozhodnutia o zamietnutí návrhu najmä keď konštatuje, že „úrad vlády nekonal v zmysle zákona“. Takéto rozhodnutie pôsobí aj protirečivo,   pretože z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo   potom   nezaviazal   odporcu   na   splnenie   zákonom   ustanovenej   povinnosti.   Takto koncipované   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nie   je   zárukou   toho,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak svedčí o jeho svojvôli, zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napadnutého   súdneho   rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03).

Na   základe   uvedeného   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s argumentmi   sťažovateľa uvedenými v tej časti sťažnosti, v ktorej tvrdí, že postupom a uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, a na základe uvedených zistení vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti   (podobne   napr.   I. ÚS 230/03,   III. ÚS 119/03,   IV. ÚS 156/03   m.   m.)   dospel k záveru,   že   označeným   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   z 28.   júla   2005 sp. zn. 5 Sž   51/05,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä porušením práva na zákonné rozhodnutie a jeho riadne odôvodnenie, čo nesporne patrí k zárukám spravodlivého procesu.

Keďže ústavný súd konštatoval, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími tvrdeniami sťažovateľa o porušení jeho práv.

III.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší a môže   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   [§   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde]. Ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Najvyšší súd je viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ neuplatnil návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nepožadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie, preto sa ústavný súd touto zákonnou možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti sťažovateľa podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. M., ktoré bolo vyčíslené v podaní doručenom 26. apríla 2006.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2004,   ktorá   bola 15 008 Sk a za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) každý v sume 2 501 Sk a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál a za jeden úkon (podanie k vyjadreniu najvyššieho súdu z 2. januára 2006) v sume 2 730 Sk a k tomu jedenkrát režijný paušál 164 Sk a DPH 19 % v sume 1 557,20 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky).   Ak   je   advokát   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   priznáva   sa   mu   odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty, ktorá v tomto prípade predstavuje sumu 1 557,20 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 9 753,20 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripájajú   odlišné stanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006