znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o.,   Z.,   zastúpenej   P.   – advokáti,   s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   E.   M., vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 10/2011 a jeho rozsudkom z 9. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti A.,   s. r. o., o d m i e t a ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   7 Co 10/2011   z 9.   marca   2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako predávajúca a fyzická osoba ako kupujúci v pozícii   spotrebiteľa   (ďalej aj „kupujúci“   alebo „žalobca“) uzatvorili 10.   januára 2008 kúpnu   zmluvu, ktorej   predmetom bola predaj a kúpa snežného skútra   s príslušenstvom. Počas užívania sa na predmete kúpy objavila chyba – podstatne sa znížila schopnosť batérie udržať si kapacitu – čo vyvolalo potrebu jej častejšieho dobíjania. Kupujúci reklamoval predmetný nedostatok 4. januára 2009 a požiadal sťažovateľku o odstránenie tejto chyby výrobku.   Po   doručení   reklamácie   sťažovateľka   vyslala   6.   januára 2009   ku   kupujúcemu servisného   technika,   ktorý   v   zákazkovom   liste   skonštatoval   nefunkčnosť   batérie s poznámkou   o   potrebe   jej   výmeny   za   novú.   Po   márnom   uplynutí   tridsiatich   dní po reklamácii kupujúci od kúpnej zmluvy listom z 9. februára 2009 odstúpil a požadoval od sťažovateľky vrátenie zaplatenej kúpnej ceny spolu s príslušenstvom.

Keďže   sťažovateľka   kupujúcim   požadovanú   sumu   nezaplatila,   podal   kupujúci 22. apríla   2009   proti   sťažovateľke   žalobu   o   zaplatenie   kúpnej   ceny   14 049,29   €   spolu s príslušenstvom. V konaní pred okresným súdom bol žalobca najprv neúspešný. Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C/36/2009-92 z 23. novembra 2009 žalobu kupujúceho zamietol z dôvodu nesprávne formulovaného petitu, keďže žalobca (kupujúci)   sa   svojou   žalobou   domáhal   iba   vrátenia   kúpnej   ceny   za   snežný   skúter s príslušenstvom, ale nenavrhoval aj uloženie povinnosti vyplývajúcej zo synalagmatického záväzku, t. j. povinnosti vydať predmet kúpy sťažovateľke. Žalobca podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie a v odvolacom konaní navrhol zmenu petitu žaloby. Krajský   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   sp. zn.   7 Co/2/2010   z   8.   marca   2010   návrhu žalobcu (kupujúceho) na zmenu petitu žaloby vyhovel, prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   12 C/36/2009-182   z   25.   októbra   2010   vyhovel žalobcovi a zaviazal sťažovateľku zaplatiť mu sumu 14 049,29 € s príslušenstvom. Časť uplatneného príslušenstva (úrok z omeškania) okresný súd žalobcovi nepriznal z dôvodu nesprávne určeného dátumu, kedy sa sťažovateľka dostala do omeškania so splnením jej záväzku.   Okresný   súd   zároveň   uložil   žalobcovi   povinnosť   vydať   sťažovateľke   predmet kúpy z dôvodu synalagmatického charakteru záväzku medzi účastníkmi konania.

Okresný súd vydal následne aj uznesenie č. k. 12 C/36/2009-186   z 23. novembra 2010,   ktorým   bola sťažovateľke   uložená povinnosť   zaplatiť súdny   poplatok   za   konanie v sume 842,50 € vzhľadom na to, že žalobca (kupujúci) bol ako spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka   podala   proti   obom   rozhodnutiam   okresného   súdu (t. j. rozsudku č. k. 12 C/36/2009-182   z   25.   októbra   2010   a uzneseniu   č. k.   12 C/36/2009-186 z 23. novembra 2010) odvolanie.

Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   boli   obe   rozhodnutia   okresného   súdu v zmysle   § 219   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   s   výnimkou   výroku rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/36/2009-182 z 25. októbra 2010 o trovách konania (ktorý bol napadnutým rozsudkom krajského súdu zmenený) a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej   časti   (t. j.   v časti   nepriznania   úrokov   z   omeškania)   ako   vecne   správne potvrdené.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj   právo   či   už   účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Sťažovateľka argumentuje vo svojej sťažnosti celým radom námietok, ktoré možno rozdeliť do štyroch skupín.

