znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 257/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 7 CoP 3/2010 z 10. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   16.   marca 2010 doručená M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety a čl. 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 7 CoP 3/2010 z 10. februára 2010.

Na   Okresnom   súde   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   na   návrh   matky z 12. februára 2008 vedie konanie o úpravu práv a povinností rodičov k ich maloletej dcére A. (ďalej len „maloletá“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:„Dňa 20.11.2008 podala matka v predmetnom konaní návrh na vydanie predbežného opatrenia o zákaze styku otca - sťažovateľa s maloletou A. H.

Okresný súd Humenné uznesením sp. zn. 20 P 68/2008-57 zo dňa 1.12.2008 na návrh matky rozhodol tak, že predbežne zakázal styk otca M. H. s maloletou dcérou, A. H., nar. 21.10.2001 až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde pod sp. zn. 20 P 68/2008.

Proti tomuto uzneseniu podal otec - sťažovateľ, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,   dňa   19.12.2008   odvolanie,   v   ktorom   navrhol,   aby   krajský   súd   napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 8 CoP 2/2009 zo dňa 19.1.2009 potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Podaním doručeným prvostupňovému súdu zo dňa 22.5.2009 sa otec - sťažovateľ domáhal, aby súd zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné sp.zn. 20 P 68/2009 zo dňa 1.12.2008 a predbežným opatrením upravil styk otca s maloletým dieťaťom.

Okresný Humenné uznesením sp. zn. 20 P 68/2008 - 331 16.6.2009 rozhodol tak, že návrh otca na zrušenie uznesenia Okresného súdu Humenné sp.zn. 20. P 68/2008 zo dňa 1.12.2008 a na predbežnú úpravu styku otca s maloletou A. H. zamietol:

Dňa   10.11.2009   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne v predmetnej veci návrh na zrušenie predbežného opatrenia vo veci sp. zn. 20 P 68/2008. Okresný súd Humenné uznesením sp. zn. 20 P 114/2009-60 zo dňa 4.12.2009 návrh na   zrušenie   predbežného   opatrenia   nariadeného   uznesením   Okresného   súdu   Humenné sp. zn. 20 P 68/08 zo dňa 1.12.2008 zamietol.

Proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne odvolanie zo dňa 28.12.2009.

Podaním vo veci sp.zn. 20 P 114/2009 sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požiadal   súd poukazujúc na ustanovenie § 75 ods.   9,   aby vec bezodkladne predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Dňa 22.1.2010 podal sťažovateľ vo veci sp. zn. 20 P 114/09 sťažnosť predsedovi Okresného súdu Humenné na prieťahy v konaní.

Dňa 1.3.2010 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoP 3/2010 zo dňa 10.2.2010, s tým, že krajský súd potvrdzuje uznesenie.“

Sťažovateľ v sťažnosti napokon uvádza: «Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   7   CoP 3/2010   zo   dňa   10.2.2010   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru, práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na vedenie rodinného života   podľa   čl.   8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu.

... Krajský súd v Prešove rozhodnutím sp. zn. 18 CoP 2/2009 zo dňa 19.1.2009 na odvolanie otca proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, v ktorom argumentoval predovšetkým tým, že závery súdu nekriticky preberajú tvrdenia matky maloletého dieťaťa uviedol, že odvolanie otca nie je dôvodné,   poukázal na ustanovenie § 38 ods.   4 Zákona o rodine a urobil záver, že dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú správne.

Súd skonštatoval, že „matka maloletej svojimi tvrdeniami v spojení s doloženými písomnosťami   uvedenými   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   svoj   nárok   osvedčila. Naliehavosť   dočasnej   úpravy   pomerov   vyplýva   z   tvrdenej   intenzity   konania,   ktorými negatívne vplýva na dieťa.

Aj   keď   predmetom   tejto   sťažnosti   nie   je   ani   rozhodnutie   Okresného   súdu v Humennom zo dňa 1.12.2008, ani uznesenie Krajského súdu zo dňa 19.1.2009 sťažovateľ považuje   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   Okresný   súd   v   Humennom   založil   svoje rozhodnutie   na   dôvodoch   tvrdených   matkou,   ktoré   spočívali   v   správaní   sťažovateľa predchádzajúcom času, keď matka prevzala dieťa do svojej starostlivosti. Krajský súd v Prešove   z   dôvodov,   ktoré   so   zreteľom   má   charakter   konania,   (starostlivosť   súdu   o maloletých), sťažovateľ celkom dobre nechápe, rozhodnutie potvrdil, vychádzajúc z názoru, že matka osvedčila svoj nárok.

...   V   návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   o   zákaze   styku,   ktorý   podal sťažovateľ na súd dňa 22.5.2009 poukázal na skutočnosť, že viaceré, matkou iniciované konania,   vrátane   trestných   oznámení,   v ktorých   bolo   matkou   dieťaťa   oznamované   jeho údajné   konanie   napĺňajúce   znaky   trestných   činov   boli   odložené,   zastavené   alebo   iným spôsobom, inak ako meritórne vybavené, pretože nebolo preukázané, že by sa čo i len v jednom prípade dopustil správania, ktoré by mohlo akýmkoľvek spôsobom ohroziť vývoj maloletého dieťaťa, z ktorého ho matka obviňovala.

