znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 257/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Poľnohospodárskeho   družstva   Štrba,   so   sídlom   v Š., zastúpeného   advokátom   JUDr.   D. M.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie čl. 1   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   3 Cdo 54/03   z   26. júna 2003,   za   účasti   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Poľnohospodárskeho   družstva   Štrba o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. októbra 2003   doručená   sťažnosť   Poľnohospodárskeho   družstva   Štrba,   so   sídlom v Š. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   čl.   1   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   a   aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 54/03 z 26. júna 2003.

Skutkový stav, ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti opísaný takto:

«Sťažovateľ   sa   dovolaním   zo   dňa   27. 08. 2002   domáhal   zrušenia   uznesenia   KS Prešov zo dňa 04. 06. 2002 č. k. 3 Co 381/01-175 z dôvodu § 237 písm. f) O. s. p. na tom skutkovom   základe,   že   krajský   súd   konal   a   rozhodol   o   jeho   odvolaní   vo   veci   samej (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...) bez nariadenia pojednávania a teda v neprítomnosti sťažovateľa (vo vtedajšom   postavení   žalovaného)   tak,   že   zrušil   prvostupňový   rozsudok   a   vrátil   vec prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie,   hoci   neboli   splnené   podmienky   na   konanie a rozhodnutie   bez   nariadenia   pojednávania   a   teda   v   neprítomnosti   odvolateľa   podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a preto týmto postupom bola odvolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čo je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 26. 06. 2003 č. k. 3 Cdo 54/03 odmietol bez nariadenia   pojednávania   dovolanie   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   KS   Prešov zo 04. 06. 2002   č. k.   3 Co 381/01-175   a   zaviazal   ho   zaplatiť   trovy   konania   právnej zástupkyni žalobcu JUDr. Ľ.

Z odôvodnenia tohoto uznesenia vyplýva, že NS SR takto rozhodol preto, lebo podľa jeho názoru toto dovolanie je neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p.

K   tomuto   právnemu   posúdeniu   veci   dospel   NS   SR,   podľa   odôvodnenia   svojho uznesenia na tom základe, že údajne KS PO bol oprávnený konať a rozhodnúť o tomto odvolaní bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. e), § 221 ods. 1 O. s. p. preto, lebo prvostupňový súd nepostupoval v zhode s predchádzajúcim právnym názorom odvolacieho   súdu   v   predchádzajúcom   zrušujúcom   uznesení.   Dodal,   že   formulácia ustanovenia   §   221   ods.   1   O.   s.   p.   umožňuje   záver,   že   presný   okruh   podmienok,   kedy odvolací   súd   zruší   neobsahuje,   čo   potvrdzuje   najmä   znenie   jeho   druhej   vety,   v   ktorej sa uvádza, že „najmä ho zruší“. Z toho dovolací súd vyvodil záver, že zrušiť bez nariadenia pojednávania môže odvolací súd aj z iných dôvodov ako sú uvedené v ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) až d) O. s. p. a teda aj z dôvodu nedodržania predchádzajúceho právneho názoru odvolacieho súdu. Dovolacie rozhodnutie obsahuje aj konštatáciu, že k dovolaniu sa písomne   vyjadril   žalobca,   ktorý   ho   navrhol   ako   neprípustné   odmietnuť.   Ani   toto vyjadrenie žalobcu k dovolaniu žalovaného nám nebolo doručené a preto nevieme prečo ho považoval žalobca   za neprípustné   a   žiadal   ho   odmietnuť   a   teda aj týmto nám bola odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a dôkazom protistrany, a to za situácie, keď si tieto NS SR v celom rozsahu osvojil a dovolanie zamietol.»

Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou uvedenou v napadnutom uznesení najvyššieho súdu,   podľa   ktorej „aj   zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia   odvolacím   súdom   pre nedodržanie predchádzajúceho záväzného právneho názoru spadá pod režim § 221 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 1 písm. e) O. s. p.“, a tvrdí, že v danej veci o takýto prípad nešlo.   Poukazuje   pritom   na   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   po   zrušujúcom   uznesení krajského súdu doplnil dokazovanie a na základe „nových dôkazov, ktoré neboli známe krajskému súdu, keď dával prvostupňovému súdu záväzný pokyn, došlo k zmene skutkového stavu spočívajúceho v tom, že bolo preukázané, že o žalobcovom nároku o náhradu mzdy, ktorý uplatňuje aj v tomto konaní, už bolo právoplatne rozhodnuté, a preto je tu prekážka res iudicata“. V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdí, že „Zmena skutkového stavu na základe doplneného dokazovania po vyslovení tohto právneho názoru totiž spôsobila, že záväznosť tohto právneho názoru zanikla“.

Podľa sťažovateľa „Zistenie prekážky res iudicata po doplnenom dokazovaní je taká zmena skutkového stavu po zrušujúcom uznesení,   ktorý odvolací súd nemôže ignorovať a napísať tak, ako to uviedol Krajský súd v Prešove v tejto veci, t. j. že nedošlo k zmene skutkového   stavu,   pretože   nebol   vykonaný   žiaden   relevantný   dôkaz,   ktorý   by   zmenil predchádzajúci skutkový stav“.