1. V prvom rade spochybňuje skutkové a právne závery krajského súdu obsiahnuté v napadnutom   rozsudku.   Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   (spolu   s okresným   súdom) neprihliadol   na   ňou   predložené   dôkazy   (napríklad   na   internú   komunikáciu   medzi sťažovateľkou   a pracovníkom,   ktorého   poverila   uskutočnením   kontroly   chybného skútra u kupujúceho,   a na   znalecký   posudok),   prípadne   ich   nesprávne   vyhodnotil.   Tým,   že   sa krajský   súd   priklonil   k tvrdeniam   žalobcu   a k ním   navrhovaným   dôkazom   a naopak, na dôkazy   predložené   sťažovateľkou   neprihliadol,   malo   podľa   sťažovateľky   dôjsť k jednostrannému vyhodnoteniu skutkového stavu a k narušeniu zásady rovnosti účastníkov. Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   tak   mal   byť   v príkrom   rozpore   so   skutkovými zisteniami a s princípmi spravodlivosti. Krajský súd podľa sťažovateľky neprihliadol ani na „možné   účelové   správanie“   kupujúceho,   ktorý   mal   niekoľkokrát   prejaviť   záujem o odstúpenie od zmluvy, hoci nemali byť na to splnené zákonné podmienky. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd taktiež nesprávne aplikoval ustanovenia právnych predpisov o zodpovednosti   za   chyby   kúpenej   veci.   Krajský   súd   mal   podľa   sťažovateľky   použiť „formalistický výklad zákonných ustanovení“, čím malo dôjsť k „vydaniu nespravodlivého rozhodnutia   založeného   len   na   doslovnom   výklade   zákona   bez   zohľadnenia   toho,   že jednotlivé   ustanovenia   zákona (o   ochrane   spotrebiteľa,   pozn.) nebolo   možné   naplniť“. Vzhľadom na to, že posúdenie chyby si vyžadovalo odovzdanie batérie sťažovateľke, má mať   podľa   nej   kupujúci   povinnosť „nevyhnutnej   súčinnosti“ s predávajúcim   v procese uplatnenia   si   chýb   kúpenej   veci.   Zároveň   má   mať   kupujúci   (spotrebiteľ)   povinnosť preukázať   skutočnú   existenciu   chyby.   Sťažovateľka   tvrdila,   že   vzhľadom   na   nesúhlas kupujúceho s odovzdaním údajne chybnej batérie technikovi ňou vyslanému na jej odborné preskúšanie nemal kupujúci právo uplatniť chyby batérie ako chyby kúpenej veci, lebo bez jej vydania a odborného preskúšania nemožno skutočne posúdiť existenciu chyby, a tým si splniť povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

V napadnutom   rozsudku   sa   krajský   súd   s námietkami   sťažovateľky   vysporiadal odkazom na inštitút dôkaznej povinnosti a rozloženie dôkazného bremena, po objasnení ktorých   inštitútov   procesného   práva   uviedol,   že „okrem   tvrdenia   svedka...   servisného technika   žalovaného,   žalovaný   nepredložil   žiaden   iný   dôkaz   potvrdzujúci   neposkytnutie súčinnosti   zo strany   žalobcu.   Potreba   predloženia   takéhoto   iného   dôkazu   je   o   to výraznejšia, ak žalobca a svedok J. G., ml. popreli, aby odmietli vydať batériu servisnému technikovi. Za takejto   situácie   len   samotná   výpoveď   svedka...   (servisného   technika, poznámka) nie je dostatočným dôkazom na preukázanie žalovaným tvrdenej skutočnosti.

