znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. H. a K. H., obaja bytom Kurská 12, Košice, zastúpených advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 562/2013 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. a K. H.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2014 doručená sťažnosť A. H. a K. H.   (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 562/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z k nej   priložených   listín   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   žalobcovia v konaní pred všeobecnými súdmi podali spolu s návrhom na začatie konania o zaplatenie sumy   47 467,30 €   s príslušenstvom   aj   návrh   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp. zn. 20 C 8/2013   z 2. augusta   2013   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   im   oslobodenie od súdnych   poplatkov   nepriznal   a svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   ich   pomery   to neodôvodňujú, keďže ešte v roku   2008 disponovali pomerne vysokou finančnou   sumou vzhľadom na majetkové pomery, v ktorých sa podľa ich tvrdení v čase podávania návrhu nachádzali, a túto finančnú   sumu   sa „rozhodli spojiť   s podnikateľským   subjektom“,   čím podstúpili podnikateľské riziko, a to aj s prihliadnutím na neštandardne vysoký úrok (30 %) s uvedomovaním si možných hospodárskych rizík ich dlžníka. Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil a v odôvodnení svojho potvrdzujúceho uznesenia uviedol, že prvostupňový súd postupoval správne, dospejúc navyše k záveru, že sťažovatelia nedostatočne preukázali odôvodnenosť oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   a preto   neakceptoval   ich   tvrdenie,   že   by   vzhľadom na nimi priznaný príjem mohli požičať žalovanému relatívne vysokú sumu. Vyjadril preto pochybnosti o pravdivosti sťažovateľmi deklarovaných pomerov.

Podľa sťažovateľov súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri svojom rozhodovaní nesprávne posúdili splnenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to najmä   preto,   lebo   považovali   pôžičku,   ktorú   sťažovatelia   poskytli   žalovanému,   za   ich podnikateľskú činnosť.

Z týchto dôvodov podali sťažovatelia proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný súd prijal nález, ktorým vysloví,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Zo sťažnosti možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je námietka   sťažovateľov,   podľa   ktorých   napadnutým uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a to konkrétne do práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 138 ods. 1 prvej vety OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Sťažovatelia tvrdia, že spĺňajú podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a vyčítajú krajskému   súdu,   že   nesprávne   vyhodnotil   ich   majetkové   pomery,   keďže   považoval poskytnutú pôžičku, ktorej vrátenie si sťažovatelia nárokujú, za ich podnikateľskú činnosť, čo skreslilo jeho vnímanie ich majetkových pomerov.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   z princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Ústavný   súd   sa   pridržiava   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   (I. ÚS 182/2013, III. ÚS 478/2013,   m. m.   aj   I. ÚS 420/2013,   II. ÚS 129/2012,   III. ÚS 440/2013, IV. ÚS 625/2012),   podľa   ktorej   napadnutými   uzneseniami,   ktorými   súd   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj uzneseniami, ktoré v inštančnom postupe takéto rozhodnutie potvrdili, nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do označeného základného práva. Samotné vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie právoplatnosti týchto uznesení   nemá   totiž   bez   ďalšieho   za   následok   stratu   prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľa. K takému   dôsledku   by totiž mohlo dôjsť   až prípadným   vydaním   uznesenia   o zastavení konania   podľa   § 10   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v spojitosti s § 104 ods. 2 OSP z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľmi.

Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľov, tvrdiacich, že sťažnosť nie je podaná predčasne, keďže „čakať až do právoplatného konania (zrejme skončenia konania o veci samej, pozn.) nie je žiaduce, nakoľko o oslobodení, resp. neoslobodení od platenia súdneho poplatku právoplatne rozhodnuté bolo“. Iný postup by podľa sťažovateľov „nebol hospodárny   a účelný,   nakoľko   odvolaním   by   sťažovatelia   takéto   uznesenia (zrejme uznesenie   o zastavení   konania   z dôvodu   nezaplatenia súdneho   poplatku,   pozn.) nemohli napadnúť z dôvodu, že im oslobodenie od platenia súdneho poplatku priznané nebolo“. Ani prípadná hospodárnosť a účelnosť rozhodnutia o oslobodení od súdneho poplatku už pred zastavením konania z dôvodu jeho nezaplatenia nemá vplyv na subsidiárne postavenie ústavného   súdu   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   nie   je   bežnou   ani mimoriadnou opravnou inštanciou voči všeobecným súdom vo vzťahu k ich akýmkoľvek rozhodnutiam vrátane rozhodnutí procesného charakteru.

Ústavný súd poukazuje na to, že proti prípadne vydanému uzneseniu o zastavení konania   je   prípustné   odvolanie   a   vo   vzťahu   proti   eventuálnemu   nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to   s   prihliadnutím   na   dôvod   uvedený   § 237   písm. f)   OSP.   Tak   v   rámci   odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti potenciálnemu uzneseniu okresného súdu o   zastavení   konania   budú   mať   sťažovatelia   možnosť   uplatňovať   všetky   tie   zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto budú mať   možnosť   skúmať,   či   prípadné   zastavenie   konania   z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho poplatku   v   konaní,   v   ktorom   sťažovateľom   nebolo   na   základe   ich   žiadosti   priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné s tým základným právom, porušenie ktorého sťažovatelia namietajú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že na rozdiel od názoru sťažovateľov, napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo odôvodnené tým, že by krajský súd považoval poskytnutú   pôžičku   za   podnikateľskú   činnosť   sťažovateľov.   Práve   naopak,   krajský   súd výslovne uviedol, že predmetný vzťah, z ktorého si sťažovatelia uplatňujú pohľadávku, by mal byť posúdený ako občianskoprávny. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie tým, že   sťažovatelia   dostatočne   nepreukázali,   že   ich   majetkové   pomery   by   oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňovali.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014