... Otec navrhol, aby sa mohol stretávať s dcérou aspoň raz v týždni na 2 hodiny a akceptoval by aj možnosť stretávania sa s dieťaťom v prítomnosti matky alebo kolízneho opatrovníka.

... Súd sa opätovne vo svojom odôvodnení stotožnil s tvrdeniami matky a citoval jej vyjadrenia o otcovom nevhodnom správaní. Súd uviedol že jeho správanie v súčasnosti maloletej skôr škodí ako prospieva. Poukázal, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by tu neboli dôvody na predbežný zákaz styku. Poukázal na znalecký posudok Mgr. U., podaný v uvedenom konaní, z ktorého vyplýva, že otec aktívne manipuluje s emóciami a postojmi maloletej a tým ide aj o nepriame psychické týranie zo strany otca. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ odvolanie nepodal.

...Vo svojom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia zo dňa 9.11.2009 poukázal otec   na   to,   že   od   vydania   rozhodnutia   Okresného   súdu   v   Humennom   o   zákaze   styku uplynula doba 11 mesiacov a že od tohto času nemá možnosť realizovať svoje rodičovské právo na styk s dieťaťom, ani len obmedzeným stykom s ním. Otec konkrétne poukázal na konanie matky, ktoré ako už bolo uvedené, súdy v predchádzajúcich rozhodnutiach v tejto veci považovali za dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie, na jej oznámenia na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny o údajnom špehovaní a jeho podobných aktivitách voči maloletej v matkou konkrétne označených dňoch a uviedol súdu, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé a ako príklad nepravdivosti tvrdení uviedol skutočnosť, že matka medzi časmi keď mal dieťa sledovať uvádza okrem iného aj taký, keď bol preukázateľne v práci.

...   Navyše,   poukazuje sťažovateľ   na uznesenie Krajského   súdu v Prešove   sp.   zn. 9 CoP 6/2009-466 zo dňa 23.6.2009, ktorým tento súd zrušil rozsudok OS v Humennom sp. zn. 19 P 65/2008 zo dňa 7.4.2009, a v odôvodnení ktorého konštatoval:

„V   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   konštatoval   zo   strany   oboch   rodičov neštandardné   správanie   sa   vo   vzťahu   k   druhému   z   nich,   majúce   mnohoraz   prvky iracionálneho správania, ktoré môžu mať negatívny vplyv na maloletú a jej riadny vývoj. Nejedná   sa   len   o   podnety   na   začatie   trestného   stíhania   podávané   jedným   rodičom   na druhého, či opakované návrhy na vydávanie predbežných opatrení a na ich zmenu, ale aj návrhy matky na zákaz styku otca s maloletou, či dokonca návrh na zákaz priblíženia sa otca s maloletou na vzdialenosť 100 metrov.“

V ďalšom odvolací súd konštatuje, že je potrebné, aby sa znalec, ktorého úlohou bude posúdiť, ktorý a či niektorý z rodičov má predpoklady na riadnu výchovu dieťaťa, vysporiadal   sa   s   poznatkom,   že   matka   opakovane   a   kategoricky   znemožňuje   otcovi stretávanie sa s maloletou, napriek evidentne pozitívnemu vzťahu maloletej k nemu. Uviedol:

„Preto by mal znalec zaujať stanovisko k vhodnosti takejto úpravy práv a povinností rodičov, na základe ktorej by bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti otca a bol by upravený styk maloletej s matkou“.

Osobitne poukazuje sťažovateľ na túto časť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu: „Nie je totiž možné, bez riadneho zdôvodnenia zakázať styk maloletej s rodičom, pokiaľ nepochybne maloletá sa s rodičom stretávať chce. Negatívne konfliktné vzťahy medzi rodičmi,   ktoré   vylučujú,   či   podstatne   sťažujú   ich   vzájomný   racionálny   kontakt, neznamenajú,   že   by   mohli   byť   dôvodom   pre   zákaz   stretávania   sa   jedného   z   rodičov s dieťaťom, ktorému nebola, či nebude zverená do osobnej starostlivosti.

... Vo vzťahu k posudku Mgr. L. poukázal sťažovateľ na to, že tento bol podaný už pred viac než deviatimi mesiacmi v čase, krátko potom, keď matka prevzala dieťa do svojej starostlivosti. Okresný súd v Humennom svojim rozhodnutím zo dňa 4.12.2009 opakovane zopakoval tvrdenia matky o špehovaní a podobných aktivitách otca, poukázal na to, že vo veci samej týkajúcej sa zákazu styku boli dve pojednávania odročené na žiadosť otca a skonštatoval,   že   „z   celého   spisového   materiálu   teda   konkrétne   zo   spisu   20   P   68/2008 vyplýva, že správanie otca negatívne vplýva na psychiku maloletej A.

