znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 257/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., C., zastúpeného advokátom Mgr. R. Š., T., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu   v Trenčíne sp. zn. 3 To 16/2007 z 19. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2007 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia   jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 16/2007 z 19. februára 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   30.   novembra   2004   Vojenská   obvodná   prokuratúra v Bratislave podala na sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného obžalobu pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného   do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a iné.   Skutkov   uvedených v obžalobe sa mal sťažovateľ dopustiť (spoločne s ďalším spoluobvineným) 20. novembra 2003 ako inšpektor Obvodného oddelenia Policajného zboru T. Následne došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie.

Okresný   súd   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp. zn.   2 T 128/2004 zo 6. mája 2005   oslobodil   obžalovaných   spod   obžaloby podľa   § 226   písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), teda z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Na základe odvolania podaného   Vojenským   obvodným   prokurátorom   v   Bratislave   (ďalej   len   „prokurátor“) krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 88/2005 z 12. júla 2006 podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) Trestného   poriadku   zrušil   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   vrátil   súdu   prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Po opätovnom prejednaní veci a doplnení dôkazov v zmysle pokynu odvolacieho súdu   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   2 T 128/2004   z   27. decembra 2006   obžalovaných po druhýkrát oslobodil spod obžaloby, a to z toho istého dôvodu ako v prípade predošlého rozsudku. Proti uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu prokurátor podal znovu   odvolanie,   na   základe   ktorého   ho   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 To 16/2007 z 19. februára   2007   zrušil   a   vec   mu   vrátil   tak   ako   v prípade   prvého   prvostupňového rozhodnutia   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie   a   s poukazom   na   ustanovenie   § 262 Trestného   poriadku   okresnému   súdu   zároveň   nariadil,   aby   vec   bola   prejednaná   v inom zložení senátu. Odvolací súd sa v odôvodnení označeného uznesenia nestotožnil so závermi prvostupňového súdu, ktoré podľa jeho názoru nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu a v podrobnostiach odkázal na závery svojho predchádzajúceho uznesenia z 12. júla 2006.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaným   uznesením,   konkrétne   jeho   výrokom, ktorým bolo nariadené, aby bola vec po vrátení súdu prvého stupňa podľa § 262 Trestného poriadku   prejednaná   v   inom   zložení   senátu,   bolo   porušené   jeho   základné   právo   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy.   V súvislosti   s   tým   poukazuje na ustanovenie   § 51   ods. 7   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého v prípade vrátenia veci odvolacím   súdom   súdu   prvostupňovému   na   ďalšie   konanie a   rozhodnutie   vo   veci   platí pravidlo,   že   vec   prerokuje   ten   istý   senát   (samosudca),   ktorý   rozhodol   napadnutým a zrušeným rozsudkom.

V nadväznosti na to tvrdí, že aj keď ustanovenie § 262 Trestného poriadku pripúšťa, aby odvolací súd nariadil po vrátení veci súdu prvého stupňa prejednať vec v inom zložení senátu, ide o výnimku zo zásady ustanovenej v zákone o súdoch, ktorá môže prichádzať do úvahy iba v prípade existencie dôvodu na takýto postup, a preto nemožno použiť toto ustanovenie, iba s cieľom dosiahnuť za každú cenu iné rozhodnutie prvostupňového súdu zhodné s názorom súdu odvolacieho.

Podľa sťažovateľa „Použitie ustanovenia § 262 vety prvej TP tak predstavuje veľmi závažný prielom do zásady, že nikto nesmie byť odňatý (bezdôvodne) svojmu zákonnému sudcovi; zákon pritom nestanovuje v tomto smere dostatočne jasné pravidlá. Podľa nášho názoru   bolo   v   prípade   sťažovateľa   prikázanie   veci   inému   senátu   bezdôvodné,   nakoľko rozhodnutie Okresného súdu Trenčín (Rozsudok zo dňa 27. 12. 2006), ktoré bolo vydané v súlade   so   zákonom   po   zvážení   všetkých   dostupných   dôkazov,   ale   ktoré   sa   odchyľuje od názoru Krajského súdu Trenčín, nemôže byť dôvodom pre použitie inštitútu odňatia veci, len aby sa tým dosiahlo za každú cenu rozhodnutie zhodné s mienením odvolacieho súdu“.

