znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 26/02-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 20. mája 2003 prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 29/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 T 282/96), za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. H. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   29/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 T 282/96)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 29/01 konal bez zbytočných prieťahov.

  3. JUDr. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom Päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. H. do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   konania   vo   výške   12   000   Sk   (slovom Dvanásťtisíc slovenských korún) na účet advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV.   ÚS   26/02   z   26.   septembra   2002   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   J.   H.,   bytom   K   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 29/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 T 282/96).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“).

Sťažovateľ tvrdí, že počas vyšetrovania oznámil orgánom činným v trestnom konaní, že je potrebné mu všetky písomnosti v priebehu konania doručovať na adresu K., T. n.

Dňa 15. októbra 1996 bola na neho podaná okresnému súdu prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) obžaloba, ktorá mu napriek vyššie uvedenému bola zasielaná na adresu K., J., teda na adresu jeho trvalého bydliska. To, že sa o doručovaní obžaloby vôbec nedozvedel, bol podľa neho dôvod, pre ktorý ju ani nemohol prevziať.

V sťažnosti   sa   ďalej   podrobne   popisuje   chronológia   postupu   v jeho   trestnej   veci v konaní pred okresným súdom takto:

„Odporca vo veci nariadil pojednávanie na deň 20. 2. 1997. Na tomto pojednávaní bolo   rozhodnuté   o tom,   že   sa   mi   bude   doručovať   obžaloba   a   predvolanie   na   ďalšie pojednávanie a to na adresu T. n. v K., kde som ich aj prevzal.

Ďalšie pojednávanie nariadil na deň 27. 3. 1997, 17. 4. 1997, 17. 7. 1997, 9. 10. 1997 a 16. 11. 1997. Všetky doposiaľ vymenované pojednávania boli odročené a to alebo z dôvodu neprítomnosti svedkov, alebo práceneschopnosti vec pojednávajúcej sudkyne. Ďalším termínom pojednávania bol deň 8. 12. 1997. Vzhľadom na doterajší priebeh konania som telefonicky zisťoval u odporcu, či sa pojednávanie uskutoční alebo nie. Keďže mi bolo oznámené, že pojednávanie sa s najväčšou pravdepodobnosťou neuskutoční, dňa 8.   12.   1997   som na pojednávanie neprišiel.   Podotýkam,   že si   uvedomujem,   že   dôvod, pre ktorý som neprišiel na pojednávanie je pre odporcu, vzhľadom na to, že som svoju neúčasť neospravedlnil, irelevantný. Odporca odročil pojednávanie na deň 22. 1. 1998 s tým,   že   oznámenie   o   odročení   mi   nebolo   doručované,   ale   bol   daný   príkaz   na   moje predvedenie.

Pojednávanie sa dňa 22. 1. 1998 nekonalo a to z dôvodu, že podľa hlásenia hliadky PMJ   PZ sa obžalovaný,   teda ja,   v mieste trvalého bydliska nezdržiava,   na za klopanie hliadky na dvere tieto odmietol otvoriť a rovnako sa správala aj svedkyňa I.

Na   základe   týchto   skutočností   vydala   vec   pojednávajúca   sudkyňa   v uvedený   deň zatýkajúci   rozkaz   s odôvodnením,   že   sa   nezúčastňujem   na   viacerých   pojednávaniach bez   toho,   aby   som   túto   účasť   ospravedlnil   a odmietam   otvoriť   dvere   pri   predvádzaní orgánmi polície.

Ďalší termín pojednávania nariadil odporca na deň 26. 2. 1998. Predvolanie na toto pojednávanie mi opätovne nebolo doručované. Prevzal som ho u odporcu.

Po mojom výsluchu službukonajúcim sudcom, bol zatýkací rozkaz zrušený. Zároveň som uviedol novú adresu, na ktorej sa zdržiavam a to Č., okres T.

Pojednávanie   bolo   dňa   26.   2.   1998   odročené   pre   práceneschopnosť   vec pojednávajúcej sudkyne.

Ďalšie   pojednávanie   sa   malo   uskutočniť   dňa   2.   4.   1998,   bolo   odročené   pre práceneschopnosť členky senátu. Napriek tomu bolo nariadené moje opätovné prevedenie. Dňa   18.   5.   1998   sa   malo   uskutočniť   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   opätovne odročené pre práceneschopnosť predsedníčky senátu. Podľa zápisnice z tohto pojednávania som   sa   na   ňom   nezúčastnil.   Na   ďalšie   pojednávanie   mi   bolo   zasielané   oznámenie o odročení pojednávania na adresu T. n. v K., ktoré bolo aj prevzaté. Podotýkam, že tú istú zásielku mi odporca zasielal aj na adresu Č., pričom však na obálke bolo uvedené poštové smerové číslo doručovacej pošty P. Išlo o nesprávny postup odporcu, pretože napriek tomu, že pri mnou uvedenej adrese Č., bolo výslovne uvedené okres T., zásielku posielal do obce Č. v okrese P.

Pojednávanie dňa 18. 6. 1998 bolo odročené pre neprítomnosť senátu. Dňa 29. 6. 1998 bolo pojednávanie odročené z dôvodu mojej práceneschopnosti, ktorá trvala asi tri týždne. Pojednávanie bolo odročené na neurčito a predsedníčka senátu zisťovala   u môjho   ošetrujúceho   lekára   dôvody   práceneschopnosti   a jej   predpokladanú dĺžku. Napriek tomu, bolo ďalšie pojednávanie až o 3 a pol mesiaca.

Dňa 5. 10. 1998 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie. Dňa   5.   11.   1998   sa   vo   veci   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   znovu odročené.

Rovnako bolo odročené pojednávanie nariadené na deň 10. 12. 1998. Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na   deň   4.   2.   1999   sa   neuskutočnilo   pre   hrozbu bombovým atentátom v budove súdu.

Pojednávanie   nariadenie   na   deň   4.   3.   1999   bolo   rovnako   odročené,   ako   aj pojednávanie nariadené na deň 8. 4. 1999.

Dňa 10. 5. 1999 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok.

