znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 257/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol. s r. o.,   B.,   zastúpenej L., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   K.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 14 Co/225/2009-1214 z 5. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   č. k.   14 Co/225/2009-1214 z 5. apríla   2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z pripojenej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   žalobou z 15. decembra 2003 uplatnila proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaná“)   nárok   na   náhradu   škody   podľa   zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

O žalobe sťažovateľky rozhodol Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 9 C 219/2003-1120 z 12. júna 2009 tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke ušlý zisk za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 v sume 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia v lehote 30 dní   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia.   V prevyšujúcej   časti   týkajúcej   sa   úroku z omeškania konanie zastavil. Okresný súd taktiež uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľke z titulu   náhrady   škody   sumu   19 879,83   €   ako   vyplatenú   odmenu   správcovi   konkurznej podstaty   a tiež   sumu   9 958,17   €   z titulu   odmeny   za   vypracovanie   znaleckého   posudku vyplatenej   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.   V prevyšujúcej   časti   okresný   súd   žalobu zamietol.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   odvolanie   sťažovateľka aj žalovaná.   Krajský   súd   na   základe   oboma   účastníkmi   podaných   odvolaní   potvrdil rozsudok   okresného č. k. 9 C 219/2003-1120 z 12. júna 2009 vo výroku, ktorým uložil žalovanej   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   ušlý   zisk   s príslušenstvom   a odmenu za vypracovaný znalecký posudok obchodnej spoločnosti B., s. r. o. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 19 879,83 € ako   vyplatenú   odmenu   správcovi   konkurznej   podstaty,   ako   aj   vo   výroku,   ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zrušil a v týchto častiach vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský   súd   zrušil   aj   výrok   prvostupňového   rozsudku   o náhrade   trov   konania a v tejto časti mu taktiež vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka uviedla, že z jej strany „došlo pred vynesením samotného rozhodnutia k   viacerým   dispozíciám   s   predmetom   konania,   čomu   zodpovedali   na   túto   skutočnosť reagujúce procesné rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ[ka] si dovoľuje zvlášť poukázať napr. na postup prvostupňového súdu, ktorý až na tretíkrát pristúpil   k   navrhovanému   rozšíreniu   pôvodného   znenia   žalobného   návrhu,   a   to na pojednávaní dňa 21. 2. 2007 (v zmysle podania žalobcu zo dňa 27. 06. 2005),   avšak následne   vec   v   tejto   rozširujúcej   časti   zastavil   a   postúpil   na   predbežné   prerokovanie žalovanému   uznesením   zo   dňa   14. 03. 2007.   Až   na   odvolanie   sťažovateľ[ky] zo   dňa 07. 06. 2007 odvolací súd zjednal nápravu a zrušujúcim uznesením zo dňa 12. 07. 2007, č. k. 15 Co/359/2005, a prikázal prvostupňovému súdu konať aj o tejto rozširujúcej časti nároku. Pod vplyvom uvedených opakovaných procesných pochybení prvostupňového súdu nadobudol žalobca presvedčenie, že súd prvého stupňa objektívne nerešpektoval skutkové okolnosti prípadu a bol skôr zástancom pozície žalovaného.“.

Podľa   sťažovateľky   prvostupňový   súd   aj   odvolací   súd   zhodne   pochybili,   keď na základe   zmätočnosti   predchádzajúceho   konania   vydali   zmätočné   rozhodnutia,   ktoré nevyčerpali celý predmet konania v zmysle § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), neprihliadli na stav v čase rozhodovania vo veci (§ 154 OSP) a svoje rozhodnutia dostatočne nezdôvodnili (§ 157 ods. 2 OSP), čím zaťažili svoje konanie vadou arbitrárnosti a svojvoľného rozhodovania.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   to,   že „Položením   nesprávnej   a   procesnému vymedzeniu   predmetu   konania   nezodpovedajúcej   otázky   č. 2   v   uznesení   prvostupňového súdu zo dňa 06. 06. 2007 o nariadení znaleckého dokazovania súd vlastnou rozhodovacou činnosťou zaťažil konanie vadou zmätočnosti. Podľa názoru sťažovateľa súd prvej inštancie v tejto časti konania nešťastne a nevhodne formuloval otázku znaleckému ústavu bez toho, aby si uvedomil jej právny a finančný dopad najmä vo vzťahu k celému uplatnenému nároku vyčíslenému k dátumu 31. 12. 2004.“.

