znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 257/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach, ako aj porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sž 40/2009 a jeho rozsudkom z 15. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2011 doručená   sťažnosť   N.,   B.   (ďalej aj „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj porušenia čl. 1 ústavy a čl. 2 ods. 1 listiny postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sž 40/2009 a jeho rozsudkom z 15. marca 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sa   týka   rozhodnutia   sťažovateľky č. OPK-13557-4/2008 z 5. februára 2009, ktorým bolo spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „poisťovňa“), uložené podľa § 67 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poisťovníctve“) opatrenie na odstránenie a na nápravu zistených nedostatkov, a to predložiť v lehote 10 pracovných dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia písomne a elektronicky na technickom nosiči dát vo výroku   rozhodnutia   špecifikované   údaje.   Zároveň   týmto   rozhodnutím   bola   poisťovni uložená podľa § 67 ods. 1 písm. e) zákona o poisťovníctve pokuta 200 000 € za porušenie § 48 ods. 9 a 10 zákona o poisťovníctve.

Poisťovňa podala proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľky rozklad, o ktorom rozhodla Banková rada N. (ďalej len „banková rada“) rozhodnutím č. GUV-987/2009 z 2. júna 2009 tak, že zmenila napadnuté rozhodnutie tak, že uložila poisťovni podľa § 67 ods. 1 písm. c) zákona   o   poisťovníctve   predložiť   informácie   a   doklady   špecifikované   vo   výroku rozhodnutia do 10 pracovných dní od právoplatnosti rozhodnutia písomne a elektronicky na technickom nosiči dát a tiež uložila podľa § 67 ods. 1 písm. e) zákona o poisťovníctve pokutu 200 000 € za porušenie § 48 ods. 9 a 10 zákona o poisťovníctve.

Proti   rozhodnutiu   bankovej   rady   podala   poisťovňa   žalobu   podľa   §   247   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž 40/2009 z 15. marca 2011 tak, že zmenil napadnuté rozhodnutie bankovej rady vo výroku o uložení pokuty tak, že podľa § 67 ods. 1 písm. e) zákona o poisťovníctve uložil dohliadanej poisťovni pokutu 2 000 €. Vo zvyšnej časti najvyšší súd žalobu zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 40/2009 zo dňa 15. 3. 2011 je v kľúčovej časti (ohľadne výroku o zmene preskúmavaného rozhodnutia N. č. GUV-987/2009 zo dňa 2. 6. 2009 a o stonásobnom znížení sumy uloženej pokuty) celkom zjavne nepreskúmateľný (zamlčiava a nevysporiadal sa s relevantnými argumentmi a námietkami sťažovateľky), je nedostatočne odôvodnený, nezodpovedá zisteným skutočnostiam a je arbitrárny a ústavne neakceptovateľný   v   rozpore   so   základným   právom   na   spravodlivý   proces   a   na   súdnu ochranu   tak,   aby   súdne   konanie   o   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   sťažovateľky prebiehalo v súlade so zákonom... Okrem toho však počas súdneho konania... vo veci sp. zn. 3   Sž 40/2009...   taktiež došlo   k porušeniu základného práva   na   zákonného,   nezávislého a nestranného   sudcu,   ktoré   Najvyšší   súd   SR   porušil   nesplnením   si   zákonnej   povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ... (hoci sťažovateľka na túto povinnosť explicitne upozornila najvyšší súd a navrhla aj znenie prejudiciálnej otázky).