Rozsudkom zo dňa 10. 5. 1999 sp. zn. 4 T 282/96 ma odporca pre tento trestný čin uznal vinným, za čo ma aj odsúdil a tento mi bol doručovaný dňa 25. 6. 1999, 28. 6. 1999 a 29. 6. 1999. Zásielka bola doručovaná na adresu B. v K. Táto adresa je uvedená aj v odsudzujúcom rozsudku, pričom od roku 1979 až doposiaľ som nemal žiadne iné trvalé bydlisko ako J. v K. Dňa 2. 9. 1999 odporca požiadal políciu o moje predvedenie kvôli doručeniu rozsudku s tým, že moja adresa bola opäť uvedená ako B. v K.

Dňa   27.   9.   1999   bolo   odporcovi   políciou   oznámené,   že   MPJ   ma   nepredviedla, pretože ani po niekoľkonásobných previerkach ma nebolo možné zastihnúť a na ul. B. v K. nebývam a iný môj pobyt nebol zistený.

Odporca na to vydal príkaz na zatknutie, v ktorom opäť uvádza ako moju adresu B. v K. Dňa   29.   5.   2000   som   bol   na   základe   uvedeného   príkazu   na   zatknutie   zadržaný príslušníkmi   OO   PZ   K.   –   N.   j.   Len   na   okraj   uvádzam,   že   som   sa   zdržiaval na tomto oddelení na základe riadneho predvolania doručeného mi na adresu Č., okr. T., kvôli podaniu vysvetlenia v inej veci.

Dňa 29. 5. 2000 som bol vzatý uznesením sp. zn. 4 T 282/96 odporcu do väzby. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza, že dôvodom na vzatie do väzby je to, že z dôvodu mojej neprítomnosti bolo hlavné pojednávanie 4-krát odročené a uvádzal som tri adresy mimo adresy trvalého bydliska, na ktorých som sa mal zdržiavať. Podľa tvrdenia odporcu, som adresu pre doručovanie písomností vo svojom podaní zo dňa 26. 8. 1998 uviedol B. v K. a adresu, na ktorej som sa v skutočnosti zdržiaval Č. v okrese T. som súdu neoznámil.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 6. 2000 sp. zn. 5 To 190/00 bola moja sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietnutá. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa v podstate opakujú dôvody uvedené v uznesení o vzatí do väzby, ktoré vydal odporca. Proti rozsudku zo dňa 10. 5. 1999 som podal odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 13. 10. 2000 tento rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému prokurátorovi na došetrenie.

Dňa   24.   12.   2000   som   adresoval   Ministerstvu   spravodlivosti   SR,   okrem   iných orgánov, podanie, v ktorom som okrem iného namietal prieťahy v mojom trestnom konaní. Dňa 15. 1. 2001 bol vyšetrovateľom OÚV PZ Košice II vykonaný v mojej trestnej veci úkon – preštudovanie vyšetrovacieho spisu a bol podaný návrh na podanie obžaloby. Dňa 18. 1. 2001 podal okresný prokurátor OP Košice II pod sp. zn. Pv 15/99 na mňa obžalobu, ktorá bola doručená odporcovi dňa 18. 1. 2001.

Uznesením zo dňa 30. 1. 2001 sp. zn. 5 Nt 4/01 vylúčil Krajský súd v Košiciach JUDr.   S.   M.   z vykonávania   úkonov   v trestnej   veci,   ktorá   bola   vedená   už   pod   sp.   zn. 3 T 29/01.

Dňa 20. 3. 2001 mi odporca odpovedal listom, podľa ktorého, moja sťažnosť nie je prípustná.

Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na mesiac september 2001. Podotýkam, že v tom čase som bol vo väzbe.

Na pojednávaní konanom v apríli 2002 bolo oznámené, že v dôsledku zmien v zložení senátu, je nevyhnutné opakovať vykonávanie dôkazov pred súdom.

Konanie nebolo doposiaľ skončené. Vo veci je nariadený termín pojednávania na deň 10. 9. 2002.“

Sťažovateľ ďalej vymedzuje obdobia, v ktorých podľa neho došlo v jeho trestnej veci k prieťahom, a uvádza, že tomu tak bolo v období od 15. októbra 1996 do 29. mája 2000 a ďalej   od   18.   januára   2001   až   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (ktorému   bola doručená 2. septembra 2002).

V období, keď bola jeho trestná vec vedená pod sp. zn. 4 T 282/96, vyniesol okresný súd rozsudok dva a pol roka po podaní obžaloby. Sťažovateľ považuje takúto dobu konania vzhľadom na jeho charakter za neprípustne dlhú, aj keď zároveň konštatuje, že okresný súd nariaďoval   vo   veci   hlavné   pojednávania   pomerne   často,   tieto   sa   však   mnohokrát neuskutočnili,   pričom   len   v jednom   prípade   sa   tak   stalo   z dôvodov   na   jeho   strane. Iná neprítomnosť na hlavných pojednávaniach mu nemôže byť podľa jeho názoru pričítaná na   jeho   ťarchu,   keďže   bola   spôsobená   tým,   že   okresný   súd   mu   predvolanie   na   hlavné pojednávanie doručoval alebo ho nechával predviesť z inej než v spise uvedenej adresy. Sťažovateľ označuje obdobie od 10. mája 1999 (deň vynesenia rozsudku okresného súdu zrušeného uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 189/00 z 13. júla 2000) do 29. mája 2000 (deň, keď bol uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 282/96 vzatý do väzby) za „čas kedy v mojej trestnej veci došlo k prieťahom nepochybne bez môjho zavinenia. Odporca totiž   znovu   doručoval   písomnosť,   tentokrát   rozsudok,   na   inú,   než   mnou   oznámenú a v súdnom spise zaznamenanú adresu“. V spojitosti s tým sťažovateľ vyčíta okresnému súdu, že pri doručovaní uvedeného rozsudku nepostupoval v súlade s ustanovením § 62 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“), čo malo za následok, že sa v konaní po dobu jedného roka nevykonávali žiadne úkony, ktoré by znamenali postup konania.

