znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

  IV. ÚS 258/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   26.   augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4, čl. 32 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky postupom Mesta Nové Mesto nad Váhom v súvislosti s odmietnutím vykonania   zmeny   územného   plánu   v dotknutom   území   a uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 13 S/43/2008-54 z 22. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010 doručená sťažnosť Ľ. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4, čl. 32 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy postupom Mesta Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „mesto“) v súvislosti s odmietnutím   vykonania   zmeny   územného   plánu   v dotknutom   území   a uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   13 S/43/2008-54 z 22. decembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Orgán   územného   plánovania   -   Mesto   Nové   Mesto   nad   Váhom   odmietol   nielen zmenu územného plánu v dotknutom území, ale aj čo len pripustiť začatie prerokovacieho procesu zmeny územného plánu. Odmietnutie založil na tom, že zmena vlastníctva nie je dôvodom a teda povinnosťou orgánu územného plánovania na zmenu územného plánu. Pritom zamlčuje, že ja ako žiadateľ takýto dôvod neuvádzam, uvádzam dôvod iný, skutočný, že došlo k zmene predpokladov, za ktorých bola pôvodne navrhnutá koncepcia organizácie územia.   Tiež   vo   vyjadrení   zo   4.11.2009   odporca   súd   nepravdivo   informuje   o   tom,   že v búracom konaní na predmetnom území som bol za nedodržanie podmienok opakovane pokutovaný.

Krajský súd v Trenčíne v uznesení z 22. 12. 2009 si tvrdenie odporcu osvojil, môj návrh   zamietol   z   dôvodov,   že   územný   plán   má   všeobecne   záväzný   charakter,   nie   je dokumentom zasahujúcim do mojich subjektívnych práv fyzickej osoby, že potom nie je dôvodné   moje   tvrdenie   o   povinnosti   odporcu   obstarať   doplnok   alebo   zmenu územnoplánovacej dokumentácie, že v dôsledku toho nemohlo dôjsť k obmedzeniu mojich vlastníckych práv, že súd tiež nemohol prihliadnuť na dôvody v súdom vyžiadanom mojom doplňujúcom návrhu zo dňa 14. 10. 2009, pretože v čase podania už som nebol vlastníkom predmetných pozemkov.

... Podanie sťažnosti na nesúlad doterajšieho postupu Mesta Nové Mesto nad Váhom a   Krajského   súdu   v   Trenčíne   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a   so   zákonmi   Slovenskej republiky zdôvodňujem takto : 1/ O zmenu územného plánu som požiadal pôvodne 25. 5. 2001 a to z dôvodu, že došlo k zmene predpokladov za ktorých bolo určené využitie územia. Využitie územia bolo určené na využitie pre športovo rekreačné účely v realite, kedy pôvodný vlastník - Armáda SR využívala územie na športovo rekreačné účely pre svoju potrebu. Táto potreba pominula, predpoklady využitia sa zásadne zmenili, majetok sa stal pre predávajúceho nadbytočným a pôvodne   určené   využitie   územia   nepotrebným,   o   čom   svedčí   aj   neskoršie   uznesenie č.143/2008-MsZ   Mestského   zastupiteľstva,   ktoré   súhlasilo   so   začatím   prerokovacieho procesu zmeny   územného   plánu   predmetného   územia.   Je   potrebné poznamenať,   že táto zmena mne bola od roku 2001 odmietaná, čo ma v bezmocnosti viedlo k predaju pozemkov kúpnou zmluvou z 29. 2. 2008. 2/ Krajský súd v Trenčíne vôbec neposúdil skutočnosť, že Mestom odmietnutá zákonná povinnosť   (§   30   ods.   1   stavebného   zákona)   je   priamou   príčinou   obmedzenia   mojich základných práv, že o tom, či je alebo nie je povinný povinným zo zákona, rozhodol sám povinný Mesto Nové Mesto nad Váhom. Krajský súd odmietol prihliadať na dôvody uvedené v doplňujúcom mojom návrhu zo 14. 10. 2009, hoci boli iba súdom vyžiadaným doplnením k pôvodnej mojej žalobe z 9. 8. 2007, kedy som predmetné pozemky vlastnil. Pritom vôbec neprihliadal   na   skutočnosť,   že   vec   mal   posúdiť   k   stavu   v   čase,   kedy   orgán   územného plánovania mal povinnosť konať a nekonal a kedy som ja podal žalobu.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Základné práva Ľ. B. upravené v čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 1, čl. 20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Mesta Nové Mesto nad Váhom porušené boli. 2/ Základné práva Ľ. B., upravené v čl. 32 a v čl. 46 ods. 1,2,3 uznesením Krajského súdu v Trenčíne porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 13 S/43/2008-54, 3107223228 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3/ Ľ. B. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia podľa vyúčtovania, ktorú sumu je povinné Mesto Nové Mesto nad Váhom zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. F. do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodne   zmluvy,   ktorými   je   viazaná   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 32 ústavy občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   nezákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

1. Vychádzajúc zo sťažovateľovho návrhu na rozhodnutie, ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy označeným postupom mesta, vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy mohol a mal sťažovateľ domáhať na všeobecnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 1 ústavy postupom mesta.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 1 ústavy sú ústavnými princípmi, t. j. ich obsahom nie sú základné ľudské práva a slobody, a nie sú priamo   aplikovateľné   v konaní   o sťažnosti,   a preto   ústavný   súd   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 32/98).