Okrem   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vyčíta   v odôvodnení   svojej   sťažnosti okresnému súdu a krajskému súdu celý rad ďalších procesných pochybení a tvrdí, že sa skutku, ktorý je mu kladený za vinu v zmysle obžaloby, nikdy nedopustil, spolu s ďalšími obvineným   si   plnili   iba   svoje   povinnosti „ktoré   im   vyplývali   z výkonu   služby a pri zaisťovaní   osoby   použili   voči   osobe   donucovacie   prostriedky   v zmysle   policajného zákona“.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil,   že: «právoplatným Uznesením Krajského súdu Trenčín,   číslo konania: 3 To 16/2007 zo dňa 19. 02. 2007, ktorým ako odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/ zákona číslo 141/1961 Zb. Trestného poriadku platného do 31. 12. 2005 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a podľa ustanovenia § 259 ods. 1/ Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom podľa § 262 Trestného poriadku   nariadil,   aby   bola   vec   prejednaná   v   inom   zložení   senátu,   došlo   k porušeniu ústavného práva sťažovateľa zakotveného v článku 48 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky číslo   460/1992   Zb.   v   platnom   znení,   a   to   práva,   že:   „Nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi.“

2. Uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín,   číslo   konania:   3 To 16/2007   zo   dňa 19. 02. 2007 sa v časti výroku, ktorým odvolací súd nariadil, aby bola vec podľa § 262 Trestného   poriadku   po   vrátení   súdu   prvého   stupňa   prejednaná   v   inom   zložení   senátu zrušuje.»

Zároveň žiada, aby bolo namietané uznesenie v časti výroku, ktorým bolo nariadené, aby bola vec po vrátení súdu prvého stupňa podľa § 262 Trestného poriadku prejednaná v inom zložení senátu, zrušené.

Na základe písomnej výzvy ústavného súdu z 25. mája 2007 sa podaním z 8. júna 2007   vyjadril   k sťažnosti   krajský   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu   a podpredsedu. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom súvisiacich súdnych spisov vyslovil presvedčenie, že jeho príslušný senát „v danom prípade postupoval zákonne a uznesenie z 19. 2. 2007, sp. zn. 3 To 16/2007, ktorým podľa § 258 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku účinného do   1. 1. 2006   zrušil   v celom   rozsahu   rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín   z 27. 12. 2006, sp. zn.   2 T 128/2004,   podľa   § 259   ods. 1   citovaného   Trestného   poriadku   vec   vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a súčasne podľa § 262 Trestného poriadku účinného do 1. 1. 2006 nariadil, aby vec bola prejednaná v inom zložení senátu, aj dostatočne z hľadiska vyslovených záverov odôvodnil. Senát krajského súdu totiž zistil,   že vykonané dôkazy dostatočne odôvodňujú   skutkové zistenia a právne závery   v tom   smere,   že   žalovaný   skutok   sa   stal,   spáchali   ho   obaja   obvinení,   teda aj sťažovateľ a ich konanie vykazuje znaky žalovaných trestných činov, preto vyslovil záver, podľa   ktorého   hodnotenie   vykonaných   dôkazov   okresným   súdom   a jeho   právny   záver, o oslobodení obvinených spod obžaloby sú nielen v rozpore s vykonanými dôkazmi a preto aj nesprávne, ale navyše aj v rozpore s predchádzajúcim zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 12. 7. 2006, sp. zn. 2 To 88/2005 a v ňom v rovnakom smere vysloveným právnym záverom o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov okresným súdom, ktorý okresný súd nerešpektoval“.