Mimoriadny význam pripisuje sťažovateľ tomu, že okresný súd nekonal podľa neho bez prieťahov počas trvania jeho väzby po podaní novej obžaloby (od 16. januára 2001 do 29. mája 2002) akcentujúc, že uvedené obdobie má z hľadiska požiadaviek na plynulosť a primeranú rýchlosť konania zásadne odlišný význam. Poukazuje pritom na § 2 ods. 4 a § 67 a nasledujúce Tr. por. a pripomína, že napriek pozbaveniu jeho osobnej slobody medzi podaním obžaloby a prvým hlavným pojednávaním uplynula doba ôsmich mesiacov. Sťažovateľ sa domnieva, že takýto časový odstup medzi uvedenými úkonmi je v prípade, že ide o trestné stíhanie proti obžalovanému, ktorý je vo väzbe, neodôvodnený a svojimi dôsledkami neporovnateľný s prieťahmi v akomkoľvek súdnom konaní.

K právnej podstate porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľ okrem iného uviedol, že toto právo je osobitne významné v prípadoch, keď ide o trestné konanie. „Byť trestne stíhaný je charakteristika vytesňujúca občana v spoločnosti. Hrozba odsúdenia je hrozbou, že právoplatným súdnym rozhodnutím sa na pomerne dlhý čas výrazným spôsobom zmení okolnosť uplatnenia dotknutej osoby v spoločnosti. Tieto súvislosti preto robia právo na súdne konanie bez prieťahov v trestných veciach zvlášť naliehavý.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   jeho   argumenty   platia   o to   viac   v prípade,   keď   sa nachádzal vo výkone väzby, a preto zdôrazňuje podľa neho obzvlášť závažnú skutočnosť, že okresný súd práve v tomto období takmer osem mesiacov nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by znamenala postup v konaní.

Sťažovateľ   okrem   toho,   že   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   jeho   vyššie uvedené   základné   práva   boli   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní   porušené, zároveň   žiada,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v tejto   veci   konal bez   prieťahov   a   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300   000   Sk. Domáha sa aj náhrady trov konania.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 22. októbra 2002 vyplýva, že tento nesúhlasí so   sťažnosťou,   a je   toho   názoru,   že   zo   strany   okresného   súdu   nedošlo   k   namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa ako obvineného v trestnom konaní.

Predseda   okresného   súdu   poukazuje   predovšetkým   na   niektoré   skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu, ktoré považuje za dôležité vo väzbe na tvrdenia sťažovateľa. Hneď v úvode sa odvoláva na to, že v obžalobe, ktorú podal 15. októbra 1996 okresnému súdu na sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry, bola uvedená adresa trvalého bydliska sťažovateľa K., J., a adresa prechodného bydliska K., T. n. Sťažovateľ si na oboch adresách zásielku prevzal.

Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   ďalej   cituje: „Sťažovateľ v sťažnosti uvádza nepravdivú informáciu o pojednávaní, ktoré malo byť údajne vykonané 20. 2. 1997 a kde malo byť údajne rozhodnuté o tom, na akú adresu sa má doručovať žaloba. V uvedený deň sa žiadne pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa neuskutočnilo. Pojednávanie nariadené na deň 27. 3. 1997 bolo pred jeho uskutočnením preročené na deň 17. 4. 1997. Predvolanie bolo doručované sťažovateľovi na adresu J., kde si sťažovateľ zásielku   prebral.   Pojednávanie   17.   4.   1997   bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti prísediacej,   čo   je   podľa   §   202   ods.   1   Tr.   por.   prekážkou   brániacou   vykonať   hlavné pojednávanie. Ďalšie pojednávanie dňa 17. 7. 1997 bolo riadne vykonané, bola vykonaná časť dokazovania a pojednávanie bolo odročené na deň 9. 10. 1997 za účelom predvolania ďalších svedkov,   ktorých bolo potrebné vypočuť   podľa   návrhu   okresného prokurátora   i obžalovaného. Pojednávanie dňa 9. 10. 1997 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti predsedníčky senátu, rovnako aj pojednávanie nariadené na deň 6. 11. 1997. Na ďalšie pojednávanie   nariadené   na   deň   8.   12.   1997   sa   obžalovaný   nedostavil,   napriek   tomu, že termín pojednávania vzal na vedomie na predošlom pojednávaní. Tvrdenie sťažovateľa, že   u odporcu   telefonicky   zisťoval,   či   sa   pojednávanie   uskutoční   a že   mu   bolo   údajne oznámené, že sa „s najväčšou pravdepodobnosťou neuskutoční“ považuje odporca, rovnako ako   to   uvádza   sťažovateľ,   za   irelevantné.   Keďže   sa   obžalovaný   bez   ospravedlnenia nedostavil na riadne nariadené pojednávanie, bolo pojednávanie odročené na deň 22. 1. 1998 a v súlade s § 90 ods. 1 Tr. por. bolo nariadené jeho predvedenie. Na pojednávanie 22. 1. 1998 obžalovaný nebol predvedený a podľa hlásenia člena policajnej hliadky odmietol otvoriť dvere. Pojednávanie bolo odročené a predsedkyňa senátu vydala príkaz na zatknutie obžalovaného.