Pritom   vydanie   predmetného   súdneho   rozsudku   a   súdne   konanie   pred   vydaním predmetného rozsudku boli v kauzálnej (príčinnej) súvislosti nezákonným a nespravodlivým vyvrcholením (vyústením) hrubých a zjavných porušení Občianskeho súdneho poriadku... a popri   tom   tiež   porušenia   povinnosti   konajúceho   Najvyššieho   súdu   SR   podľa   čl.   267 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie, teda porušenia povinnosti Najvyššieho súdu   SR...   predložiť   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   prejudiciálnu   otázku   týkajúcu   sa výkladu   európskej smernice č.   2002/83/ES   o životnom poistení...   Zároveň   však   vydanie predmetného súdneho rozsudku a súdne konanie pred vydaním predmetného rozsudku boli porušením   základných   princípov   (zásad)   materiálneho   právneho   štátu,   najmä   princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci...   A   v   konečnom   dôsledku   vydanie predmetného   súdneho   rozsudku   bolo   odmietnutím   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae) a porušením   ústavnoprávne   a   medzinárodnoprávne   garantovaných   základných   práv a slobôd   sťažovateľky,   predovšetkým   porušením   sťažovateľkinho   základného   práva   na spravodlivý proces a na súdnu ochranu... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... a tiež podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... ako aj porušením sťažovateľkinho základného práva na zákonného, nezávislého a nestranného sudcu... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny... a tiež podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...“

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukazuje na to, že najvyšší súd neprihliadol na jej   argumentáciu   v   konaní   o   žalobe   poisťovne,   nijako   sa   s   touto   argumentáciou nevysporiadal a jednostranne prihliadol len na argumenty, ktoré predložila poisťovňa. Podľa sťažovateľky predmetný rozsudok najvyššieho súdu „neobsahuje odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo princípom a požiadavkám na riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho   rozhodnutia...   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR...   je   nepreskúmateľný,   zjavne neodôvodnený, nezákonný, arbitrárny a ústavne neakceptovateľný...“.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej uvádza:«...   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozsudku   úplne   zamlčal   aj   skutočnosti   o   účele vyžiadania informácii a dokladov od dohliadanej poisťovne (na základe ustanovení § 48 ods. 9 a 10 zákona o poisťovníctve), ktoré dohliadaná poisťovňa opakovane dlhú dobu nepredložila orgánu dohľadu (N.) ani napriek opakovaným vyžiadaniam, a práve preto bolo v konaní proti dohliadanej poisťovni vydané preskúmavané rozhodnutie.

... predmetné nedostatky - už len pre ich súvsťažnosť s vykonávaním poisťovacej činnosti - jednoznačne mohli a mali byť sankcionované už aj za obdobie do 31. 12. 2008. Keďže však Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku úplne zamlčal skutočnosti týkajúce sa účelu vyžiadania informácii a dokladov od dohliadanej poisťovne, tak už len pre tento nedostatok je rozsudok Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, nezákonný, arbitrárny a ústavne neakceptovateľný.

Okrem toho Najvyšší súd SR v kľúčovej časti svojho rozsudku... vychádza z podstaty žalobcovho   tvrdenia,   že   v   období   do   31.   12.   2008   (pred   doplnením   slov   „na   výkon dohľadu“) sa ustanovenie § 67 ods. 1 (úvodnej vety odseku) zákona o poisťovníctve údajne vôbec nevzťahovalo na „nedostatky v činnosti poisťovne súvisiace s výkonom dohľadu“, že sankcie za „nedostatky v činnosti poisťovne súvisiace s výkonom dohľadu“ údajne možno ukladať len za obdobie od 1. 1. 2009 a že za obdobie do 31. 12. 2008 údajne možno ukladať sankcie len za „nedostatky v činnosti poisťovne týkajúce sa poisťovacej činnosti“, nie však za „nedostatky   v činnosti   poisťovne   týkajúce sa poisťovacej   činnosti   a zároveň výkonu dohľadu“».

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s   jej argumentáciou   o   povahe   novelizácie   §   67   ods.   1   zákona   o   poisťovníctve.   Podľa sťažovateľky sa touto novelizáciou prinieslo „formálnoprávne sprehľadnenie osobitných zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, za porušenie ktorých možno ukladať opatrenia na nápravu a sankcie podľa § 67 ods. 1 zákona o poisťovníctve, ale táto legislatívnotechnická úprava nepriniesla žiadne vecnoprávne zmeny, pretože výkon dohľadu nad   dohliadanými   subjektmi   (vrátane   poisťovní)   a   činnosťou   dohliadaných   subjektov v oblasti poisťovníctva sa celkom jednoznačne a nepochybne vzťahuje v plnom rozsahu aj na vykonávanie poisťovacej činnosti a zaisťovacej činnosti“.

