znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 259/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   a. s.,   a   S.,   a. s.,   obaja   so   sídlom   B.,   zastúpených advokátom JUDr. J. O., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu ich vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s   čl.   1   ods. 1   a   čl.   141   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 159/02 z 30. októbra 2002 a sp. zn. Obdo V 36/2003 z 26. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., a S., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 19. septembra 2005 doručená sťažnosť S., a. s., a S., a. s. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich   základného práva na ochranu ich vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2 Obo 159/02   z   30. októbra 2002   a   sp.   zn.   Obdo V   36/2003 z 26. mája 2005.

Sťažovatelia v sťažnosti o. i. uviedli:

„A) 1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   2 Obo 159/02   zo   dňa 30. 10. 2002 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 19 Cb 428/01 zo dňa 28. 2. 2002. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. 1. 2003.

Proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podali sťažovatelia dovolanie v zmysle ust.   § 237 písm.   g)   a ust.   § 238 ods.   1 O.   s. p.,   nakoľko vo veci rozhodovali   vylúčení   sudcovia   a   zároveň   rozsudkom   odvolacieho   súdu   bol   zmenený prvostupňový rozsudok súdu vo veci samej. Dovolanie odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p. [§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.] a zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. d) O. s. p. v znení vtedy účinnom]. (...)

V   danom   prípade   bol   právnym   zástupcom   žalovaného   v   odvolacom   konaní JUDr. Š. D.,   advokát,   ktorý   je   zároveň   členom   (...)   Slovenskej   republiky.   Touto skutočnosťou bol založený stav vylúčenia sudcov, ktorí rozhodovali vo veci v odvolacom konaní, čím došlo k narušeniu ústavnej (čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)   a zákonnej   (§   18   O.   s.   p.)   zásady   rovnosti   účastníkov   občianskeho   súdneho konania.

Skutočnosť,   že   sudcovia   rozhodujúci   vo   veci   sú   v   takom   pomere   k   právnemu zástupcovi   účastníka   konania,   ktorý   zakladá   rozumne   odôvodnenú   pochybnosť   o   ich nezaujatosti, je vo všeobecnosti naplnením hypotézy právnej normy zakotvenej v ust. § 14 ods. 1 O. s. p. (...)

V   danom   prípade   bolo   vylúčenie   sudcov   založené   ich   vzťahom   k   právnemu zástupcovi   účastníka   konania,   a   nie   k   samotnému   účastníkovi,   preto   bolo   možné   túto prekážku nestranného a spravodlivého procesu odstrániť zrušením účasti tohto právneho zástupcu v tomto súdnom konaní, čo si však vyžadovalo urobenie úkonu, ktorý mohol urobiť len   samotný   účastník   konania   alebo   jeho   právny   zástupca.   Bez   takejto   zmeny   však, vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   nebolo   možné,   aby   bolo   v   tejto   veci   vedené   konanie nepostihnuté vadou spočívajúcou vo vylúčení sudcov konajúcich a rozhodujúcich vo veci, ktorá je vadou konania v zmysle ust. § 237 písm. g) O. s. p. (...)

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že zistený skutkový stav nie je možné subsumovať pod skutkové podstaty ust. § 46 ods. 1 a § 47 písm. b) Obch. zák. Uvedený   postup   súdu   je   nesprávnym   právnym   posúdením   veci,   pričom   toto nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   dané   nedostatkami   v   postupe   súdu   pri   hodnotení zisteného skutkového stavu veci a pri následnej aplikácii dotknutej právnej úpravy (...). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozsudku nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov, t. j. vychádzajúc z vyššie uvedeného, nerozhodoval nezávisle a odôvodnenie   rozsudku   je   vnútorne   zmätočné   a   preto   toto   rozhodnutie   nezodpovedá princípom   právneho   štátu,   pretože   nezodpovedá   ani   požiadavke   ústavnosti a zákonnosti (...).

Porušenie práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva spočíva v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 2 Obo 159/02 zo dňa 30. 10. 2002 zmenil odvolaním napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   19 Cb 428/01   zo   dňa   28. 2. 2002   tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.