Dňa 23. 2. 1998 sa sťažovateľ dostavil na súd, kde do zápisnice oznámil, že sa nepravidelne zdržiava na adrese Č. okres T. u svojej matky. Zároveň mu bol oznámený termín   pojednávania   26.   2.   1998.   Pojednávanie   bolo   odročené   pre   práceneschopnosť predsedníčky   senátu   a neprítomnosť   obhajcu   obžalovaného   na   deň   2.   4.   1998.   Na   toto pojednávanie sa obžalovaný nedostavil, preto bolo pojednávanie odročené na deň 8. 5. 1998. Pojednávanie bolo opäť odročené z dôvodu práceneschopnosti predsedníčky senátu. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 18. 6. 1998, pred jeho uskutočnením bolo preročené na 29. 6. 1998. Obžalovaný predložil dňa 25. 6. 1998 doklad o práceneschopnosti, preto bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 2. 9. 1998 sťažovateľ oznámil súdu svoju novú adresu pobytu K., B. Na tejto adrese prevzal zásielku s predvolaním na pojednávanie dňa 5. 10. 1998. Na pojednávaní bola vykonaná ďalšia časť dokazovania a pojednávanie bolo odročené na deň 5. 11. 1998 za účelom predvolania ďalších svedkov, z rovnakého dôvodu bolo odročené pojednávanie na deň 10. 12. 1998. Pojednávanie dňa 4. 2. 1999 sa neuskutočnilo z dôvodu anonymného telefonátu do budovy súdov o uložení bomby. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 4. 3. 1999, predvolanie prevzal sťažovateľ na adrese B., K. Dňa 3. 3. 1999 sťažovateľ oznámil, že v deň pojednávania bude služobne mimo územia SR, preto bolo pojednávanie preročené na   8.   4.   1999.   Za   účelom   predvolania   a výsluchu   ďalších   svedkov   bolo   pojednávanie odročené   na   10.   5.   1999,   na   tomto   pojednávaní   bol   vynesený   rozsudok,   ktorým   bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania žalovaného trestného činu a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní dva a pol roka nepodmienečne. V odsudzujúcom rozsudku bola uvedená adresa bydliska, ktorú sám obžalovaný oznámil súdu a to B., K. Podľa ustanovenia § 120 ods. 2 Tr. por. v rozsudku má byť obžalovaný označený okrem iného údajom bydliska, zákon   nevyžaduje   výslovne   uvedenie   miesta   trvalého   pobytu.   Na   uvedenej   adrese   však rozsudok   sťažovateľovi   opakovane   nebol   doručený,   preto   súd   požiadal   orgány   polície o predvedenie   sťažovateľa   za   účelom   doručenia   rozsudku.   Dňa   29.   9.   1999   odbor poriadkovej polície Krajského riaditeľstva PZ súdu oznámil, že sťažovateľ sa na adrese B., K. nezdržiava a iný pobyt nebol zistený, preto odporca vydal dňa 4. 11. 1999 príkaz na zatknutie sťažovateľa. Sťažovateľ bol zadržaný dňa 29. 5. 2000 a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 4 T 282/96 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. Krajský súd v Košiciach zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 13. 7. 2000 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na došetrenie okresnému prokurátorovi.

Dňa 15. 1. 2001 podal okresný prokurátor po došetrení na sťažovateľa obžalobu, ktorá bola zapísaná pod sp. zn. 3 T 29/01. Vec bola dňa 25. 1. 2001 predložená krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení JUDr. S. M. z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Po rozhodnutí krajského súdu bola vec dňa 5. 2. 2001 presunutá do súdneho oddelenia JUDr. M. D. Vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie dňa 19. 2. 2001 na deň 13. 3. 2001. Termín pojednávania bol zrušený pre práceneschopnosť predsedu senátu. Dňa 28. 3. 2001   napadla   proti   sťažovateľovi   na   Okresný   súd   Košice   II   ďalšia   obžaloba,   ďalšie pojednávanie bolo nariadené dňa 10. 9. 2001 na deň 12. 10. 2001. Pojednávanie sa riadne uskutočnilo   a bolo   odročené   za   účelom   predvolania   svedkov   na   6.   11.   2001.   Ďalšie pojednávania boli vykonané 23. 11. 2001, 7. 12. 2001, 8. 2. 2002, 1. 3. 2002 a 26. 3. 2002. Všetky pojednávania boli odročované z dôvodu neprítomnosti svedkov, ktorých je vo veci potrebné vypočuť. Ďalšie pojednávanie 23. 4. 2002 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti prísediaceho na 10. 5. 2002. Na tomto pojednávaní bolo skonštatované, že pôvodný člen senátu   nebol   pre   ďalšie   funkčné   obdobie   zvolený   za   prísediaceho,   preto   v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 Tr. por. je potrebné znovu vykonať hlavné pojednávanie. Ďalšie pojednávanie dňa 21. 5. 2002 bolo odročené na 7. 6. 2002. Dňa 29. 5. 2002 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Pojednávanie 7. 6. 2002 bolo odročené pre neprítomnosť obžalovaného a obhajcu na 25. 6. 2002, toto pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť prísediaceho na 10. 9. 2002. Ďalšie pojednávania boli vykonané a odročované za účelom postupného   vykonávania   dokazovania   výsluchom   svedkov   v dňoch   10.   9.   2002   a 4.   10. 2002, ďalšie pojednávanie, nariadené na 22. 10. 2002 bolo odročené za účelom výsluchu svedkov na 12. 11. 2002.“

S prihliadnutím na vyššie uvedený skutkový stav predseda okresného súdu zastáva názor, že v trestnej veci proti sťažovateľovi nedošlo k zbytočným prieťahom. Tento názor opiera   o to,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   282/96   bolo   nariadených   spolu 17 hlavných pojednávaní, 4 boli odročené z dôvodu práceneschopnosti predsedníčky senátu, 2   z   dôvodu   neprítomnosti   prísediacej   a   jedno   z   objektívnych   dôvodov,   5   hlavných pojednávaní sa uskutočnilo s riadne vykonaným dokazovaním a 5 hlavných pojednávaní bolo odročených z dôvodu neprítomnosti obžalovaného.

Ďalej   upriamuje   pozornosť   na   to,   že   okresný   súd   v období   od   22.   júna   2000 do 15. januára 2001 vo veci nekonal z dôvodu, že predmetná trestná vec bola postúpená Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a po jej vrátení na došetrenie konal vo veci prokurátor okresnej prokuratúry. Čo sa týka konania, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 3 T 29/01, bolo nariadených 16 hlavných pojednávaní, 4 boli odročené z dôvodu neúplnosti senátu,   1   z   dôvodu   práceneschopnosti   predsedu   senátu   a   1   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľa.

V závere predseda okresného súdu pripomína, že v dôsledku nezvolenia pôvodného člena senátu za prísediaceho je potrebné vo veci vykonať nové dokazovanie.

