znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 257/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., bytom Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn.   4 Tos 143/04 z 22. decembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2005 doručená sťažnosť P. B.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 143/04 z 22. decembra 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 4 Tos 143/04 zo dňa 22. 12. 2004   rozhodol   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Nitre č. k. 3 Nt 851/04   zo   dňa   27. 10. 2004,   ktorým   bolo   sťažovateľovi   uložené   ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. (...)

Podľa   názoru   sťažovateľa   porušil   Krajský   súd   v Nitre   pri   svojom   rozhodovaní v predmetnej   veci   článok   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takto došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd). V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že sa s jeho obhajobou súd nevysporiadal a ani sa ňou nezaoberal.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   Krajský   súd   v Nitre   svojím   konaním   porušil   tiež článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny a článok   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v ňom   vyjadrené   právo   na   obhajobu s článkom 40 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že došlo k porušeniu jeho práva na súkromie podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)“

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   podrobne   opisuje   postup   orgánov   činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o zastavení jeho trestného stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“), zákonné podmienky, za ktorých môže dôjsť   k   uloženiu   ochranného   liečenia,   a odôvodňuje   ďalšie   okolnosti,   v ktorých   vidí porušenie svojich práv citovaným uznesením krajského súdu. Tieto spočívajú podľa neho v tom,   že „... súd   sa nevysporiadal   s celou   obranou   sťažovateľa   a nezaoberal   sa   vôbec vinou   sťažovateľa   v konaní   z toho   pohľadu,   či   konanie,   s poukazom   na   ktoré   mu   bolo uložené ochranné liečenie, nemalo byť zastavené podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. por. Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú predpokladanú skutkovú verziu, v danom prípade uznesenie vyšetrovateľa č. k. OÚJP-875/30-NR-2003 Kj zo dňa 9. 7. 2004.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny.

Ak   súd   pokladá   námietky   sťažovateľa   prednesené   v rámci   jeho   obhajoby za nedôvodné, ako to uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, je na ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti vo vzťahu k obhajobe túto obhajobu vyvracajú.

Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť.

Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin zavinil. Obmedzenie osobnej slobody a zásah do práva na súkromie sťažovateľ vidí v tom, že sa musí pravidelne podrobovať ambulantnej liečbe, hoci to nie je potrebné a na takéto rozhodnutie   neboli   splnené   zákonné   podmienky   najmä   v tom,   že   nie   je   pravda,   by   sa dopustil trestného činu resp. činu inak trestného“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 143/04 z 22. decembra 2004 vo veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 40 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu ústavného práva na súkromie podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ústavného práva na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 143/04 z 22. decembra 2004 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, IV. ÚS 92/04).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že vo veci sťažovateľa o uložení ochranného   psychiatrického   liečenia   ambulantnou   formou   rozhodol   Okresný   súd   Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 Nt 851/04 z 27. októbra 2004, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 143/04 z 22. decembra 2004 tak, že ju zamietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne“.

Právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a podľa   čl. 36 ods.   1 listiny a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   by   došlo   vtedy,   ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   pretože   jeho právo   na súdnu   a inú   právnu   ochranu a právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor tohto súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie krajského   súdu sp.   zn.   4   Tos   143/04 z 22. decembra 2004 obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   svoj   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy.