Rovnako   z   ustanovení   zákona   č. 250/2007   Z. z.   o   ochrane   spotrebiteľa   pre žalovaného   nevyplynula   povinnosť   spolu   s   reklamáciou   predložiť   žalobcovi   i   vadný výrobok. Reklamáciou sa rozumie také uplatnenie práva zodpovednosti za vady, v ktorom kupujúci vytkne konkrétne vady a súčasne v záručnej dobe uvedie, aké právo z tohto dôvodu uplatňuje.   Podaním   zo   dňa   04.   01.   2009   žalobca   reklamoval   zakúpený   snežný   skúter s poukazom   na   nedostatočnú   schopnosť   batérie   udržať   si   svoju   kapacitu   a   požiadal o odstránenie tejto vady výrobku. Po obdržaní reklamácie žalovaný ihneď dňa 06. 01 2009 vyslal na obhliadku k žalobcovi servisného technika, ktorý v zákazkovom liste skonštatoval nefunkčnosť batérie s poznámkou o potrebe jej výmeny za novú. Už z tohto postupu, inak bežného pri výrobkoch ťažšie prepraviteľných, je zrejmé, že samotný žalovaný nepožadoval pre potreby reklamácie predloženie vadnej veci zo strany žalobcu. Následne žalovaný pri vybavovaní reklamácie zostal nečinný. Po uplynutí 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie žalobca v súlade s ust. § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa využil svoje právo od zmluvy odstúpiť...

Žalobca   svoju   pripravenosť   vydať   skúter   preukázal   listom   zo   dňa   26.   03.   2009, v ktorom vyzval žalovaného na vrátenie kúpnej ceny oproti vydaniu predmetu kúpy v lehote do 05. 04. 2009. Ku dňu 05. 04. 2009 bol teda žalobca pripravený snežný skúter vydať žalovanému. Žalovaný sa tak dňom 06. 04. 2009 dostal do omeškania s plnením svojho peňažného   dlhu,   v   dôsledku   čoho   žalobcovi   vzniklo   právo   okrem   finančného   plnenia požadovať i úroky z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo výške   vyplývajúcej   z   ust.   § 3   Nariadenia   vlády   č. 87/1995   Z. z.   v   znení   neskorších predpisov. Právne bezvýznamným je i poukázanie na nezohľadnenie znaleckého posudku predloženého   žalovaným.   Tento   znalecký   posudok   bol   vypracovaný   až   po   účinnom odstúpení od zmluvy zo strany žalobcu. Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nevylučuje možnosť odstúpenia od zmluvy aj v prípade, ak zakúpený výrobok nevykazuje vady za predpokladu, ak reklamácia nebola v zákonom stanovenej lehote 30 dní vybavená jej   zamietnutím   (§ 2   písm. m/),   pričom pri   reklamácii   výrobku uplatnenej   počas prvých dvanástich mesiacov od kúpy, k takémuto zamietnutiu môže dôjsť len na základe odborného posúdenia (§ 18 ods. 6). Ust. § 18 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa výslovne uvádza, že bez ohľadu na výsledok odborného posúdenia nemožno od spotrebiteľa vyžadovať úhradu nákladov na odborné posúdenie a ani iné náklady súvisiace s odborným posúdením. Za iné náklady je potrebné bez akýchkoľvek pochybností považovať tiež náklady na dopravu výrobku na odborné posúdenie. Ak tieto náklady "od žalobcu ako spotrebiteľa nebolo možné vyžadovať, logickým dôsledkom tohto stavu musela byť povinnosť žalovaného zabezpečiť na svoje náklady dopravu reklamovaného výrobku na odborné posúdenie, čo sa však nestalo, pričom žalovaný hodnoverne nepreukázal, aby žalobca reklamovaný výrobok odmietol vydať.“.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha   hodnotiť   vykonané   dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami a poslaním ústavného súdu, ale popieral by základné   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m. m. I. ÚS 118/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazuje   citované   odôvodnenie   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   nedostatky,   ktoré   by   mohli   viesť   k záveru   o jeho   ústavnej neakceptovateľnosti.   Naopak,   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu poukazujúce   na   nedostatočné   preukázanie   skutočnosti,   že   by   sťažovateľka   žiadala od kupujúceho vydanie chybnej veci (batérie),   je presvedčivé a podľa názoru   ústavného súdu   postupom   krajského   súdu   nedošlo   ani   k neodôvodnenej   alebo arbitrárnej   aplikácii právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetný   právny   vzťah,   osobitne   pravidiel o reklamácii podľa   zákona o ochrane spotrebiteľa   [podobne aj rozsudok   Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-65/09 a C-87/09 Gebr. Weber GmbH (C-65/09) proti Jürgenovi   Wittmerovi a Ingrid   Putz (C-87/09)   proti Medianess   Electronics   GmbH zo 16. júna 2011, podľa ktorého má predávajúci povinnosť na vlastné náklady zabezpečiť odstránenie a vrátenie namontovanej chybnej veci tak, aby to nezaťažovalo spotrebiteľa]. Z názoru krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, nemožno vyvodzovať, že by sa krajský súd jednostranne priklonil na stranu žalobcu, a spôsobil tak nerovnosť účastníkov v konaní, ale iba vyhodnotil dôkazy a ustálil skutkový stav v súlade s jeho právomocou.

