znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   P.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s. r. o., P., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2008   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr. M.   M.,   s.   r.   o.,   P.,   ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   26.   januára   2004   sa   obchodná   spoločnosť P.,   akciová   spoločnosť   S.,   S.   (ďalej   len   „žalobca“),   domáhala   od   sťažovateľky   ako žalovanej zaplatenia sumy 9 571,43 € (288 348,80 Sk) s príslušenstvom. Medzi žalobcom a sťažovateľkou bola 14. januára 2003 uzavretá kúpna zmluva č. 383/2003/R, podľa ktorej sa sťažovateľka ako predávajúca zaviazala vyrobiť a odpredať žalobcovi ako kupujúcemu semeno repky olejnej z úrody roku 2003. Žalobca sa zaviazal na účely výroby olejnatých semien   podľa   prílohy   č.   2   tejto   zmluvy   za   odplatu   predať   sťažovateľke   osivo,   časť priemyselných hnojív a za vyrobené a dodané semeno repky olejnej zaplatiť zmluvnú cenu pri   splnení   podmienok   dohodnutých   v tejto   zmluve.   Žalovaná   suma   podľa   žalobcu predstavovala doúčtovanie kúpnej ceny dodávok agromateriálu na pestovanie repky olejnej.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 Cb 46/2004 z 24. septembra 2007 žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že kúpna zmluva, ktorej súčasťou je aj príloha č. 2, je neplatná, ako aj ďalšie   jej   následné   dodatky,   keďže   medzi   účastníkmi   nedošlo   k dojednaniu   jednej   zo základných náležitostí kúpnej zmluvy, a to k dojednaniu ceny či spôsobu jej určenia.

Na   základe   odvolania   žalobcu   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Cob 1/2008 z 15. apríla 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 571,43 € (288 348,80 Sk) s 11 % úrokom z omeškania ročne od 24. septembra 2003 do zaplatenia, ako aj uhradiť žalobcovi trovy konania v sume 4 303,92 € (129 660 Sk). Podľa názoru krajského súdu predmetom kúpnej   zmluvy   boli   dva   predmety   kúpy,   a to   repka   olejná   a materiálové   vstupy   na pestovanie   repky   olejnej,   pričom   v prílohe   č.   2   ku   kúpnej   zmluve   boli   jednoznačne zrozumiteľne dohodnuté podmienky na dodávky agromateriálu, ako aj práva a povinnosti obidvoch zmluvných strán v prípade nedodržania dohodnutých podmienok.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   však   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008 zamietol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „rozsudky   ako   Krajského   súdu   v Prešove,   tak   aj Najvyššieho súdu SR sú vydané v rozpore § 157 O. s. p. ods. 2, a to z toho dôvodu, že ani jeden rozsudok neobsahuje dôsledné odôvodnenie v zmysle § 157 O. s. p. ods. 2, a naviac rozsudok Najvyššieho súdu SR opomenul úplne rozhodnúť o časti dovolania, ktorou bola namietaná   nepreskúmateľnosť   rozsudku   a týmto   dovolacím   dôvodom   sťažovateľa   sa   vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal“.

Sťažovateľka   preto   dospela   k záveru,   že „takýmto   konaním súdov   bolo   porušené právo sťažovateľa v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6, čl. 13..., keďže rozhodnutia súdov neobsahovali zákonné náležitosti v odôvodnení, súdy sa nevysporiadali s obranou sťažovateľa a teda mu nezabezpečili právo na spravodlivé súdne konanie,   v dôsledku   čoho   došlo   podľa   nášho   názoru   k nezákonnému   a nespravodlivému rozhodnutiu voči sťažovateľovi, kedy tento bol zaviazaný plniť z rozhodnutia nesprávneho právneho rozhodnutia a jednak zaplatiť úroky z úrokov teda zo sumy 288 348,80 Sk“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že „vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.

II.

V zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008 z dôvodu, že dovolací súd zamietol jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 1/2008-165 z 15. apríla 2008.