Výhrady sťažovateľky smerujú aj proti odôvodneniu rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co/225/2009-1214 z 5. apríla 2011, a to v tej jeho časti, v ktorej dôvodí tým, že svoje „ukrátenie“ si   sťažovateľka   zapríčinila „dispozíciou   so   žalobným   návrhom,   ktorá zohľadňovala   kapitalizáciu   ušlého   zisku   vypočítaného   znaleckým   posudkom   č. 15/2005 ku dňu 31. 12. 2004. Ušlo pozornosti odvolacieho súdu, že skrátením časového obdobia, v ktorom súd pripúšťal tvorbu ušlého zisku k dátumu 31. 03. 2011 opomenul (v zrejmom obsahovom rozpore so ZP č. 15/05) riešiť otázku časovej hodnoty takto vytvoreného zisku (pretože ZP č. 15/05 ho stanovil na totožných odborných princípoch, avšak s prihliadnutím na jeho kapitalizáciu k dátumu 31. 12. 2004 a bez toho, aby riešil otázku dokedy mohol vznikať)   za   obdobie   od   01. 04. 2001   do   31. 12. 2004.   Sťažovateľ[ka] nikdy   neriešil[a] (nemal[a] k tomu dostatok odborných vedomostí) otázku vzniku ušlého zisku k určitému obdobiu.   Domáhal[a] sa   len   jeho   vyčíslenia   ako   časovej   hodnoty   finančného   plnenia k dátumu 31. 12. 2004, ako to vyplývalo zo ZP č. 15/05. Nesprávne položenou otázkou č. 2 v uznesení zo dňa 06. 06. 2007 súd primárne pochybil, pretože rovnaké skutkové a právne dôvody   preukazovali   odôvodnenosť   nároku   sťažovateľ[ky] ako   celku   (uplatneného do 31. 12. 2004 a ďalej...), pričom neexistovali žiadne racionálne dôvody na jeho vyslovene umelé   rozdelenie   a   rozštiepenie   na   čas   do   dátumu   31. 03. 2001   a po   ňom.   Tým   došlo k naplneniu materiálneho znaku poškodenia sťažovateľ[ky] na svojich nárokoch na prístup k súdnej ochrane a tiež pri nároku na náhradu škody v jej plnom rozsahu.“.

Argumentáciu   odôvodnenia   v   rozhodnutiach   súdov   oboch   stupňov   považuje sťažovateľka za neobhájiteľnú tvrdiac, že je v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom.

V ďalšej časti sťažnosti   sťažovateľka na podporu svojho odôvodnenia poukazuje na judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vo vzťahu ku kritériám na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, vyjadrujúc okrem iného názor   o nekonzistentnosti   a nepresvedčivosti   použitej   argumentácie   v odôvodnení rozhodnutí   oboch   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   ide   o odôvodnenie   rozhodnutia   krajského súdu,   sťažovateľka   ho   považuje   za   svojvoľné   a arbitrárne   najmä   z toho   dôvodu, „že použitou argumentáciou je v porovnaní s argumentáciou prvostupňového rozhodnutia prekvapivé, čím znemožnilo sťažovateľ[ke] ďalej právne argumentovať“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   (odvolací)   súd   porušil   jej   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru „tým,   že   o celom   predmete   konania   rozhodol   dvoma   diametrálne rozdielnymi výrokmi a 8 % úrok z omeškania od 01. 01. 2005 do budúcna priznal a totožný úrok   z toho   istého   nároku   vyjadrený   jednou   –   kapitalizovanou   sumou   nepriznal...)   bez zodpovedajúceho vysvetlenia opierajúceho sa o zistené skutkové okolnosti prípadu, a tým neposkytol jeho nároku potrebnú súdnu ochranu, a tiež tým, že svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol tak, že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň tento   rozsudok   zruší   a   vec   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   požaduje priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom.

Čo sa týka prípustnosti sťažnosti, sťažovateľka upriamila pozornosť na to, že pred jej podaním ústavnému súdu využila možnosť podať „proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 14 Co/225/2009 zo dňa 05. 04 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9 C/219/2003 zo dňa 12. 06. 2009 vo veci náhrady škody v zmysle zákona   č. 58/1969   Zb.   dňa   05.   05.   2011   prostredníctvom   príslušného   súdu   dovolanie. Nakoľko na prvostupňovom súde stále ešte prebieha konanie o zostávajúcej časti nároku (vyhlásenie rozsudku je stanovené na 15. 06. 2011), konanie na dovolacom súde nebolo začaté. Prípustnosť dovolania aj dovolací dôvod vidí sťažovateľ[ka] zhodne v zmätočnosti konania oboch všeobecných súdov (§ 237 písm. f/ OSP). Sťažovateľka necháva na uvážení Ústavného súdu, či podľa § 53 zákona o ústavnom súde je sťažnosť prípustná.“.

Ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou podané dovolanie bolo medzičasom zaslané   na   vyjadrenie   protistrane,   ako   aj   to,   že   15.   júna   2011   bol   okresným   súdom vyhlásený rozsudok v časti zrušenej odvolacím súdom a vrátenej okresnému súdu na ďalšie konanie.   O sťažovateľkou   podanom   dovolaní   proti   namietanému   rozsudku   teda   dosiaľ dovolací   súd   nekoná,   keďže   mu   ešte   nemohol   byť   spis   s mimoriadnym   opravným prostriedkom predložený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie   o neposkytnutí   potrebnej   súdnej ochrany   jej   nároku   tým,   že   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   riadne   neodôvodnil, nereflektoval   jej   argumentáciu   a rozhodol   na   základe   nekonzistentných   a rozporných právnych záverov týkajúcich sa právnej povahy uplatneného nároku. Sťažovateľka preto označuje   napadnutý   rozsudok   za   nepresvedčivý   a   arbitrárny   s tým, že   „intenzita namietaných   porušení   a nesprávnych   postupov   dosahuje   úroveň   ústavnoprávneho nesúladu“. Na   základe   toho   sťažovateľka   dospela   k záveru,   že   namietaným   rozsudkom došlo k porušeniu jej základného práva, ktoré jej garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej   sťažnosti,   ale tiež zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že ochrany svojich   ústavou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľka   domáha   tak   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ako   aj   dovolaním doručeným okresnému súdu 5. mája 2011, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol a nebolo mu dosiaľ ani predložené. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   vedome   vytvorila   stav,   keď   by   o   jej   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné   (porovnaj   napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t.   j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011