znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Brigity   Štrbovej,   bytom   Ž.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. M. B.,   Ž.,   vo   veci   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   mesta   Žilina   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2000/02995/OÚ–ŽP–Aš   (pôvodne   pod sp. zn. Výst. 4201/69   a   sp.   zn.   Výst. 1373/56) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Brigity Štrbovej o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2004   doručená   sťažnosť   Brigity   Štrbovej   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   mesta   Žilina   (ďalej   len   „mesto“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2000/02995/OÚ–ŽP–Aš (pôvodne pod sp. zn. Výst. 4201/69 a sp. zn. Výst. 1373/56).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že:

„Bývalý Mestský národný výbor, odbor výstavby v Žiline dňa 16. 7. 1969, č. k. Výst. 4201/1969   –   372/II   rozhodol   o vyvlastnení   nehnuteľností...“. Proti   tomuto   rozhodnutiu podala sťažovateľka 28. júla 2000 odvolanie Okresnému úradu Žilina, odboru životného prostredia (ďalej len „okresný úrad“), v ktorom žiadala predmetné rozhodnutie zrušiť.

Ďalej   sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: „Ja,   ako   navrhovateľka   domáhala   voči odporcovi   Mestu   Žilina,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   zdĺhavom   konaní   Mesta   Žilina, oddelenia územného plánovania, architektúry a stavebného poriadku – spoločný stavebný úrad na úseku územného konania a stavebného poriadku pri Mestskom úrade v Žiline (...) v konaní vedenom pod č. k. Výst 4201/1969 – 372/II., č. k. Vyst. 1373/56 – 178 (...)

Nemám sa možnosť oboznámiť s vyjadrením Mesta Žilina, prečo od môjho podania, teda   od   odvolania   a žiadosti   na   čiastočné   zrušenie   týchto   vyvlastňovacích   rozhodnutí podaných   osobne   na   podateľni   bývalého   Okresného   úradu   v Žiline,   odboru   životného prostredia   zo   dňa   28. 7. 2000,   na   podateľni   Mesta   Žilina   27. 7. 2000,   napriek   tomu, že od jeho   podania   uplynulo   už   viac   ako   4   roky,   nebolo   vo   veci   doposiaľ   rozhodnuté právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, resp. aspoň vyhlásením rozhodnutia.“

Sťažovateľka niekoľkokrát žiadala správny orgán, aby v jej veci konal, neskôr podala aj podnet Okresnej prokuratúre v Žiline. Konanie však do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby vyslovil, že v konaní vedenom   pod   sp. zn. 2000/02995/OÚ–ŽP–Aš   (pôvodne   pod   sp.   zn.   Výst.   4201/69 a sp. zn. Výst. 1373/56)   mesto porušilo   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal mestu ako správnemu orgánu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov.

Zároveň   sa   domáha   aj   priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 1 000 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky   a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl.   127 ods.   1   i.   f.   ústavy, ako   aj z §   49 zákona o ústavnom   súde vyplýva, že právomoc ústavného súdu   rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba subsidiárne, t. j. v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním mesta ako správneho orgánu.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a podľa § 244 ods. 3 druhej vety OSP sa postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Ak teda sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou alebo neprimerane pomalým konaním mesta ako správneho orgánu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže sa ochrany svojho práva domáhať pred všeobecným súdom, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný súd pripomína, že v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (III. ÚS 244/03,   IV. ÚS 208/03, IV. ÚS 215/04,   I. ÚS 161/04)   sťažovateľka   mala   možnosť   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním žaloby proti nečinnosti správneho orgánu podľa § 250t OSP na príslušnom všeobecnom súde. Tento zákonný prostriedok ochrany svojich práv však nevyužila, ale priamo sa obrátila so sťažnosťou na ústavný súd. Takýto postup, ako už bolo uvedené, vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005