Podaním z 27. novembra 2002 reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu právna   zástupkyňa   sťažovateľa.   Zdôraznila,   že   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   prvé   hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 20. február 1997 a obžaloba okresnému súdu bola proti sťažovateľovi prvýkrát podaná 15. októbra 1996. Prvé hlavné pojednávanie sa však uskutočnilo až 17. júla 1997, teda po viac než deviatich mesiacoch od doručenia obžaloby. Už   tento   samotný   fakt   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   svojich   práv   uvedených v sťažnosti.   Táto   doba   je   totiž   podľa   neho   neprimerane   dlhá.   Pokiaľ   ide   o hlavné pojednávanie nariadené na 8. december 1997, sťažovateľ potvrdzuje, že sa ho nezúčastnil bez   toho,   aby   bol   svoju   neúčasť   ospravedlnil.   Sťažovateľ   popiera,   že   by   bol   odmietol otvoriť dvere na byte policajnej hliadke, ktorá ho mala predviesť na hlavné pojednávanie nariadené na 21. január 1998, a odvoláva sa na doklady v súdnom spise, ktoré majú tvrdenia okresného súdu v tomto smere zásadným spôsobom spochybňovať. V nadväznosti na to tvrdí, že sa o pokuse o jeho predvedenie dozvedel až po termíne hlavného pojednávania a hneď na to sa sám 23. februára 1998 ustanovil na okresný súd, kde do zápisnice oznámil, že sa zdržiava na adrese Č., okres T.

Okresným súdom zdôrazňované skutočnosti, že on, resp. jeho obhajca sa nezúčastnili na hlavných pojednávaniach (26. februára 1998 a 29. júna 1998), ktoré boli odročované z dôvodu   práceneschopnosti   vec   pojednávajúcej   sudkyne,   považuje   za   nepodstatné. Sťažovateľ   sa   ďalej   vyjadruje   k okolnostiam   doručovania   rozsudku   okresného   súdu z 10. mája 1999, ktorý mu bol doručovaný na adresu B., K., ktorú označil ako adresu, na ktorej sa zdržiava. Na uvedenej adrese mu však rozsudok nebol doručený. K tomu, že okresný súd mal oznámiť odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, ktorý požiadal o predvedenie sťažovateľa na účel doručenia rozsudku, že   sťažovateľ   sa   na   vyššie   uvedenej   adrese   nezdržiava   a jeho   iný   pobyt   nebol   zistený, sťažovateľ uvádza, že považuje tento postoj za absurdný, pretože okresný súd sa vôbec nepokúsil doručiť mu rozsudok na adresu jeho trvalého bydliska.

Čo sa týka konania okresného súdu od 18. januára 2001, teda po doručení novej obžaloby   na   sťažovateľa   (po   tom,   čo   krajský   súd   uznesením   z   3.   júla   2000   zrušil prvostupňový   rozsudok   a vec   vrátil   na   došetrenie   prokurátorovi   okresnej   prokuratúry), sťažovateľ popiera pravdivosť tvrdení okresného súdu, že 19. februára 2001 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 13. marec 2001. Z príloh jeho podania podľa neho vyplýva, že mu bola   obžaloba   doručená   spolu   s predvolaním   na   hlavné   pojednávanie   nariadené na 12. október 2001. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že pred týmto termínom nemohli byť nariadené ani vykonávané žiadne hlavné pojednávania, pretože doručenie obžaloby je nevyhnutým predpokladom na vykonanie hlavného pojednávania.

Sťažovateľ osobitne upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v čase od 18. januára 2001 do 12. októbra 2001, keď bol vo väzbe, sa neuskutočnilo žiadne hlavné pojednávanie. K uvedenému dodáva, že okresný súd teda   vo veci efektívne nekonal deväť mesiacov bez akéhokoľvek zavinenia na jeho strane.

Ďalším   takmer   šesťmesačným   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu,   na   ktoré sťažovateľ upozorňuje, je obdobie od 26. marca 2002 do 10. septembra 2002. V uvedenom období sa   hlavné pojednávania   neuskutočňovali z dôvodu   neúplnosti   senátu.   Sťažovateľ preto nesúhlasí s tvrdením okresného súdu, že hlavné pojednávanie nariadené na 7. jún 2002 bolo odročené kvôli jeho neprítomnosti. Stalo sa tak preto, že senát nebol obsadený.

V závere   podania   sa   uvádza,   že „Personálne   obsadenie   súdu   alebo   jeho nedostatočnosť, subjektívne dôvody na strane pojednávajúcich sudcov, ako aj nedostatočná organizácia   na   strane   súdu,   ktorá   vyústila   do   neúplnosti   senátu   pojednávajúceho   vec sťažovateľa, nie sú dôvodmi, ktoré by bolo možné brať do úvahy pri hodnotení zavinenia odporcu za dĺžku súdneho konania, vedeného proti sťažovateľovi“.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že jeho sťažnosť je dôvodná.

Ústavný   súd   skúmal   celkovú   dobu   konania   pred   okresným   súdom   v dvoch obdobiach, a to prvom, ktoré začalo 15. októbra 1996, keď bola okresnému súdu doručená pôvodná obžaloba na sťažovateľa, do 21. júna 2000, keď bol spis odstúpený krajskému súdu na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 10.   mája   1999 (v prvom   období   bolo   konanie   na   okresnom   súde   vedené   pod   sp.   zn.   4   T   282/96) a v druhom trvajúcom od 18. januára 2001, keď prokurátor okresnej prokuratúry podal na sťažovateľa okresnému súdu novú obžalobu (po tom, čo krajský súd uznesením z 13. júla 2000   zrušil   prvostupňový   rozsudok   a   vec   vrátil   na   došetrenie   prokurátorovi   okresnej prokuratúry), až do 24. októbra 2002, keď boli ústavnému súdu predložené súdne spisy v napadnutej   trestnej   veci   sťažovateľa   (v druhom   období   je   konanie   na   okresnom   súde vedené pod sp. zn. 3 T 29/01).

Z dokladov predložených sťažovateľom, ako aj z vyššie uvedených spisov okresného súdu sa dajú zistiť nasledovné podstatné skutočnosti.

I. Konanie vedené pod sp. zn. 4 T 282/96

Dňa   15.   októbra   1996   podal   prokurátor   okresnej   prokuratúry   na   sťažovateľa okresnému súdu obžalobu pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Tr. zák.

