znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 prerokoval sťažnosť Mesta Š. zastúpeného advokátom JUDr. L. K., Š., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 47   ods. 3   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008   a jeho   uznesením   z 31.   marca   2010,   za   účasti   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mesta   Š. na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základné   právo   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   1 Obdo V/11/2008 z 31. marca 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Mestu   Š. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume 612,05   € (slovom šesťstodvanásť   eur   a päť   centov),   ktorú   mu   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K, Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 259/2011-25   zo   16.   júna   2011   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mesta Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ uviedol, že 7. decembra 2007 sa stal právoplatným rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007, ktorým tento súd ako súd odvolací zamietol žalobu žalobcu proti nemu ako žalovanému o zaplatenie sumy 1 568 291,50 Sk s prísl.

Potom,   ako   sťažovateľ   vyzval   31.   januára   2008   žalobcu   na   základe   označeného právoplatného   rozsudku   na   splnenie   povinnosti   nahradiť   mu   trovy   súdneho   konania, informoval ho jeho právny zástupca o tom, že vo veci bolo podané dovolanie, a následne mu oznámil aj spisovú značku, pod ktorou je dovolacie konanie vedené.

Zo sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že «Na   otázku   právneho   zástupcu   sťažovateľa na Najvyšší súd Slovenskej republiky odpovedal listom zo dňa 16. 12. 2008 predseda senátu JUDr. J. S., že „žalobca Ing. J. R. vo veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 24 Cb 123/99, podal dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Vec   je   vedená   pod   sp. zn.   1 Obdo V/11/2008.   Vo   veci   rozhodnuté   nebolo“.   Tento   list doručený   dňa   29. 12. 2008   bol   jedinou   komunikáciou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky so sťažovateľom a jeho právnym zástupcom.».

Následne   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 z 31. marca 2010, ktorým bol rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že mu nebolo doručené dovolanie žalobcu na vyjadrenie, pričom sa v odôvodnení napadnutého uznesenia napriek tomu uvádza, že „Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   v dôsledku   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho   bez   toho,   aby   mal   možnosť   sa   k dovolaniu   vyjadriť,   došlo   k flagrantnému porušeniu princípu rovnosti strán v súdnom konaní, a teda aj základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva. Súčasne žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 z 31. marca 2010 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Ďalej sa domáhal priznania úhrady trov konania v sume 303,30 € (trovy právneho zastúpenia).

II.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie vyjadril   predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   prípisom   z 3.   novembra 2010, v ktorom potvrdil, že dovolanie ani výzva na vyjadrenie k nemu sa podľa telefonickej informácie z Krajského súdu v Nitre sťažovateľovi „zrejme“ nedoručovali, a ďalej vyjadril názor, že «nedoručenie dovolania účastníkovi konania (v tomto prípade sťažovateľovi ako žalovanému účastníkovi) so súčasnou výzvou na vyjadrenie, nemá priamu príčinnú súvislosť so základným právom „vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a ani rovnosťou účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (a teda uvedený   postup   najvyššieho   súdu   toto   základné   právo   ani   nemôže   porušiť).   Vyjadrenie sťažovateľa   k obsahu   dovolania   je   treba   považovať   len   za   dispozičný   úkon   účastníka v rámci konania na dovolacom súde v prejednávanej veci bez toho, aby sa jeho vyjadrenie považovalo   za   dôkaz,   resp.   aby   mal   právo   rozhodovať   o tom,   ktoré   dôkazy   navrhnuté ktorýmkoľvek účastníkom konania budú v súdnom konaní vykonané. Rozhodnutie o tom, či ten-ktorý   dôkaz bude   vykonaný,   v akom   rozsahu   a akým spôsobom,   patrí výlučne súdu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že výklad a uplatňovanie základných práv a slobôd patriacich   účastníkom   súdneho   konania   nemožno   uskutočňovať   spôsobom,   v dôsledku ktorého   by   sa   všeobecným   súdom   odňalo   alebo   obmedzilo   zákonné   oprávnenie   konať a rozhodovať spôsobom určeným Ústavou SR a platnými procesnými predpismi.

Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   preto   nemožno   považovať   aj   povinnosť   súdu   vykonať   dôkazy   označené účastníkmi   súdneho   konania.   Naviac,   v dovolacom   konaní   môže   byť   vykonávané dokazovanie iba v prípade, ak je potrebné preukázať dôvody dovolania (§ 241 ods. 2, najmä písm. b/ O. s. p.).».

