znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 258/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a J. B., T., zastúpených advokátom JUDr. M. C., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a J. B., T.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená sťažnosť M. B. a J. B., T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Návrhom podaným dňa 09. 10. 2003 na Okresný súd Trnava sa navrhovateľ (resp. jeho právny predchodca) domáhal, aby sme mu boli povinní zaplatiť sumu 18.468,- Sk (613,03 eura) titulom nedoplatku na zálohových platbách za nájomné a za plnenia spojené s užívaním bytu.

Okresný   súd   Trnava   na   základe   návrhu   vydal   dňa   22. 10. 2003   platobný   rozkaz (sp. zn. 31 Ro 474/2003), proti ktorému sme podali odpor. Po zrušení platobného rozkazu sa vo veci konalo pod sp. zn. 9 C 39/2004.

Dňa   31. 03. 2010   okresný   súd   vo   veci   vyniesol   rozsudok,   ktorým   návrhu navrhovateľa   v   prevažnej   časti   vyhovel   a   zaviazal   nás   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne navrhovateľovi sumu 447,59 eura spolu s poplatkom z omeškania; vo zvyšnej časti návrh zamietol.   O trovách   konania   nerozhodol   s   tým,   že   o   nich   bude   rozhodnuté   samostatne po právoplatnosti rozsudku.

Proti   predmetnému   rozsudku   sme   podali   dňa   10. 05. 2010   odvolanie,   ktorým   sa domáhame zrušenia napadnutého rozsudku a jeho vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konanie sa vedie na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 24 Co 241/2010.

Od uvedenej doby Krajský súd Trnava vo veci nekoná a do dnešného dňa, t. j. viac ako rok od začatia odvolacieho konania o tomto odvolaní nerozhodol.“

Keďže stav právnej neistoty po podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 31. marca 2010 trvá už od mája 2010, sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo M. B. a J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Trnave   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 Co   241/2010 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Trnave sa v predmetnej veci prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej   sťažovatelia   žiadali,   aby   im   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie každému v sume 700 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľov smerujúcom   proti   postupu   krajského súdu,   ktorým   boli podľa   nich   spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 24 Co 241/2010.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného súdu   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak dlho,   aby sa   dalo   vôbec uvažovať o   zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde prebieha od 14. júna 2010, pričom sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru bola ústavnému súdu doručená 6. júna 2011, t. j. necelý rok od predloženia spisu   okresného   súdu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Ústavný   súd   zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach prípadu sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr.   I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   hodnotení   napadnutého   konania   ústavný   súd   zohľadnil   aj   obsah   odpovede predsedníčky   krajského   súdu   sp. zn.   Spr. 55/11   z 22.   februára   2011   na   sťažnosť sťažovateľov   na   prieťahy   v odvolacom   konaní,   v ktorej   okrem   iného   poukázala   na   to, že v danej veci „Ide o rozsiahly spisový materiál, na ktorého naštudovanie a rozhodnutie je potrebný primeraný čas.“.

V súvislosti s tým, že predsedníčka krajského súdu v uvedenej odpovedi na sťažnosť sťažovateľov uznala aj existenciu prieťahov a ospravedlnila sa za ne, ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pretože ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému   súdu   časový   priestor   na prijatie   opatrení   s   cieľom nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

Predsedníčka v predmetnej odpovedi okrem iného vyslovila aj predpoklad „možnosti vybavenia veci v druhom štvrťroku – treťom štvrťroku 2011“. Sťažovatelia napriek tomu 6. júla 2011, teda predtým, ako uplynul termín, do ktorého podľa predsedníčky krajského súdu   možno   reálne   predpokladať   rozhodnutie   v odvolacom   konaní,   podali   sťažnosť ústavnému   súdu,   teda   urobili   tak   v čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k záveru,   že vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý im zákon č. 757/2004 Z. z.. o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   účinne   poskytuje (t. j. sťažnosti proti porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), bolo bezúspešné a neprinieslo nimi sledovaný cieľ.

Ústavný   súd   aj   z toho   hľadiska   považuje   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy v tejto veci za predčasné.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak   krajský   súd   v   ďalšom   priebehu   konania   nebude   postupovať   efektívne   a   plynulo, sťažovatelia zvážili možnosť opätovného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011