Základom argumentácie, na ktorom sťažovateľka zakladá tvrdenie o porušení svojich práv,   je   v podstate   nesúhlas   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vychádzajúc z uvedeného mal ústavný súd posúdiť, či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o dovolaní   sťažovateľky   rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 29/2008 z 21. augusta 2008 sú zlučiteľné s označenými článkami dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných   predpisov   a nimi   garantovaných   práv   a slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho úlohou   do   detailov   preskúmať   vec   z hľadiska   v okolnostiach   prípadu   aplikovaných právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu,   ak tieto   nemajú takú   relevanciu,   ktorá   by mohla spochybniť konformitu   záverov napadnutého rozsudku s dohovorom.

V zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   arbitrárne   a z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva najmä z tejto časti jeho odôvodnenia:

„Podľa ust. § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   alebo,   že   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento odôvodňuje dovolanie podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistené skutkové zistenia.   O omyl   v aplikácii práva ide vtedy,   ak   súd   použil   iný právny predpis,   než   ktorý   mal   použiť,   alebo   ak   použil   síce   správny   právny   predpis,   ale   ho nesprávne vyložil.

Odvolací súd posúdil kúpnu zmluvu č. 383/2003/R ako kúpnu zmluvu, ktorá obsahuje náležitosti vyžadované v ust. § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, predmetom zmluvy je dodávka semena repky olejnej.

Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že príloha č. 2 zo 14. januára 2003 ku kúpnej zmluve č. 383/2003/R predstavuje svojim obsahom samostatný záväzok, a to poskytnúť žalobcom agromateriál pre žalovaného a záväzok žalovaného zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu, navýšenú spôsobom uvedeným v bode 2 prílohy č. 2. Predmet zmluvy dodávka agromateriálu bola uskutočnená v septembri roku 2002, pritom zmluvné strany si dohodli, že žalovaný agromateriál uhradí až v roku 2003.

Dovolací súd vyhodnotil dohodnutý spôsob úhrady kúpnej ceny navýšenej o 0,8 % mesačne za obdobie od 1. januára 2003 do 31. augusta 2003 ako tzv. tovarový úver, kedy žalovaný za mesiace september, november a december 2002 žiadne navýšenie kúpnej ceny nemal premietnuté do kúpnej ceny.

O tom, že žalovaný nepreukázal svoj omyl pri uzatváraní prílohy č. 2 ku kúpnej zmluve   č.   383/2003/R   svedčí   aj   skutočnosť,   že   žalobca   vystavil   faktúry   za   dodaný agromateriál žalovanému po splnení dodávky, t. j. v septembri 2002. K podpísaniu dodatku č. 2 ku kúpnej zmluve č. 383/2003/R došlo medzi účastníkmi konania 14. januára 2003. Ak by bola kúpna cena za dodaný agromateriál zo strany žalovaného uhradená, nebol z jeho strany dôvod na uzatvorenie prílohy č. 2.

Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že kúpna zmluva – príloha č. 2 zreteľne a jasne určila spôsob stanovenia kúpnej ceny za dodaný agromateriál, a preto považuje tvrdenie žalovaného o nejasnosti, resp. neurčitosti stanovenia kúpnej ceny a omylu žalovaného za právne nedôvodné.

Z uvedeného vyplýva, že právny názor, z ktorého vychádzal odvolací súd pri svojom rozhodnutí, je v súlade s tým, čo bolo vyššie uvedené.

Dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je naplnený, lebo v danej veci nie je možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnom právnom   posúdení   veci.   Z hľadiska   uplatneného   dovolacieho   dôvodu   je   rozsudok odvolacieho súdu správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného podľa ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery (aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Cob 1/2008 z 15. apríla 2008, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku odvoláva a stotožňuje sa s ním) boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné, nesignalizujúce možnosť existencie príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených základných práv sťažovateľky.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   opravných   konaní. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov   a rozhodovať podľa   nich.   Všeobecný   súd   je   však   povinný na všetky   tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu (IV. ÚS 329/04).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v tejto   situácii   nemá   dôvod   zasahovať   do právneho názoru najvyššieho súdu.

Čo   sa   týka   konkrétnych   výhrad   sťažovateľky   k zistenému   skutkovému   stavu a k tvrdeniam   s tým   súvisiacim,   ústavný   súd   najmä   s prihliadnutím   na   svoje   osobitné postavenie   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   na   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom účastníka (obdobne napr. III. ÚS 198/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 265/07), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením práv sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   so sťažovateľkou   označenými   základnými   právami,   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009