znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 258/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť záujmového združenia (...) C., so sídlom Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. G., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   písomnou   odpoveďou   Okresného   súdu   Žilina   z   3. júna 2005   na jeho   žiadosť o doručenie uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 254/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť záujmového združenia (...) C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. augusta 2005 doručená sťažnosť záujmového združenia (...) C. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu podania vyplynulo, že smeruje proti písomnej odpovedi Okresného súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd”)   z   3. júna 2005,   ktorou   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa o doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd”)   sp. zn. 5 Co 254/03 z 24. júla 2003, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa ako účastníka konania vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   17 C 650/97.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd (a súčasne aj odvolací súd) „v predmetnom občianskom súdnom konaní formálne nekonal so sťažovateľom ako účastníkom konania, hoci zákonom ustanoveným spôsobom preukázal svoje   právne   a   procesné   nástupníctvo   v   konaní   a   nedoručoval   mu   zásielky   s riadnym označením názvom sťažovateľa ako účastníka konania a na súdu známu adresu sťažovateľa, určenú na doručovanie písomností”.

Porušenie základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   vidí   sťažovateľ   v tom,   že „Postupom   súdu   mu   bolo   znemožnené   ďalej   riadne, zákonom   ustanoveným   procesným   postupom   pokračovať   v začatom   občianskom   súdnom konaní,   s cieľom   rýchleho   a   hospodárneho   dosiahnutia   odstránenia   právnej   neistoty   o predmete sporu účastníkov prostredníctvom   meritórneho   rozhodnutia   súdu”.   Sťažovateľ ďalej   tvrdí,   že   okresný   súd „nesprávnym   postupom   najmä   pri   doručovaní   súdnych písomností spôsobil, že rozhodnutie odvolacieho súdu, vyhlásené dňa 24. 07. 2003, nebolo do dňa podania tejto sťažnosti sťažovateľovi ako účastníkovi konania riadne doručené, čím boli spôsobené neopodstatnené, dva roky trvajúce prieťahy v občianskom súdnom konaní”. Dvojročnou nečinnosťou okresný súd porušil podľa sťažovateľa jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v zmysle čl. 127 a čl. 130 písm. f) ústavy v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) jeho sťažnosť predbežne prerokoval a prijal ju na ďalšie konanie a v tomto konaní vyhovel jeho sťažnosti vyslovením nálezu:

„Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp.   zn.   17 C 650/97 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

- domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nevyhovením žiadosti sťažovateľa ako účastníka konania zo dňa 16. 05. 2005 o doručenie uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 254/03 zo dňa 24. 07. 2003, písomnou odpoveďou Okresného súdu v Žiline zo dňa 03. 06. 2005;

- aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 650/97 ďalej konal riadnym doručením uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 254/03 zo dňa 24. 07. 2003 sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

Priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi,   ktorého   právo   bolo porušené, v sume 30.000,- Sk.

Okresnému súdu v Žiline ukladá zaplatiť sumu finančného zadosťučinenia 30.000,- Sk sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Okresnému súdu v Žiline ukladá zaplatiť v rovnakej lehote sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľa pred vyhlásením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.”

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí, pričom posudzuje,   či   má   predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Tú časť sťažnosti,   v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde…”

Porušenie citovaného základného práva vidí sťažovateľ v zamietnutí jeho žiadosti o doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   254/03   z   24. júla 2003   okresným súdom. Vo svojej žiadosti doručenej okresnému súdu 19. mája 2005 sťažovateľ uvádza, že pretože   mu „nebolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   riadne   doručené   na   jeho - súdu známu na základe pripojeného písomného oznámenia navrhovateľa zo dňa 20. 10. 1998 - adresu   na   doručovanie   písomností,   nemohli   byť   splnené   podmienky   náhradného doručovania podľa ust. § 48 ods. 2 OSP a konanie nemohlo byť právoplatne skončené, ako navrhovateľovi   bolo   na   jeho   dopyt   oznámené”.   Okresný   súd   tejto   žiadosti   sťažovateľa nevyhovel   z dôvodov,   ktoré uvádza   vo svojej odpovedi   doručenej právnemu zástupcovi sťažovateľa 7. júna 2005: „Uvedené rozhodnutie však navrhovateľovi bolo doručované, ale tento si ho v odbernej lehote nevyzdvihol (oznámenie poštového doručovateľa na č. l. 138 spisu). Z uvedeného dôvodu, preto mohlo byť následne rozhodnutie správoplatnené. Okrem toho sa dňa 30. 3. 2005 na tunajší súd dostavil konateľ navrhovateľa RNDr. J. S. - prezident spoločnosti,   ktorému   bolo   doručené   uvedené   rozhodnutie,   čo   potvrdil   vlastnoručným podpisom na č. l. 142 spisu.”

Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného na okresnom   súde   pod   sp. zn.   17 C 650/97.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom z 11. decembra 2000. Po neúspešnom pokuse doručiť sťažovateľovi predmetný rozsudok 11. apríla 2003   bola   zásielka   po   opakovanom   pokuse   o   doručenie   uložená   na   pošte 14. apríla 2003. Sťažovateľ si ju vyzdvihol prostredníctvom prezidenta združenia RNDr. J. S.   15. apríla 2003,   čo   je   potvrdené   jeho   podpisom   na   doručenke   obálky.   Rozsudok okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   6. mája 2003.   Proti   tomuto   rozsudku   podal 13. mája 2003   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   bolo   uznesením   odvolacieho   súdu   sp. zn. 5 Co 254/03 z 24. júla 2003 odmietnuté ako oneskorene podané. Rozhodnutie o odvolaní bolo sťažovateľovi neúspešne doručované na adresu jeho sídla 8. októbra 2003 a opakovane 9. októbra 2003   a   následne   bolo   9. októbra 2003   uložené   na   pošte.   Pretože   si   adresát v odbernej lehote zásielku nevyzdvihol, bola táto vrátená späť okresnému súdu 29. októbra 2003.   Po   uplynutí   lehoty   na   náhradné   doručenie   nadobudlo   uznesenie   krajského   súdu 14. októbra 2003 právoplatnosť.

Z predloženého   spisu   ďalej   vyplýva,   že   zástupca   sťažovateľa   sa   30. marca 2005 osobne dostavil na okresný súd a žiadal o doručenie uznesenia krajského súdu, o čom bol vyhotovený   úradný   záznam.   Zo   záznamu   vyplýva   prevzatie   rozhodnutia   zástupcom sťažovateľa.   Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   z   19. mája 2005   žiadal   opätovne okresný súd o doručenie rozhodnutia krajského súdu. Odpoveďou, ktorou súd nevyhovel tejto   žiadosti,   doručenou   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   7. júna 2005   došlo   podľa sťažovateľa k porušeniu ním označeného základného práva.

Ústavný súd preskúmal podanie s priloženými listinnými dôkazmi, ako aj príslušný spis   a   skonštatoval,   že   prevzatie   rozhodnutia   krajského   súdu   zástupcom   sťažovateľa 30. marca 2005   predstavuje   úkon,   ktorý   preňho   zakladal   možnosť   postupovať   ďalej v ochrane svojich záujmov v konaní na všeobecnom súde. Zástupca sťažovateľa sa týmto mohol   oboznámiť   so   skutočnosťami,   ktoré   podľa   neho   spôsobili   porušenie   jeho   práv, a rozhodnúť o   svojom   prípadnom   ďalšom   procesnom   postupe.   Odmietnutie   opätovného doručenia požadovaného rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu nepredstavovalo taký zásah všeobecného súdu, ktorý by sám osebe znemožnil sťažovateľovi účinne vystupovať v konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti pre nedostatok svojej právomoci.

2. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, IV. ÚS 92/04).

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov…”

Účelom   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej právnej ochrany. K porušeniu označeného práva nemôže dôjsť v prípade, ak súd nepokračuje v konaní, ktoré považuje za právoplatne skončené.

Ako už bolo uvedené, konanie vedené pred všeobecnými súdmi (okresným súdom a krajským   súdom)   bolo   právoplatne   skončené   a   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi doručené náhradnou formou doručenia uložením na pošte 9. októbra 2003 a kópiu právoplatného rozhodnutia si osobne prevzal na okresnom súde 30. marca 2005, kedy sa najneskôr definitívne dozvedel o výsledku konania pred krajským súdom.Sťažovateľ si   teda   uplatnil ochranu ústavnosti   v čase,   keď porušenie   označeného práva už nemohlo nastať.

Okrem   toho   mohol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   aj   pre   jej oneskorenosť, pretože od 30. marca 2005, keď sťažovateľ prevzal fotokópiu právoplatného uznesenia   krajského   súdu,   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (8. august 2005) uplynula lehota určená pre tento druh konania (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2005