znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 258/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ota Malíka, bytom S. V., zastúpeného advokátom JUDr.   S.   B.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 11. februára 1999, 16. septembra 1999 a 8. marca 2004 o zamietnutí jeho žiadostí o prijatie do služobného pomeru prokurátora, za účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ota Malíka o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2004 doručená sťažnosť JUDr. Ota Malíka, bytom S. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   z   11. februára 1999,   16. septembra 1999 a 8. marca 2004 o zamietnutí jeho opakovaných žiadostí o prijatie do služobného pomeru prokurátora.

Podľa sťažovateľa boli jeho označené práva porušené tým, že generálna prokuratúra „... napriek nedostatku prokurátorov v SR od roku 1990 do súčasnosti opakovane štyrikrát zamietol   sťažovateľovu   žiadosť   o   prijatie   do   služobného   pomeru   prokurátora s odôvodnením, že má nadbytok prokurátorov, resp. pokiaľ sú niektoré miesta prokurátorov v SR neobsadené, pripravuje sa na tieto miesta dostatok právnych čakateľov prokuratúry. Už   samotné   zdôvodnenie   neprijatia   sťažovateľa   do   služobného   pomeru   prokurátora   SR potvrdzuje   fakt,   že   porušovateľ (t. j.   generálna   prokuratúra,   pozn.   ústavného   súdu) uprednostňuje na voľné miesta prokurátorov svojich právnych čakateľov. Tým porušuje zásadu   rovnakých   podmienok   prístupu   občanov   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám zaručenú čl. 30 ods. 4 Ústavy SR“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   opisuje   okolnosti   zamietnutia   jeho   žiadostí o prijatie   do   služobného   pomeru   prokurátora   v   období   od   12. februára 1999 až do 12. marca 2004, keď mu bolo doručené ostatné oznámenie o zamietnutí jeho žiadosti. Sťažovateľ   predkladá   listinné   dôkazy,   ktoré   majú   slúžiť   na   preukázanie   jeho   tvrdení, že v uvedenom   období   bolo   v   rezorte   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vymenovaných asi 70 nových prokurátorov a boli prijatí aj noví právni čakatelia, no aj napriek tomu bolo v marci 2004 neobsadených ešte celkom 63 miest prokurátorov.

Podľa sťažovateľa bolo jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy porušené aj tým, že mu nebola ponúknutá účasť na výberovom konaní, resp. iná forma realizácie jeho práv.

Sťažovateľ tvrdí, že zamietnutia jeho sťažností majú pôvod v troch príčinách, a to:

1.) v   postoji   sťažovateľa   v   roku   1977   keď   mu   nebol   umožnený   výkon   funkcie prokurátora podľa menovacieho dekrétu zo dňa 31. 10. 1977

2.) v odsúdení sťažovateľa pre trestný čin opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Tr. zák. ktorého sa dopustil ako sudca z povolania Krajského súdu v Bratislave v roku 1983

3.) v politických postojoch sťažovateľa po roku 1989 a skutočnosti, že v roku 1999 sa odvážil požiadať o pomoc v uvedenej veci najvyšších ústavných činiteľov SR.“

V dôsledku uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   zamietnutím   žiadostí   JUDr. Ota Malíka   o   prijatie   do   služobného   pomeru   prokurátora   SR   dňa   11. 2. 1999,   16. 9. 1999 a 8. 3. 2004 opakovane porušila základné právo JUDr. Ota Malíka podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   svojou   nečinnosťou   od   11. 2. 1999 vo veci riešenia žiadosti JUDr. Ota Malíka o prijatie do služobného pomeru prokurátora Slovenskej   republiky   porušila   základné   právo   JUDr.   Ota   Malíka   podľa   čl.   12.   ods.   2 v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky....“

Okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľ zároveň žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 miliónov slovenských korún a úhradu trov jeho právneho zastúpenia.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa   uvedeného   zákonného   ustanovenia,   podľa   ktorého   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Sťažovateľ tvrdí, že jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   majú   občania   za   rovnakých   podmienok   prístup k voleným a iným verejným funkciám, bolo porušené aj oznámením generálnej prokuratúry z 8. marca 2004,   ktorým   bola zamietnutá jeho žiadosť   o   prijatie do   služobného pomeru prokurátora.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje   za   súčasť   označeného základného práva aj právo byť vymenovaný za prokurátora v Slovenskej republike.

Podľa   čl. 151   ústavy   podrobnosti   o   vymenúvaní   a   odvolávaní,   právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokurátoroch“)   služobný pomer prokurátora vzniká vymenovaním do funkcie prokurátora. Podľa druhého odseku citovaného   zákonného   ustanovenia   možno do   funkcie   prokurátora   vymenovať   štátneho občana Slovenskej republiky, ktorý spĺňa zákonom taxatívne ustanovené podmienky.