Prvé   hlavné   pojednávanie   vo   veci   nariadil   okresný   súd   17.   februára   1997 na 27. marec 1997. Sťažovateľ prevzal predvolanie na hlavné pojednávanie z adresy K., J., a tiež z adresy K., T. n.

Zo spisu nevyplýva pravdivosť tvrdenia sťažovateľa, že by vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie na 20. február 1997, na ktorom malo byť údajne rozhodnuté, že sa mu bude doručovať obžaloba a predvolanie na adresu T. n., K.

Hlavné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 27. marec 1997, bolo ešte pred jeho uskutočnením   preročené na 17.   apríl   1997.   Aj   toto   hlavné pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti prísediacich.

Dňa 17. júla 1997 sa po prvýkrát uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom bolo vykonané dokazovanie. Za účelom predvolania ďalších svedkov odročil okresný súd hlavné pojednávanie na 9. október 1997. Z dôvodu práceneschopnosti predsedníčky senátu bolo toto hlavné pojednávanie, na ktoré sa však nedostavil sťažovateľ ani jeho obhajca (obaja sa ospravedlnili), odročené a rovnako tak aj hlavné pojednávanie nariadené na 6. november 1997.

Na hlavné pojednávanie nariadené na 8. december 1997 sa sťažovateľ nedostavil napriek tomu, že jeho termín vzal na vedomie na predošlom hlavnom pojednávaní. Tvrdenie sťažovateľa,   že   telefonicky   zisťoval   (nie   je   zrejmé   u koho),   či   sa   hlavné   pojednávanie uskutoční, pričom mu malo byť oznámené, že s najväčšou pravdepodobnosťou nie, nie je nijako preukázané a nie je o tom ani žiaden záznam v spise.

Na hlavné pojednávanie nariadené na 22. január 1998 bolo v súlade s § 90 ods. 1 Tr.   por.   nariadené   predvedenie   sťažovateľa.   K jeho   predvedeniu   však   nedošlo,   pretože podľa hlásenia člena policajnej hliadky odmietol otvoriť dvere bytu. V správe policajnej hliadky sa uvádza, že „Rovnako sa správala aj svedkyňa I., ktorá s obž. žije v spoločnej domácnosti“.

Na sťažovateľa vydala predsedníčka senátu 22. januára 1998 príkaz na zatknutie.

Dňa 23. februára 1998 sa sťažovateľ dostavil na okresný súd, kde s ním bol spísaný úradný   záznam,   v ktorom   uvádza,   že   sa   nepravidelne   zdržiava   na   adrese   Č.,   okres   T., u svojej   matky.   Zároveň   vzal   na   vedomie   termín   nasledujúceho   hlavného   pojednávania nariadeného na 26. február 1998.

Nadväzne   na   to   bol   23.   februára   1998   zrušený   príkaz   na   zatknutie   sťažovateľa vydaný 22. januára 1998.

Odročenie   hlavného   pojednávania,   ktoré   sa   malo   uskutočniť   26.   februára   1998, je   v   zápisnici   zdôvodnené   neprítomnosťou   obhajcu   sťažovateľa   a práceneschopnosťou predsedníčky senátu.

Na   hlavné   pojednávanie   nariadené   na   2.   apríl   1998   sa   sťažovateľ   nedostavil bez ospravedlnenia, hoci vzal jeho termín na vedomie.

Dňa   18.   mája   1998   došlo   opäť   k odročeniu   hlavného   pojednávania   pre práceneschopnosť predsedníčky senátu.

Ďalšie hlavné pojednávanie nariadené na 18. jún 1998 bolo pred jeho uskutočnením preročené   na   29.   jún   1998.   Pretože   25.   júna   1998   predložil   obžalovaný   doklad   o jeho práceneschopnosti, bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa   29.   júna   1998   zaslala   predsedníčka   senátu   dožiadanie   obvodnému   lekárovi sťažovateľa ohľadne predpokladanej dĺžky trvania jeho práceneschopnosti.

Dňa 2. septembra 1998 sťažovateľ písomne oznámil okresnému súdu novú adresu, na ktorú žiada doručovať písomnosti. Je ňou adresa K., B. Na tejto adrese prevzal zásielku s predvolaním na 5. október 1998, keď sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom bolo vykonané   ďalšie   dokazovanie.   Toto   hlavné   pojednávanie   bolo   znovu   odročené,   a to na 5. november 1998. Na tomto hlavnom pojednávaní bolo vykonané ďalšie dokazovanie. Hlavné pojednávanie bolo opäť odročené na 10. december 1998. Pokračovalo sa na ňom vo vykonávaní ďalšieho dokazovania. Ďalšie hlavné pojednávanie, ktoré sa malo konať 4. februára 1999, muselo byť odročené z dôvodu anonymného telefonátu o uložení bomby v budove súdov.

Nasledujúce   hlavné pojednávanie   bolo   nariadené   na   4.   marec   1999.   Sťažovateľ 3.   marca   1999   oznámil,   že   v deň   hlavného   pojednávania   bude   služobne   mimo   územia Slovenskej republiky. Vo väzbe na to bolo hlavné pojednávanie preročené na 8. apríl 1999.

Hlavné pojednávanie nariadené na 8. apríl 1999 bolo odročené pre neprítomnosť svedkov na 10. máj 1999. Na tomto hlavnom pojednávaní vyniesol okresný súd rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania žalovaného trestného činu a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní dva a pol roka nepodmienečne. V tomto rozsudku bola uvedená adresa obžalovaného K., B., v zmysle jeho oznámenia z 2. septembra 1998. Na tejto adrese sa však sťažovateľovi nepodarilo rozsudok doručiť.

Dňa   2.   septembra   1999   požiadal   okresný   súd   orgány   polície   o   predvedenie sťažovateľa za účelom doručenia rozsudku.

Z dôvodu, že 29. septembra 1999 odbor poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach okresnému súdu oznámil, že sa sťažovateľ na adrese K., B., nezdržiava a iný pobyt nebol zistený, vydal okresný súd 4. novembra 1999 príkaz na jeho zatknutie.