Krajský   súd   zaujal   stanovisko   aj   k   ďalším   výhradám   sťažovateľa   týkajúcim sa napr. nesprávne   označených   zákonných   ustanovení   v úvodnej   časti   namietaného uznesenia, na ktorých sú založené dôvody jeho rozhodnutia, s tým, že tento nedostatok označuje za pisársku chybu. Pretože tieto výhrady sťažovateľa nie sú premietnuté do návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu sťažnosti), ktorým je ústavný súd viazaný [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)],   nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné sa im podrobnejšie venovať.

Vo   vzťahu   k   výroku   namietaného   uznesenia,   ktorým   krajský   súd   podľa   § 262 Trestného poriadku nariadil, aby predmetná vec bola prejednaná v inom zložení senátu, krajský súd uviedol, že ho považuje za zákonný. Ďalej krajský súd uvádza: „Neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že takýto postup by mal byť porušením jeho základného práva čl. 48 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   s poukazom   aj   na ustanovenie   § 51   ods. 7   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, podľa ktorého, ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie   vo   veci,   bude   pridelená   sudcovi,   ktorému   bola   ako   zákonnému   sudcovi pôvodne   pridelená.“ Všeobecne   platný   princíp   zakotvený   v tomto   ustanovení   podľa krajského súdu   neplatí v každom   prípade,   ale iba za predpokladu,   že nenastala niektorá zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch, t. j. že zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, bol z konania a rozhodovania vylúčený. Krajský   súd   považuje   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o tom,   že   vec   má   byť   prejednaná v inom zložení senátu, za rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu (resp. senátu) z konania a rozhodovania.

Krajský súd ďalej poukazuje aj na to, že v ustanovení § 262 Trestného poriadku nie sú   uvedené   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   môže   odvolací   súd   nariadiť,   aby   vec   bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, avšak z dikcie tohto zákonného ustanovenia možno   podľa   neho   vyvodiť,   že „takými   dôvodmi,   môžu   byť   práve   dôvody,   pre   ktoré odvolací súd zruší (a to aj opakovane) rozhodnutie súdu prvého stupňa a vracia mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie a ktoré majú podklad v nesprávnom procesnom postupe a zistených chybách zo strany súdu prvého stupňa. Vyplýva to aj z ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov, podľa ktorej dôvodom na rozhodnutie podľa § 262 Trestného poriadku účinného do 1. 1. 2006, aby vec prejednal a rozhodol senát v inom zložení senátu, môže byť predovšetkým podstatne odlišný názor odvolacieho súdu od názoru senátu okresného súdu na hodnotenie vykonaných dôkazov, na vyvodené skutkové zistenia a právne závery, nie dôsledné   rešpektovanie,   resp.   nerešpektovanie   právneho   názoru   vysloveného   odvolacím súdom pri skoršom prejednaní veci a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, či iné dôvody predpokladané v ustanovení § 25 Trestného poriadku (dôležité dôvody   pre   odňatie   a prikázanie   veci).   Z rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   tiež vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu, aby bola vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, nemusí byť podrobne odôvodnené, v zásade postačuje odkaz na konkrétne ustanovenie zákona a to predovšetkým v záujme zachovania dôstojnosti a autority súdu“.

Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   podľa   názoru   krajského   súdu   dostatočne vyplýva, že „tak postupoval preto, lebo hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom a jeho   právny   záver   o   oslobodení   obvinených   spod   obžaloby   sú   nielen   v rozpore s vykonanými dôkazmi a preto aj nesprávne, ale navyše aj v rozpore s predchádzajúcim zrušujúcim   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   z 12. 7. 2006,   sp. zn.   2 To 88/2005 a v ňom   v rovnakom   smere   vysloveným   právnym   záverom   o nesprávnom   hodnotení vykonaných dôkazov okresným súdom, ktorý okresný súd nerešpektoval. Aj v tomto prípade teda krajský súd pri rozhodovaní aplikoval príslušné ustanovenie Trestného poriadku a teda išlo o rozhodnutie zákonné a nie arbitrárne“.