Podľa   § 8   ods. 1   zákona   o prokurátoroch   prokurátora   vymenúva   do   funkcie prokurátora   bez   časového   obmedzenia   na   určenú   prokuratúru   Generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Z   čl.   151   ústavy   a   nadväznej   úpravy   v zákone   o   prokurátoroch   vyplýva, že vymenovanie   prokurátora   je   vecou   len   zákonnej   úpravy.   V   tejto   zákonnej   úprave nie je žiadne   ustanovenie,   ktoré   by   po   splnení   zákonom   vyžadovaných   predpokladov na vymenovanie za prokurátora zakladalo právny nárok na toto vymenovanie. Tento záver vyplýva z toho, že zákon sám ustanovuje, že štátneho občana Slovenskej republiky možno vymenovať,   a   v zákone   niet   žiadneho   ustanovenia,   podľa   ktorého   by   bolo   prípustné donucovať   kompetentný   orgán,   v tomto   prípade   generálneho   prokurátora,   k úkonu vymenovania za prokurátora vo väzbe na splnenie zákonom vyžadovaných predpokladov.

Ústavný súd preto zastáva názor, že súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy nie je právo byť vymenovaný za prokurátora podľa zákona o prokurátoroch.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy však vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd. Z opaku vyplýva, že   ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva,   ktoré   nemožno   zaradiť   k týmto základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základných slobodám (do ich obsahu),   ústavný   súd   nemôže   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   z dôvodu   nedostatku právomoci, ale je povinný ju odmietnuť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   § 7   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor má postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu. Jeho pôsobnosť je všeobecne vymedzená v § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre tak, že generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr vrátane   vojenských   prokuratúr.   Na   túto   všeobecnú   pôsobnosť   nadväzuje   aj   § 8   ods. 1 zákona o prokurátoroch, podľa ktorého prokurátora vymenúva do funkcie prokurátora bez časového obmedzenia na určenú prokuratúru generálny prokurátor. Z toho možno vyvodiť, že napadnuté oznámenie bolo úkonom generálneho prokurátora pri výkone jeho pôsobnosti ako vedúceho ústredného štátneho orgánu pri riadení, t. j. pri správe prokuratúry, a podľa tvrdenia sťažovateľa sa týkalo jeho základného práva upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Generálny prokurátor v tomto, ale aj v každom jednotlivom prípade, v ktorom rozhoduje o personálnych otázkach, vykonáva štátnu správu prokuratúry. Potvrdzuje to aj § 3 ods. 2 zákona o prokurátoroch, podľa ktorého najvyšší služobný úrad je generálna prokuratúra, ktorá vykonáva dohľad nad činnosťou ostatných služobných úradov. Tento služobný úrad má pôsobnosť konať a rozhodovať vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru prokurátora a právnych vzťahov s ním súvisiacich.

Preto ho možno považovať v rozsahu jeho personálnej pôsobnosti za orgán verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo   právoplatnosť.   Napokon   podľa § 247 ods. 3   OSP   predmetom   preskúmania   môže   byť   za   podmienok   ustanovených v odsekoch   1   a   2   aj   rozhodnutie,   proti   ktorému   zákon   nepripúšťa   opravný   prostriedok, ak sa stalo   právoplatným. Takým   rozhodnutím   je aj oznámenie generálneho prokurátora z 8. marca 2004, ktoré sťažovateľ napadol.

Takéto oznámenie je však spôsobilým predmetom ochrany poskytovanej správnym súdnictvom   podľa   §   247   a nasl.   OSP,   čo   potvrdzuje   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky.

„Právomoc   súdov   v   správnom   súdnictve   na   preskúmanie   rozhodnutí   orgánov verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244 ods. 3 O. s. p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.“ (Rozsudok   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   z 29. apríla 2002, sp. zn. 6 Sž 196/01).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci preskúmať oznámenie o neprijatí za prokurátora   v   spojitosti   aj   s   tvrdenou   nečinnosťou   generálnej   prokuratúry.   V tejto spojitosti treba ešte poznamenať, že generálna prokuratúra nie je podľa zákona (čl. 2 ods. 2 ústavy)   povinná   pozývať   uchádzačov   o služobné   pomery   alebo   funkcie   v   prokuratúre na výberové konanie spôsobom, akým sa to dožaduje sťažovateľ.

3. Čo sa týka tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho práv postupom generálnej prokuratúry z 11. februára 1999 a 16. septembra 1999, ústavný súd ju odmietol ako oneskorene podanú.

Jednou   zo   zákonných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   totiž jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nedovoľuje zákon o ústavnom súde žiadne výnimky ani odpustenie dodržania tejto lehoty. Vzhľadom na to, že predmetom namietaného porušenia práv sťažovateľa vo vzťahu k predmetnej časti sťažnosti sú skutočnosti, o ktorých sa sťažovateľ dozvedel najneskôr v roku 1999, ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   do   31. decembra 2001   k   dispozícii   prostriedky individuálnej ochrany svojich základných práv pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil bez toho, aby mu v tom bránili nejaké prekážky.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy (jeho sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 29. apríla 2004), už vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry z 11. februára 1999 a 16. septembra 1999 nepochybne uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.Odmietnutím sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2004