Sťažovateľ bol zadržaný 29. mája 2000 a uznesením okresného súdu z uvedeného dňa vydaným pod sp. zn. 4 T 282/96 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Po doručení rozsudku okresného súdu z 10. mája 1999 podal proti nemu sťažovateľ odvolanie.   Krajský   súd   zrušil   13.   júla   2000   rozsudok   okresného   súdu   a vec   vrátil prokurátorovi okresnej prokuratúry na došetrenie.

II. Konanie vedené pod sp. zn. 3 T 29/01

Dňa 15. januára 2001 podal prokurátor okresnej prokuratúry na sťažovateľa novú obžalobu, ktorá bola okresnému súdu doručená 18. januára 2001.

Okresný   súd   predložil   25.   januára   2001   vec   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o vylúčení JUDr. S. M. z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Uznesením sp. zn. 5 Nt 4/01 z 30. januára 2001 rozhodol krajský súd, že sudkyňa JUDr. S. M. je vylúčená z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci.

Nadväzne na to bola vec 5. februára 2001 pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. M. D., ktorý nariadil hlavné pojednávanie na 13. marec 2001. Toto hlavné pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu.

Dňa   28.   marca   2001   bola   proti   sťažovateľovi   okresnému   súdu   podaná   ďalšia obžaloba v inej jeho trestnej veci.

Na hlavnom pojednávaní konanom 12. októbra 2001 bolo rozhodnuté o spojení veci vedenej pod sp. zn. 3 T 29/01 s trestnou vecou vedenou na okresnom súde pod sp. zn. 8 T 144/01 na spoločné konanie.

Hlavné   pojednávania   nariadené   na   6.   november   2001   a   23.   november   2001   sa neuskutočnili pre neprítomnosť svedkov.

Dňa 7. decembra 2001 sa uskutočnilo ďalšie hlavné pojednávanie, na ktorom bolo vykonané dokazovanie.

Hlavné pojednávanie nariadené na 8. február 2002 bolo odročené pre neprítomnosť svedkov. Ďalšie hlavné pojednávania boli vykonané 1. marca 2002 a 26. marca 2002.

Nasledujúce   hlavné   pojednávanie   nariadené   na   23.   apríl   2002   bolo   odročené pre neprítomnosť prísediaceho.

Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa malo uskutočniť 10. mája 2002, predseda senátu konštatoval,   že   pôvodný   člen   senátu   nebol   pre   ďalšie   funkčné   obdobie   zvolený za prísediaceho, a preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 Tr. por. je potrebné zopakovať celé dokazovanie v novom zložení senátu.

Dňa   21.   mája   2002   muselo   byť   hlavné   pojednávanie   znovu   odročené   pre neprítomnosť prísediaceho.

Dňa 29. mája 2002 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   7.   jún   2002   sa   neuskutočnilo,   keďže   sa ospravedlnil obhajca sťažovateľa z dôvodu účasti na mimoriadnej konferencii Slovenskej advokátskej komory a v nadväznosti na to aj obžalovaný. Pre neprítomnosť prísediaceho sa neuskutočnilo ani hlavné pojednávania nariadené na 25. jún 2002.

V sledovanom období sa uskutočnili ešte tri hlavné pojednávania, a to 10. septembra 2002, 4. októbra 2002 a 22. októbra 2002. Ostatné hlavné pojednávanie do konca doby skúmania priebehu konania ústavným súdom bolo odročené na 12. november 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ods. 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má byť vec obvineného   prejednaná, je pojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba,   ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania (...) sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou   konania   je   potrebné   rozumieť   nielen   jeho   zložitosť   alebo   naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach,   a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 4 T 282/96

Ku kritériu „zložitosť veci“ ústavný súd po oboznámení sa s vyžiadaným spisom okresného súdu konštatuje, že vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty   mimoriadnej   zložitosti.   Netvrdí   to   napokon   ani   okresný   súd   vo   vyššie   uvedenom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa po jej prijatí na ďalšie konanie.

Pokiaľ   ide   o   „správanie   sťažovateľa“   v   preskúmavanej   veci   na   sťažnosťou napadnutom okresnom súde, ústavný súd zistil, že jeho správanie – najmä neospravedlnená neúčasť na hlavných pojednávaniach 8. decembra 1997 a 2. apríla 1998 a tiež skutočnosť, že   sa   zdržiaval   na   rôznych   miestach   a menil   miesto   svojho   pobytu   –   prispelo   nie zanedbateľnou mierou k prieťahom pred okresným súdom.   V neprospech   sťažovateľa   je potrebné vyhodnotiť aj jeho správanie po 10. máji 2000, keď aj napriek tomu, že vzhľadom na   svoje   právnické   vzdelanie   mohol   predpokladať,   že   mu   bude   doručovaný   rozsudok okresného súdu z uvedeného dňa, sa na adrese oznámenej súdu na doručovanie písomností nezdržiaval, a jeho prístup nasvedčuje preto skôr tomu, že prevzatie uvedeného rozsudku úmyselne   odďaľoval.   Napriek   tomu   celkovú   dĺžku   konania   nie   je   možné   pripísať   iba na vrub správania sťažovateľa.

Posudzujúc tretie kritérium, ktorým je „postup súdu“, je potrebné vyhodnotiť ako zbytočný prieťah obdobie od 15. októbra 1996 (deň doručenia obžaloby okresnému súdu) do 17. júla 1997 (uskutočnenie prvého hlavného pojednávania). Predchádzajúce dve hlavné pojednávania (nariadené na 27. marec 1997 a 17. apríl 1977) boli odročené z dôvodov na strane okresného súdu (neprítomnosť prísediaceho). Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa,   že   doba   deviatich   mesiacov   od   podania   obžaloby   do   uskutočnenia   prvého hlavného pojednávania je neprimerane dlhá a vzhľadom na predmet konania nemôže byť z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy   akceptovaná.   V nasledujúcom   období   síce   okresný   súd nariaďoval viacero   ďalších   hlavných pojednávaní, ktoré sa   však neuskutočnili prevažne z dôvodov na strane súdu, a to až na dva už vyššie spomínané prípady neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa a dva prípady (18. júna 1998 a 4. marca 1999), keď sťažovateľ svoju neúčasť vopred riadne ospravedlnil.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu pre naplnenie práva zaručeného v čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   (napr.   všeobecné   súdy)   vec   len   prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 118/02). V spojitosti s hodnotením podľa daného kritéria   pripisuje   ústavný   súd   pri   skúmaní   namietaných   zbytočných   prieťahov   v konaní okresného súdu nie nepodstatný význam tomu, že po odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. mája 1999 krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 260 ods. 1 Tr. por. vrátil vec prokurátorovi okresnej prokuratúry na došetrenie. V odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol, že „doterajšie výsledky dokazovania v prípravnom   konaní   a na   hlavnom   pojednávaní   a získaný   dôkazný   materiál,   nie   je postačujúci k tomu, aby súd mohol o vine obžalovaného jednoznačne rozhodnúť“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   výsledkom   konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 T 282/96 bolo také rozhodnutie, ktoré po odvolacom konaní nemohlo nadobudnúť právoplatnosť (a tým odstrániť právnu neistotu sťažovateľa).