Keďže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   predmetné   rozhodnutie   prvostupňového súdu zmenil a žalobu sťažovateľov zamietol, došlo tým k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľov,   nakoľko   im   nebola   poskytnutá   súdna   ochrana   proti   neoprávnenému zasahovaniu do ich vlastníckeho práva žalovaným. Tým došlo nielen k nezákonnému, ale aj protiústavnému   zásahu   do   ich   majetkovej   sféry,   a   to   v   tom   smere,   že   sťažovatelia sú nateraz povinní trpieť tento nezákonný stav, ktorý ovplyvňuje ich majetkovú sféru (...) Porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľov podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval nezákonne, keď svojím rozsudkom č. 2 Obo 159/02 zo dňa 30. 10. 2002 zmenil odvolaním napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   č. 19 Cb 428/01   zo   dňa   28. 2. 2002   tak, že žalobu sťažovateľov zamietol, nakoľko tým odňal sťažovateľom právo na súdnu ochranu a zároveň formálne potvrdil nutnosť rešpektovať žalovaným založený protiprávny stav. (...) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Obdo 36/2003 zo dňa 26. 5. 2005 trpí   rovnakými   vadami,   ako   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. 2 Obo 159/02 zo dňa 30. 10. 2002. (...)

Okrem   vyššie   uvedených   vád   obsahu   (hmotnoprávna   nezákonnosť   rozsudku) a procesu   (rozhodovanie   zaujatých   sudcov)   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. Obdo 36/2003 zo dňa 26. 5. 2005 poukazujeme aj na ďalšiu procesnú vadu tohto rozsudku. Touto vadou je skutočnosť, že súd nenariadil pojednávanie vo veci. (...) Ak teda súd nenariadil pojednávanie, odňal tým účastníkovi (sťažovateľom) možnosť plnohodnotne   obhajovať   svoju   stranu   veci.   Takto   došlo   k porušeniu   ústavného   práva sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   ust.   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky. (...)“

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu vydať tento nález:„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č. Obdo V 36/2003   zo   dňa 26. 5. 2005 vydaným v právnej veci žalobcu v 1. rade S., a. s., žalobcu v 2. rade S., a. s., c/a R. B. R., o ochranu proti nekalej súťaži a ochranu práv majiteľa ochrannej známky, vedenej na Krajskom súde v Žiline pod č. 19 428/01 (správne 19 Cb 428/01; pozn.), porušil právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkami   2   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 2 Obo 159/02 zo dňa 30. 10. 2002 vydaným v právnej veci žalobcu v 1. rade S., a. s., žalobcu v 2. rade S., a. s., c/a R. B. R., o ochranu   proti   nekalej   súťaži   a   ochranu   práv   majiteľa   ochrannej   známky,   vedenej na Krajskom súde v Žiline pod č. 19 428/01 (správne 19 Cb 428/01; pozn.), porušil právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkami   2   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. Obdo V 36/2003 zo dňa 26. 5. 2005 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Obo 159/02 zo dňa 30. 10. 2002 vydané vo veci žalobcu v 1. rade S., a. s., žalobcu v 2. rade S., a. s., c/a R. B. R., o ochranu proti nekalej súťaži a ochranu práv majiteľa ochrannej známky a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľov   a zistil,   že   sťažnosť je v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva na ochranu ich vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a základného práva súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 159/02 z 30. októbra 2002, podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03, IV. ÚS 145/04).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľmi napadnutý rozsudok najvyššieho súdu   sp. zn. 2 Obo 159/02 z 30. októbra 2002 nadobudol právoplatnosť 28. januára 2003.

Ústavný súd konštatuje, že od 28. januára 2003 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 19. septembra 2005, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Pretože ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu v označenom konaní nepovažoval   za   zachovanú,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   ako   podanú oneskorene už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva na ochranu ich vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 36/03 z 26. mája 2005, ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   pre   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, I. ÚS 91/03).

