znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. Č., bytom D. K., D. Č., bytom D. K., a K. Č., bytom D. K., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D. K., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 685/01 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC 48/03 zo 14. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Č., D. Č. a K. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 26. novembra 2003 doručené podanie A. Č., D. Č. a K. Č. (ďalej len „sťažovatelia”), ktorým namietajú porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne (ďalej len „okresný súd“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd”) sp. zn. 5 NcC 48/03 zo 14. októbra 2003.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že   návrhom   z   30.   októbra   2001   sa   účastník konania   Okresné   stavebné   bytové   družstvo   Dolný   Kubín,   so   sídlom   Zochova   1117/97 (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalobcu), domáhal voči nim určenia práva k nehnuteľnostiam, pričom veci bola pridelená sp. zn. 7 C 685/01 a podľa rozvrhu práce okresného súdu bola na prejednanie a rozhodnutie pridelená sudcovi okresného súdu JUDr. R. P.

Sťažovatelia   sa   svojimi   návrhmi   z   3.   februára   2003   a   30.   mája   2003   domáhali vylúčenia   sudcu   z pojednávania   a   rozhodovania   veci,   pretože   majú   dôvodné   obavy o zaujatosti sudcu.

Krajský súd uzneseniami sp. zn. 13 Nc 94/02 z 30. apríla 2003 a 5 NcC 48/03 zo 14. októbra 2003 rozhodol tak, že sudca okresného súdu JUDr. R. P. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že popri dôvodoch zakladajúcich dôvodné pochybnosti   o nezaujatosti   sudcu   navrhli   podaním   z   3.   februára   2003   vykonať   dôkaz výsluchom   svedka   JUDr.   R.   P.,   t.   j.   osoby,   ktorá   má   ako   zákonný   sudca   rozhodovať prejednávanú vec. Sťažovatelia zastávajú názor, že „vykonanie dôkazu výsluchom svedka JUDr. R. P. môže mať rozhodujúci význam pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie veci, pretože JUDr. R. P. bol osobne prítomný pri dohodách sťažovateľa v 1. rade a žalobcu v konaní 7 C 685/01, má podstatné vedomosti o obsahu dohôd týkajúcich sa prejednávanej veci a existencie združenia.“

Sťažovatelia uvádzajú, že postupom okresného súdu a krajského súdu im bola odňatá možnosť prejednania veci na nestrannom súde, pretože zákonný sudca nemôže rozhodnúť o tom, že v konaní vykoná dôkaz výsluchom svedka – seba, čím je porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby rozhodol takýmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k. 5 NcC 48/03 zo dňa 14. októbra 2003 a postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní 7 C 685/01 bolo porušené základné právo sťažovateľov v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline, č. k. 5 NcC 48/03 zo dňa 14. októbra 2003 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde”),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   sťažovatelia   vzniesli   proti sudcovi okresného súdu, ktorému bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 685/01, námietku jeho zaujatosti. Pretože im nebolo vyhovené, domáhali sa vylúčenia sudcu návrhom z 30. mája 2003 na krajskom súde, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. 5 NcC 48/03 zo 14. októbra 2003, že sudca okresného súdu nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov   ústavný   súd   predovšetkým ustálil obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy a následne zisťoval, či namietaným postupom okresného súdu a uznesením krajského súdu mohlo vôbec dôjsť k jeho porušeniu v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím súdu a základným právom sťažovateľov.

Základné   právo   na   prejednanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa čl. 46 ods.   l   ústavy   je   v Občianskom   súdnom   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,   je   dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľov,   ktorí podali námietku zaujatosti   voči sudcovi)   a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň   by mali za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov” (I. ÚS 24/00).

Po preskúmaní postupu okresného súdu a rozhodnutia krajského súdu však ústavný súd nezistil, že by sa boli odchýlili od tých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú ich postup v konaní o námietke procesnej strany o zaujatosti sudcu, prípadne svojvoľne a bez opory v zákone vybočili zo zákonného rozsahu preskúmania skutočností nevyhnutných na ich rozhodnutie. Preto bola sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   možno   odmietnuť   i   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prejednanie.

Pokiaľ   právny   poriadok   pripúšťa   iné   možnosti   nápravy   pomocou   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Jedným z dôvodov zmätočnosti konania je podľa ustanovenia § 237 písm. g) OSP aj dôvod, ak rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto sudcu   rozhodoval   senát.   Pod   vylúčeným   sudcom   treba   rozumieť   nielen   sudcu,   ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (§ 14 ods. 1 OSP). Súdna prax však uzavrela, že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   veci,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, než ju posúdil súd nadriadený procesnému súdu, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2004