Z týchto dôvodov krajský súd navrhol sťažnosť ako nedôvodnú odmietnuť.

Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý k nemu zaujal stanovisko v podaní z 8. októbra 2007. V tomto podaní zotrval v celom rozsahu   na   podanej   sťažnosti   a v   nej   uvedených   dôvodoch.   Zásadný   nesúhlas   vyslovil najmä   s názorom   krajského   súdu,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   okrem zrušenia   prvostupňového   rozhodnutia   a vrátenia   veci   na nové   prejednanie   a rozhodnutie zároveň tomuto súdu nariadilo, aby vec bola prejednaná v inom zložení senátu, nemusí byť podrobne   odôvodnené   s tým,   že „v zásade   postačuje   odkaz   na konkrétne   ustanovenie zákona“. V spojitosti s tým nastoľuje otázku, akú právnu istotu by mal v takomto prípade „občan, ktorého sa takéto rozhodnutie týka o tom, že v jeho veci je postupované štandardne, spravodlivo a v súlade so zákonom?“.

Sťažovateľovi nie sú zrejmé dôvody, «prečo by mal byť pôvodný senát či už ako celok, alebo jeho jednotliví sudcovia (ktorí vec 2 x oslobodili) vylúčení z prejednávania a rozhodovania   a prečo   by   mal   rozhodovať   iný   senát   (ktorý   vec   po   novom   „značne skrátenom   dokazovaní“   skončil   odsudzujúcim   rozsudkom).   Vyslovenie   právneho   názoru Okresným súdom v odôvodnení druhého oslobodzujúceho rozsudku (po tom, ako vykonal doplnenie dokazovania v intenciách prvého zrušujúceho uznesenia Krajského súdu) nemôže byť dôvodom pre zmenu senátu».

Pochybnosti o tom, či v jeho trestnej veci rozhoduje zákonný sudca, pramenia podľa názoru sťažovateľa iba z toho, že namietané rozhodnutie neobsahuje náležité odôvodnenie.

Sťažovateľ dáva do pozornosti ústavnému súdu aj to, že medzičasom senát okresného súdu   v novom   zložení   v predmetnej   trestnej   veci   rozhodol   a sťažovateľa   napriek   dvom predchádzajúcim oslobodzujúcim rozsudkom uznal za vinného.

Tieto   skutočnosti   utvrdili   sťažovateľa   v tom,   že „v danom   prípade   nejde o štandardne   vedený   spravodlivý   proces   vedený   zákonným   sudcom   (resp.   senátom) so zachovaním princípu rovnosti zbraní tak pre obžalobu ako ja pre obhajobu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prejednanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prejednaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   a z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn. 2 T 128/2004   zo   6. mája 2005   oslobodil   sťažovateľa,   ako   aj   ďalšieho   spoluobvineného podľa   § 226   písm. a)   Trestného   poriadku   spod   obžaloby   pre   trestný   čin   zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   podľa   § 158   ods. 1   písm. a)   Trestného   zákona   v súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a s trestným činom vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní.

Na   základe   odvolania   podaného   prokurátorom   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 2 To 88/2005 z 12. júla 2006 podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 128/2004 zo 6. mája 2005 a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Po   opätovnom   prejednaní veci   a doplnení   dôkazov   v zmysle pokynu odvolacieho súdu   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   2 T 128/2004   z   27. decembra 2006   obžalovaných opakovane   oslobodil   spod   obžaloby,   a to   z toho   istého   dôvodu   ako   v prípade   prvého oslobodzujúceho   rozsudku.   Aj   proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   prokurátor odvolanie, na základe ktorého ho krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 16/2007 z 19. februára 2007   zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie   s tým,   že   s použitím ustanovenia   § 262   Trestného   poriadku   zároveň   okresnému   súdu   nariadil,   aby   vec   bola prejednaná v inom zložení senátu.

