znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o sťažnosti   R.   B.,   L.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 102/97, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 102/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 102/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť R. B. trovy právneho zastúpenia v sume   7 492,24   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 259/07 z 18. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R.   B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 102/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľka   podala 22.   augusta   1997 okresnému súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhala   (v   tom   čase   ako   živnostníčka)   zaplatenia   istiny s príslušenstvom.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   finančné   zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1031/07 doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„1) Skutková a právna zložitosť sporu Skutkovo a právne nejde o zložitú vec, nakoľko sa jedná o žalobu o zaplatenie istiny s príslušenstvom na základe faktúr, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli.“

V druhom   bode   vyjadrenia   okresný   súd   uviedol   prehľad   úkonov,   ktoré   boli v doterajšom priebehu konania vykonané.

V ďalšej časti okresný súd poukázal na: „3) Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku V tomto smere sa ukázalo v priebehu konania, že navrhovateľ pri podaní návrhu dostatočne nepreukázal právnu subjektivitu odporcu, čo bolo dôvodom, že aj Krajský súd v Trnave vrátil prvýkrát vec Okresnému súdu Trnava bez rozhodnutia.

4) Prieťahy v konaní, ktoré spôsobila sťažovateľka Súd nezistil vážnejšie prieťahy spôsobené zo strany sťažovateľky. Z   prevereného   spisu   som   dospel   k   záveru,   že   prieťahy   sú   spôsobené   výlučne zákonnou sudkyňou (...), ktorá po pridelení veci nekonala vo veci viac ako 5 rokov.“K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti zaujala sťažovateľka písomné stanovisko doručené ústavnému súdu 30. októbra 2007, v ktorom okrem iného uviedla: „Predseda Okresného   súdu   Trnava   v podstate   uznal   argumenty   sťažovateľky   uvedené   v sťažnosti a potvrdil, že v predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 102/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 22. augusta 1997 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky, ktorá v tom čase pôsobila ako živnostníčka pod obchodným menom R. Č. – R. N., N., o zaplatenie istiny s príslušenstvom,

- 22. augusta 1997 bol okresnému súdu doručený aj návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia,

- 29. septembra 1997 bola sťažovateľke doručená výzva okresného súdu, aby v lehote 10 dní predložila „spôsobilosť odporcu nadobúdať práva a povinnosti“, na čo sťažovateľka reagovala prípisom z 30. septembra 1997,

- 13. októbra 1997 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 28. november 1997,

- pojednávanie   uskutočnené   28.   novembra   1997   okresný   súd   odročil   na   neurčito s tým, že rozhodol o oslobodení sťažovateľky od súdnych poplatkov,

- uznesením   sp. zn.   14 C 102/97   z 27.   januára   1998   okresný   súd   na   návrh sťažovateľky nariadil vo veci predbežné opatrenie,

- 16. marca 1998 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 15. máj 1998, ktorého sa   sťažovateľka   nezúčastnila   napriek   vykázanému   doručeniu   predvolania.   Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že odporca doručí v lehote 14 dní písomné stanovisko k prerokovávanej veci,

- 11.   júna   1998   okresný   súd   vyzval   odporcu   predložiť   písomné   stanovisko k prerokovávanej veci pod hrozbou uloženia pokuty,

- 11. augusta 1998 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 16. október 1998, avšak z dôvodu „práceneschopnosti“ sudkyne bol termín pojednávania zrušený,

- 19. októbra 1998 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 15. január 1999,

- na pojednávaní uskutočnenom   15.   januára 1999   okresný   súd vyhlásil   rozsudok, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke istinu s príslušenstvom,

- 24. marca 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti rozsudku vo veci samej,

- na základe výzvy okresného súdu z 13. mája 1999 bolo 9. júna 1999 doručené okresnému súdu „Doplnenie odvolania“,

- uznesením z 21. júna 1999 okresný súd vyzval odporcu, aby v lehote 15 dní zaplatil súdny poplatok za odvolanie,

- 25. augusta 1999 bol spis okresného súdu sp. zn. 14 C 102/97 spolu s odvolaním predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“),

- krajský   súd   prípisom   z 22.   septembra   1999   vrátil   okresnému   súdu   spis   ako predčasne   predložený   a upozornil   ho   na „nedoručenie   rozsudku   žalobkyni“ a na nevykonanie   šetrenia „na   otázku   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   a procesnej spôsobilosti označeného žalovaného, najmä pripojením jeho stanov“,

- okresný súd prípisom z 19. októbra 1999 vyzval sťažovateľku osvedčiť prevzatie rozsudku okresného súdu z 15. januára 1999 a prípisom z toho istého dňa vyzval odporcu predložiť stanovy,