Ústavný   súd   tiež   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdu   boli   svojvoľné   alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré neskončilo podľa jeho želania, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ namieta, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa s obhajobou sťažovateľa nevysporiadal a v jeho rozhodnutí sa meritórnou otázkou, či sťažovateľ naozaj spáchal trestný čin, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo,   nezaoberal,   a odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   zameral   iba   na   nepríčetnosť sťažovateľa   v čase   skutku,   na   základe   čoho   nesprávne   vyhodnotil   dôvod   zastavenia trestného stíhania.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc   z týchto   ústavne   významných   úvah   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že neexistuje žiadna spojitosť medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Krajský súd v časti svojho rozhodnutia   uviedol,   že „... uznesením   vyšetrovateľa   OR   PZ   Nitra   pod   sp.   zn.   OÚJP- 875/30-NR-2003 Kj z 9. 7. 2004 bolo proti obvinenému P. B. st. podľa § 172 ods. 1 písm. e) Tr. por. pre skutok právne posúdený ako trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), c), d) Tr. zák. zastavené trestné stíhanie z dôvodu, že obvinený nebol v čase činu trestne zodpovedný pre nepríčetnosť. Uvedenému rozhodnutiu predchádzalo znalecké dokazovanie znalcami z odboru psychiatrie za účelom skúmania duševného stavu obvineného, pričom bolo zistené, že obvinený v čase spáchania skutku trpel duševnou poruchou a to tzv. trvalou bludnou poruchou, ktorá mala závažný vplyv tak na jeho rozpoznávaciu ako aj ovládaciu zložku, pričom obe boli značne narušené. V dôsledku   uvedeného   ochorenia,   znalci   zhodne   skonštatovali,   že   obvinený z psychiatrického   hľadiska   je   pre   spoločnosť   nebezpečný,   a preto   navrhli   uloženie   mu ochranného psychiatrického liečenia. (...) Znalec na verejnom zasadnutí okresného súdu zotrval na záveroch už písomne podaného znaleckého posudku, (...) modifikoval pritom aj v písomnom   posudku   navrhovanú   formu   liečby   a to   z ústavnej   formy   na   ambulantnú, z dôvodu,   že   obvinený   sa   už   liečil   na   psychiatrickom   oddelení   v Nitre,   kde   bol hospitalizovaný, pričom bol prepustený a zaradený na ambulantnú formu liečby. (...) niet pochybnosti o tom, že duševná porucha u P. B. st. je takého charakteru, že bez riadneho dodržiavania   liečebného   procesu,   t.   j.   bez   riadneho   užívania   liekov   v spojitosti s pravidelnými kontrolami v rámci ambulantného dohľadu, by bola jeho osoba i do budúcna nebezpečnou   pre   jeho   blízku   rodinu   (...)   Dôvodne   preto   okresný   súd   vyhovel   návrhu okresného   prokurátora   v Nitre   na   uloženie   ochranného   liečenia   obvinenému   P.   B.   st., a v zmysle § 72 ods. 1 Tr. zák. rozhodol o jej uložení“.

Takto koncipované odôvodnenie dáva vyčerpávajúcu odpoveď ohľadne skutkovej a právnej podstaty sťažnosti, ako aj samotnej podstaty rozhodnutia o uložení ochranného liečenia, a preto jeho obsah nenasvedčuje tomu, že môže mať za následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd v rámci konania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo sťažovateľovi uložené ochranné psychiatrické liečenie,   nebol   oprávnený   a ani   povinný   posudzovať   sťažovateľom   namietaný   dôvod zastavenia trestného stíhania, čo bolo predmetom iného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Nitra (ďalej len „OR PZ Nitra“) pod sp. zn. OÚJP-875/30-NR-2003, v ktorom vyšetrovateľ OR PZ Nitra rozhodol tak, že uznesením z 9. júla 2004 zastavil trestné stíhanie proti sťažovateľovi podľa § 172 ods. 1 písm. e) Tr. por. Pokiaľ bol sťažovateľ toho názoru, že trestné stíhanie voči jeho osobe malo byť zastavené podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. por., a nie podľa § 172 ods. 1 písm. e) Tr. por., bol oprávnený podať sťažnosť proti uvedenému uzneseniu vyšetrovateľa, čo nevyužil.

Na   základe   uvedeného   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 Tos 143/04 z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami, preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 40 ods. 3 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy „osobná sloboda sa zaručuje“. Tento všeobecný ústavný princíp   má spôsoby   zaručenia   osobnej   slobody   uvedené   v ďalších   ustanoveniach   čl.   17 ústavy,   ktoré   obsahujú   viaceré   práva   jedinca,   ako   aj   požiadavky,   ktoré   sú   spojené   so zásahmi do osobnej slobody. Článok 8 ods. 2 listiny obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranné liečenie a ochranná výchova).