Sťažovateľ   namieta,   že   výrokom   označeného   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým nariadil, aby bola predmetná vec po vrátení súdu prvého stupňa prejednaná v inom zložení senátu, bolo porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Námietku porušenia uvedeného základného práva sťažovateľ zakladá predovšetkým na názore, že rozhodnutie krajského súdu nebolo vo vzťahu k inkriminovanému výroku náležite odôvodnené, a preto nie je zrejmé, prečo bolo rozhodnuté práve takto a aké sú dôvody, pre ktoré nemohol vo veci rozhodovať senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená.

Sťažovateľ považuje za paradox to, „že keby uznesenie o tom, že vec prejedná senát v inom zložení bolo náležite odôvodnené, nemuselo vôbec dôjsť k pochybnostiam o tom, či o veci rozhoduje zákonný sudca v intenciách Ústavy a zákona“.

Krajský   súd   neuviedol   podľa   sťažovateľa   konkrétne dôvody   odňatia   veci   senátu, ktorý v nej už dvakrát rozhodoval, z čoho sťažovateľ vyvodzuje podozrenie, že ustanovenie § 262   Trestného   poriadku   bolo   v okolnostiach   daného   prípadu   aplikované   so   zámerom, aby bolo dosiahnuté iné, pre neho nepriaznivé rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že senát okresného súdu v novom zložení napriek písomnému oznámeniu obhajcu, že vo veci je podaná sťažnosť ústavnému súdu, vykonal vo veci   dokazovanie   a   rozhodol.   Sťažovateľ   zároveň   dodáva,   že „Dokazovanie   oproti pôvodnému   stavu   vykonanému   predchádzajúcim   senátom   bolo   zredukované   (neboli vypočutí všetci svedkovia, neboli akceptované ani námietky zaujatosti ani návrhy obhajoby na doplnenie dokazovania), súd na druhom pojednávaní rozhodol (v inom zložení senátu!) a obžalovaného   M.   napriek   dvom   predchádzajúcim   oslobodzujúcim   rozsudkom   uznal vinným a uložil mu trest“.

Rozsudok   nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   sťažovateľ   aj   jeho   obhajca   podali proti nemu po skončení hlavného pojednávania do zápisnice odvolanie.

Sumarizujúc uvedené ústavný súd zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu zistil, že v trestnej veci sťažovateľa (a ďalšieho spoluobvineného) boli   do   doručenia   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu   okresným   súdom   vydané   dva oslobodzujúce   rozsudky   (oba   sp. zn.   2 T 128/2004,   prvý   zo   6. mája 2005   a druhý z 27. decembra 2006), ktoré boli zrušené na základe odvolania prokurátora krajským súdom ako súdom odvolacím, a to v prvom prípade jeho uznesením sp. zn. 2 To 88/2005 z 12. júla 2006 a v druhom prípade uznesením sp. zn. 3 To 16/2007 z 19. februára 2007.

Označenými   rozsudkami   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   v podstate   z rovnakých dôvodov oslobodený spod obžaloby podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku, teda preto, že podľa názoru okresného súdu nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.

Ako   už   bolo   konštatované,   v   danej   veci   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Právu   na   zákonného   sudcu   sa   už   ústavný   súd   venoval   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 239/04), kde predovšetkým uviedol, že princíp zákonného sudcu treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú   podmienku   výkonu   súdnej   moci,   keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Výhrady sťažovateľa k namietanému uzneseniu sa podľa petitu týkajú len výroku, ktorým nariadil, aby vec po vrátení súdu prvého stupňa bola znovu prejednaná a rozhodnutá v inom   zložení   senátu.   Krajský   súd   sa   pritom   odvolal   na   prvú   vetu   ustanovenia   § 262 Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   ak odvolací   súd   rozhodne,   že   sa   vec   vracia   na   nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.