2. V súvislosti   s návrhom   sťažovateľa, aby ústavný súd rozhodol   o porušení jeho základných práv upravených v čl. 32 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 13 S/43/2008-54 z 22. decembra 2009, ústavný súd uvádza:

a) Sťažovateľ namieta porušenie čl.   32 a čl.   46   ods.   2 a 3 ústavy, pričom   však neuvádza   žiadne   dôvody,   na   základe   ktorých   postupom   krajského   súdu   malo   dôjsť k porušeniu týchto jeho základných práv.

Podľa   §   20   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   musí   byť odôvodnený   a musí obsahovať   dôkazy   preukazujúce   tvrdenia   navrhovateľa.   Sťažnosť   takéto   náležitosti neobsahuje,   a preto   ju   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Vzhľadom na právne zastúpenie   sťažovateľa   advokátom   ústavný   súd   sťažovateľa   nevyzýval   na   odstránenie tohoto nedostatku.

b) Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo jednak vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,   predovšetkým   ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/901), alebo vtedy, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS   74/02,   IV. ÚS 164/04,   IV.   ÚS   216/05).   Z tohto   hľadiska   posudzoval   preto   aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   v napadnutom rozhodnutí odôvodnil takto:

„Krajský súd uznesením zo dňa 27. júna 2008 číslo konania 13S/43/2008-23 zastavil konanie   o   návrhu   navrhovateľa,   ktorý   tvrdil,   že   bolo   porušené   jeho   základné   právo upravené v článku 20 ods. 4 a v článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odporca odmietol obstarať územnoplánovaciu dokumentáciu po zmene predpokladov, na základe ktorých   bola   pôvodne   navrhnutá   koncepcia   organizácie   územia   týkajúca   sa   pozemkov bývalého vojenského kúpaliska, parc.č....až... kat. úz.....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   odvolanie   navrhovateľa   uznesením z 18. augusta 2009 zrušil uznesenie tunajšieho krajského súdu zo dňa 27. júna 2008 a vec vrátil   na   ďalšie   konanie.   S   prihliadnutím   na   dôvody   uvedené   v   zrušujúcom   uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu. Navrhovateľ   v písomnom   podaní   z   14.   októbra   2009   uviedol,   že   preukázateľne   došlo k zmene   podkladov   územnoplánovacej   dokumentácie,   a   preto   je   dôvodná   jej   zmena. Odporca uznesením číslo 98/2003 a odmietnutím jeho žiadosti z 20. februára 2007 obmedzil výkon jeho vlastníckeho práva. Odporca ďalším uznesením č. 143/2008-MsZ z 29. apríla 2008   schválil   začatie   konania   o   zmene   územného   plánu.   O   začatí   konania   o   zmene územného plánu bolo rozhodnuté v čase, kedy navrhovateľ už nebol vlastníkom pozemkov býv.   vojenského kúpaliska v Novom Meste nad Váhom.   Navrhovateľ zotrval na svojom názore,   že   odporca   porušil   jeho   právo   obsiahnuté   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto žiadal, aby súd vyslovil, že odporca bol povinný obstarať doplnok alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie, že odporca obmedzil vlastnícke právo žalobcu a že bolo porušené jeho právo podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

...   V   intenciách   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 18. augusta 2009   súd   zvažoval,   akým   spôsobom   je   treba   v   tejto   veci   rozhodnúť. Z doplneného   návrhu   (č.l.   43)   jednoznačne   vyplýva,   že   navrhovateľ   namietal   nečinnosť odporcu vo veci zmeny územnoplánovacej dokumentácie a v dôsledku tejto nečinnosti malo podľa tvrdenia navrhovateľa dôjsť k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravuje piata časť, štvrtá hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným správnym predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil   povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa   §   30   ods.   1   zákona   č.   50/1976   Zb.   (stavebný   zákon)   orgán   územného plánovania,   ktorý   obstaral   územnoplánovaciu   dokumentáciu,   sústavne   sleduje,   či   sa nezmenili územno-technické, hospodárske a sociálne predpoklady, na ktorých základe bola navrhnutá   koncepcia   organizácie   územia.   Ak   dôjde   k   zmene   predpokladov,   alebo   je potrebné umiestniť verejnoprospešné stavby, orgán územného plánovania obstará doplnok alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie.

Tak, ako už bolo uvedené v uznesení súdu z 27. júna 2008 územný plán obce nie je rozhodnutím o právach a právom chránených záujmoch jednollivca, ale ide o dokument, ktorý po schválení obecným (mestským zastupiteľstvom) má všeobecne záväzný charakter. Z uvedeného vyplýva, že územný plán nie je rozhodnutím správneho orgánu, ktorým by bolo zasiahnuté do subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Potom nie je dôvodné tvrdenie   navrhovateľa   o   povinnosti   odporcu   obstarať   doplnok   alebo   zmenu územnoplánovacej dokumentácie vzťahujúcej sa k pozemkom v jeho vlastníctve. V dôsledku toho nemohlo dôjsť k obmedzeniu vlastníckych práv navrhovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a ani nebolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože navrhovateľ v konaní o prerokovaní zmeny územného plánu, nieje účastníkom správneho konania. Súd tiež   nemohol   prihliadnuť   na   dôvody   uvedené   v   doplňujúcom   návrhu   zo   dňa

14. októbra 2009, pretože v čase jeho podania nebol už vlastníkom pozemkov ležiacich pod býv. vojenským kúpaliskom v Novom Meste nad Váhom.

Súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol podľa § 250t ods. 4, veta tretia O. s. p.“

Ústavný   súd   po   posúdení   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu dospel k záveru, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je arbitrárny a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Za tejto situácie ústavný súd nemá dôvod spochybniť právny názor krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o svojvoľnosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   napadnutého   rozsudku   nemožno   pritom podľa   názoru ústavného súdu dávať do   takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania v konaní o veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010