2.   Okrem   toho   podľa   sťažovateľky   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku nevysporiadal dostatočne s jej námietkami týkajúcimi sa priebehu súdneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/36/2009-182 z 25. októbra 2010 a napadnutému rozsudku krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd v skoršom rozhodnutí   (uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   7 Co/2/2010   z 8.   marca   2010,   ktorým   bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C/36/2009-92 z 23. novembra 2009 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, ktorého konečným výsledkom bol napadnutý rozsudok   krajského   súdu)   pochybil   a porušil   viaceré   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku [§ 95 ods. 1 a 2, § 209 ods. 1, § 211 ods. 1, § 218 ods. 1 písm. d) a § 221] tým, že v odvolacom   konaní   pripustil   zmenu   návrhu   žaloby   a zrušil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 21 C/36/2009-92 z 23. novembra 2009.

Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „K námietkam spochybňujúcim postup odvolacieho   súdu   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Poprad zo dňa 23. 11. 2009 č. k. 12 C 36/09-92 je potrebné dodať len to, že k týmto by mohol relevantné stanovisko zaujať jedine dovolací súd v konaní o riadnom alebo mimoriadnom dovolaní.“.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľka   zastúpená   zvoleným   advokátom   (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Petit sťažnosti smeruje iba proti napadnutému rozsudku   krajského   súdu,   a nie   voči   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   7 Co/2/2010   z 8. marca   2010,   ktoré   napadnutému   rozsudku   v konaní   predchádzalo.   Ústavný   súd   preto nemohol   prihliadnuť   na   námietky   sťažovateľky   smerujúce   proti   tomuto   skoršiemu uzneseniu krajského súdu. Ústavný súd ale dodáva, že napadnutý rozsudok krajského súdu sa   podľa   jeho   názoru   s predmetnou   námietkou   sťažovateľky   vysporiadal   ústavne konformným spôsobom.

3. Ďalej sťažovateľka osobitne namietala aj časť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorou došlo k zmene časti výroku prvostupňového rozhodnutia o trovách konania Sťažovateľka je toho názoru, že „za nekvalifikované podanie (žaloba s petitom, ktorého formulácia bola podľa okresného súdu nedostatočná a preto viedla k zamietnutiu žaloby, poznámka)   nemôže   niesť   zodpovednosť   z hľadiska   trov   právneho   zastúpenia“.   Podľa sťažovateľky mali okresný súd a neskôr aj krajský súd v napadnutom rozsudku považovať „zrejme   takéto   pochybenia...   za   účelné   bránenie   práva,   keď   aj   napriek   námietkam sťažovateľky,   zaviazali   sťažovateľky   na   zaplatenie   trov   právneho   zastúpenia   v súvislosti so žalobou s nesprávne formulovaným petitom a v súvislosti s odvolacím konaním (zrejme konanie o odvolaní voči rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/36/2009-92 z 23. novembra 2009).“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „Žalobca ako účastník, ktorý mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky, má v súlade s ust.   § 142   ods. 3 O. s. p.   nárok   na   plnú   náhradu trov   konania potrebných   na   účelné uplatňovanie práva. Z trov uplatnených žalobcom (č. 1.181 spisu) sa za účelné považovali iba   trovy   právneho   zastúpenia   za   päť   úkonov   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastupovania,   účasť   na   pojednávaní   dňa   25.   05.   2009,   účasť   na   pojednávaní   dňa 25. 06. 2009,   účasť   na   pojednávaní   dňa   19.   11.   2009   a   účasť   na   pojednávaní   dňa 25. 10. 2010) vo výške po 303,74 Eur za úkon (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších   predpisov),   ku   ktorým   je   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   za   štyri   úkony vykonané v roku 2009 vo výške po 6,95 Eur za úkon a režijný paušál vo výške 7,21 Eur za úkon vykonaný v roku 2010. Na zaplatenie týchto trov v celkovej výške 1 553,71 Eur bol zaviazaný žalovaný. Za úkon prevzatie a príprava zastúpenia spojený so zmenou právneho zástupcu   žalobcu   odmena   priznaná   nebola,   nakoľko   v   súvislosti   so   zmenou   právneho zástupcu vyvolanou len konaním žalobcu, nemôže dôjsť k tomu, aby takto zvýšené trovy konania znášal žalovaný.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   v časti   výroku o trovách   konania   z pohľadu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   dostatočne   odôvodnil a rozhodnutie   sa   nejaví   ani   ako   arbitrárne.   Je   úlohou   všeobecného   súdu   posúdiť,   ktoré úkony považuje za účelné bránenie práva pre účely náhrady trov konania, a ústavný súd nemá právomoc nahrádzať posúdenie všeobecného súdu, pred ktorým predmetné konanie prebiehalo.   Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   dodáva,   že   z podkladov   priložených k sťažnosti (zápisnice z označených pojednávaní) vyplýva, že výsledky pojednávaní mali na napadnutý rozsudok krajského súdu ako na rozhodnutie vo veci samej vplyv, a preto sa úvaha krajského súdu javí aj ako ústavne akceptovateľná.