Ústavný   súd   sa   s výhradami   sťažovateľa   založenými   na   tvrdení   o nedostatočnom odôvodnení   napadnutého   výroku   označeného   rozhodnutia   nestotožňuje.   Zo   zrušujúceho uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   3 To 16/2007   z   19. februára 2007   je   totiž   zrejmé, že krajský   súd   mal   zásadné   konkrétne   výhrady   k oslobodzujúcemu   rozsudku   okresného súdu z 27. decembra 2006 a z toho dôvodu ho aj zrušil.

Odvolací súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia konštatoval:„Okresný súd na hlavných pojednávaniach síce vykonal rozsiahle dokazovanie, jeho závery   však   tomuto   dokazovaniu   nezodpovedajú.   Odvolací   súd   poukazuje   na   svoje predchádzajúce   rozhodnutie   a   jeho   dôvody   a   na   týchto   ani   doplnené   dokazovanie   nič nezmenilo a je preto možno na tieto závery v podrobnostiach opätovne odkázať. Keďže dospel   krajský   súd   k   záveru,   že   prokurátorom   namietané   vady   nie   je   možno   odstrániť na verejnom zasadnutí o jeho odvolaní rozhodol na neverejnom zasadnutí.

K   už   predchádzajúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   potrebné   dodať nasledujúce.   Okresný   súd   oslobodil   obžalovaných   spod   obžaloby   podľa   § 226   písm. a) Tr. por.,   teda,   že   nebolo   dokázané,   že   sa   stal   skutok,   pre   ktorý   sú   obžalovaní   stíhaní. Znamená   to   podľa   napadnutého   rozsudku,   že   poškodený   buď   nebol   nikým   zbitý a konštatované poranenia sú len fiktívne, neskutočné, alebo, že si zranenia spôsobil sám, alebo s jeho súhlasom mu ich spôsobili iné osoby ako obžalovaní. Len čisto teoreticky by v naznačenom   prípade   bolo   možno   uvažovať   o oslobodení   obžalovaných   spod   obžaloby podľa § 226 písm. c) Tr. por., teda že žalovaný skutok nespáchali obžalovaní.

Okresný   súd   sa   podrobne   zaoberal   rozpormi   vo   výpovedi   poškodeného,   pričom konštatoval že v jeho výpovediach sú závažné rozpory a naopak výpovede svedkov z rady policajných orgánov napriek tomu, že sa v jednotlivých štádiách trestného konanie líšili ešte podstatnejšie, ponechal bez povšimnutia. Súd prvého stupňa a to je jeho hlavný a podstatný nedostatok   úplne   prehliada   základné   logické   súvislosti   predmetného   prípadu a psychologické aspekty výpovedí poškodeného, obžalovaných a svedkov z radov polície. Ani   odvolací   súd   neprehliada   okresným   súdom   naznačené   rozpory.   Z   psychologického hľadiska   však   bývajú   výpovede   poškodených   osôb   v   mnohých   prípadoch   čiastočne nadnesené, či skreslené pod bezprostredným dojmom prežitej udalosti. Nasvedčuje tomu aj to,   že   poškodený   podľa   prvotnej   lekárskej   správy   uvádzal   prežitú   udalosť   plačlivo. Rovnakým však zostáva základ a podstatná časť jeho výpovede a to týkajúca sa použitého násilia. Od doby jeho zadržania 21. 11. 2003 okolo 01.30 hod až do deviatej hodiny bol v moci policajných   orgánov.   Podľa   prvotnej lekárskej správy   navštívil   lekára   20   minút po prepustení z Obvodného oddelenia polície a lekárka konštatovala zranenia na jeho tele, ktoré   boli   následne   podrobne   vyhodnotené   znalcom   a   ktoré   museli   byť   spôsobené i s ohľadom na ich zafarbenie, v dobe, kedy bol v moci policajných orgánov. Odvolací súd nemá   žiadne   pochybnosti,   že   tieto   mu   boli   spôsobené   práve   policajtami   a   nie   je   už rozhodujúce kde, teda či na mieste zadržania alebo po jeho predvedení na OO-PZ. Naopak zmeny vo výpovediach svedkov z radov polície sa jednoznačne nesú v znamení kolegiality. Psychologické a základné logické súvislosti tohto prípadu jednoznačne smerujú k tomu, že poškodený   nemal   najmenší   dôvod   označiť   za   osoby,   ktoré   mu   predmetné   zranenia spôsobili, iné, než skutočných pôvodcov jeho zranení a ani miesto, kde bol zbitý. Aj samotné výpovede ostatných policajtov, ktorí s poškodeným prišli do styku, tak ako sú vyhodnotené v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu, z pohľadu logických súvislostí nepripúšťajú iný záver.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol i vzhľadom na to, že odvolací súd nemá sám možnosť rozhodnúť o vine obžalovaných s ohľadom na ustanovenie § 259 ods. 4 písm. a) Tr. por., pričom súčastne nariadil, aby vec prejednal iný senát.“

