znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   a   2   a   čl.   46   ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 287/2009 zo 14. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 287/2009 zo 14. januára 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 287/2009 tým, že odmietol dovolanie ako oneskorene podané, pričom poukazuje na to, že dovolanie podal oneskorene   pre   pochybenie   ustanoveného   právneho   zástupcu,   ktorý   mu   nedoručil rozhodnutie Krajského súdu v Trnave. Domnieva sa, že za chybu je zodpovedný nielen ustanovený právny zástupca, ale v konečnom dôsledku aj ustanovujúci súd.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„ÚS   určuje,   že   postupom   NSSR   vo   veci   uznesenia   č.   5Cdo287/2009   zo   14.1.10, v nadväznosti na nedoručenie uznesenia KS Trnava firmou V. s.r.o., T. dovolateľovi boli NS SR porušené základné práva MUDr. M. S., zaručené čl.48 ods.1 Ústavy SR, čl.48 ods.2 Ústavy SR, čl.46 ods.3 ÚSR;

ÚS zrušuje   nezákonné uznesenie   č.   5Cdo287/2009   zo 14.1.2010 NS   SR   v plnom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie NS SR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako oneskorene podané.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Cdo/287/2009 zo 14. januára 2010 uvádza:

„Ako vyplýva z doručeniek založených v spise (č. l. 221), uznesenie Krajského súdu v Trnave   z   29.   mája   2009,   sp.   zn.   10   Co   128/2009   bolo   doručované   tak   právnemu zástupcovi žalobcu, ktoré mu bolo doručené 21. júla 2009 ako aj žalobcovi, ktoré osobne prevzal na pošte dňa 7. augusta 2009...

Z   uznesenia   Okresného   súdu   v   Senici   č.   k.   SI   -   4   C   208/1997-93   v   spojení   s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 187/2007 a z uznesenia Okresného súdu Skalica   č. k.   3   C   26/2008-125   vyplýva,   že   žalobcovi   bol   ustanovený   zástupca   pre   celé konanie. Z vyššie citovaného ustanovenia § 49 ods. 1 O. s. p. vyplýva povinnosť súdom doručovať   písomnosti   tak   účastníkovi   konania   ako   aj   zástupcovi   len   v   prípade,   ak   má účastník   konania   niečo   osobne   v   konaní   vykonať.   Nakoľko   napadnutým   rozhodnutím odvolacieho nebola uložená žalobcovi povinnosť niečo osobne vykonať a žalobcovi bol ustanovený zástupca pre celé konanie nebolo potrebné, aby súd prvého stupňa doručoval napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   aj   žalobcovi.   Účinky   doručenia   nastali   už doručením uznesenia právnemu zástupcovi žalobcu bez ohľadu na skutočnosť, či a kedy sám žalobca   uznesenie   odvolacieho   súdu   prevzal.   Doručenie   uznesenia   odvolacieho   súdu žalobcovi nemalo vplyv na plynutie lehoty na podanie dovolania. Rozhodnutie odvolacieho súdu   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   22.   júla   2009.   Jednomesačná   lehota   zákonom vymedzená na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) preto začala v danom prípade plynúť dňa 22. júla 2009 (streda), kedy predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a uplynula 22. augusta 2009 (sobota), teda posledným dňom na podanie dovolania bol deň 24. augusta 2009 (pondelok).

Zo spisu vyplýva, že žalobca podal dovolanie osobne na Krajskom.súde v Trnave až 25. augusta 2009, teda oneskorene.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky oneskorene podané dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odmietol.“

Ústavný súd posudzoval, či v danom prípade predmetným uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože sťažovateľ   podal   dovolanie   oneskorene,   t.   j.   najvyšší   súd   ako   jednu   z   podmienok uskutočnenia dovolacieho konania posudzoval len otázku včasnosti dovolania. Dospel však k záveru, že sťažovateľ podal dovolanie po uplynutí lehoty na podanie dovolania (§ 240 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku),   a preto dovolanie odmietol.   Vzhľadom   na túto skutočnosť   už   najvyšší   súd   nemohol   porušiť   sťažovateľom   označené   základné   právo, pretože najvyšší súd po tomto rozhodnutí vo veci ďalej nekonal. Ústavný súd akceptuje dôvody odmietnutia dovolania a konštatuje, že je vylúčené založenie príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými základnými právami uvedenými v čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako predpoklad možného vyslovenia porušenia sťažovateľom označených základných práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   dostatočne vysvetlil dôvody,   pre ktoré považoval dovolanie za oneskorene podané. Skutočnosť,   že sťažovateľ neakceptuje právny názor dovolacieho súdu, nemožno hodnotiť ako porušenie jeho základných práv (IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08). Vzhľadom na absenciu príčinnej súvislosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a možným porušením   označených práv sťažovateľa ústavný súd nezistil ani možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že ak je sťažovateľ toho názoru, že ujmu na jeho právach mu spôsobil advokát svojím nekvalifikovaným postupom pri jeho zastupovaní, má možnosť náhradu vzniknutej prípadnej škody uplatniť v občianskoprávnom konaní [§ 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov]. Sťažovateľ môže tiež podľa uvedeného zákona na postup advokáta podať sťažnosť v tejto súvislosti na Slovenskej advokátskej komore.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26 augusta 2010