- prípisom   z 9.   februára   2000   bol   spis   okresného   súdu   sp. zn.   14 C 102/97   spolu s odvolaním opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie,

- uznesením   sp. zn.   11 Co 90/00   z 11. mája 2000   doručeným   okresnému   súdu 30. júna   2000   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   vrátil na ďalšie konanie,

- prípisom   z 11.   decembra   2000   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   odstrániť nedostatky   žaloby   v súvislosti   s uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie,

- opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z   28. júna 2001   bola   vec   vedená pod sp. zn. 14 C 102/97 prikázaná na ďalšie konanie inej zákonnej sudkyni,

- opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z   30. mája 2002   bola   predmetná   vec opätovne prikázaná na ďalšie konanie inej zákonnej sudkyni,

- 4. januára 2007 bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke za účelom prípravy pojednávania,

- uznesením zo 6. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní doplnila pôvodný návrh na začatie konania,

- uznesením z 21. septembra 2007 okresný súd pripustil zmenu návrhu sťažovateľky a toho istého dňa nariadil termín pojednávania vo veci na 14. november 2007,

- ostatným úkonom vo veci je nariadenie termínu pojednávania okresným súdom na 18. január 2008.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie istiny   s príslušenstvom   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov a nemožno ich po skutkovej ani právnej stránke hodnotiť ako zložité. Okresný súd k otázke zložitosti   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   doručenom   ústavnému súdu   8. októbra   2007 uviedol, že „Skutkovo a právne nejde o zložitú vec, nakoľko sa jedná o žalobu o zaplatenie istiny s príslušenstvom“.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   v zhode   s vyjadrením   okresného   súdu   konštatuje,   že   nezistil   žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s prieťahmi.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Prípisom z 29. septembra 1999 krajský súd vrátil okresnému súdu spis predložený na rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   z 15.   januára   1999   s tým,   aby okresný súd odstránil procesné pochybenia a následne spis opätovne bez ďalšieho meškania predložil krajskému súdu aj s novou predkladacou správou. V prípise krajský súd okrem iného   upozornil   okresný   súd   na „nedoručenie   rozsudku   žalobkyni“ a   na   nevykonanie šetrenia „na   otázku   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   a procesnej   spôsobilosti označeného žalovaného, najmä pripojením jeho stanov“. V súvislosti s uvedeným nemohol ústavný súd akceptovať obranu okresného súdu založenú na jeho tvrdení, že „navrhovateľ pri podaní návrhu dostatočne nepreukázal právnu subjektivitu odporcu, čo bolo dôvodom, že Krajský súd v Trnave vrátil prvýkrát vec Okresnému súdu Trnava bez rozhodnutia“. Po odstránení vytknutých nedostatkov 9. februára 2000 okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu.

Krajský   súd   následne   uznesením   sp. zn.   11 Co 90/00   z   11. mája 2000   v rámci odvolacieho konania zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 102/97 z 15. januára 1999 a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušovacieho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol, že rozsudok okresného súdu „nie je vecne správnym v dôsledku nie celkom dostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci,   jej   nedostatočného   právneho   posúdenia a i procesného   pochybenia   (majúceho   za   následok   nemožnosť   rozhodnutia   odvolacieho súdu)“.

Uvedený postup a rozhodnutie okresného súdu vyhodnotil preto ústavný súd ako nesústredenú a neefektívnu činnosť.

V konaní prebiehajúcom na okresnom súde ústavný súd zistil aj úplnú nečinnosť okresného súdu v rozsahu viac ako 6 rokov, a to v období od 11. decembra 2000, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov žaloby v súlade s uznesením krajského   súdu   sp. zn.   11 Co 90/00   z 11. mája 2000,   ktorým   bol   zrušený   prvostupňový rozsudok, do 4. januára 2007, keď bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke za účelom prípravy   pojednávania.   Zbytočné   prieťahy   v konaní   v trvaní   viac   ako   5 rokov   uznal aj okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   8.   októbra 2007.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   nečinnosť,   nesústredený   postup a neefektívnosť okresného súdu v konaní predstavujú vo svojom súhrne zbytočné prieťahy, a preto aj porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 102/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

V tejto súvislosti okrem iného uviedla: „Napadnuté prieťahy v konaní Okresného súdu   v Trnave   u sťažovateľky   vyvolali   psychický   stav   neistoty   a očakávania,   ako   bude vo veci rozhodnuté, ako aj, či bude v prípade jej úspechu vo veci možné ešte uspokojenie jej pohľadávky. Prieťahmi v konaní sa neustále zvyšuje neistota sťažovateľky a zmenšuje pravdepodobnosť, že uplatnená pohľadávka bude v budúcnosti uspokojená.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 14 C 102/97, ktorá predstavuje viac ako desať rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   100   000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. S. J. Podľa § 36 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008