Sťažovatelia vidia porušenie označených článkov ústavy a svojich základných práv v tom,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2 Obo 159/02   z   30. októbra 2002   zmenil odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 19 Cb 428/01 z 28. februára 2002 vo veci ochrany proti nekalej súťaži a ochrany práv majiteľa ochrannej známky tak, že ich   žalobu   zamietol.   Podľa   nich   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   26. mája 2005 sp. zn. Obdo V 36/2003 je nezákonný, pretože týmto rozsudkom bolo ich dovolanie proti citovanému rozhodnutiu najvyššieho súdu zamietnuté.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   preto   skúmal, či rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 36/2003 z 26. mája 2005 môže byť v príčinnej súvislosti s označenými základnými právami sťažovateľov, a dospel k záveru, že tomu tak nie je.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Už   samotné   znenie,   ako   aj   výklad   tohto   ustanovenia   ústavy   bez   akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú), že rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľov, by malo byť porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 36/2003 z 26. mája 2005 preskúmavajúce   legitímnosť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   nie   je rozhodnutím   takého   druhu   alebo   účinkov,   že   by   mohlo   mať   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho práva takým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktoré   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti so sťažovateľmi   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy. Príčinnú súvislosť tvrdia sťažovatelia iba z dôvodu, že neboli úspešní v spore „o ochranu proti nekalej súťaži a ochranu práv majiteľa ochrannej známky“, ich tvrdenie však takúto súvislosť   nevytvára   a ani vytvoriť   nemôže.   Najvyšší   súd   vykonávaním   svojich   ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Právo na ochranu vlastníckeho práva neznamená v žiadnom prípade právo na úspech v súdnom   konaní   a   toto   právo   preto   nezahŕňa   povinnosť   všeobecného   súdu   rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zmyslom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 123/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   by   k porušeniu   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa tohto svojho práva a súd by odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo účastníka konania na úspech s jeho procesným   úkonom,   v tomto   prípade   s dovolaním,   a do   obsahu   tohto   základného práva nepatrí ani právo na akceptovanie právneho názoru sťažovateľov na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom.

Z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vyplýva, že:«Základnou   otázkou   pre   posúdenie   správnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je, či odvolací súd rozhodol v súlade so zákonom, keď dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty ustanovení § 46 ods. 1 a § 47 písm. b) Obchodného zákonníka.