Sťažovateľ   vidí   pochybenie   zo   strany   dovolacieho   súdu   aj   v   tom,   že   sa   vôbec nevysporiadal s otázkou, či skutočne prvostupňový súd dodržal alebo nedodržal záväzný právny názor Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ale si bez akéhokoľvek odôvodnenia   osvojil   jeho   právny   názor.   Ďalej   poukazuje   na   vecný   dopad   tvrdeného nezákonného postupu krajského súdu, ako aj dovolacieho súdu, a to ten, „že pri existencii res iudicata, t. j. preukázanej situácii, že o uplatnenom nároku na náhradu mzdy už bolo právoplatne rozhodnuté, sa vlastne o tomto nároku podľa pokynov krajského súdu bude rozhodovať znova. Tým je porušená zásada právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľ   v   závere   upriamuje   pozornosť   na   personálne   prepojenie   právnej zástupkyne   žalobcu   v   predmetnom   konaní   so   sudcom   najvyššieho   súdu,   ktorý je jej manželom, a v nadväznosti na to vyslovuje názor o možnom ovplyvňovaní priebehu konania z jeho strany a dodáva, že ako krajský súd, tak aj najvyšší súd sa v podstatnej časti nevysporiadali   s   jeho   argumentáciou,   v   čom   vidí   porušenie   práv   na   spravodlivé   súdne konanie a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil uznesenie NS SR zo dňa 26. 06. 2003, č. k. 3 Cdo 54/03, vrátil mu vec na ďalšie konanie a vyslovil,   že   týmto   uznesením   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd sťažovateľa daných mu v čl. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 Európskeho dohovoru pre ľudské práva.“

2. Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   v   rámci   prípravy   predbežného prerokovania   sťažnosti   vyjadril   predseda   najvyššieho   súdu   podaním   č.   k.   KP   9/03-43 zo 7. novembra 2003,   ktorý   sa   nestotožnil   so   skutkovým   stavom   veci   opísaným sťažovateľom ani s jeho argumentáciou, ktorá ho viedla k podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a navrhol, aby ústavný súd „sťažnosti nevyhovel“.

K   stanovisku   najvyššieho   súdu   sa   vyjadril   právny   zástupca   sťažovateľa   podaním z 22. júna 2004. Tvrdil v ňom, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými argumentmi sťažnosti, resp. že ich obišiel. Na dôvodoch svojej sťažnosti, ktoré opäť podrobne rozviedol, v celom rozsahu zotrval.

3. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   môže   sťažnosť   odmietnuť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v   tomto   prípade najvyššieho súdu, a označenými základnými právami nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o ich možnom porušení.

4. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že mu najvyšší súd uznesením, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, odňal jeho základné právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. Tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé a verejné vypočutie, čo značí,   že   spravidla   musí   mať právo   prezentovať svoje   tvrdenia   v   ústnej   forme   pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná verejne. To neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť   vo   všetkých   štádiách   súdneho   konania,   resp.   že   sa   vždy   musí   nariaďovať pojednávanie   vo   veci   účastníka   súdneho   konania   (napr.   F.   c.   Š.,   Séria   A, č. 238-A, s. 10 – 11, § 21 – 22).

Z   obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 54/03   z   26. júna 2003 a z predložených   písomných   príloh   k   sťažnosti   vyplýva,   že   ním   v   dovolacom   konaní v zmysle § 243a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bez nariadenia pojednávania odmietol dovolanie sťažovateľa (žalovaného) ako neprípustné. Ako je zrejmé z jeho   postupu   a   napadnutého   uznesenia,   najvyšší   súd   rozhodol   bez   toho,   aby   nariadil dokazovanie alebo jeho opakovanie. Dovolací súd nevykonáva dokazovanie, ale vykonáva preskúmavanie,   pričom   predmetom   preskúmavania   je   právny   rozbor   rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak sa nevykonáva dokazovanie, niet ani dôkazov, ku ktorým by sa bolo možné   vyjadrovať.   Dovolací   súd   preto   v   súlade   s   čl.   46   ods.   4   ústavy   a citovaným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne pripomína, že dovolací súd nevykonal ani žiaden úkon, z ktorého by bol účastník konania (sťažovateľ) vylúčený, a tak mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a preto nemožno reálne predpokladať, že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dôjsť k záveru o porušení obsahu základného práva   na   prerokovanie   veci   sťažovateľa   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd podotýka, že z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva pre dovolací súd povinnosť doručovať vyjadrenie k dovolaniu protistrane v dovolacom konaní, najmä ak toto vyjadrenie neobsahuje také skutočnosti, ktorými by ovplyvnilo obsah dovolacieho konania.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že v danej veci niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi uvedeným základným právom a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

5. Ďalšie   porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   sa   najvyšší   súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnou časťou jeho argumentácie, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu   ochranu patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a   právnymi závermi súdu na strane druhej.

Aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zaväzuje   čl.   6   ods.   1 dohovoru súd odôvodniť svoje rozhodnutia, čo však nemožno chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   R.   T.   proti   Š. z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, s. 20, § 61).

Ústavný súd sa preto zameral na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu iba so zreteľom na uvedené hľadiská.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 54/03 z 26. júna 2003, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   4. júna 2002 sp. zn. 3 Co 383/01 a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov dovolacieho konania, je zrejmé, že najvyšší súd skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania, pričom   zistil,   že:   «Obsah spisu   potvrdzuje,   že   súd   prvého   stupňa,   ktorého   rozhodnutie   bolo   zrušené,   v   ďalšom nepostupoval   v   zhode   s   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   (ktorým   bol viazaný - 226 O. s. p.) a nevykonal žiaden dôkaz, aby zistil výšku žalobcovho nároku na náhradu škody, ako mu uložil odvolací súd, ale znova žalobu zamietol. Za tejto procesnej situácie nemohol odvolací súd zvoliť iný procesný postup ako v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. e) O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 221 ods. 1 prvá veta O. s. p. toto   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušiť,   keďže   bolo   vydané   spôsobom   porušujúcim kogentné ustanovenie § 226 O. s. p. Treba prisvedčiť odvolaciemu súdu, že takýto postup súdu prvého stupňa nesie znaky odmietania súdu rozhodovať o uplatnených nárokoch a môže tak dôvodne vyvolávať pochybnosť o nestrannom prístupe súdu k riešeniu daného sporu. Pokiaľ žalovaný v dovolaní namietal, že odvolací súd nemohol o veci rozhodnúť bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania,   pretože   nebola   splnená   žiadna   z   podmienok uvedených v § 221 ods. 1 pod písm. a) - d) O. s. p., a tým mu aj odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., dovolací súd k tomuto uvádza nasledovné. V prípade, keď súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, sa nespravoval záväzným právnym názorom súdu, ktorý jeho rozhodnutie zrušil (§ 226 O. s. p.) a   dôkazy,   ktoré   preň   zo zrušujúceho   rozhodnutia   vyplývali   nevykonal,   ale   opätovne rozhodol   ako   v pôvodnom -zrušenom   rozhodnutí,   odvolací   súd   na   základe   podaného odvolania nemôže také rozhodnutie potvrdiť, ani zmeniť, ale musí vyvodiť zákonné dôsledky vyplývajúce z § 221 ods. 1 prvá veta O. s. p., t. j. musí ho zrušiť. Formulácia ustanovenia § 221   ods.   1   O.   s.   p.   umožňuje   záver,   že   presný   okruh   podmienok,   kedy   odvolací   súd napadnuté rozhodnutie zruší, neobsahuje. To potvrdzuje znenie jeho druhej vety, v ktorej sa uvádza, že „najmä ho zruší“ a pod písm. a), b), c), d) jednotlivo konkretizuje procesné podmienky, za splnenia najmä ktorých rozhodnutie zruší. To znamená, že môžu byť dané aj iné procesné okolnosti, ktoré budú vyžadovať postup odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 prvá veta O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci odvolací súd v súlade s § 214   ods.   2   písm.   e)   O.   s.   p.   nemusel   nariaďovať   pojednávanie   a   tým   ani   neodňal žalovanému   možnosť   konať   pred   súdom   v zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   ako   sa   on nesprávne domnieval. So zreteľom na to, že dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239 ani podľa § 237 O. s. p. Najvyšší súd ho ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.»

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   predmetného   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Uviedol v ňom ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov   a   vysporiadal   sa   aj   so   sťažovateľovou argumentáciou, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania v dôsledku vady konania, ktorou mu ako účastníkovi predmetného konania mala byť postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   uviedol   sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v uznesení sp. zn. 3 Cdo 54/03.

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti   právnemu   názoru   sťažovateľa,   čo   sťažovateľ   vníma   ako   porušenie   práva na spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu právo   na   spravodlivý   proces   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite odôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04).

Vzhľadom na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo neudržateľnosti dôvodov tohto   rozhodnutia,   prípadne   že   by   tieto   dôvody   boli   svojvoľné   do takej   miery, že by to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal, že   by   došlo   k takému   postupu   najvyššieho   súdu, ktorý by nasvedčoval tomu, že konal zaujato. Tvrdenia o ovplyvňovaní sudcov najvyššieho súdu,   ktorí   túto   vec   prejednávali   a rozhodovali,   ostali   na úrovni   domnienky bez relevantných dôkazov a procesných úkonov sťažovateľa.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť taktiež v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže tento článok ustanovuje základné princípy právneho štátu, ktoré „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach o sťažnostiach“ (m. m. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd aj bez návrhu účastníka konania prihliada na obsah tohto ustanovenia ústavy pri posudzovaní sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v kontexte s namietaním porušenia konkrétnych   základných   práv   a slobôd,   prípadne   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodných   zmlúv,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (II. ÚS 149/04).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého rozhodnutia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 54/03 z 26. júna 2003, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2004