Sťažovateľka tiež argumentuje tým, že postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu, a to tým, že najvyšší súd   neakceptoval   jej   návrh   vo   vyjadrení   zo   17.   februára   2011,   v   ktorom „upozornila Najvyšší súd SR, že pokiaľ by Najvyšší súd SR chcel v prebiehajúcom konaní vo veci sp. zn. 3   Sž   40/2009   akceptovať   podstatu   tvrdenia   žalobcu,   že   dohľad   nad   poisťovňami   a   ich činnosťou   sa   nevzťahuje   na   vykonávanie   poisťovacej   činnosti,   respektíve   že   zákonné povinnosti poisťovní súvisiace s dohľadom nad poisťovňami a ich činnosťou sa nevzťahujú na   vykonávanie   poisťovacej   činnosti,   tak   -   vzhľadom   na   ustanovenie   §   250ja   ods.   6 Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a zároveň ustanovenie čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie... by Najvyšší súd SR mal povinne prerušiť konanie a následne predložiť k tejto problematike návrh Súdnemu dvoru Európskej únie na začatie   prejudiciálneho   konania,   keďže   v   predmetnej   veci   ide   aj   o   ustanovenia   zákona o poisťovníctve, ktorými boli - v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR - prebraté ustanovenia relevantných   právne   záväzných   aktov   (smerníc)   Európskej   únie   (ES/EÚ)   v   oblasti poisťovníctva vrátane európskej smernice o životnom poistení (teda smernice č. 2002/83/ES v platnom znení).“.

Sťažovateľka poukazuje tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo podobnej veci, pričom uvádza:

«Najvyšší   súd   SR   okrem   iného   pri   svojom   rozhodovaní   objektívne   nezohľadnil (napriek § 121 OSP) ani skutočnosti známe najvyššiemu súdu (tomu istému senátu) z jeho činnosti, pričom dokonca zamlčal aj podstatné skutkové okolnosti týkajúce sa relevantnej súdnej judikatúry samotného konajúceho senátu najvyššieho súdu, predovšetkým zamlčal podstatné skutkové okolnosti o údajne „obdobnej“ (v skutočnosti však značne rozdielnej) veci sp. zn. 3 Sž 7/2010 o znížení poriadkovej pokuty uloženej dohliadanému obchodníkovi s cennými papiermi.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sž 40/2009 zo dňa 15. 3. 2011... porušil základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň porušil sťažovateľkine základné právo na spravodlivé konanie zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd...   a   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických právach...

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   v   súdnom   konaní   vo   veci sp. zn. 3 Sž 40/2009 ukončenej vydaním rozsudku zo dňa 15. 3. 2011... porušil základné právo sťažovateľky... na zákonného sudcu zaručené podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň v tejto súvislosti porušil sťažovateľkine základné právo na nezávislého a nestranného sudcu zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   3   Sž   40/2009   zo   dňa   15.   3.   2011   vo   výroku   (v   časti)   o   zmene preskúmavaného   rozhodnutia   sťažovateľky   č.   GUV-987/2009   zo   dňa   2.   6.   2009 a stonásobnom znížení uloženej pokuty z 200 000 eur na 2 000 eur [subsidiárna alternatíva tohto petitu je, že ústavný súd zruší celý predmetný rozsudok najvyššieho súdu] a zároveň vec v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie, pri ktorom je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania (právneho zastúpenia), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet sťažovateľkinho   právneho   zástupcu,   a   to   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   sťažnosť nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Podľa čl. 56 ods. 1 ústavy Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   566/1992   Zb. o Národnej   banke   Slovenska   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   NBS“) zriaďuje sa Národná banka Slovenska ako nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o NBS Národná banka Slovenska je právnickou osobou so sídlom v Bratislave; nezapisuje sa do obchodného registra.