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry zastáva názor, že je oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval podmienky na uloženie ochranného opatrenia a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto princípy   dodržal, nemožno podľa   názoru   ústavného súdu   vstupovať do   jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich záver o obmedzení osobnej slobody jedinca uložením ochranného opatrenia (m. m. II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).

Všeobecné súdy sú garantom dodržiavania ústavných princípov a ich rešpektovanie musia   vyjadriť   vo   všetkých   rozhodnutiach   i   opatreniach   súvisiacich   s rozhodovaním o obmedzení osobnej slobody tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia v týchto veciach boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom.

Z toho súčasne vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, ktorých porušenie namieta, len vtedy, ak ich nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osobe   bolo   uložené   ochranné   opatrenie   bez   zákonom   uznaného   dôvodu   opretého o konkrétne skutkové okolnosti. A napokon je vecou ústavného súdu, aby vyslovil záver, či orgány   činné   v trestnom   konaní   postupovali   vo   veci   uloženia   ochranného   opatrenia, pri rozhodnutí o ktorom malo dôjsť k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa, lege artis.

V danom   prípade   ústavný   súd   nezistil   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   také okolnosti pri ukladaní ochranného opatrenia, ktoré by odôvodňovali záver o ich príčinnej súvislosti s porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“. Tento článok ústavy nezaručuje ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním do súkromného a rodinného života. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené (II. ÚS 7/99).

Je možné prisvedčiť sťažovateľovi, že pravidelné podrobovanie ambulatnej liečbe môže   byť   zásahom   do   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl.   19   ods.   2   ústavy,   ale na základe právoplatného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 3 Nt 851/04 z 27. októbra 2004 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 Tos 143/04 z 22. decembra 2004 ústavný súd konštatuje, že ide o oprávnený zásah, ktorý nie je spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.

Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   „Obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť   na prípravu   obhajoby   a aby sa   mohol   obhajovať sám   alebo prostredníctvom obhajcu“.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   prezumpcia   neviny   sa   „neobmedzuje   len   na   trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah.   Okrem   iného   z nej   vyplýva,   že   žiadny   štátny   orgán   (vrátane   jeho   ústavných činiteľov) nie je oprávnený vysloviť či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie,   ešte   predtým,   ako   ju   vyslovil   príslušný   súd   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom“ (PL. ÚS 12/98).

Ustanovenie čl. 50 ods. 3 nadväzuje na čl. 47 ods. 2 ústavy ako lex specialis. Ústavný súd   už   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého:   „Ústavou   zaručenú   ochranu   nemožno interpretovať   tak,   že   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   sa   priznávajú   iba   v tej   fáze   trestného konania,   ktorá   sa   začína   vznesením   obvinenia   a ktorá   sa   končí   podaním   obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 ústavy sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy sa v nezmenenom rozsahu priznávajú aj obžalovanému   a odsúdenému,   a to   až   do   právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia.   Všetkým oprávneným   osobám   sa   čl.   50   ods.   3   ústavy   zaručuje,   že   budú   mať   čas   na   prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu“ (II. ÚS 8/96, II. ÚS 34/99).

Vychádzajúc   z týchto   ústavne   vymedzených   limitov   posudzovania   možnosti porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním vedeným na krajskom súde (ktorý rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o uložení ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou)   a sťažovateľom   namietaným   porušením   základných   práv,   pretože   krajský   súd v tomto konaní nerozhodoval o vine alebo nevine sťažovateľa a účelom práva na obhajobu nie je rozhodnutie súdu v súlade s právnym názorom a skutkovým tvrdením obhajoby.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd súčasne poznamenáva, že sťažovateľom namietané porušenie práva podľa čl.   40   ods.   3   dohovoru   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľ   bližšie neodôvodnil, pričom čl. 40 ods. 3 dohovor neobsahuje.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie ústavného súdu o zrušení rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj rozhodnutie o vrátení veci na ďalšie konanie sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2005