4.   Ústavný   súd   nezistil   možnosť   namietaného   porušenia   v sťažnosti   označených základných práv sťažovateľky ani s ohľadom na poslednú skupinu jej námietok smerujúcich proti časti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu potvrdzujúcej uznesenie okresného súdu č. k. 12 C/36/2009-186 z 23. novembra 2010, ktorým bola sťažovateľke (ako žalovanej v konaní pred okresným súdom) uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie vo výške   842,50   €   vzhľadom   na   to,   že   žalobca   bol   od   súdnych   poplatkov   oslobodený. Sťažovateľka   okrem   všeobecného   tvrdenia,   že „súdy   rozhodli   nesprávne,   nesprávne aplikovali hmotnoprávne predpisy, porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a tým   zasiahli   do   ústavných   práv   sťažovateľky“,   neuviedla   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala namietaný zásah do jej základných práv. Sťažovateľka sa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C/36/2009-186 z 23. novembra 2010 odvolala z dôvodu, že žalobca v tom čase dosiahol iba úspešné rozhodnutie v prvom stupni a jeho úspech v konaní zatiaľ nie je konečný. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol ale úspech žalobcu potvrdený rozhodnutím   krajského   súdu   ako   súdu   druhého   stupňa.   Podľa   napadnutého   rozsudku krajského súdu „V prejednávanom spore bol žalobca oslobodený od poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. V dôsledku uvedeného na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 842,50 Eur (položka 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov) musel byť v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov zaviazaný žalovaný. Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   napadnuté   uznesenie   v   celom   rozsahu   potvrdiť   (§ 219 O. s. p.).. Aj táto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok dôvodov na vyvodený právny záver a nie je arbitrárna. Z   už   uvedených   dôvodov   nepovažuje   ústavný   súd   odôvodnenie   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   za   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať za následok porušenie označených základných práv sťažovateľky. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Ústavný súd taktiež konštatuje, že v postupe a v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil ani žiadne nedostatky, ktoré by signalizovali možnosť porušenia základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   tvrdí, „že   bolo   zasiahnuté   výrazným   spôsobom   do   jeho   práva   ako účastníka   konania   na   rovnosť   v konaní   a najmä,   že   všeobecné   súdy   nekonali   nezávisle a nestranne, keďže bez reálnych dôvodov neprihliadali na dôkazy predložené sťažovateľom a naopak prikladali význam dôkazom podaných osobami blízkymi J. G. ( jeho syn)... Súdy podľa názoru sťažovateľa neposkytli všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie ich práv. resp. uplatnené práva účastníkov konania posúdili podľa odlišných kritérií.“.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane   (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012