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd uzavrel, že jeho postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V/11/2008   ani jeho uznesením   z 31.   marca   2010 k porušeniu   v sťažnosti uvedených práv nedošlo.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku k citovanému vyjadreniu najvyššieho súdu poukázal na § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa musí   v dovolaní   popri   všeobecných   náležitostiach   uviesť,   proti   ktorému   rozhodnutiu smeruje,   v akom   rozsahu   a z akých   dôvodov   sa   toto   dovolanie   napáda,   prípadne   ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Odvolávajúc sa na čl. 47 ods. 3 ústavy a § 18 OSP sťažovateľ uvádza, že „aj vzhľadom k princípu   kontradiktórnosti   konania   ak   má   jedna   sporová   strana   právo   podať   návrh na začatie konania, v ktorom uvedie argumenty, prečo malo byť predošlé rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, druhá sporová strana musí mať tiež právo k týmto argumentom sa vyjadriť“.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení „redukuje   právo na vyjadrenie sa ku všetkým uvádzaným tvrdeniam podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na právo vyjadriť   sa   k dôkazom   vykonávaným   v tomto   stupni   konania,   a pridŕžajúc   sa   prísne gramatického výkladu tohto slovného spojenia ignoruje judikatúru Ústavného súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá z týchto ustanovení odvodzuje celý katalóg procesných garancií“.

Podľa   sťažovateľa   by   na   základe   princípu   kontradiktórnosti   súdne   konanie   malo vychádzať predovšetkým z výsledku konfrontácie strán v spore, z ktorých každá musí mať možnosť   vyjadriť   sa   k   požiadavkám   a tvrdeniam   druhej   strany   a právo   na   to,   aby   sa vypočuli jej argumenty.

Sťažovateľ napokon akcentoval aj to, že dovolací súd rozhoduje o dovolaní spravidla bez pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP), a preto má v dovolacom konaní písomné vyjadrenie protistrany oveľa väčší význam ako v konaní na prvom stupni alebo v odvolacom konaní. Vychádzajúc   z tejto   argumentácie   sťažovateľ   uzavrel,   že „Pokiaľ   v týchto   konaniach Občiansky súdny poriadok vyžaduje od súdu, aby podanie zaslal protistrane a vyžiadal jej vyjadrenie (§ 114 ods. 2, § 209a ods. 1 OSP per argumentum a fortiori by to malo platiť aj dovolacie konanie.“.

Na základe výzvy podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde z 23. júna 2011 sa k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie vyjadril predseda najvyššieho súdu a poukazujúc na svoje   predchádzajúce   vyjadrenie   odmietol   argumentáciu   sťažovateľa, „že   pokiaľ   mu skutočne   nebolo   dovolanie   žalobcu   doručené,   mohlo   dôjsť   k   zásahu   do   jeho   práva na spravodlivý súdny proces“.

Predovšetkým   z dôvodu,   že   najvyšší   súd   nemá   k dispozícii   súvisiaci   súdny   spis a nemôže si overiť tvrdenia sťažovateľa, predseda najvyššieho súdu uviedol, že „ponecháva rozhodnutie o tom, či postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

S poukazom   na   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   predseda   najvyššieho   súdu oznámil,   že   súhlasí   s tým,   aby   sa   pri   meritórnom   prerokovaní   tejto   sťažnosti   upustilo od ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie zdôraznil najmä to, že „ak Najvyšší súd v napadnutom uznesení zhodnotil dôkazy vykonané súdmi nižších inštancií bez toho, aby sa k tejto veci mohol vyjadriť sťažovateľ, porušil tým aj právo sťažovateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   rovnako   ako   predseda   najvyššieho   súdu   ústavnému súdu oznámil, že súhlasí v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od verejného ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právny zástupca sťažovateľa vzhľadom na to, že vo veci vykonal medzičasom ďalšie úkony, navrhol zmenu petitu sťažnosti v časti požadovanej úhrady trov konania s tým, aby bola sťažovateľovi priznaná v sume 612,05 €.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   tvrdenie sťažovateľa,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obdo V/11/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2010, ktorým zrušil rozsudok najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo 4. októbra 2007 (právoplatného 17.   decembra   2007),   došlo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   čl. 47   ods. 3 (zakotvujúceho princíp rovnosti strán) a čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej možnosť účastníkov konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti   konania a „rovnosti   zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).   Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť   predložiť   svoju   záležitosť   a príslušnú   argumentáciu   za   rovnakých   podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku, 2004, či Baumann proti Rakúsku, 2001, ďalej Dombo Beheer   B. V.   proti   Holandsku,   1993,   Ankerl   proti   Švajčiarsku,   1996,   Komanický   proti Slovensku, 2002). V súvislosti s uvedeným vyslovil ESĽP okrem iného právny názor, že k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne.

Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 24 Cb/123/99 ústavný súd   zistil,   že   dovolanie   žalobcu   proti   právoplatnému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 6 Obo 100/2007-363 zo 4. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2007, nebolo sťažovateľovi vôbec doručené na vyjadrenie (v napadnutom uznesení sa uvádza, že sťažovateľ sa k dovolaniu nevyjadril bez toho, aby sa predtým skúmalo, či mu bolo vôbec na vyjadrenie zaslané), a teda tvrdenie sťažovateľa namietajúceho túto skutočnosť zodpovedá zisteniam ústavného súdu z obsahu spisu.

Napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok výslovne neustanovil povinnosť súdu doručovať   rovnopis   dovolania   účastníka   konania   protistrane,   daná   požiadavka   môže v konkrétnom   prípade   vyplynúť   z   nutnosti   ochrany   procesných   práv   účastníka   konania vyplývajúcich   z princípov   spravodlivého   procesu,   a to   v tom   prípade,   ak   by   v dôsledku toho, že súd dovolanie druhému účastníkovi konania nezaslal, mu bola odňatá možnosť zoznámiť   sa   s   obsahom   dovolania,   a v spojitosti   s tým   plnohodnotne   realizovať   svoje procesné práva.

Povinnosťou   všeobecných súdov   je interpretovať procesné ustanovenia a princípy spravodlivého   procesu   predovšetkým   z pohľadu   účelu   a zmyslu   ochrany   ústavou (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) garantovaných základných práv a slobôd. V sťažovateľom   namietanom   porušení   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   je   implikovaná   i zásada   rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné v danej súvislosti interpretovať   tak,   že   účastník   konania   musí   mať   možnosť   zoznámiť   sa   s   procesne relevantnými návrhmi protistrany, ako aj možnosť sa k nim následne vyjadriť.

Ústavný   súd   ďalej   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   v danom   prípade   dovolanie nielenže smerovalo proti právoplatnému rozsudku vo veci samej, ale navyše na jeho základe dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v neprospech sťažovateľa bez toho, aby bolo vo veci nariadené pojednávanie, a sťažovateľovi tak nebolo umožnené zaujať stanovisko k dovolacím námietkam žalobcu a podieľať sa na bránení svojich práv. Na základe toho ústavný súd uzavrel, že takýto postup vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, resp. kontradiktórnosti konania, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   pod   sp. zn.   1 Obdo V/11/2008   a jeho   uznesením   z 31.   marca   2010   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1   (čl. 127   ods. 1   ústavy,   pozn.),   a   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Obdo V/11/2008 a jeho   uznesením   z 31.   marca   2010   došlo   k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil   vec   najvyššiemu   súdu   na ďalšie   konanie [čl. 127   ods. 2   v spojení   s   § 56   ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania rozhodnúť o dovolaní žalobcu proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo/100/2007-363 zo   4.   októbra   2007   potom,   ako   bude   sťažovateľovi   zaslané   predmetné   dovolanie na vyjadrenie s tým, aby mal rovnakú možnosť na uplatnenie svojich práv ako žalobca.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   nepožadoval,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   tiež   primerané   finančné zadosťučinenie, a preto ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa za štyri úkony právnej služby vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal jednak   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo okrem iného o tri úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tieto úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadrenie sťažovateľa vo veci samej z 1. decembra 2010) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon   po 120,23   €,   t. j.   spolu   v   sume   360,69   €,   čo   spolu   s   režijným   paušálom   trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a daňou z pridanej hodnoty 19 % (ktorej je právny zástupca sťažovateľa   podľa   predloženého   osvedčenia   o registrácii   platiteľom)   predstavuje   spolu sumu 454,96 €.

Pokiaľ   ide   o úkon   právnej   služby   za   rok   2011   (vyjadrenie   z 11.   augusta   2008), ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €. Za tento úkon priznal úhradu v sume 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a daňou z pridanej hodnoty 20 % predstavuje sumu 157,09 €. Celková priznaná úhrada za roky 2010 a 2011 predstavuje sumu 612,05 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011