Podľa   §   1   ods.   3   zákona   o   NBS   Národná   banka   Slovenska   v   rozsahu   svojej pôsobnosti vydáva všeobecne záväzné právne predpisy, ak to ustanovuje tento zákon alebo osobitný   zákon;   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   Národnej   banky   Slovenska   sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“). Národná banka Slovenska vedie konania a vydáva rozhodnutia, ak to ustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon.

Podľa   §   36   zákona   o   NBS   Národná   banka   Slovenska   vykonáva   dohľad   nad finančným trhom podľa tohto zákona a osobitných predpisov.

Týmto osobitným predpisom je zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“), ktorý upravuje všeobecné pravidlá postupu pri dohľade nad finančným trhom   v oblasti bankovníctva,   kapitálového   trhu, poisťovníctva a dôchodkového   sporenia,   ktorý   vykonáva   Národná   banka   Slovenska   (§   1   ods.   1) a explicitne ustanovuje (§ 1 ods. 2) dohľad nad finančným trhom, ktorý vykonáva Národná banka Slovenska podľa tohto zákona a osobitných predpisov.

Podľa § 1 ods. 3 písm. a) zákona o dohľade nad finančným trhom Národná banka Slovenska   v   rámci   dohľadu   nad   finančným   trhom   vykonáva   dohľad   nad   dohliadanými subjektmi finančného trhu, a to nad... poisťovňami, zaisťovňami, pobočkami zahraničných poisťovní,   pobočkami   zahraničných   zaisťovní,   pobočkami   poisťovní   z   iného   členského štátu, pobočkami zaisťovní z iného členského štátu.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom na konanie vo veciach zverených Národnej banke Slovenska týmto zákonom a osobitnými zákonmi, v ktorom sa rozhoduje   o   právach   alebo   povinnostiach   dohliadaných   subjektov   alebo   iných   osôb,   sa vzťahuje tento zákon, ak osobitný zákon neustanovuje inak; na konanie pred Národnou bankou   Slovenska   podľa   tohto   zákona   a   osobitných   zákonov   sa   nevzťahujú   všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom účastníkom konania je dohliadaný subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach podľa tohto zákona a osobitných zákonov sa má konať... v konaní o uložení pokuty, inej sankcie alebo opatrenia na nápravu podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov je účastníkom konania dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má uložiť pokuta, iná sankcia alebo opatrenie na nápravu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom zákonnosť právoplatných rozhodnutí   Národnej   banky   Slovenska   vydaných   podľa   tohto   zákona   je   preskúmateľná súdom podľa osobitného zákona [§ 244, § 246 ods. 2 písm. b) a § 247 až § 250k OSP]; na preskúmavanie jej rozhodnutí alebo postupu je príslušný najvyšší súd.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z § 244 ods. 1 OSP vyplýva, že v rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov aj právnických osôb, ktorým zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Do tejto skupiny   správnych   orgánov,   ktorých   rozhodnutia   a   postupy   podliehajú   prieskumnej právomoci v rámci správneho súdnictva, je potrebné zaradiť aj sťažovateľku, ktorá zastáva postavenie   orgánu   verejnej   správy   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   podľa   príslušných právnych predpisov [napr. zákon o dohľade nad finančným trhom, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch   a   investičných   službách   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o cenných papieroch)].

S prihliadnutím na citované ustanovenia predmetných právnych predpisov je ústavný súd   toho názoru, že pri   uplatňovaní právomoci   v   rámci dohľadu   nad finančným trhom sťažovateľka plní   funkciu   orgánu verejnej správy, ktorý   vedie   osobitné   konania, medzi inými aj konanie o uložení pokuty. V súlade s právnymi predpismi regulujúcimi finančný trh   sťažovateľka   v   rámci   konania   o   uložení   pokuty   rozhoduje   o   uložení   sankcie dohliadanému subjektu. Jej rozhodnutie je v súlade s § 33 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným trhom v spojení s § 244 a nasl. OSP preskúmateľné najvyšším súdom.