Ústavný   súd   považuje   postup   podľa   prvej   vety   § 262   Trestného   poriadku za neštandardný a skôr výnimočný a v súvislosti s tým súhlasí s názorom, že ide o závažný zásah do zásady, že nikto nemôže byť bezdôvodne odňatý svojmu zákonnému sudcovi, ak navyše zákon neustanovuje v tomto smere dostatočne jasné pravidlá, a teda ponecháva iba na úvahe odvolacieho súdu, či nariadi prejednanie a rozhodnutie veci v inom zložení senátu.

Podľa doterajšej judikatúry všeobecných súdov je jedným z dôvodov umožňujúcim odvolaciemu súdu nariadiť prejednanie a rozhodnutie veci v inom zložení senátu aj prípad, keď   prvostupňový   súd   po   zrušení   veci   odvolacím   súdom   a po   jej   vrátení   na   nové prejednanie   a rozhodnutie   nerešpektoval   právny   názor   vyslovený   v predchádzajúcom rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Základným kritériom pre posúdenie existencie dôležitých dôvodov pre postup podľa § 262 Trestného poriadku je v okolnostiach daného prípadu to, či senát okresného súdu, ktorý v pôvodnom zložení prerokúval a rozhodoval v trestnej veci sťažovateľa, poskytoval dostatočné   garancie   pre   zabezpečenie   dodržania   základných   zásad   trestného   konania ustanovených   v   § 2   Trestného   poriadku   a vylúčenie   akýchkoľvek   pochybností   o   jeho nezaujatosti ako princípu vyplývajúceho najmä z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Existencia týchto dôležitých dôvodov je v danej veci podľa názoru ústavného súdu zjavná   z citovanej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia,   ktoré   so   zreteľom na konkrétnu trestnú vec obsahuje nielen odôvodnenie týkajúce sa časti výroku o zrušení napadnutého   prvostupňového   rozsudku   a vrátení   veci   súdu   prvého   stupňa   na   nové prejednanie   a rozhodnutie,   ale   inkluzíve   aj   argumentáciu   (odôvodňujúcu   v záujme objektívneho   prejednania a rozhodnutia   veci,   t. j.   aby   vec bola   prejednaná   a rozhodnutá v inom zložení senátu, inými sudcami) aplikáciu § 262 Trestného poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu   by bolo možné citované odôvodnenie namietaného uznesenia považovať za nepreskúmateľné, ak by v daných súvislostiach nebolo odôvodnené vôbec, resp. keby použité odôvodnenie vecne nesmerovalo k podstate posudzovanej otázky. Za arbitrárne by ho bolo možné považovať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom.

O žiaden z uvedených prípadov však nejde, lebo v zásadných otázkach krajský súd zaujal   zrozumiteľné   a jasné   stanovisko   a vysporiadal   sa   s   nimi   ústavne   dostatočne konformným spôsobom.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné   považovať   ten,   pri   predbežnom   prejednaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Ústavný súd pri predbežnom prejednaní sťažnosti skúmal, či namietané uznesenie je v príčinnej súvislosti so základným právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi upravenom v čl. 48 ods. 1 ústavy, a na základe uvedeného dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu to tak nie je, a preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími nárokmi na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007