Dokazovanie vykonané okresným súdom bolo totiž vykonávané nedôsledne, a preto na   jeho   základe   nemohlo   byť   zabezpečené   efektívne   a spoľahlivé   objasnenie   stíhaného skutku a rozhodnutie vo veci. Keďže konanie poznačené takými vadami nemohlo vyústiť do   rozhodnutia   spôsobilého   nadobudnúť   právoplatnosť,   je   možné   dobu   konania   pred okresným súdom od 15. októbra 1996 do 10. mája 1999 kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní porušujúce právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Po tom, čo bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 282/96 z 29. mája 2000 vzatý do väzby, bol mu súčasne doručený vyššie uvedený rozsudok okresného súdu, proti ktorému podal v zákonnej lehote odvolanie. V období od 22. júna 2000 do 15. januára 2001 okresný súd vo veci nekonal. Vo veci v tomto období konal krajský súd a následne po vrátení veci na došetrenie konal vo veci prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý podal 15.   januára   2001   na   sťažovateľa   novú   obžalobu   pre   rovnaký   trestný   čin,   pre   aký   bola podaná predchádzajúca obžaloba.

Prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 3 T 29/01

Po doručení obžaloby prokurátora okresnej prokuratúry okresnému súdu 18. januára 2001 možno, pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“ vzhľadom na spojenie danej trestnej veci   na   spoločné   konanie   s ďalšou   trestnou   vecou   sťažovateľa   (na   základe   obžaloby doručenej   okresnému   súdu   28.   marca   2001),   pripustiť,   že   vec   vykazuje   určitý   stupeň faktickej   zložitosti.   Ústavný   súd   však   zastáva   názor,   že   pri   dobrej   organizácii   práce okresným súdom by táto skutočnosť nemala ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania. Z toho dôvodu nepovažuje ústavný súd doterajšie trvanie konania za dôsledok vyvolaný faktickou, ale ani právnou zložitosťou trestnej veci sťažovateľa.

Pri posudzovaní „správania sťažovateľa“ je potrebné prihliadať predovšetkým na tú skutočnosť, že počas prevažnej časti vyhodnocovaného obdobia sa nachádzal vo väzbe, z ktorej   bol   prepustený   29.   mája   2002.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil v preskúmavanej veci v tomto období žiadnu významnú skutočnosť v správaní sťažovateľa, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.

Pokiaľ   ide   o tretie   kritérium   (postup   súdu),   z rozboru   veci   vyplýva,   že   konanie okresného súdu je poznačené sčasti nečinnosťou, ktorá mala pre sťažovateľa mimoriadne nepriaznivý dopad práve z dôvodu, že sa nachádzal vo väzbe. Vykonanie prvého hlavného pojednávania   až   12.   októbra   2001,   teda   takmer   po   deviatich   mesiacoch   od   doručenia obžaloby, vyúsťuje vzhľadom na to, že sťažovateľ bol v tom čase vo väzbe, samo osobe na prvý pohľad do záveru o nečinnosti okresného súdu, resp. robenia takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa.

Takýto postup okresného súdu nie je možné tolerovať ani vzhľadom na judikatúru ESĽP, podľa ktorej v prípade, že je obvinený vo väzbe, musí byť konanie „obzvlášť rýchle“ (napr. rozsudok vo veci Abdoella v. Holandsko z 25. novembra 1992).

O neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj ďalšie obdobie v trvaní päť a pol mesiaca (od 23. apríla 2002 do 10. septembra 2002), počas ktorého sa neuskutočnilo hlavné pojednávanie, pričom počas časti tohto obdobia sa sťažovateľ nachádzal ešte vo väzbe (do 29. mája 2002). Po 10. septembri 2002 už nečinnosť okresného súdu nepretrvávala. Ústavný súd však 12. mája 2003 na krajskom súde (ktorému bol postúpený predmetný spis na   rozhodnutie   o vylúčení   sudcu)   zistil,   že   do   uvedeného   dňa   nebolo   v trestnej   veci sťažovateľa   na okresnom   súde   meritórne   rozhodnuté,   čo   treba   z hľadiska   čl.   48   ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať za neakceptovateľné.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02).

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 29/01 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú   pod   sp.   zn.   3   T   29/01   bez   zbytočných   prieťahov.   Domáhal   sa   tiež   priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby v označenej trestnej veci sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o dôvody,   na   základe   ktorých   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia, sťažovateľ poukazuje najmä na to, že na postupe okresného súdu sa nijako neprejavil fakt, že počas konania na súde bol sťažovateľ dva roky vo väzbe.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   avšak   nie   prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä z prihliadnutím na to, že porušenie jeho základného práva v čase, keď bol vo väzbe, sa u neho prejavilo výrazne intenzívnejšie.

So zreteľom na to, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 282/96 pripísal ústavný súd dĺžku konania čiastočne aj na ťarchu sťažovateľa (pozri str. 21 a 22 tohto nálezu), považoval požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za opodstatnenú iba do výšky 50 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R., K. Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov konania vo výške 12 000 Sk (slovom Dvanásťtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastupovania, písomné vyhotovenie sťažnosti a vyjadrenie vo veci samej), pričom úhrada za jeden úkon právnej služby predstavuje 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa 3x náhradu režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2003