Sťažovateľka   v   namietanom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 3 Sž 40/2009 vystupovala síce ako účastníčka konania, avšak v postavení orgánu verejnej správy   s   tým,   že   predmetom   konania   bolo   preskúmavanie   zákonnosti   jej   rozhodnutia v systéme správneho súdnictva.

Podľa   názoru   ústavného súdu   v   rámci   konania patriaceho do   systému   správneho súdnictva   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   uplatniť a   realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred príslušným správnym orgánom podaním žaloby proti jeho právoplatnému rozhodnutiu (obdobne II. ÚS 19/04, IV. ÚS   149/04,   I.   ÚS   239/07).   V   takom   type   verejného   súdnictva,   akým   je   správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy, ktorým je v tomto prípade sťažovateľka rozhodujúca o uložení sankcie podľa všeobecne záväzných právnych   predpisov   regulujúcich   finančný   trh,   mohol   uplatňovať a   realizovať právo   na spravodlivý súdny proces. Na podporu tohto záveru možno tiež uviesť, že sťažovateľka nie je   oprávnená   iniciovať   začatie   konania   podľa   §   247   a   nasl.   OSP,   pretože   jej   procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jej rozhodnutí, ktoré boli prijaté v procesnom postupe, kde bola v nadriadenom mocenskom postavení   vo   vzťahu   k   účastníkovi   konania,   ktorý   sa   proti   tomuto   postupu   môže v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V rámci konania, v ktorom sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutia sťažovateľky (bankovej rady, ktorá má v danom konaní postavenie druhostupňového správneho orgánu, ktorý mal rozhodovať o rozklade proti rozhodnutiu útvaru dohľadu nad finančným trhom ako   prvostupňového   správneho   orgánu)   sa   ona   samotná   nedomáhala   ochrany   „svojho“ práva,   ale   práve   naopak,   výsledky   jej   rozhodovacej   činnosti   boli   predmetom   skúmania najvyššieho súdu. Pritom išlo o rozhodnutia, ktoré sťažovateľka prijala v konaní sledujúcom verejný záujem (v rámci dohľadu nad finančným trhom), keď za zistené nedostatky uložila poisťovni sankciu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 34 dohovoru, podľa ktorého súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi.   V tomto   článku dohovoru   je definované postavenie   sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

V   zásade   nie   je   vylúčené,   aby   aj   orgány   verejnej   moci   (štátne   orgány)   podali sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v   skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd.   Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Na tomto názore ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že podľa zákona o NBS je   sťažovateľka   považovaná   za   právnickú   osobu.   Priznanie   právnej   subjektivity   podľa názoru ústavného súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, prípadne v rozsahu zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34 dohovoru).

Uvedené závery sú relevantné aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   38   ods.   1   listiny a k porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu. Právo na zákonného sudcu a na nezávislosť a nestrannosť súdu predstavuje jednu z procesných garancií, ktorá je spojená s uplatnením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Účelom týchto práv je zabezpečiť tomu, kto sa súdnou cestou domáha ochrany svojich práv hmotného charakteru, aby   túto   ochranu   poskytol   sudca   ako   predstaviteľ   tej   zložky   súdnej   moci,   ktorá   má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný, a aby to bol sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu, a bol určený v súlade s rozvrhom práce (m. m. II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, II. ÚS 87/01, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 298/2011). Ochranu uplatnených práv poskytuje nezávislý a nestranný súd, teda súd, ktorý funguje nezávisle od exekutívy a svoje rozhodnutia zakladá na vlastnom slobodnom názore o skutkových okolnostiach a právnych dôvodoch,   u ktorého   existujú   garancie   nezávislého   fungovania   súdu   a   tento   súd   je   aj navonok nezávislý (pozri napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ringeisen   proti   Rakúsku   zo   16.   júla 1971,   Langborger   proti   Švédsku   z   22.   júna   1989 a pod.).

Z toho vyplýva, že sťažovateľka je v danom prípade osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd jej sťažnosť z tohto dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 329/07, I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09, IV. ÚS 392/2011).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012