... Sťažovateľ sa nedomáhal svojim návrhom na zmenu predbežného rozhodnutia o zákaze styku toho, aby maloleté dieťa bolo zverené do výchovy jemu, ale domáhal sa zákazu   zrušenia   styku   s   maloletým   dieťaťom,   Zákazom   styku   s   maloletou   dcérou   sú sťažovateľovi upierané akékoľvek rodičovské práva vyplývajúce mu zo Zákona o rodine. Sťažovateľ nemá možnosť už viac než rok a 3 mesiace akéhokoľvek osobného kontaktu s maloletým   dieťaťom.   Skutočnosť,   že   občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   predbežné opatrenie takéhoto druhu vydať, nelegitimizuje sama o sebe rozhodnutie súdu o predbežnom zákaze jeho styku s maloletou dcérou. Zásah do rodičovských práv možno vykonať len vtedy, ak je tento zásah nevyhnutný a odôvodnený niektorým z dôvodov uvedených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

...   Nestačí,   že   dôvody   na   vydanie   predbežného   opatrenia   existovali   v   čase   jeho vydania, ale je potrebné aby existovali počas celý čas jeho trvania, lebo len nepretržitá existencia   dôvodov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   robí   takéto   rozhodnutie   súdu zákonným a takým, ktoré rešpektuje práva sťažovateľa zakotvené v čl. 8 Dohovoru a v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

...   Nemožno   však   nájsť   žiaden   presvedčivý   dôvod,   pre   ktorý   by   skutočnosť,   že sťažovateľ   nevydal   dieťa   do   matkinej   starostlivosti   v   roku   2008,   mala   byť   zákonným dôvodom na úplný zákaz jeho styku rok a pol po tom, čo je dieťa v starostlivosti matky.

... Navyše vzhľadom na charakter konania, v ktorom je súd povinný zistiť skutkový stav vykonávaním potrebných dôkazov ex offo nemožno tak, ako to urobil odvolací súd, sa uspokojiť s tvrdeniami jedného z účastníkov tohto konania aj keď ide o konanie o vydanie predbežného opatrenia.».

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na vedenie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   na   starostlivosť   o dieťa   a jeho výchovu   zakotvené v   čl.   41   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky. bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7 CoP 3/2010 zo dňa 10.2.2010, porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajského   súdu   v   Prešove   pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 7 CoP 3/2010 zo dňa 10.2.2010 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   8 ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením krajského súdu   sp. zn. 7 CoP/3/2010   z 10.   februára   2010,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 20 P 114/09-60 zo 4. decembra 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie   predbežného   opatrenia   nariadeného   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 20 P/68/2008 57   z 1.   decembra   2008   o predbežnom   zákaze   styku   otca   s maloletou   do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 20 P/68/2008.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V kontexte   argumentácie   sťažovateľa   je potrebné osobitne   akcentovať,   že   posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných   opatreniach, keďže nie je súčasťou   sústavy všeobecných   súdov,   a okrem toho   ide   o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o právach   a povinnostiach   účastníkov konania   o predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je   obmedzené   a môže   byť   kedykoľvek   na   návrh zrušené.

Krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a prerokoval vec bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené, a preto ho v nadväznosti na   tento záver potvrdil.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných   princípov.   Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   okrem iného uviedol, že „Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa   na   týchto   skutkových   a   právnych   zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Čo sa týka možnosti zrušenia predbežného opatrenia túto upravuje ustanovenie § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. 3 7CoP 3/2010.

...   Pre   nariadenie   a   ďalšie   trvanie   predbežného   opatrenia   nie   je   potrebné jednoznačne preukázať oprávnenosť uplatneného nároku. Postačuje, aby tento nárok bol osvedčený.   V   prejednávanej   veci   za   najvýznamnejší   dôkaz   podporujúci   tvrdenia   matky a opatrovníka   maloletého   dieťaťa   o   potrebe   ďalšieho   trvania   nariadeného   predbežného opatrenia je potrebné považovať znalecký posudok znalkyne Mgr. L. L. vypracovaný vo veci 20P68/08 v čase nasledujúcom po uložení predbežného zákazu otcovi stýkať sa s maloletou. V tomto posudku znalkyňa dospela k záveru o nepriamom psychickom týraní dieťaťa zo strany otca. Toto závažné konštatovanie dostatočným spôsobom osvedčuje nevyhnutnosť ďalšieho trvania predbežného opatrenia a to až do doby právoplatného skončenia konania o zákaze styku vedeného pod spisovou značkou 20P68/08 na Okresnom súde Humenné. Až v tomto konaní sa s konečnou platnosťou rozhodne o tom, či matkou uplatnený návrh na zákaz styku je dôvodný alebo nie.“.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu,   ústavný   súd   považuje   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   za   ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti namietanému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť   k záveru,   ktorý   by   odôvodňoval   vyslovenie   porušenia   uvedených   práv a v nadväznosti na to aj zrušenie namietaného uznesenia.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v spojitosti   s predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavy   a čl.   8 dohovoru by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej   moci   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť,   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v zostávajúcej   časti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010