Z   vykonaného   dokazovania   nie   je   sporné,   že   žalobcovia,   aj   žalovaný   používa na označenie   svojich   výrobkov   registrovanú   ochrannú   známku,   žalobcovia   ochrannú známku   kombinovanú   obrazovo   -   písomnú,   resp.   kombináciu   kresby   a   písmen, charakteristickú aj farebným rozlíšením pozostávajúcu zo štyroch farieb, červenej, modrej, bielej   a   zelenej.   Písané   písmená   v   tvare   a   význame   „F.“,   ochranná   známka   obsahuje aj grafické znázornenie krajiny a pohoria. Žalovaného ochranná známka pozostáva iba z tlačených   písmen.   V   obidvoch   prípadoch   ochranná   známka   pozostáva   zo   základného označenia   výrobkov,   ktoré   je   ešte   doplnené   o   ďalšie   údaje,   ktoré   výrobky   navzájom odlišujú.   Žalovaný používaním ochrannej známky „F.“   používa na etikete aj odlišovací slovný prívlastok „S.“, odlišný druh písmen, farebnosť, rozličnosť ďalších údajov a odlišné grafické znázornenie. Uvedené odlišovacie prvky teda absolútne vylučujú akýkoľvek náznak klamlivej informácie a zameniteľnosť výrobkov. Dovolací súd sa stotožnil aj s vysloveným názorom odvolacieho súdu, že priemerný spotrebiteľ vie rozlíšiť, čo je (...) a čo je (...), a teda môže pomerne ľahko priraďovať (...) pochádzajúce od jedného súťažiteľa inému súťažiteľovi, ktorý je výrobcom (...). Dovolací súd sa stotožnil s tvrdením odvolacieho súdu, že zo strany žalovaného nejde o konanie, ktoré je spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo zámeny jeho obchodnej spoločnosti so žalobcami alebo jeho výrobkov – (...). Odvolací súd správne konštatoval,   že   nie   je   možné   pri   posudzovaní   celkového   dojmu   zo   všetkých   okolností vytrhnúť jediný znak a hodnotiť ho ako dôkaz objektívnej zameniteľnosti. Pri posudzovaní objektívnej zameniteľnosti je potrebné vychádzať zo všetkých znakov a tak pri posudzovaní celkového dojmu vyhodnocovať dôkaz objektívnej zameniteľnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe posúdeného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že odvolací súd rozhodol v súlade so zákonom, keď rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol z dôvodov, že žalobcovia nepreukázali naplnenie skutkovej podstaty ustanovením § 46 ods. 1 a § 47 písm. b) Obchodného zákonníka, teda naplnenia   znakov   nekalosúťažného   konania,   spôsobené   klamlivým   označením   tovaru a možnosť vyvolania nebezpečenstva zámeny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), dovolanie žalobcov v 1. a v 2. rade označil za právne nedôvodné, rozhodnutie odvolacieho súdu správne a s odkazom na ustanovenie § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj námietkou   sťažovateľov,   v ktorej   poukazovali na dôvody   vylúčenia   sudcov. Z tejto časti rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že „... právnym zástupcom žalovaného v odvolacom konaní   bol   JUDr. Š.   D.,   advokát,   ktorý je   zároveň členom   (...)   Slovenskej republiky. (...) žalobcovia námietku zaujatosti sudcov odvolacieho súdu v odvolacom konaní nevzniesli   a   v   zápisnici   z   pojednávania   sa   vyjadrovali   iba   k posudzovaniu   naplnenia nekalosúťažného   konania,   a teda   v danej   veci   nebol   dôvod   na   rozhodovanie   podľa ustanovenia § 14 O. s. p. (...)

S názorom žalobcov, že v danom prípade ide aj o prípustné dovolanie ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., sa dovolací súd nestotožnil. Fakt, že právny zástupca jedného z účastníkov   konania   je   členom   (...)   Slovenskej   republiky,   nezakladá   dôvod,   že nemôže zastupovať v konaniach ako právny zástupca pred súdmi. (...)

Žalobcovia   žiadnym   hodnoverným   spôsobom   nepreukázali   existenciu   možnej pochybnosti   o nestrannosti   sudcov   odvolacieho   senátu   voči   právnemu   zástupcovi žalovaného z dôvodu, že je členom (...) Slovenskej republiky a ani z iného dôvodu. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (§   10a   ods.   2   O.   s.   p.)   v danom   prípade nevzhliadol žiaden dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   dostatok skutkových   a   právnych   záverov,   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   a   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu v dovolacom konaní nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Ďalšie v sťažnosti sťažovateľov uvedené argumenty, že „Ak teda súd nenariadil pojednávanie,   odňal   tým   účastníkovi   (sťažovateľom)   možnosť   plnohodnotne   obhajovať svoju stranu veci. Takto došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (...)“, ústavný súd tiež neakceptoval, pretože najvyšší súd ako dovolací súd tým, že vo veci nenariadil pojednávanie, rozhodoval v súlade s vtedy platnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že, tak ako to vyplýva z § 243a ods. 1 OSP platného v relevantnom čase, nariadenie pojednávania v dovolacom konaní, aj keď ide o dovolanie proti rozsudku, je   vecou   úvahy   a   rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   čo   súdu   umožňuje   použitie   slova „spravidla“ v tomto ustanovení. Z využitia zákonného uváženia o nariadení pojednávania podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Časťou sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali, že vo veci rozhodovali vylúčení sudcovia, „čím došlo k narušeniu ústavnej (čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)   a zákonnej   (§   18 O.   s.   p.)   zásady rovnosti   účastníkov občianskeho súdneho konania“, sa ústavný súd podrobne nezaoberal. Sťažovatelia, zastúpení advokátom, síce uviedli dôvody, v čom vidia porušenie označených práv, ale v návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti), ktorým je ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), tieto práva nekonkretizovali.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2005